Februárový prevrat: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
→Priebeh a následky: Preklep Značky: úprava z mobilu úprava z mobilného webu |
doplnenie |
||
Riadok 23:
[[Súbor:Agitace-1947.jpg|náhľad|Pro-komunistická agitácia, fotografia z roku 1947]]
Komunisti sa dlhodobo, už počas [[Druhá svetová vojna|druhej svetovej vojny]], pripravovali na prevzatie moci v štáte. Úzko spolupracovali so [[Josif Vissarionovič Stalin|stalinským]] [[sovietsky zväz|Sovietskym zväzom]], snažili sa narušovať činnosť ostatných [[politická strana|politických strán]] po roku [[1945]] združených v tzv. [[Národný front Čechov a Slovákov|Národnom fronte]]. V [[Voľby do Ústavodarného národného zhromaždenia v Česko-Slovensku v roku 1946|prvých povojnových voľbách 26. mája 1946]] získali komunisti v [[Čechy|Čechách]] viacej ako 40% hlasov. Na Slovensku triumfovala [[Demokratická strana (1944 – 1948)|Demokratická strana (DS)]] so 62% hlasov, čo však predstavovalo len 14% v celoštátnom meradle. Komunisti s hlasmi sociálnych demokratov ([[Česká strana sociálnodemokratická|Československá sociální demokracie]]) dosiahli pohodlnú väčšinu v parlamente a postupne sa im podarilo ovládnuť políciu, armádu i robotnícke organizácie. [[2. júl]]a [[1946]] sa vtedajší predseda [[Komunistická strana Česko-Slovenska|Komunistickej strany Česko-Slovenska (KSČ)]] [[Klement Gottwald]] stal predsedom vlády. Komunisti využívali roztrieštenosť vtedajších demokratických politických strán ([[Československá strana národně socialistická]] - ČSNS, [[Kresťanská a demokratická únia – Československá strana ľudová|Československá strana lidová]] - ČSL a [[Demokratická strana (1944 – 1948)|DS]]<!-- DS napr. žiadala v apríli 1947 milosť pre Tisa -->), faktickú neexistenciu opozície, povojnový radikalizmus a [[Mníchovská dohoda|"mníchovské sklamanie"]] a nerozhodnosť chorého prezidenta [[Edvard Beneš|Edvarda Beneša]].
Napriek tomu, že komunisti získavali rozhodujúce pozície v mocenských zložkách, Československo bolo začiatku roku 1948 posledným štátom v [[Východný blok|sovietskej sfére vplyvu]] (principiálne dohodnutej vo februári 1945 na [[Jaltská konferencia]]), kde ešte stále neboli komunisti dominantne pri moci. <ref name=":1" />
Na Slovensku prebehol prevrat akoby v dvoch fázach. ''Slovenská vládna kríza'' na jeseň roku 1947 bola akousi generálkou komunistov na prevrat v celoštátnom meradle.<ref name=":0">{{Citácia elektronického dokumentu|priezvisko=ÚPN|meno=|titul=Úvod - Február 1948|url=http://www.februar1948.sk/|dátum vydania=|dátum prístupu=2018-02-19|vydavateľ=www.februar1948.sk|jazyk=sk}}</ref> <!-- 14. september – M. Ferjenčík oznámil, že bolo odhalené veľké protištátne sprisahanie proti republike http://www.februar1948.sk/sk/kalendarium/ -->Komunisti zneužitím už ovládnutej polície proti DS vykonštruovali akési "protištátne ľudácke sprisahanie" odvolávajúc sa najmä na [[Ján Ursíny#Obuchova aféra|Obuchovu aféru]], do ktorého mala byť DS zapojená. Poprední politici DS boli obvinení z protištátnych aktivít. V atmosfére tlačových kampaní, pouličných demonštrácií a hrozieb si potom KSS vynútila na schôdzke 9. novembra 1947 s Lettrichom zmeny v [[Zbor povereníkov|Zbore povereníkov]]<ref>Rychlík, Jan: Češi a Slováci ve 20. století. Praha : Vyšehrad, 2012. ISBN 978-80-7429-133-3. S. 308, 358. (česky)</ref>, čo viedlo k vytvoreniu nového [[Zbor povereníkov Slovenskej národnej rady od 18. novembra 1947 do 23. februára 1948|8. Zboru]] 18. novembra 1947. Z postu podpredsedu federálnej vlády bol donútený odstúpiť [[Ján Ursíny]].
