Jozef Miloslav Hurban: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
Značky: školská IP vizuálny editor |
d Verzia používateľa 87.197.2.186 (diskusia) bola vrátená, bola obnovená verzia od Nelliette Značka: rollback |
||
Riadok 1:
{{Dobrý článok}}
{{pozri|súčasnom politikovi|Jozef Hurban|štúrovskom básnikovi}}
{{Infobox Osobnosť|
Meno = Jozef Miloslav Hurban|
Portrét = Hurban cropped.jpg |
Řádek 20 ⟶ 21:
[[Súbor:Trencin Ludovit Stur Hurban Hodza.jpg|náhľad|Pamätník [[Ľudovít Štúr|Štúra]], Hurbana a [[Michal Miloslav Hodža|Hodžu]] v [[Trenčín]]e]]
'''Jozef Ľudovít Miloslav Hurban''' (pseudonymy Slavomil F. Kořennatý, Ľudovít Pavlovič, M. z Bohuslavíc, M. Selovský) (* [[19. marec]] [[1817]], [[Beckov (obec)|Beckov]]<ref>príslušná strana v [https://familysearch.org/pal:/MM9.3.1/TH-1-159391-549162-8?cc=1554443&wc=MZWM-5ZS:107654101,110752301,110752302,123791203 krstnej matrike] evanjelického cirkevného zboru Beckov je vytrhnutá.</ref> – † [[21. február]] [[1888]], [[Hlboké]]<ref>[https://familysearch.org/pal:/MM9.3.1/TH-1-159391-455603-13?cc=1554443&wc=MZW9-QZC:107654101,113297201,129922001,129922002 Záznam o úmrtí v matrike] evanjelického cirkevného zboru Hlboké; druhé krstné meno je tu uvedené aspoň iniciálou.</ref>) bol prvý predseda [[Slovenská národná rada (1848 – 1849)|Slovenskej národnej rady]], [[Slovensko|slovenský]] [[spisovateľ]], [[novinár]], [[politik]] a organizátor kultúrneho života slovenského národného hnutia, [[evanjelický kňaz]] a vedúca osobnosť [[Slovenské povstanie|slovenského povstania]] [[1848]] – [[1849]]. Pôvodne bol stúpenec [[Ján Kollár|Jána Kollára]], neskôr [[Ľudovít Štúr|Ľudovíta Štúra]]. Je po ňom pomenovaná planétka [[3730 Hurban|(3730) Hurban]].
Sjších mestských centier, ale aj so zlým komunikačným spojením, s tlačovými pravotami, s cenzúrou a konfiškáciou novín – i s chladným prijatím vo vlastných radoch. Preto sa aj [[Ján Francisci]] nad hrobom [[Mikuláš Štefan Ferienčík|Mikuláša Š. Ferienčíka]] takto vyslovil o životnom osude vtedajších slovenských novinárov: „Čože je to za postať, tá postať časopisnej činnosti slovenskej? Je to boj proti presile iných a proti slabosti vlastných; je to boj, v ktorom keď i víťazíš, predsa často podliehaš, je to boj, v ktorom keď krvácaš, keď podliehaš, nepríde Ťa podporiť ten, za koho podliehaš a keď omdlievaš, nejde Ťa obživiť ten, za koho omdlievaš“.▼
== Životopis ==
Narodil sa v rodine evanjelického farára Pavla Hurbana a jeho manželky Anny, rodenej Vorosovej<ref>[https://familysearch.org/pal:/MM9.3.1/TH-1-159391-549191-3?cc=1554443&wc=9P3K-2J6:107654101,110752301,110752302,123832901 Záznam o sobáši v matrike] evanjelického cirkevného zboru Beckov z júna 1813</ref>, krstený ako Jozef Ľudovít. Mal staršiu sestru Teréziu Zuzanu, ktorá sa rovnako ako on narodila v Beckove<ref>[https://familysearch.org/pal:/MM9.3.1/TH-1-159391-549043-22?cc=1554443&wc=MZWM-5ZS:107654101,110752301,110752302,123791203 Záznam o krste v matrike] evanjelického cirkevného zboru Beckov z marca 1814</ref>. Vzdelanie získaval najprv u otca, neskôr v rokoch [[1826]] – [[1830]] navštevoval mestskú školu v [[Trenčín]]e, potom v rokoch [[1830]] – [[1840]] evanjelické lýceum v [[Bratislava|Bratislave]]. Tu sa zoznámil s [[Ľudovít Štúr|Ľudovítom Štúrom]], ktorý v ňom prebudil vlastenecké cítenie. Vysvätený za kňaza bol v roku [[1840]]. Chcel pokračovať v štúdiu v [[Nemecko|Nemecku]], no z finančných dôvodov musel začať najprv pracovať, kým si štúdium mohol dovoliť. Po vysvätení pôsobil ako evanjelický kaplán v [[Brezová pod Bradlom|Brezovej pod Bradlom]], od roku [[1843]] bol farárom v [[Hlboké|Hlbokom]]. V roku [[1860]] dokončil ďalšie vzdelávanie a získal titul PhDr., ThDr. h. c. Od roku [[1866]] bol po smrti [[Karol Kuzmány|Karola Kuzmányho]] istý čas [[superintendent]]om slovenskej evanjelickej patentálnej [[Cirkev|cirkvi]]. Oženil sa s Annou Jurkovičovou, s ktorou mal 4 dcéry a 5 synov (medzi nimi bol i spisovateľ [[Svetozár Hurban-Vajanský]]).
