Spartakovo povstanie (Rímska ríša): Rozdiel medzi revíziami

Potom sa veliteľom rímskych vojsk stal [[Marcus Licinius Crassus|M. Licinius Crassus]], ktorý v armáde zaviedol disciplínu, postavil nové [[Légia (staroveký Rím)|légie]] a uzavrel spartakovcov na [[Bruttijský polostrov|Bruttijskom polostrove]] (čiže na špičke „čižmy“). Spartakovcom sa síce podarilo dostať sa z obkľúčenia (71 pred Kr.), ale od hlavného Spartakovho vojska sa oddelili oddiely pod vedením Gannika a Casta, ktoré Rím porazil. Samotné Spartakovo vojsko bolo nakoniec porazené v [[Apúlia|Apúlii]] na rieke Silare, kde v namáhavom boji zomrel Spartakus a asi 60 000 vzbúrencov. Poslednú skupinu vzbúrencov v severnej Itálii zničil napokon [[Gnaeus Pompeius Magnus|Pompeius]], ktorý sa práve vracal zo Španielska, za čo mu senát dovolil uchádzať sa o funkciu [[konzul (staroveký Rím)|konzula]].

 

 

Viacerí umelci použili Spartakov osud ako námet svojich diel, napr. [[Gotthold Ephraim Lessing]], [[Franz Grillparzer]], [[Stanislav Kostka Neumann]], [[Aram Chačaturjan]] (balet), [[Jaroslav Vrchlický]] a iní. [[Karol Marx]] označil Spartaka za svojho hrdinu, preto malo Spartakovo povstanie napríklad v socialistickom Česko-Slovensku pri vyučovaní dejepisu dôležité miesto.