Hydrocentrála a vodné dielo Dolné Kočkovce – Ladce – Tunežice: Rozdiel medzi revíziami

'''Hydrocentrála a vodné dielo Dolné Kočkovce – Ladce – Tunežice''' sa nachádzajú v blízkosti obce [[Ladce]] – časť [[Tunežice]]. Samotný objekt vodnej elektrárne ako aj jej technických častí, vrátane hrádze a vzdúvadla, sa nachádza v katastrikatastrálnom území obce Hloža, miestnej časti obce Beluša. Komplex bol zrealizovaný v rokoch [[1932]] – [[1936]] na základe projektu vypracovanom v spolupráci s [[architekt|architektom]]om [[Jindřich Merganec |Jindřichom Mergancom]] ([[1889]] – [[1974]]).

Vodné dielo [[Dolné Kočkovce]] – [[Ladce]] bolo vybudované ako prvý stupeň energetického využitia rieky [[Váh]]. Na úseku 9 {{km|9|m}} využíva vrátane vzdutia hate spád 15 metrov a má výkon 2 x 7,5 MW.

S prihliadnutím na veľkú štrkonosnosť rieky až 100 000 {{m|100000|m}} za rok bolo zvolené derivačné riešenie. Pozostáva z hate, {{km|6 km|m}} dlhého prívodného kanála, z vodnej elektrárne a {{km|3 km|m}} dlhého odpadového kanála.

Stavba hydroelektrárne na [[Váh|Váhu]]u predstavovala v medzivojnovom [[Česko-slovenská republika|Česko-Slovensku]] jednu z najvážnejšísh stavebno–priemyselných úloh. A práve tu po prvýkrát v našom prostredí prizvali k spolupráci na technickom diele aj [[architekt|architekta]]a [[Jindřich Merganec |Jindřicha Merganca]], ktorý pôsobil v širšom rozsahu na vidieku, hoci žil v [[bratislava|Bratislave]]. V jeho tvorbe sa vzťah k tradičným hodnotám viac alebo menej skryte udržiaval, aj keď tvoril v moderne [[funkcionalizmus|funkcionalistickom]] duchu. Dokázal organicky spojiť technicko inžiniersky základ s kultivovanosťou [[architektonická forma|architektonickej formy]]. Je pravdepodobné, že práve jeho pôsobením je elektráreň zaujímavá aj z architektonického hľadiska. Vyzdvihnúť môžeme [[konštruktivizmus|konštruktivistické]] veže oboch hatí, ako aj budovu strojovne a priľahlého distribučného bloku v [[Ladce|Ladcoch]]. Jednoduchá, funkcii zariadenia podriadená [[architektúra]] sa vyznačuje, napriek svojmu utilitárnemu určeniu, jedinečnou poetikou technického diela. Kanálová vodná elektráreň má dve Kaplánové [[turbína|turbíny]] a jej uzavretie trvá asi 4 minuty. Dnes je technickou pamiatkou pretože patrí medzi najstaršie elektrárne na [[Váh|Váhu]]u.

Výstavba bola začatá v auguste [[1932]] a elektráreň bola uvedená do prevádzky na jar v roku [[1936]]. Na pravej strane sa najskôr postavila ochranná hrádza chrániaca [[Streženice]] a na ľavej strane [[Horné Kočkovce]]. Súčasťou výstavby hate bola aj úprava riečiska [[Váh|Váhu]]u nad a pod haťou. Riečisko aj hať boli posunuté doľava od pôvodného koryta. To preto lebo aktívny zosun niekoľko sto metrov pod haťou hrozil zavalením koryta. Na práce bol nasadený lopatový bager. Regulácia sa robila podľa výsledku modelového výskumu v laboratóriu na Technike v [[Brno|Brne]] tak aby nánosy nad haťou boli obmedzené na minimum. Práce na samotnej hati sa začali ručným výkopom. Tri polia hate a regulačné zakladania v toku do kanála sa baranili zo štitovníc parným baranidlom z pomocnej drevenej lávky. Štítovnice sa baranili spojené do párov. Boli dlhé {{m|8 |m}}, úkol bol {{m|6,4 |m}} za zmenu. Na ochranu pred obrusovaním spôsobeným riekou posúvanými štrkami boli haťový prah aj piliere obložené žulovými kvádrami.

Žulové boli aj rozrážače na závernom prahu, slúžia na lepšie tlmenie energie pretekajúcej vody. Ich umistnenie a funkciu navrhol i vyskúšal Ing. Smrček v laboratóriu Brnenskejbrnianskej techniky. Keď stavba pilierov pokročila až k búdkam pre zdvíhacie zariadenia stavidiel, začali sa montáže manipulačnej lávky a hradiacich stavidiel, ako aj zdvíhacích mechanizmov. Po dokončení montáže bola zrušená ohrádzka hate, kým vtokové zariadenie kanála zostalo ešte ohradené. To umožnilo preloženie [[Váh|Váhu]]u do nového riečiska už zväčša vykopaného. Kanál sa kopal korčekovým bagrom z vody a parným bagrom sa kopal [[štrk]] z odvodnených častí. Odvoz materiálu zabezpečovala poľná dráha. Hrádze sa sypali vo vrstvách 50 {{cm|50|m}} hrubých. Po vysypaní súpravy musela byť vrstva zrovnaná a koľaj posunutá. Nakoľko účninné hutniace prostriedky okrem pojazdu [[vlak|vlakmi]]mi a polievania vodou neboli, nechali sa hrádze cez zimu sadnúť.

Hrádze kanála boli po prezimovaní obložené {{cm|15 cm|m}} hrubým tesnením z [[betón|betónu]]u vyrobeným na mieste. Pokladal sa pás {{m|1,.3 |m}} široký bez prerušenia. Povrch tesnenia sa poprášil s [[Cement (stavebníctvo)|cementom]], navlhčil sa a vyhladil rotačnými taniermi. Tesnenie v strednej časti bolo tvarované, ako rigol k odvádzaniu presakovanej spodnej vody počas prác. Doska dna bola delená na dilatačné polia 12 x {{m|12 |m}}. V trase pod horizontom podzemnej vody boli v dne aj v rigole osadené odľahčovacie vztlakové otvory, aby sa zabránilo nadvihnutiu či prelomeniu tesnenia vztlakom vody. Gumoasfaltom sa zalievali dilatačné škáry. V novembri v roku 1935 bol kanál dokončený uzavretím odpadu z rigola oceľovou liatinovou doskou. Začalo sa plnenie kanála.

Stavba [[Elektráreň|elektrárne]] bola zadaná firme LANNA a práce sa začali až v roku [[1934]]. Najskôr boli vybetónované krídla zaviazania hrádzi kanála na objekt [[Elektráreň|elektrárne]]. Vybudovaný bol tiež tokový objekt , rozvodňa a cestný most, potom sa betonovali základy [[generátorov]]. Na urýchlenie stavebných prác boli nasadené dva volfové žeriavy. Vybudovaná bola tiež plťová komora.