Rachel Carsonová: Rozdiel medzi revíziami

d
chýba zhrnutie úprav
d
d
 
V 40. rokoch sa stávala čoraz viac znepokojená zneužívaním novovynájdených pesticídov, obzvlášť [[DDT]]. Ako sama uvádza, čím viac sa o pesticídoch dozvedá, tým je zdesenejšia. To vysvetľuje jej rozhodnutie začať hľadať niečo, čo sa napokon stalo jej najslávnejšou prácou, ktorou je kniha „Tichá jar“. Písanie tejto knihy odštartoval list od správcu Massachusettskej vtáčej rezervácie, ktorá bola zničená postrekmi DDT. V liste žiadal Carsonovú o využitie svojho vplyvu na vládne inštitúcie, aby začali vyšetrovanie použitia pesticídov. Tá sa nakoniec rozhodla, že by bolo účinnejšie vyzdvihnúť túto vec v obľúbenom časopise, no vydavatelia ostali ľahostajní a nakoniec sa preto projekt pre časopis stal vlastne knihou.
 
V postavení medzinárodného vedca bola teraz schopná pýtať pomoc aj ju prijímať od prominentných biológov, lekárov, patológov a entomogolistoventomológov. „Tichá jar“ sa stala detailnou kronikou vzťahu medzi prílišným používaním pesticídov ako [[dieldrin]], toxaphene[[toxafén]], heptachlor[[heptachlór]] a [[Dichlórdifenyltrichlóretán|DDT]] a masovými úmrtiami divokých zvierat, ale nebolo to len suché vymenovávanie čísiel a faktov: jej písanie bolo tak lyrické a evokujúce, ako bolo presné. Čiastočne sa o to zaslúžilo aj to, že počas písania knihy jej diagnostikovali rakovinu prsníka: „Tichá jar“ bola jej posledným veľkým dielom.
 
Dokonca predtým, ako bola „Tichá jar“ vydaná v roku [[1962]], vyvolala násilný odpor; Carsonová bola vystavená hrozbám súdov a výsmechu, vrátane návrhov, že takto úzkostlivý vedec a hysterická žena v jednej osobne nie sú kvalifikovanými písať takúto knihu. Obrovský protiútok bol organizovaný takmer celým chemickým priemyslom, a bol náležito podporovaný poľnohospodárstvom.
4 290

úprav