== Charakteristika ==
Jozef Miloslav Hurban bol na čele slovenského literárneho a verejného života takmer pol storočia. Bol nekompromisným bojovníkom za národné práva [[Slovensko|Slovákov]], nezmieriteľným nepriateľom [[šovinizmus|šovinizmu]] [[Maďarsko|maďarskej]] vládnucej triedy i priekopníkom slovanskej vzájomnosti. Hlavne v mladších rokoch života patril medzi radikálnych slovenských odporcov [[feudalizmus|feudalizmu]] i nadvlády príživníckych šľachtických vrstiev v [[Uhorsko|Uhorsku]]. Vtedy sa dokonca staval za „odteologizovanie slovenského života“.
V roku [[1847]] v novele ''[[Od Silvestra do Troch kráľov]]'' sa takto vyslovil o vtedajšom slovenskom vzdelaneckom svete: „Náš život slovenský najväčšmi zato kuľhá, že ho doteraz skoro sami teológovia opatrovali, oni nám kníh a ideálov všeslovanských nastavili tak, že ak sú knihy, plány, ideále, šťastie národov, my Slováci by sme veľmi šťastný národ boli.“ Pre svoje nekompromisné konanie bol vyhlasovaný za vlastizradcu, komunistického agitátora, [[panslavizmus|panslavistického]] [[vezír]]a, „divého Hurbana“, „divého Slováka“ a podobne. Položil taktiež základy slovenskej literárnej historiografie. Okrem toho bol agilný národovec, spoluzakladateľ [[Tatrín]]a, spolutvorca [[Slovenské divadlo nitrianske|Slovenského divadla nitrianskeho]] a prvého úverového [[družstvo (ekonómia)|družstva]] v [[Európa|Európe]], založeného jeho svokrom [[Samuel Jurkovič|Samuelom Jurkovičom]]. Hurban sa stal známy aj ako básnik, vydavateľ literárnych almanachov, ako vydavateľ a redaktor cirkevných časopisov, ktoré mali národnoobranný charakter. Jeho činnosť bola mnohostranná: národnoobranná, ľudovýchovná, literárnohistorická, kritická, osvetová i novinárska.
=== Začiatky verejnej činnosti ===
Do národnobuditeľskej, literárnej a kultúrno-organizačnej činnosti sa zapojil v roku [[1835]]. Spolu s [[Ľudovít Štúr|Ľudovítom Štúrom]], ktorý na neho osobne vplýval, sa stal najaktívnejším členom [[Společnost česko-slovanská (Bratislava)|Společnosti česko-slovanskej]] a neskôr po jej zrušení i [[Ústav reči a literatúry československej|Ústavu reči a literatúry československej]]. [[24. apríl]]a [[1836]] sa zúčastnil stretnutia štúrovskej mládeže na [[Bratislava – mestská časť Devín|Devíne]], kde prijal slovanské meno Miloslav. V rokoch [[1837]] – [[1840]] bol aktívnym členom tajného spolku [[Vzájomnosť (spolok)|Vzájomnosť]]. V roku [[1837]] vystúpil s tézou o kmeňovej svojbytnosti Slovákov, v roku [[1839]] podnikol cestu do českých krajín. Za jeho pôsobenia v [[Brezová pod Bradlom|Brezovej pod Bradlom]] a [[Hlboké|Hlbokom]] sa stal podjavorinský kraj centrom národnooslobodzovacieho hnutia a taktiež centrom jeho boja proti feudalizmu, útlaku zo strany [[Maďarsko|Maďarov]] či boja za spoločenskú emancipáciu Slovákov. Tu tiež organizoval prvé ochotnícke divadelné predstavenia, čitateľské krúžky, [[nedeľná škola|nedeľné školy]] a spolky miernosti, čím veľmi úspešne šíril osvetu medzi slovenským obyvateľstvom. V tomto období bol ešte stúpencom [[Ján Kollár|Jána Kollára]] a svoje diela taktiež písal výhradne v biblickej češtine. V júli [[1843]] sa však na jeho fare v Hlbokom uskutočnilo jeho stretnutie so [[Ľudovít Štúr|Štúrom]] a [[Michal Miloslav Hodža|Hodžom]], na ktorom na základe spoločnej dohody rozhodli o prijatí stredoslovenského nárečia za základ celonárodného spisovného slovenského jazyka, ktorý mal slúžiť na zjednotenie národnobuditeľského hnutia, no taktiež ako prostriedok osvety, vzdelanosti a kultúry pre široké vrstvy národa. Vďaka tomu už v druhom vydaní almanachu [[Nitra (almanach)|Nitra]] v roku [[1844]] uviedol novú spisovnú slovenčinu, hoci [[Ľudovít Štúr|Štúrova]] kodifikačná gramatika vyšla až o dva roky neskôr. V tom istom roku sa tiež stal zakladajúcim a najaktívnejším členom celoslovenského literárneho a kultúrneho spolku [[Tatrín]].
