Karol I. (Uhorsko): Rozdiel medzi revíziami

Jeho otec ([[Karol I. Martel]]) bol najstarším synom [[Karol II. (Neapolsko)|Karola II. Neapolského]] z [[Kapetovsko-anjouovská dynastia (staršia vetva)|Kapetovsko-anjouovskáanjouovskej dynastie]]. Jeho stará mama [[Mária Uhorská (1257 – 1323)|Mária Uhorská]] bola dcérou uhorského kráľa [[Štefan V. (Uhorsko)|Štefan V.]], ktorý bol [[Arpádovci|Arpádovec]].<ref name=":0">Encyklopédia Slovenska III K-M. 1. vyd. Bratislava : Veda, 1979. 704 s., str,45</ref> Keď v Uhorsku, v roku 1290, zomrel [[Mária Uhorská (1257 – 1323)|Máriin]] brat, [[Ladislav IV. (Uhorsko)|Ladislav IV.]] vzniesla nárok na uhorský trón pre svojho syna. Uhorskí [[Prelát (rímskokatolícka cirkev)|preláti]] a veľmoži si však vybrali jej bratranca [[Ondrej III. (Uhorsko)|Ondreja III]]. Namiesto toho, aby sa Mária vzdala nároku, po smrti svojho syna (vtedy len 23-ročného) v roku 1295, preniesla nárok na svojho vnuka. Stará matka a starý otec [[Karol II. (Neapolsko)|Karol II.]] teda nabádali Karola Róberta aby sa chopil moci v Uhorsku aj preto, že jeho starý otec namiesto prvorodeného syna si vybral za následníka [[Neapolské kráľovstvo|Neapolského kráľovstva]] [[Robert I. Neapolský|treťorodeného]], čím vlastne Karola Róberta vydedil.

Po korunovácii svojho súpera sa Karol stiahol do [[Slavónsko|Slavónska]], kde jeho stúpenci medzitým upevnili jeho moc. V septembri [[1302]] začal obliehať [[Budín]], ale nepodarilo sa mu obsadiť hlavné mesto kráľovstva a preto sa znova stiahol do Chorvátska. [[31. mája]] [[1303]] [[pápež]] [[Bonifác VIII.]] potvrdil Karolov nárok na trón a jeho strýko z matkinej strany [[Albrecht I. (Svätá rímska ríša)|Albrecht I.]] mu prisľúbil vojenskú pomoc. V lete [[1304]] dorazil [[Václav II. (Čechy, kráľ)|Václav II]]. do Uhorska na požiadavku svojho syna s cieľom podporiť jeho moc v kráľovstve. Václav II. si však plne uvedomoval nestabilnú pozíciu syna na tróne, preto sa rozhodol opustiť krajinu a Václav III. ho nasledoval. Pri Senici sa odchádzajúci stretli s Matúšom Čákom a jeho prívržencami, ktorí sa im snažili zahradiť cestu a primäť ich na návrat do Uhorska.<ref>''Kroniky stredovekého Slovenska'', str. 299</ref> Keď sa Karol dopočul o Václavovom odchode, spojil sily s [[Rudolf I. (Česko)Habsburský|Rudolfom I.]] a spolu napadli České kráľovstvo. Nedokázali však obsadiť [[Kutná Hora|Kutnú Horu]] a Karol bol nútený sa stiahnuť do Uhorska.

[[Uhorský snem]] však ešte stále neuznal Karola za kráľa, ba práve naopak v roku zvolil za kráľa jeho protikandidáta. V auguste [[1305]] Václav III., teraz už ako 16-ročný český kráľ (po smrti svojho otca v júni 1305), prenechal uhorskú korunu [[Oto III. (Bavorsko)|Ottovi III.,]] vojvodovi bavorskému, ktorý bol vnukom uhorského kráľa [[Belo IV.|Belu IV.]] Otto Bavorský si prišiel pre svätoštefanskú korunu, ktorú mu nasadil vesprémsky a čanádsky biskup [[6. decembra]] 1305. Ale ani Otto nebol schopný vládnuť a navyše v priebehu roku [[1306]] sa Karol zmocnil [[Ostrihom]]u, [[Spišský hrad|Spišského hradu]], [[Zvolen]]a a [[Budín]]a.