Řádek 28 ⟶ 30:
Vo februári 1948, keď sa začala vládna kríza, po Gottwaldovom odmietnutí prerokovať na vláde zneužívania [[Polícia|národnej bezpečnosti]] komunistami, došlo k sérii udalostí, ktoré viedli k úplnému prevzatiu moci v celom štáte komunistami. Vo [[Prvá vláda Klementa Gottwalda|vtedajšej vláde]] zasadalo 26 [[minister|ministrov]], z toho boli 9 komunisti, 3 sociálni demokrati, 12 tzv. „nekomunistických“ alebo „buržoáznych“ a 2 nestraníci ([[Jan Masaryk|Masaryk]] a [[Ludvík Svoboda (prezident)|Svoboda]]). 20 februára podali 12 nekomunistickí [[minister|ministri]] (ČSNS - 4, ČSL - 4, DS - 4) [[demisia|demisiu]] v nádeji, že prezident Beneš (bývalý člen ČSNS) rozpustí vládu a uskutočnia sa nové voľby. <!-- Demisiu podali Prokop Drtina, Mikuláš Franek, František Hála, Štefan Kočvara, Jan Kopecký, Ján Lichner, Ivan Pietor, Adolf Procházka, Hubert Ripka, Jaroslav Stránský, Jan Šrámek a Petr Zenkl. Nebola to však väčšina vlády. Nepridali sa k nim všetci členovia ich strán. Účelom demisie okrem nových volieb mohlo byť aby prezident zabránil komunistom preberať vládu. -->
Keďže odstúpila menšina ministrov, vláda nemusela podať demisiu.<ref name=":1">{{Citácia periodika|priezvisko=Michaela Terenzani|meno=|titul=Nadšenie ulice z februára 48 rýchlo nahradil strach - rozhovor s historikom SAV Jánom Pešekom.|periodikum=domov.sme.sk|odkaz na periodikum=|vydavateľ=Petit Press|miesto=|dátum=|ročník=|číslo=|strany=|issn=|url=https://domov.sme.sk/c/20767163/nadsenie-ulice-z-februara-48-rychlo-nahradil-strach.html|dátum prístupu=2018-02-25|jazyk=sk}}</ref> (Nepridali sa nestraníci a zároveň došlo k dodatočnému zbavenie úradu dvoch ministrov za ČSSD Václava Majera a Františka Tymša.) Komunisti tvrdili, že ministri demisiou „zaujali miesto rozvratnej opozície" a preto sa sami vyradili z politického života. Zároveň začali organizovať manifestácie ako nátlakový prostriedok. 21. februára na Staromestskom námestí K. Gottwald vyzval na vytváranie akčných výborov, ktoré mali „očistiť verejný a politický život od reakcie". 24. februára začal komunistami inšpirovaný [[generálny štrajk]], ktorý sa stal formou nátlaku na prezidenta. Beneš sa podvolil.<ref name=":0" /> 25. februára prijal demisiu a namiesto volieb doplnil vládu kandidátmi navrhnutými Gottwaldom. Vznikla tak prevažne komunistická<!-- v 24 člennej vláde 12 komunistov ale ostatní boli buď nestraníci alebo prebehlíci alebo starí Vavro šrobár z DS /Strana obrody --> [[druhá vláda Klementa Gottwalda]]. Komunisti počas obdobia socializmu v ČSSR oslavovali tento dátum ako "Víťazný február", "Vítězství československého pracujícího lidu". Žiaci sa učili, že vtedy "vláda prešla do rúk ľudu".<!-- Doplniť: prejav Gottwalda je zostrihaný zo zvuku jeho prejavu a obrazu inej demonštrácie. Z fotografii bol odstránený Clementis. --> Ovládnutie najvyššej úrovne rozhodovania v krajine komunistami malo rýchlo ďalekosiahle dôsledky.