=== Revolučné roky 1848 – 1849 ===
V rokoch [[1848]] – [[1849]] bol jednou z hlavných postáv [[Slovenské povstanie|Slovenského povstania]]. [[18. marec|18. marca]] [[1848]] sa uskutočnila na jeho fare v [[Hlboké|Hlbokom]] porada slovenských národovcov. Tu vznikol plán mítingov s cieľom vypracovať celonárodný revolučný program. [[28. apríl]]a [[1848]] sa vďaka jeho neúnavnej práci konal v [[Brezová pod Bradlom|Brezovej pod Bradlom]] veľký národnorevolučný míting, kde bol vyhlásený národný program, tzv. ''Nitrianske žiadosti''. V máji toho istého roku potom na zhromaždení v [[Liptovský Mikuláš|Liptovskom Mikuláši]] prijali predstavitelia národného revolučného hnutia celonárodný program, ''[[Žiadosti slovenského národa]]'', ktoré vychádzali z Hurbanovho regionálneho programu. Hurban bol publicistom týchto revolučných rokov (vydal revolučno-mobilizačnú báseň ''Bije zvon slobody! '' a ako ohlas na revolučný program báseň ''Bratia Slováci''), jeho petentom (bol autorom regionálneho programu ''Nitrianske žiadosti'' a tiež celonárodného programu ''Žiadosti slovenského národa''). V rokoch [[1848]] – [[1849]] sa tiež stal spolupredsedom prvého slovenského národnopolitického orgánu, [[Slovenská národná rada (1848 – 1849)|Slovenskej národnej rady]] a hlavnou postavou podjavorinského revolučného hnutia.
=== Represie ===
Štátne úrady a [[Pešť|peštianska]] vláda zareagovali veľmi ostro. Na Hurbana bol vydaný zatykač, a tak bol nútený odísť do českých krajín, aby sa vyhol zatknutiu. No ani tu neprestával bojovať. Na [[Slovanský zjazd (1848, Praha)|Slovanskom zjazde]] v [[Praha|Prahe]] sa snažil o prijatie princípov demokratickej rovnosti a ústavnosti pri riešení štátoprávneho postavenia jednotlivých národností v rámci monarchie (Žiadosti Slovákov a Rusínov uhorských, ktoré zjazdu predložil 7. júna 1848). Aktívne sa zúčastnil i pražského povstania a po jeho potlačení sa spolu so [[Ľudovít Štúr|Štúrom]] presunul do [[Chorvátsko|Chorvátska]] a neskôr do [[Srbsko|Srbska]], odkiaľ naďalej pracoval na podpore slovenského revolučného hnutia. V rokoch [[1848]] a [[1849]] bol tiež jedným z hlavných organizátorov a vodcov slovenských dobrovoľníkov, ktorí bojovali s podporou a účasťou [[Česko|Čechov]] na strane cisárskych armád. Po víťazstve kontrarevolúcie v [[Rakúsko|Rakúsku]] bol v čase [[Bachovský absolutizmus|neoabsolutizmu]] pod policajným dohľadom a odstavený od politického života. Napriek tomu však trval na kontinuite jazykových, literárnych a kultúrnych úsilí štúrovskej generácie zo [[40. roky 19. storočia|40. rokov]] a najmä jej osvetovej a literárnej činnosti. V tomto období mu bolo taktiež znemožnené vydávanie periodík, a tak sa zameriaval viac na teologické štúdium a na náboženskú spisbu. Po páde Bachovho absolutizmu koncom [[50. roky 19. storočia|50. rokov]] sa začal znovu aktívne zapájať do národnej politiky a tiež do literatúry. Hoci v memorandovom období už nepatril medzi vodcov slovenského národa a jeho odboja, ešte stále sa významne zúčastňoval všetkých národných podujatí. V roku [[1861]] bol spolutvorcom [[Memorandum národa slovenského|Memoranda národa slovenského]], dokumentu, ktorý uvádzal požiadavky štátoprávneho riešenia slovenskej otázky v konštitučnej monarchii, a ktorý odovzdal na Ministerstve vnútra vo [[Viedeň|Viedni]]. Stal sa členom memorandového výboru, memorandového vyslanectva, bol hlavným obhajcom [[Štefan Marko Daxner|Daxnerovej]] koncepcie štátoprávneho riešenia slovenskej otázky, no taktiež sa stal zakladajúcim členom a výborníkom [[Matica slovenská|Matice slovenskej]].