Po Ottovom úteku už nezostal nikto, kto by Karolovi mohol konkurovať pri voľbe na trón. Situácia bola ale taká, že väčšinu krajiny ovládala svojvoľná šľachta a dokonca aj Karolovi údajní stúpenci ignorovali jeho privilégiaprivilégiá (súdili a trestali, vydávali peniaze, vyberali dane a udržiavali vlastnú armádu<ref name=":2">{{Citácia periodika|titul=1. lecke: Károly Róbert uralkodása (1308-1342)|periodikum=történelem 6.osztályosoknak|url=http://tortenelem6.blog.hu/2009/01/24/1_lecke_karoly_robert_uralkodasa_1308_1342|dátum prístupu=2017-12-09|jazyk=hu-HU}}</ref>). Jeho pozíciu upevnil pápež [[Klement V.]], keď vyslal v júni [[1308]] svojho legáta, kardinála [[Gentile da Montefiore]], aby presvedčil Matúša Čáka uznať zvrchovanosť Karola ako kráľa. Ich stretnutie sa uskutočnilo v kláštore Kékes v [[Pilišské vrchy|PilišskychPilišských vrchoch]] neďaleko [[Vyšehrad (Maďarsko)|Vyšehradu]]. DopadaloDopadlo úspešne, pretože [[27. novembra]] [[1308]] bol Matúš Čák prítomný na sneme v [[Buda|Budíne]], kde bol Karol vyhlásený za uhorského kráľa.<ref>{{Citácia periodika|priezvisko=Kristó|meno=Gyula|titul=Károly Róbert családja|periodikum=AETAS - Történettudományi folyóirat|dátum=2005|číslo=4|strany=14–28|issn=0237-7934|url=https://www.ceeol.com/search/article-detail?id=262597|dátum prístupu=2017-12-06|jazyk=Hungarian}}</ref> <ref name=":0" /> Pápežský legát dal korunovať Karola novou korunou arcibiskupom Tomášom z Ostrihomu [[15. júna]] [[1309]]. Konečne pod hrozbami pápežského legáta Ladislav Kán vydal korunu a Karol bol, už tretí raz, korunovaný [[Uhorská koruna (klenot)|svätoštefanskou korunou]] [[27. augusta]] [[1310]] znova arcibiskupom z Ostrihomu v [[Stoličný Belehrad|Stoličnom Belehrade]] za účasti snemu.{{Hlavný článok|Bitka pri Rozhanovciach}}

V priebehu mája [[1316]] Karol bojoval proti rodine pánov z [[Kysek]]u ([[Kőszegiovci]]). Zároveň niektorí magnáti vo východnej časti krajiny, vedení Kopaszom Borsom, sa proti nemu vzbúrili a uhorskú korunu ponúkli [[Halič (región)|haličskému]] kráľovi ''Andrejovi'', ktorý bol tiež potomkom kráľa Belu IV. Ich vojská však Karol porazil a obsadil ich hrady v Bihárskej, Solnockej, Boršodskej a Klužskej župe. V máji [[1317]] jeho vojská tiež potlačili vzburu synov Omodeja Abu, dobili [[NevytskyNevytský hrad]] ({{Súradnice|48.680833|22.409167|display=inline}} ) a obsadili blízky [[Užhorod]]. Potom vojská obrátil proti Matúšovi Čákovi a dobil 3. novembra 1317 <nowiki/> [[Komárno]]. Karol dobil aj sídlo Kopasza Borsu hrad ''Adrián'' (maď. Adorján {{Súradnice|47.903691|23.127155|display=inline}} v Rumunsku v blízkosti súčasných maďarských a ukrajinských hraníc) <!-- v Zátisí = Tiszántúl or Transtisza --><ref name=":2" />. V týchto bojoch stál po jeho boku aj rodák zo Zvolena magister [[Donč]] neskorší župan [[Zvolenská stolica|Zvolenskej stolice]] a správca  [[Komárno|Komárna]].

