Osmanská ríša: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
d fix. |
Bez shrnutí editace Značky: bez zdroja vulgarizmy; slang vizuálny editor |
||
Riadok 69:
=== Rozmach (1299{{--}}1453) ===
==== Založenie štátu (1299 - 1354) ====
V druhej polovici [[13. storočie|13. storočia]] prišli do [[Malá Ázia|Malej Ázie]] nové turecké kmene, ktorých tlak [[Mongolská ríša|Mongolov]] prijmul k odchodu z doterajších sídiel v [[Chorasán (historické územie)|Chorasáne]]. Išlo o poslednú vlnu kočovných tureckých kmeňov Oghuzov, ktorý migrovali na západ. Oghuzovia prijali už skôr [[islam]] a poznali arabskú kultúru. Typická pre nich bola prísna vojenská organizácia. Náčelník kmeňu Oghuzov [[Ertuğrul]] vstúpil do služieb rumského sultána proti Byzancii a získal za odmenu územie v severozápadnej časti polostrova, ktoré sa stalo východiskom k formovaniu neskoršej mocnej osmanskej ríši. Za jej vlastného zakladateľa je považovaný [[Osman I.]] ([[1299]]-[[1326]]), ktorý začal zverené územie rýchlo rozširovať vo výbojoch proti Byzancii a v roku [[1299]] sa prehlásil za samostatného vládcu. V roku [[1303]] zomrel posledný príslušník rumskej dynastie a jeho ríša sa rozpadla na niekoľko menších, medzi sebou súperiacich útvarov. Niektorí seldžucký náčelníci potom prijali Osmanovú zvrchovanosť. Turci si rovnako ako kedysi kočovný Arabi rýchlo osvojili moreplavbu a začali podnikať taktiež pirátske pirátske nájazdy na ostrovy [[Egejské more|Egejského mora]] (napríklad v roku [[1308]] vyplienili byzantský [[Chios]]).
Osmania sa rýchlo zmocňovali byzantských dŕžav v Malej Ázii, pretože byzantské vojsko nebolo schopné ich nápor zastaviť. V roku [[1326]] dobyl Osmanov syn [[Orhan I.]] ([[1326]]-[[1359]]) byzantské mesto [[Bursa]], ktoré sa potom stalo rezidenciou osmanských sultánov. Tí teraz prijali titul [[sultán]]. Po bitke pri Pelekane v roku [[1329]] bola medzi Turkami a Byzanciou uzavretá mierová dohoda, v ktorej si víťazný [[Orhan I.]] vymienil platenie ročného poplatku za zvyšné byzantské územia v Malej Ázii. V roku [[1331]] padla do rúk Osmanov [[Nikáia]] a v roku [[1337]] [[Nikodémia]].
==== Osmanské zisky na Balkánskom polostrove (1354 - 1402) ====
[[Súbor:Orhan I area map.png|náhľad|280x280bod|Mapa Osmanskej ríše za vlády [[Orhan I.|Orhana I.]]]]
V roku [[1354]] dobyli osmanský Turci byzantskú prístavnú pevnosť [[Gallipoli]] (na polostrove sa zachytili už v roku [[1352]], kedy získali pevnosť Cimpe), a definitívne tak zakotvili na európskom území. Jeden z spolucisárov, [[Ján VI. (Byzantská ríša)|Ján VI. Kantakuzenos]], sa síce pokúšal vykúpiť ju naspäť, ale neuspel. Z Gallipola zahájili Osmania dobývanie [[Balkánsky polostrov|Balkánu]]. Ich prvé útoky viedli do údolia rieky [[Marica|Marici]] v [[Thrákia|Trácii]], a stali sa najväčšou záťažou pre [[Bulharsko]]. Už vtedy dochádzalo k veľkým úbytkom domáceho obyvateľstva, ktoré buď zahynulo v bojoch, bolo odvlečené do Malej Ázie alebo predané do [[Otrokárstvo (využívanie otrokov)|otroctva]] (napriek zákazom kresťanské cirkve kupovali zajatcov od Turkov predovšetkým obchodníci z Benátok a Dubrovníku). V roku [[1355]] uzavrel bulharský cár [[Ivan Alexander]] s byzantským cisárom [[Ján V. (Byzantská ríša)|Jánom V.]] (Ján VI. Kantakuzenos bol v roku 1354 prinútený abdikovať) defenzívny spolok proti Turkom. Storočia trvajúce boje o balkánske územie a o hegemóniu v tomto priestore však spojencom nedovolili prekonať vzájomné rozpory a nedôveru, skoordinovať vojenské akcie a postaviť sa tureckej expanzii účinne na odpor. Z rovnakých dôvodov nepristupilo k bulharsko-byzantskému spolku [[Srbsko]]. Začiatkom 60. rokov sa spojenectvo rozpadlo a v roku [[1364]] došlo dokonca medzi Bulharskom a Byzanciou k vojne o čiernomorské pobrežie. Bulharský cár zareagoval dohodou so sultánom [[Murad I.|Muradom I.]], ktorému priznal územie, ktoré Turci dobyli v Trácii.