=== Pomemorandové roky ===
Po neúspechu memorandových akcií sa začal venovať cirkevno-politickým otázkam a spolupracoval na tom, aby sa začal zavádzať do života protestantský patent z roku [[1859]]. Po smrti [[Karol Kuzmány|Karola Kuzmányho]] bol od roku [[1866]] [[superintendent]]om slovenských evanjelických patentálnych cirkví, čo spôsobilo prehĺbenie jeho moralizátorských a dogmaticko-konzervatívnych čŕt. Napriek tomu vystúpil najostrejšie zo všetkých slovenských politikov proti princípom [[rakúsko-maďarské vyrovnanie|rakúsko-maďarského vyrovnania]] a uhorského národnostného zákona z roku [[1868]]. Stalo sa tak v článkoch Čomu nás učia dejiny? a Pravdivé slovo, za ktoré bol [[6. december|6. decembra]] [[1869]] uväznený na 6 mesiacov a odsúdený na pokutu 239 zlatých. V roku [[1875]] bol znovu uväznený, tentoraz na tri mesiace, a dôvodom jeho uväznenia bol jeho politický článok v [[Cirkevné listy|Cirkevných listoch]]. Na protest proti zatvoreniu slovenských gymnázií a [[Matica slovenská|Matice slovenskej]] vydal ďalší ročník almanachu [[Nitra (almanach)|Nitra]] ([[1876]] – [[1877]]), tentoraz v češtine, aby tak demonštroval staré tradície literárnej jednoty československej a obnovenie spoločného jazyka, no tento jeho spiatočnícky krok nenašiel priaznivú odozvu ani medzi jeho najbližšími spolubojovníkmi za slovenskú rovnoprávnosť. V závere života sa snažil o zrekapitulovanie národnoobrodeneckej a národnorevolučnej aktivity [[Štúrovci|štúrovcov]] tým, že spracoval rozsiahly životopis [[Ľudovít Štúr|Ľudovíta Štúra]] a historické pojednania o slovenskom povstaní v roku [[1848]]. Zomrel [[21. február]]a [[1888]] v [[Hlboké|Hlbokom]] a po jeho smrti mu v roku [[1892]] postavili na hrobe z verejných zbierok pomník. K pomníku hneď po odhalení uhorské úrady zakázali prístup nielen verejnosti, ale i jeho manželke a synovi.
== Publicistická činnosť ==
Hurbanova dopisovateľská, redaktorská i publicistická tvorba mala vždy pečať aktuálnosti a spoločenskej zaangažovanosti. Na rozdiel napr. od [[Ľudovít Štúr|Ľudovíta Štúra]] je J. M. Hurban predovšetkým publicistom a to nielen v priamej novinárskej tvorbe. Pri Hurbanovi toto aktuálne novinárske zameranie zasahuje do všetkého: do jeho prózy, poézie, ba aj do literárnohistorických a kritických štúdií i do memoárovej literatúry. V próze to vidieť predovšetkým na jeho realistických poviedkach, akými sú ''Korytnické poháriky, Od Silvestra do Troch kráľov'', vo fejtóne ''Prechádzky po považskom svete'' a pod. Výraznú publicistickú formu majú hlavne jeho diela určené ľudovým vrstvám, akým je napr. jeho Slovo o spolkoch miernosti a školách nedeľných. Ako cestopisnú reportáž napísal roku [[1839]] aj svoju ''Cestu Slováka ku bratrům slavenským na Moravě a v Čechách…'', ktorú jeho ideový odporca Šimko nazval neoprávnene „zradou uhorskej krajiny“.
