Invázia v Zálive svíň: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
dBez shrnutí editace |
typo gram |
||
Riadok 20:
|poznámky=
}}
'''Invázia v Zálive svíň''' alebo (nevhodne) '''invázia v Zátoke svíň''' bola neúspešná [[Invázia (vojenstvo)|invázia]] na [[Kuba|Kubu]] v [[Záliv svíň|Zálive svíň]] uskutočnená v apríli [[1961]] vojakmi kubánskeho pôvodu vyslanými a vycvičenými [[Spojené štáty|USA]], ktorá mala zvrhnúť vládu [[Fidel Castro|Fidela Castra]]. Na Kube je konflikt známy hlavne pod názvami ''La Batalla de Girón'', alebo jednoducho ''Playa Girón''.
[[17. apríla]] 1961 sa na pobreží v Zálive svíň na plážach Playa Girón a Playa Larga vylodila vyše 1400 členná skupina kubánskych emigrantov podporovaná [[CIA]]. CIA však situáciu na ostrove neodhadla, k povstalcom sa nepridala časť armády ani miestni obyvatelia. Už po prvých náletoch [[Fidel Castro]] vyhlásil všeobecnú mobilizáciu a kubánska armáda inváziu v priebehu troch dní porazila, väčšina povstalcov bola zajatá a neskôr vrátená do USA.
Riadok 32:
[[17. marca]] [[1960]] americký prezident [[Dwight D. Eisenhower]] schválil plán vypracovaný špeciálnym výborom pre tajné operácie (známym ako ''Výbor 5412''), ktorý spadal pod ''Radu národnej bezpečnosti''. Týmto výborom vytvorený dokument mal názov ''„Program utajenej akcie proti Castrovmu režimu“'' (jeho krycie meno bolo ''JMARC'') a jeho hlavnou podstatou bolo pripravenie akcií, ktoré by zvrhli Castrov režim pomocou nepriamej, utajenej americkej intervencie. Hlavná akcia vychádzajúca z tohto plánu dostala názov ''Operácia Pluto'' a [[CIA]] mala podľa nej pripraviť ozbrojenú inváziu, ktorú mala uskutočniť armáda kubánskych exulantov, ktorý by tak oficiálne urobili bez priamej americkej podpory. Vedením akcie poveril riaditeľ CIA [[Allen Dulles]] svojho dôstojníka [[Richard Mervin Bissell|Richarda Mervina Bissella]], ktorý sa už predtým podieľal napr. na zvrhnutí prezidenta [[Jacobo Arbenz Guzmán|Jacoba Arbenza Guzmána]] v [[guatemala|Guatemale]], či na organizovaní tajných preletov lietadiel [[U-2]] nad Sovietskym zväzom.
[[Súbor:JMWAVEreduced.GIF|right|thumb|Budova JMWAVE, tajné stredisko CIA v Miami, jedno z hlavných centier prípravy invázie]]
Operácia mala pôvodne rôzne verzie s viacerými možnými miestami, kde by vojenský výsadok exulantov nastal. Konečnú podobu s plánom na výsadok v Zátoke svíň schválil prezident John F. Kennedy definitívne až [[4. apríla]] 1961. Zátoka Svíň, nachádzajúca sa v provincii [[Las Vilas]] asi {{km|150|m}} juhovýchodne od [[havana|Havany]] bola vybraná z viacerých dôvodov. Hlavným bolo, že sa nachádzala v pomerne odľahlej, málo obývanej oblasti, ktorá však bola z mora ľahko prístupná a od vnútrozemia krytá rozsiahlymi močiarmi, v blízkosti zátoky tiež bolo malé letisko, ktoré umožňovalo dopĺňať mužov a zásoby. Zátoka svíň sa navyše nachádzala pomerne neďaleko od pohoria [[Escambray]], kde sa vtedy nachádzalo hlavné útočisko proticastrovských militantov, ktorí sa mali k inváznym jednotkám pripojiť, resp. kde sa mohli v prípade problémov exulanti stiahnuť a začať partizánsky boj.
Militanti z Escrambay sa skladali hlavne z bývalých [[Fulgencio Batista y Zaldívar|Batistových]] vojakov, ale aj protikomunisticky orientovaných partizánov, ktorý pôvodne bojovali spolu s Castrom. Teraz podnikali sporadické partizánske akcie proti Castrovým milíciám, nemali však veľkú verejnú podporu a ich posledné zvyšky boli definitívne porazené v roku [[1965]]. Väčšina z nich síce mala blízke kontakty so CIA, ktorá ich pomerne intenzívne podporovala, o pripravovanej akcii v Zátoke svíň ich však v skutočnosti neinformovala a tak sa na nej nijako nepodieľali.