To všetko nepochybne vytváralo podmienky pre ďalšie turecké úspechy. Po nástupe sultána Murada I. ([[1359]]-[[1389]]) sa významne zmenil charakter výbojov na Balkánskom polostrove. Predtým prevažne koristnícke nájazdy vystriedala systematická vláda o dobytie a osídlenie nových území. Už v roku 1359 obliehali turecké vojská po prvýkrát [[Istanbul|Konštantínopol]], v roku [[1361]] získali Osmani [[Didymoteicho|Dimotiku]] a potom aj Adrianopolis (dnes [[Edirne]]) a preniesli sem, na európske územie, svoju rezidenciu. Pre Byzanciu nastala posledná fáza boja s islamom, v ktorej už išlo o samotnú existenciu štátu. Ohrozená na najvyššiu mieru však nebola len upadajúca starodávna východorímska ríša, žijúca na zlomku svojich bývalých území a rozpadajúca sa na poloautonómne provincie. Turecká expanzia predstavovala nanajvýš aktuálne nebezpečenstvo taktiež pre Srbsko a Bulharsko, ktoré samé ešte nedávno budovali na Balkáne svoje mocenské postavenie. Balkánske krajiny nedokázali vytvoriť proti osmanským výbojom jednotnú obrannú frontu, na prípadnú pomoc západných kresťanov nemohla spoliehať vôbec. Naliehavosť tureckej hrozby pre Európu na Západe do poslednej chvíle podceňovali a niektorí vládcovia dokonca neváhali využiť Osmanov v intenciách svojich politických záujmov. Pokus zjednotiť kresťanský Východ a Západ proti moslimským Turkom na základe cirkevnej únie stroskotal na náboženských protikladoch medzi ortodoxnými a Latinmy aj na partikulárnych politických záujmov.
[[Súbor:3 -Murad I map.PNG|náhľad|256x256bod|Mapa územia Osmanskej ríše za vlády [[Murad I.|Murada I.]]]]
[[Vazal|Vazalským]] štátom osmanskej ríše sa po roku [[1371]], kedy sa odohrala [[Bitka pri rieke Marica|bitka pri rieke Marici]], sa stala taktiež Byzancia, ktorej panstvo bolo v podstate obmedzené na okolie Konštantínopolu. Cisár bol nútený platiť poplatok a poskytovať vojenské kontingenty vlastnému nepriateľovi. Pomôcť sultánovi [[Murad I.|Muradovi I.]] musel napríklad počas výpravy proti zostávajúcim seldžuckým emirátom v Malej Ázii. Jeho syn [[Manuel II. (Byzantská ríša)|Manuél]] sa v roku [[1391]] zúčastnil ako rukojemník ťaženia proti pevnosti Filadelfeia, ktorá bola jednou z posledných maloázijských byzantských dŕžav. Osmanský panovníci si okrem toho osobovali právo zasahovať do obsadzovania cisárskeho trónu. Murad I. začal prideľovať na dobytých územiach pôdu svojim vojakom a usídľovať ich v Európe, zatiaľčo tunajšie obyvateľstvo bolo presídlované do Malej Ázie. Napriek týmto ťaživým okolnostiam získal byzantský štátik relatívne kľud, pretože turecká armáda sa na svojich ťaženiach Konštantínopolu, ktorá získala povesť nedobytného mesta, radšej vyhýbala. V popredí záujmu Osmanov stálo teraz predovšetkým bulharské, srbské a chorvátske územie.