Už [[11. marec|10. marca]] 1948 nevysvetliteľne umrel nekomunistický minister zahraničia [[Jan Masaryk]]. [[9. máj]]a 1948 bola prijatá nová [[ústava]] vyhlasujúca Československo za ľudovodemokratickú [[republika|republiku]] a [[Voľby do Národného zhromaždenia 1948|30. mája sa uskutočnili voľby]] len s možnosťou voliť jednotný zoznam kandidátov komunistami ovládaného [[Národný front Čechov a Slovákov|Národného frontu]] (vhodiť do urny jednotnú / spoločnú kandidátku) alebo vhodiť do urny "biely lístok" na znamenie nesúhlasu, čo urobilo 13,4% inak bol hlasovací lístok neplatný. Ďalšou možnosťou bolo nevoliť a preto komunisti najprv agitovali a v neskorších rokoch vynucovali účasť na voľbách <ref>{{Citácia elektronického dokumentu|priezvisko=Krejčiřík|meno=Milan|titul=volby 1948: TOTALITA|url=http://www.totalita.cz/volby/volby_1948.php|dátum vydania=|dátum prístupu=2017-02-09|vydavateľ=www.totalita.cz|jazyk=česky}}</ref>. [[2. jún]]a 1948 zo zdravotných dôvodov odstúpil prezident Beneš a [[14. jún]]a bol za jeho nástupcu zvolený predseda KSČ a vtedajší [[premiér]] Klement Gottwald. 15. júna 1948 sa predsedom vlády namiesto Gottwalda stal komunista [[Antonín Zápotocký]].
Prechod moci do rúk komunistov viedol k vnútornej aj zahraničnej závislosti [[politika|politiky]] štátu od Sovietskeho zväzu, [[politický proces|politickým procesom]], väzneniu politicky a ideologicky nepohodlných osôb, nútenej emigrácii a prenasledovaniu [[oponent]]ov. Totalitný režim trval nasledujúcich 41 rokov. Na Slovensku bolo počas jeho trvania, podľa [[Ústav pamäti národa|ÚPN]], v politických procesoch za politické trestné činy odsúdených celkovo 71 168 osôb, z toho 51 zahynulo vo väzení.<ref>{{Citácia periodika|titul=ÚPN otvorí archív verejnosti, pripomenie výročie komunistického prevratu '48|periodikum=Pravda.sk|dátum=2018-02-19|url=https://spravy.pravda.sk/domace/clanok/459178-upn-otvori-archiv-verejnosti-pripomenie-vyrocie-komunistickeho-prevratu-48/|dátum prístupu=2018-02-19|jazyk=sk-SK}}</ref>
Podľa niektorých historikov<ref name=":1" /> (pozri posledný odsek) bol februárový prevrat len ''formálny akt'', ktorým sa Československo stalo súčasťou [[Východný blok|východného bloku v sovietskej sfére vplyvu]] ovládaného komunistami. To, že k tomu došlo vo februári, bola zhoda okolností. <ref name=":1" /> Vznik jednotného bloku krajín riadených Stalinom potvrdil postavenie [[Sovietsky zväz|Sovietskeho zväzu]] ako super[[Veľmoc|veľmocami]]. Po predchádzajúcej spolupráci so [[Západný blok|Západom]] ako [[Spojenci (druhá svetová vojna)|spojencov]] v [[Druhá svetová vojna|druhej svetovej vojne]] v boji proti fašizmu sa od roku 1947 rozpútal skrytý konflikt - [[studená vojna]]. Februárový prevrat bol impulzom na založenie nového obranného zoskupenia, [[Organizácia Severoatlantickej zmluvy|Severoatlantickej aliancie NATO]]<ref>{{Citácia periodika|priezvisko=Kalmus|meno=|titul=Tragický víťazný február|periodikum=komentare.sme.sk|odkaz na periodikum=|vydavateľ=Petit Press|miesto=|dátum=|ročník=|číslo=|strany=|issn=|url=https://komentare.sme.sk/c/20466622/tragicky-vitazny-februar.html|dátum prístupu=2018-02-26|jazyk=sk}}</ref> [[4. apríl|4. apríla]] [[1949]] , rozdelenia Európy [[Železná opona|železnou oponou]] a následného vzniku [[Organizácia Varšavskej zmluvy|Varšavskej zmluvy]].
== Priebeh udalostí ==
| |||