Riadok 38:
Hlavný plán invázie počítal s pozemným výsadkom, ktorý mal byť podporený letectvom a námorníctvom. Vysadení exulanti mali najprv zaistiť celú zátoku, využiť ju ako predmostie a následne začať tiahnuť do vnútrozemia priamo na Havanu, pričom sa k nim mala pridať aj časť armády a obyvateľstva nespokojného s Castrovým režimom. Takýto scenár predkladala CIA aj naverbovaným exulantom, navyše ich dlhodobo ubezpečovala, že v prípade komplikácií im príde na pomoc aj americká armáda. CIA však od začiatku neodhadla skutočnú spoločensko-politickú situáciu na Kube, keďže rátala so silnou opozíciou voči Castrovi. V skutočnosti Castrova popularita v tom čase bola veľmi vysoká, na čo upozorňovali aj agenti CIA pôsobiaci na Kube. Prípravy na inváziu však pokračovali ďalej.
CIA začala verbovať dobrovoľníkov z radov kubánskych exulantov v [[Miami]] už v apríli 1960. Vojensky tréning prvých z nich sa začal už od júla toho roku a spočiatku prebiehal na rôznych tajných zariadeniach CIA na juhu [[florida|Floridy]]. Neskôr sa hlavné výcvikové tábory presunuli hlavne do Strednej Ameriky, obzvlášť do amerických vojenských základni v [[Panama|Paname]] a na špeciálne pre tento účel vytvorené strediska v Guatemale, pričom najväčšie s názvom ''Garrapatenango'' sa nachádzalo v blízkosti mesta [[Quetzaltenango]]. Skupina trénovaných exulantov sa začala nazývať ''Brigáda 2506'' a celkovo ju tvorilo vyše 2600 mužov, samotného výsadku počas invázie sa však nakoniec zúčastnilo „len“ okolo 1400. Za hlavných veliteľov brigády boli určení exulanti [[Manuel Francisco Artime]], ''Pepe San Roman'' a ''Erneido Oliva''. Artime bojoval počas revolúcie na Castrovej strane, zatiaľ čo San Roman a Oliva boli dôstojníkmi v Batistovej armáde.
Výcvik sprevádzalo množstvo problémov, ktoré pramenili hlavne z rozporov medzi exulantmi. Mnohí z nich boli bývalý vojaci Batistovej armády a dostavali sa do konfliktov s tou časťou exulantov, ktoré boli počas revolúcie k Batistovi v opozícii. Ani politicky predstavitelia proticastrovskej exilovej opozície, ktorí mali po úspechu invázie prevziať na Kube moc, neboli jednotní a CIA musela vynaložiť veľkú snahu, aby sa spojili. Definitívne sa to podarilo až v marci 1961, keď bola oficiálne založená exilová kubánska vláda pod názvom ''Kubánsky revolučný koncil''. Jej lídrom sa stal [[José Miro Cardona]], bývalý predseda kubánskej vlády, ktorý sa tak mal v očiach svetovej verejnosti stať aj hlavným politickým veliteľom invázie (hoci v skutočnosti na ňu žiadny vplyv nemal).
Riadok 56:
Medzitým, už v noci [[14. apríl|14.]] a potom 15. apríla došlo vo východo-kubánskej provincii [[Oriente]] k dvom pokusom o vylodenie malej skupiny exulantov, ktoré malo odlákať pozornosť od hlavného miesta invázie, vzdialeného stovky kilometrov. Blízko sa nachádzajúca americká základňa [[Guantanamo Bay]] navyše prešla do stavu zvýšenej pohotovosti, čo malo nasvedčovať tomu, že veľká invázia príde práve na týchto miestach. V obidvoch prípadoch boli výsadkové lode s pár desiatkami exulantov už blízko kubánskych brehov, no keďže výzvedné člny spozorovali na pobreží aktivity kubánskych milícií, oba výsadky boli odvolané.
Po spozorovaní týchto aktivít a po leteckých náletoch z 15. apríla si už bolo kubánske velenie isté, že v najbližších dňoch dôjde k veľkej invázii a Fidel Castro preto uviedol armádu do stavu najvyššej pohotovosti. Predpokladá sa však, že velenie armády „sadlo na lep“ diverzným aktivitám a zameralo sa hlavne na možnosť, že k invázii dôjde práve v provincii Oriente.