Publicistickú formu si Hurban zámerne volil preto, aby mohol pohotovo a bezprostredne reagovať na meniaci sa politický a národný život v našich krajoch. Bola mu vzdialená intelektuálska izolovanosť a pseudoučenosť. Ako sám hovoril, snažil sa prelomiť „hrádzu, ktorá delila spisovateľov od ľudu“, pretože „spisovateľ a novinár má zostúpiť do vzťahov s ľudom a nedržať sa za dač vyššieho a velebnejšieho“. Preto aj publicistický štýl a tomu zodpovedajúci slovník je typický pre Hurbanovu tvorbu. Vyplýva to z jeho snahy „čo najviac sa zdeliť s národom“, usmerňovať a viesť ho prostredníctvom novín a časopisov.
=== Slovenské novinárstvo v Hurbanovej dobe ===
Okrem nerozvinutosti slovenského politického života, vážnou prekážkou šírenia národnej spisby bol maďarizačný tlak štátneho aparátu, podnikov, úradov, ale aj vysokej cirkevnej hierarchie. Vo väčších mestách v Bratislave, v Košiciach, Nitre, Prešove, v Banskej Bystrici a inde vládli bohatí maďarskí a nemeckí mešťania, ktorí tu slovenský život systematicky utláčali a vyháňali na perifériu. Roztratená a napospol chudobná inteligencia, ako aj kupci a remeselníci, bez väčších mestských stredísk, bola slabou zárukou rozvoja našej kultúry a novinárstva. Veď mnohí z nich odoberali noviny a časopisy „na borg“ a ani po rokoch ich nezaplatili. Vydavatelia však napriek tomu dávali noviny na úver, už aj z obavy pred obvinením, že „nemajú rodáckej dôvery, ani šetrného súcitu s tými, ktorí okamžite predplatiť nemôžu“. „Keby niekto,“ tvrdil Daniel Lichard, „nazrel do účtov slovenských redakcií, zhrozil by sa nad sumami, ktoré sú pre vydavateľstvá stratené.“
Inou a nemenej boľavou stránkou distribúcie slovanskej literatúry a novín bol nedostatok kníhkupcov, ktorí sa tým zaoberali. Už spôsob predaja kníh a časopisov bol zaostalý. Pred rokom [[1848]] významnejší kníhkupci, aký bol napr. bratislavský [[Karol Fridrich Wigand]], debrecínsky [[Juraj Gsáthy]] a veľkosibiňský Martin Hochmeister, boli nútení s vozmi kočovať po okolitých stoliciach a tak predávať svoj tovar. Podľa zákonného článku VIII. z roku [[1872]] sa umožňovalo aj zakladanie kníhkupectiev, z ktorých mnohé sa zaoberali vydávaním kníh a časopisov. Slovenskí kníhkupci mali však len malé obchody, v ktorých nemohli čakať na zákazníkov, ale museli tiež za nimi chodiť na výročné trhy, púte a pod. Mohli sa pritom spoliehať len na vlastnú propagáciu knižných a časopiseckých noviniek. Aby neprerobili, počínali si opatrne. Preto sa aj málokedy počet vydaných exemplárov líšil od počtu dopredu prihlásených predplatiteľov, no ani tak sa nedali vylúčiť finančné straty. Ani J. M. Hurban, ktorý si subskripciou zabezpečoval odbyt svojich časopisov a kníh, sa za dlhé roky nevedel zbaviť dlžôb.
Zarážajúce je, že práve roku [[1863]], keď sa zakladá [[Matica slovenská]] a „národná aktivita“ je na pomerne vysokom stupni, slovenskí redaktori sa sťažujú na malý počet predplatiteľov. [[Pešťbudínske vedomosti]] mali vtedy 404, [[Černokňažník (časopis)|Černokňažník]] 290, [[Sokol (slovenský časopis, 1862 – 1869)|Sokol]] 211 predplatiteľov. Roku [[1865]] oznámil [[Viliam Pauliny-Tóth]], že jeho ''Sokol'' má už len 171 predplatiteľov a to vtedy, keď sa očakávala veľká kampaň [[Matica slovenská|Matice slovenskej]] za rozšírenie počtu odberateľov a čitateľov slovenskej tlače.
▲
=== Hurbanova publicistika ===
| |||