Karol I. (Rumunsko): Rozdiel medzi revíziami

|panovanie = [[20. apríl]] [[1866]] -  – [[10. október]] [[1914]]

|nástupca = [[Ferdinand I. (Rumunsko)| Ferdinand I. Rumunský]]

|manželka = [[Alžbeta zu Wied]] (1843  –  1916)

|potomstvo = Mária Rumunská (1870  –  1874)

'''Karol I.''', celým menom '''Karl Eitel Friedrich Zephyrinus Ludwig von Hohenzollern-Sigmaringen''' ([[20. apríl]] [[1839]] – [[10. október]] [[1914]]) bol nemecký princ z vedľajšej vetvy dynastie Hohenzollernovcov, ktorý bol 20. apríla 1866 zvolený rumunským domnitorom (kniežaťom). V marci roku 1881 bol prehlásený za kráľa a panoval až do svojej smrti.

Kráľ Karol I. sa narodil ako tretie dieťa a druhý syn princa Karola Antona von Hohenzollern-Sigmaringen a jeho manželky Jozefíny Bádenskej v Sigmaringene]], ktoré v tom čase prináležalo do kniežatstva Hohenzollern-Sigmaringen.

Po získaní základného vzdelania navštevoval Kadetskú školu v [[Münster (Vestfálsko)|Münsteri]], v roku 1857 Delostreleckú školu v [[Berlín]]e. Do roku 1866 bol dôstojníkom pruskej armády. Bojoval v prusko-dánskej vojne (1864), v ktorej sa zúčastnil útoku na citadely Friederica a Dybbøl. Získal povesť príkladného vojaka.

Po prevrate z 10. na 11. februára roku 1866 a vyhnaní [[Alexandra Ioana Cuzy]] sa [[Rumunské kniežatstvo]], ktoré bolo stále formálne súčasťou [[Osmanská ríša|Osmanskej ríše]], ocitlo na pokraji chaosu a hrozil mu rozpad. Aj napriek odporu istej časti obyvateľov a väčšiny rumunských politických elít bol dňa 20. apríla 1866 zvolený za nové knieža (''domnitor'') princ Karol Hohenzollernský, a to najmä vďaka podpore francúzskeho cisára [[Napoleon III.|Napoleona III.]], ktorý bol jeho vzdialeným príbuzným. Karol sa vydal inkognito vlakom do Rumunska, kde ho na hraniciach privítal Ion Brătianu. Spoločne sa kočiarom, keďže v tej dobe ešte Rumunsko nemalo železnice, vydali do [[Bukurešť|Bukurešti]], kde Karol dorazil 10. mája a bol privítaný búrlivými ováciami.

Keď sa Karol I. rozhodol vstúpiť na strane Ruska do rusko-tureckej vojny, prebiehajúcej v rokoch 1877 -  – 1878, krajina vyhlásila 10. mája 1877 nezávislosť. Rusko uznalo nezávislosť Rumunska aj tým, že oficiálne požiadalo o prechod svojej armády na bulharské územie. Vo vojne sa rumunská armáda vedená panovníkom zaslúžila o pád pevnosti Plevno ([[Pleven]]), ktorá padla 28. novembra 1877. Následný kongres predstaviteľov mocností v [[Berlín]]e v roku 1878 priniesol uznanie nezávislosti Rumunska na [[Osmanská ríša|Osmanskej ríši]] a tiež jeho uznanie mocnosťami. Navyše bola k jeho územiu pripojená [[Dobrudža]]. Karol bol napokon 10. mája 1881 korunovaný kráľom a Rumunsko sa premenilo na kráľovstvo, čo potvrdila aj zmena ústavy v roku 1881.

}}</ref>

Karol I. bol typom zodpovedného a politicky rozhľadeného panovníka, za jeho vlády Rumunsko zažívalo polstoročie hospodárskeho a kultúrneho vzostupu, zároveň sa krajina rýchlo modernizovala. V osobnom kontakte bol kráľ strohý a k podriadeným veľmi odmeraný.

Jeho manželkou bola od roku 1869 nemecká aristokratka [[Alžbeta zu Wied]] (1843  –  1916). Vzájomný vzťah medzi manželmi po svadbe rýchlo ochladol, k čomu prispelo aj úmrtie dcéry Márie v roku 1874. Kráľovná sa uchyľovala do svojho vlastného sveta, veľa času trávila v paláci Peleș v lokalite [[Sinaia]] a venovala sa tiež literárnej tvorbe (publikovala pod pseudonymom Carmen Sylva). V roku 1891 opustila Rumunsko a žila v nemeckom meste [[Neuwied]], kde v roku 1916 zomrela.

Keďže kráľovský pár nemal mužského potomka, Karol I. v roku 1881 adoptoval svojho synovca [[Ferdinand I. (Rumunsko)|Ferdinanda Hohenzollernského]], ktorého predurčil za svojho nástupcu.