[[16. apríla]] vyplávala hlavná časť inváznej flotily z nikaragujského prístavu ''Puerto Cabezas'' a zamierila k tzv. Bodu Zulu, nachádzajúcemu sa asi {{km|65|m}} južne od kubánskych brehov. Na tomto mieste sa hlavná flotila mala spojiť s niekoľkými ďalšími loďami, ktoré vyplávali z iných prístavov v Strednej Amerike a [[Karibik]]u. Hlavnú časť tejto flotily tzv.'' „Kubánskych expedičných síl“'' tvorilo celkovo 5 veľkých nákladných lodi (''Houston'', ''Lake Charles'', ''Rio Escondido'', ''Caribe'' a ''Atlantico''), ktoré prevážali vyše 1400 vojakov Brigády 2506 rozdelených do siedmich bataliónov po približne 200 ľudí a množstvo zbrani a munície. Spolu s nimi boli k flotile pripojené aj dve veľké pechotné výsadkové lode ''Blagar'' a ''Barbara J''. Všetky lode flotily boli zo vzdialenosti niekoľkých kilometrov (mimo vizuálneho dohľadu) až do Bodu Zulu sprevádzané siedmimi americkými torpédoborcami. Na celú akciu z diaľky dohliadali aj americké lietadlové lode [[USS Essex]], [[USS Boxer]], niekoľko ďalších torpédoborcov a minimálne dve ponorky. V bode Zulu sa k flotile pripojila ešte výsadková doková loď ''USS San Marcos'', ktorá prevážala celkovo 7 výsadkových člnov. Táto ako jediná „čisto“ americká loď sprevádzala flotilu kubánskych exulantov aj po prekročení Bodu Zulu až do vzdialenosti {{km|5|m}} od kubánskych brehov, kde vyložila výsadkové člny.
Riadok 63:
=== 17. apríl ===
K prvému výsadku prieskumnej skupiny vedenej agentmi CIA došlo v zátoke už tesne po polnoci 17. apríla. Asi o 1.00 dala veliaca loď ''Blagar'' rozkaz k spusteniu hlavnej invázie. Kvôli menším technickým problémom s výsadkovými člnmi a koralovými útesmi sa nočné vyloďovacie operácie trocha oneskorili, každopádne bola na úsvite 17. apríla vysadená už väčšina vojakov. Hlavné výsadky prebiehali na mieste ''Playa Girón'' (na východnom ústí Zátoky svíň), blízko ktorého sa nachádzalo malé letisko a na ''Playa Larga'' (na severe zátoky), pri ktorom sa nachádzala strategická križovatka ciest vedúcich k pobrežiu zátoky. Na Playa Girón sa pod velením ''Pepe San Romana'' vylodil 3., 4. a 6. batalión, na Playa Larga Druhý a časť Piateho (tu velil ''Erneido Oliva'').
Vysadené jednotky zaistili pláž a začali postupovať do vnútrozemia, pričom na Playa Girón zakrátko zaistili blízku pristávaciu plochu. V oblasti Playa Larga však narazili na malý, asi 100 členný oddiel kubánskych Ľudových milícií, ktorý začal klásť silný odpor. Prítomnosť milícií bola neskôr prezentovaná ako dôkaz o tom, že kubánske vedenie malo presné správy o mieste výsadku, v skutočnosti však v tom čase menšie oddiely hliadkovali vo väčšine pobrežných oblastí ostrova. Došlo k prvému ozbrojenému stretu invázie, pričom "prvý výstrel" údajne prišiel od amerického agenta CIA ''Graystona Lyncha'' (neskôr dostal za zásluhy počas invázie najvyššie vyznamenanie CIA). Hoci exulanti milicionárov v priebehu noci porazili, tí stihli rádiom odoslať správu o prekvapivom útoku kubánskym ozbrojeným silám.