Už v roku [[1380]] sa Muradovi bojovníci vypravili proti [[Druhá bulharská ríša|trnosvskému cárstvu]], kde sa im o niečo neskôr vzdala [[Sofia]] ([[1382]]). V roku [[1385]] porazili vládcu srbskej [[Zeta|Zety]] a potom zaútočili na Srbsko, kde padla [[Niš]] ([[1386]]). Súčasne získali zostávajúcu severnú časť [[Severné Macedónsko|Macedónska]], západné [[Albánsko]], pohraničie [[Tesália (historické územie)|Tesálie]] a dočasne taktiež [[Solún]] ([[1387]]). Ohrození tureckou expanziou uzavreli slovanskí vládcovia, knieža [[Lazar Hrebeljanović]], ktorý po roku [[1371]] významne upevnil svoje postavenie v centrálnom Srbsku, bosniansky kráľ [[Tvrtko I. Kotromanić|Tvrtko I.]] a bulharský cár [[Ivan Šišman]] v roku 1387 protitureckú koalíciu. Vzápätí porazili Srbi a Bosniaci (bulharské oddiely nestačili doraziť) Osmanov pri Pločniku nad Toplicou. Podľa tureckého svedectva to vraj bola práve táto porážka, čo prinútilo Murada I. k mohutnej ofenzíve proti Srbsku.
V roku [[1388]] zamierilo turecké vojsko v čele so samotným sultánom najprv do Bulharska s cieľom obnoviť poplatnú závislosť trnoveského cárstva. [[Ivan Šišman]] bol donútený k poslušnosti, zároveň sa tureckými vazalmi stali vidinský vládca [[Ivan Sracimir|Ivan Stracimir]] a dobrodružný despota Ivanko. Nasledujúceho roku sa obrovská turecká armáda vypravila do oblasti [[Bitka na Kosovom poli|Kosového poľa]]. Osudová zrážka srbských a bosenských vojsk, ktorým prišli na pomoc Bulhari, Albánci, Valaši a Maďari, s Muradovou armádou, podporovanou srbskými vazalmi, predurčila osud balkánskych národov na niekoľko storočí. Napriek všeobecne panujúcej predstave o národnej tragédii Srbov, opradené mnohými idealizujúcimi mýtmi o veľkosrbskej stredovekej ríši a jej konci, súdia dnes historici, že bitka, ktorá sa odohrala [[Bitka na Kosovom poli|28. júna 1389 na Kosovom poli]], dopadla v podstate nerozhodne. Obe strany utrpeli ťažké straty a o život prišli obaja vrchný velitelia, [[Murad I.]] a [[Stefan Lazar I. Hrebeljanović|Lazar Hrebeljanović]]. Sultána prebodol zrejme ešte pred zahájením bitky príslušník Lazarovej družiny [[Miloš Obilić]] (Kobilić), ktorému sa podarilo klamstvom preniknúť do tureckého tábora. Velenie potom prevzal Muradov syn [[Bayezid I.]] ([[1389]]-[[1402]]) a bitku doviedol do konca. Zajatý knieža Lazar a ďalší srbský veľmoži boli v odvete za sultánove zavraždenie z jeho príkazu popravení.
Tragické dôsledky bitky na Kosovom poli sa prejavili ešte len postupne. Srbsko, ktoré stratilo v bitke svoje najlepšie vojenské sily, bolo vzápätí zo severu napadnuté uhorským kráľom [[Žigmund (Svätá rímska ríša)|Žigmundom Luxemburským]]. To donútilo kňažnú vdovu Milicu, ktorá vládla za Lazarových nedospelých synov, príjmuť Bayezidove mierové podmienky. Srbsko sa stalo vazalským štátom s povinnosťou platiť Osmanom poplatok a poskytovať im vojenskú pomoc. Okrem toho boli do srbských miest umiestnené turecké posádky.
[[Súbor:The Battle of Nicopolis.jpg|náhľad|315x315bod|Bitka pri Nikopole v roku 1396.]]