Po smrti svojej prvej manželky sa oženil ovdovený Karol s [[Beatrix Luxemburská|Beatrix Luxemburskou]], dcérou rímskeho cisára [[Henrich VII. (Svätá rímska ríša)|Henricha VII. Luxemburského]] a sestrou českého kráľa [[Ján Luxemburský|Jána I.]] v Čechách, pravdepodobne v roku [[1318]]. V lete roku [[1319]] viedol svoje vojská proti [[Srbsko|srbskému]] kráľovi [[ŠtefanoviŠtefan Uroš II. Milutin|Štefanovi Urošovi II. Milutinovi]] , ktorý zabral južnú oblasť kráľovstva, a srbskému vojsku udelil pri [[Šabac|Mačve]]<!-- Mačva (maďarsky Macsó) región nazvaný podľa rovnomenného už neexistujúceho mesta v SRbsku. Terajšie cenntrum je mesto Šabac nachádza sa na hranici centrálneho Srbska a Vojvodiny (na rieke Save) v súčasnosti ako Mačviansky obvod. Pozri https://en.wikipedia.org/wiki/Ma%C4%8Dva https://en.wikipedia.org/wiki/Banate_of_Macs%C3%B3 --> porážku. Po tomto víťazstve obsadil [[Belehrad]]<!-- zlý preklad z angličtiny. Dobil hrad v Mačve a asi Mačva Banovinu (slonesky banát). OBsadil nie Belhrad ale Belehradsko, -->. V tom čase začal reorganizovať finančnú základňu kráľovskej moci vyhlásením, že jedine kráľ je oprávnený otvoriť nové colnice v kráľovstve.

Smrť Matúša Čáka [[21. marca]] 1321, najmocnejšieho šľachtica a vzdorovateľa Karolovej moci, znamenaaznamenala rozpad jeho provincií a Karolove vojsko mohlo do konca roka nadobudnúť všetky pevnosti zosnulého baróna. V januári [[1322]] sa vzbúrili mestá v [[Dalmácia|Dalmácii]]  [[Šibenik]] a [[Trogir]] proti vláde [[bán]]a [[Mladen II Šubić|Mladena Šubiča]], ktorého otec Pavol Šubić patril medzi prvých priaznivcov Karola Róberta. Viacero chorvátskych šľachticov (vrátane jeho brata Pavla II. Šubiča) sa tiež obrátilo proti Mladenovi a ich koalícia ho porazila v [[bitke pri Blisne]]<!-- Battle of Bliska --> (v súčasnosti [[Blizna Donja]], sídlo medzi [[Trogir|Trogirom]] a [[Klis]]). Karol túto situáciu plne využil, vtiahol do Dalmácie a bána Mladena Subiča uväznil, čím posilnil svoj vplyv v Dalmácii a Chorvátsku.

[[Bratislava|Bratislavu]] dostala ako veno manželka jeho predchodcu [[Ondrej III. (Uhorsko)|Ondreja III.]], nemecká princezná [[Agneša Habsburská (1280)|Agneša Habsburská]]. Po prevzatí vlády, smrti Ondreja (1301) a odchode AgnešiAgneše do Rakúska (1308) si Karol nárokoval aj Bratislavu, ktorú spravovali rakúsky vojvodca Rudolf po celé desaťročia.<ref name=":0" /> <ref name=":1">{{Citácia knihy|priezvisko=Dvořák|meno=Pavel|titul=Zlatá kniha Bratislavy|vydavateľ=Slovenský spisovateľ|rok=1995|isbn=9788022006743|url=https://books.google.sk/books?id=9Xd9AAAAMAAJ|poznámka=Google-Books-ID: 9Xd9AAAAMAAJ|jazyk=sk}}</ref> Už v roku 1312 Karol získal mesto <ref name=":1" />, v roku [[1314]] [[Devínsky hrad]] a Bratislavu aj s okolím mal pod kontrolou v roku 1322<ref name=":0" /> alebo[[1323]] výmenou za podporu, ktorú poskytol rakúskym vojvodom v boji proti cisárovi [[Ľudovít IV. (Svätá rímska ríša)|Ľudovítovi IV.]]