A tak už okolo 06:30 ráno začali na vyloďujúcich sa vojakov nalietavať lietadlá kubánskeho revolučného letectva. Okolo 06:50 nalietavajúce lietadlá vážne poškodili loď ''Houston'' nachádzajúcu sa asi {{km|8|m}} od Playa Larga a tak bol jej kapitán nútený pristáť pri brehu v západnej časti zátoky. Predčasne sa z nej teda vylodilo asi 270 vojakov, no keďže boli ďaleko od oblastí hlavných vyloďovacích operácií a stratili väčšinu munície, len časť z nich sa zúčastnilo ďalších bojov. Okolo 7:00 sa do bojov zapojili aj exulantské invázne lietadlá B-26, ktoré najprv potopili pri ostrove [[Isla de Juventud]] loď kubánskej pobrežnej stráže a následne zamierili do oblasti zátoky, kde mali poskytnúť krytie pre následné výsadky. Hoci pôvodne bola snaha, aby všetci účastníci ozbrojenej intervencie boli kubánskeho pôvodu (okrem pár agentov CIA, ktorý spočiatku na celú akciu namieste dohliadali), pre nedostatok profesionálnych letcov bola nakoniec CIA nútená najať aj „čisto“ amerických pilotov, ktorý tak nakoniec pilotovali väčšinu z vyše 20 lietadiel podieľajúcich sa na invázii.
O 07:30 začal pomocou lietadiel [[Douglas C-47 Skytrain]] letecký výsadok celkovo 177 členného 1. parašutistického bataliónu Brigády 2506. Najprv sa asi 30 parašutistov vysadilo v oblasti južne od malého cukrovaru ''Australia'' (asi {{km|20|m}} severne od Playa Larga), kde mali zablokovať hlavnú cestu cez močiare k pobrežiu, no keďže pri výsadku stratili väčšinu výzbroje a materiálu v močiaroch, boli neúspešní. Zvyšok parašutistov bol vysadení v strategickej oblasti ''San Blas'' vo vnútrozemí asi {{km|15|m}} severovýchodne od Playa Girón, pričom cesty v tejto oblasti úspešne zaistili a udržali nasledujúce 2 dni.
Riadok 71:
Medzitým doobeda 17. apríla pokračovalo vyloďovanie zvyšných exulantov a ich podporného materiálu, vrátane ťažkých protileteckých guľometov, diel, obrnených transportérov a tankov Sherman. Zhora na nich stále častejšie útočili kubánske lietadlá, ktoré však sami museli čeliť silnej protileteckej paľbe z inváznych lodí ako aj vzdušným súbojom s inváznymi lietadlami. Exulanti boli prekvapení častými leteckými náletmi, pretože CIA im pred inváziou tvrdila (zrejme aby ich nedemoralizovala), že kubánske letectvo bolo takmer úplne zničené pri útokoch 15. apríla.
Už krátko po 09:00 začali prichádzať do oblasti cukrovaru Australia a do dedín ''Covadonga'' a ''Yaguaramas'' (niekoľko kilometrov severovýchodne od San Blas) prvé pozemné kubánske jednotky a milície, pričom sa hneď pustili do urputných bojov z interventmi. Kubánske sily boli v priebehu dňa neustále posilňované mužmi aj ťažkou technikou, zakrátko získali nad interventmi početnú prevahu a začali ich predsunuté jednotky zatláčať naspäť k pobrežiu. O 09:30 kubánske letectvo vážne poškodilo a následne potopilo asi {{km|3|m}} od Girónu loď Rio Escondido. Zvyšné výsadkové a nákladné lode ukončili vysadzovanie vojakov a začali o 11:00 ustupovať do medzinárodných vôd.
Keďže parašutisti vysadení južne od Australie boli kvôli problémom pri výsadku zakrátko porazení, kubánske sily mali bez väčších problémov otvorenú severnú cestu k Playa Larga. Už o 12:00 niekoľko stoviek mladých kadetov Ľudových milícií zaistilo osadu ''Palpito'' a opatrne začalo postupovať na juh smerom k Playa Larga, vzdialenému necelých {{km|5|m}}, trpeli však ťažkými stratami kvôli silnému ostreľovaniu lietadlami interventov a postup museli zastaviť. Do súmraku toho dňa ďalšia časť kubánskych vojakov úspešne postupovala od Covadonga južným a od Yaguaramas juhozápadným smerom k San Blas, veľká kubánska jednotka z mesta [[Cienfuegos]] zas bez akejkoľvek ťažkej techniky postupovalo smerom na západ pozdĺž pobrežia priamo k Playa Girón.
Riadok 92:
V bojoch pri invázii v Zátoke svíň zahynulo celkovo 114 exulantov. Kubánske sily stratili minimálne 176 mužov, vyše 4000 ich bolo zranených. Bolo zostrelených viacero kubánskych aj inváznych lietadiel, pričom celkovo zahynulo 6 letcov na kubánskej strane, 10 na strane exulantov, plus štyria spomínaní americkí piloti.