Zaviedol takzvaný čestný systém: namiesto veľkých dotácií dostávali verní služobníci úrad (z latinského ctiť) a tým sa stali držiteľmi kráľovského majetku (vrátane hradov) v okresoch a zástupcami kráľa. Ale tieto úrady neboli pridelené na večnosť, ale len počas služby kráľovi a kráľ im ich mohol kedykoľvek odobrať. Tento "čestný úrad" bol základom feudalizmu a posilnil Karolovu moc.

V 17. apríla 1330 sa Karol stal terčom [[Atentát|atentátu]]. O atentát sa pokúsil spojenec Matúša Čáka [[FelicianFelicián Zach]] so svojím synom a to na kráľovskom dvore v blízkosti zámku [[Vyšehrad (Maďarsko)|Vyšehrad]], počas toho ako kráľovská rodina obedovala. Pokúsil sa zabiť kráľa a jeho dvoch synov ale výsledkom bolo len to, že kráľovná stratila pri útoku štyri prsty na pravej ruke, pretože zasiahli služobníci a zabili Zacha priamo na mieste<!-- dvaja vychovávatelia bez zbraní zomreli... pomocný čašník kráľovnej, vrhol sa na Feliciána ako na krvižíznivé zviera a čakanom mu silno zaťal medzi krk a lopatku -->. Kráľ vyviazol len s drobným poranením chrbta. Karol sa za pokus o atentát vysporiadal nielen so samotným atentátnikom, ale aj s jeho rodinou. A to až do tretieho pokolenia. Inak spravodlivý kráľ si týmto krutým trestom pobúril proti sebe celé Uhorsko, keď rozštvrteného Zacha poslal kolovať do veľkých miest kráľovstva. Motívy zločinu pritom neboli jasné. <ref>{{Citácia elektronického dokumentu|titul=Kronika o atentáte Feliciána Zacha na Karola Róberta {{!}} Klasici|url=http://www.klasici.sk/node/524|dátum prístupu=2017-12-06|vydavateľ=www.klasici.sk|jazyk=sk}}</ref><!-- Felicjan dcérou Kláru vraj znásilnil kráľov priateľ poľský kráľ Kazimír. Po atentáte zabili aj jeho jediného syna aj obe dcery -->

Karol zaviazal [[Kőszegi|Kőszegiovcov]], aby sa vzdal svojich posledných pevností pozdĺž západných hraníc kráľovstva v roku 1339 alebo 1340. Rozdelil veľkú Zvolenskú župu, ktorej dominoval silný miestny pán [[Donč]] (zakladateľ šľachtického rod Balaša/[[Balašovci]]), do troch menších častí v roku 1340 a v nasledujúcom roku donútil Donča aby sa vzdal svojich dvoch pevností výmenou za iné. V rovnakom čase srbský panovník [[Štefan Dušan|Štefan Uroš IV. Dušan]] napadol [[Sirmium]] ([[Sremska Mitrovica]]) a obsadil [[Belehrad]].

Karol Róbert zomrel 16. júla 1342. Po mesiaci bol pochovaný vedľa vysokého oltáruoltára v bazilike [[Stoličný Belehrad|Székesfehérváre]] na starobylom pohrebisku Arpádovskej dynastie.