Kubánske revolučné sily zajali celkovo 1 202 členov Brigády 2506. Zajatí exulanti boli prepravení do Havany, kde bola väčšina z nich súdená pre vlastizradu, [[7. apríla]] [[1962]] boli všetci odsúdení na 30 rokov väzenia. Havana zverejnila minulosť a majetkové pomery zajatcov. Asi 200 z nich patrilo k bývalému Batistovému vojsku, väčšina ďalších pochádzala z bohatých rodín kubánskych priemyselníkov, plantážnikov a veľkostatkárov, ktorým bol po revolúcii zoštátnený majetok. Fidel Castro neskôr v tejto súvislosti vyhlásil: „Tu sa prejavil triedny postoj“. Iba 5 z chytených exulantov bolo popravených, nie však kvôli invázii. Išlo o bývalých Batistových vojakov, ktorí boli odsúdení za závažné zločiny (vrátane vrážd a mučenia) spáchané ešte počas revolúcie.
Už v máji 1961 Fidel Castro vyhlásil, že zajatcov vymení so Spojenými štátmi za 200 poľnohospodárskych traktorov. V apríli 1962 Kuba bez podmienok prepustila do USA kvôli zdravotným problémom asi šesť desiatok zajatcov. Neskôr došlo k vyjednávaniam medzi americkými mimovládnymi organizáciami a Kubou, ktorých výsledkom bolo prepustenie všetkých zvyšných exulantov v decembri 1962. Výmenou za to dostala Kuba zásielky liekov a potravín v hodnote 53 miliónov [[dolár]]ov.
[[Súbor:Airplane in Museo Giron.jpg|left|thumb|Lietadlo kubánskeho letectva osadené pred vstupom do múzea invázie na Playa Giron]]
Americká vláda sa síce ešte v prvých dňoch invázie pokúsila poprieť svoju účasť na nej a tvrdila, že išlo o akciu čisto pripravenú a sponzorovanú kubánskymi emigrantmi, nakoniec však svoju rolu bola nútená priznať a na tlačovej konferencii z [[21. apríla]] 1961 prezident Kennedy prevzal zodpovednosť za neúspech akcie na seba. Jeho administratívu neúspech invázie veľmi poškodil a získala si veľký hnev kubánskej exulantskej komunity v USA tvrdiacej, že ich CIA a americká vláda oklamala. Riaditeľ CIA Allen Dulles bol spolu so svojimi hlavnými zamestnancami podieľajúcimi sa na invázii, Richardom M. Bisselom a Charlesom Cabellom v septembri 1961 prezidentom donútený rezignovať. USA sa neskôr už nikdy nepúšťali do rozsiahlych ozbrojených akcií proti kubánskemu režimu, zintenzívnili však rôzne podvratné a záškodníčke činnosti proti Kube (napr. [[Operácia Mangusta]], [[Operácia Peter Pan]], či nakoniec neuskutočnená [[operácia Northwoods]]), organizovali z radov kubánskych exulantov teroristické skupiny ([[Operácia 40]], [[Omega 7]], [[Alfa 66]]) a pokúšali sa spáchať mnoho atentátov na Fidela Castra.
Kvôli samotnej invázii (nie len kvôli jej neúspechu) bola voči USA silno kritická aj odozva medzinárodnej verejnosti a to nielen z radov [[východný blok|Východného bloku]], ale aj amerických spojencov.
Súčasné analýzy invázie v Zátoke sviň sa v zásade zhodujú v tom, že medzi hlavnými príčinami neúspechu boli zlé odhady CIA o skutočnej situácii na ostrove, podcenenie popularity Fidela Castra, nedostatočná vojenská príprava a zlá koordinácia operácií, ako aj tiež neposkytnutie sľubovanej vojenskej pomoci exulantom. Neskôr sa stala príprava neúspešnej invázie citovaná psychológmi ako príklad tzv. [[syndróm skupinového myslenia|syndrómu skupinového myslenia]]. Mnohí v CIA totiž od začiatku tušili, že sa skonči neúspechom, no žiadne námietky voči nej neuviedli.
Riadok 113:
* [http://www.life.com/image/first/in-gallery/25102/bay-of-pigs-invasion-and-aftermath#index/0 Bay of Pigs: Invasion and Aftermath] - slideshow by LIFE magazine
* [http://www.acig.org/artman/publish/printer_154.shtml Tom Cooper. Clandestine US Operations: Cuba, 1961, Bay of Pigs]
{{Studená vojna}}
| |||