Omnoho horšie dopadlo Bulharsko, pretože Turci sa po uvedení Srbska do vazalskej závislosti sústredili na konečné usporiadanie pomerov v juhozápadnej časti Balkánu. V roku 1391 prekročila časť tureckého vojska [[Dunaj]] a napadla [[Valašsko (Rumunsko)|Valašsko]]. Valašský knieža [[Mircea I.]] sa zaviazal k poplatnej závislosti. Potom vtrhli Turci na juh [[Uhorsko|Uhorska]], ale tu boli na hlavu porazený Žigmundom Luxemburským. Tejto príležitosti využil trnovský cár Ivan Šišman a požiadal uhorského kráľa o pomoc proti Turkom. Keď sa vypravil na jednanie do Nikopolu na Dunaji, rozhodol sa Bayezid, že nespoľahlivého vazala potrestá, a obliehal [[Veliko Tărnovo (mesto)|Trnovo]]. Po troch mesiacoch urputnej obrany padlo 17. júla 1393 sídelné mesto druhého bulharského cárstva do rúk Osmanov, ktorí ho vyrabovali, spustošili výstavné paláce aj kostoly a zdecimovali obyvateľov, hoci im Bayezid osobne zaručil bezpečie. Viac než sto bojlarov bolo povraždených, mnoho významných meštianskych rodín bolo presídlených do Malej Ázie. Sčasti vyľudnené Trnovo osídlili turecký kolonisti. Potom sa Bayezid obrátil proti Nikopolu, kde zajal posledného bulharského cára Ivana Šišmana, ktorý neskôr buď zomrel vo väzení alebo bol popravený. Súčasne si turecký dobyvatelia podmanili [[Dobrudža|Dobrudžu]] ([[1393]]). Vidinský vládca Ivan Stracimir bol donútený vpustiť do svojej krajiny turecké posádky, ktoré mali chrániť ich hranice pred útokmi z Uhorska. V roku 1395 sa Mirčovi Starému podarilo poraziť s uhorskou pomocou turecké vojsko pri Rovine (v tejto vojne zahynul turecký vazal Marko z Prilepu a Osmania potom ovládli celé Macedónsko). Valašsko síce zostalo naďalej poplatne závislé osmanskej ríši, ale požívalo zatiaľ značné autonómie.
Až po tom, čo Turci ovládli Balkán, sa začali kresťania v Európe obávať stále silnejšej islamskej ríši v juhovýchodnej Európe. [[Žigmund (Svätá rímska ríša)|Žigmund Luxemburský]] zostavil s požehnaním pápeža spojenú križiacku výpravu, ktorú tvorili vojaci z Uhorska, Francúzska, Nemecka, Talianska a ďalších krajín, a vytiahol s ňou proti Osmanom. Avšak v [[Bitka pri Nikopole|bitke pri Nikopole]] v septembri 1396 boli Žigmundove vojská ťažko porazené a sám Žigmund musel rýchlo ujsť. Paradoxne na strane Osmanskej ríše bojovalo mnoho vojakov z obsadených vazalských balkánskych štátov.
Z Osmanskej ríše sa stala rešpektovaná mnohonárodná (nie len turecká) veľmoc. Hoci bol preferovaným náboženstvom [[islam]], tolerovali sa v obmedzenej miere aj iné cirkvi (pravoslávne kresťanstvo, [[judaizmus]]), narozdiel od [[Katolicizmus|katolickej]] Európy, ktorá tvrdo potlačovala iné druhy náboženstva.
[[Súbor:Chlebowski-Bajazyt w niewoli.jpg|náhľad|268x268bod|[[Bayezid I.]] ako zajatec u [[Tímúr|Tímúra]].]]
==== Osmanské interregnum a po ňom (1402 - 1453) ====
Ešte v roku 1402 obliehal sultán [[Bayezid I.]] [[Istanbul|Konštantínopol]] s úmyslom ho definitívne dobyť a zabrať. Pri tomto obliehaní však bol nútený zmeniť plány.
Z východnej strany začal Osmanskú ríšu ohrozovať mocný uzbecký vládca s mongolskými koreňmi a ešte krutejší bojovník [[Tímúr]]. Bayezid podcenil silu svojho nepriateľa a stretol sa s ním v [[Bitka pri Ankare|bitke pri Ankare]], kde bol však na hlavu porazený a sám sultán bol zajatý. Pre osmanskú ríšu nastal kritický okamžik, známy ako [[osmanské interregnum]]. Bayezid zomrel v uzbeckom zajatí za nevyjasnených okolností v roku [[1403]]. Tímúr po spustošení Malej Ázie zamieril svoje dobyvateľské úsilie späť na Ďaleký východ. Päť synov Bayezida sa nebolo schopných dohodnúť na spoločnom sultánovi a každý z nich nárokoval trón pre seba. Nastala séria vzájomných občianskych vojen, kde väčšina týchto bratov bolo nakoniec zabitých. Až po jedenástich rokoch v roku [[1413]] sa stal novým sultánom [[Mehmed I.]] a začal konsolidovať zničenú krajinu. Následky tejto bratovražednej vojny museli riešiť ešte Mehmedovi nástupcovia [[Murad II.]] a tiež [[Mehmed II.]]
▲Bbalkánske územia stratené v priebehu občianskej vojny, vrátane Solúnu, Macedónska a Kosova, boli neskôr získané [[Murad II.|Muradom II]]. v rokoch [[1430]] až [[1450]]. [[10. november|10. novembra]] [[1444]] Murad v [[Bitka pri Varne|bitke pri Varne]] odrazil križiacku výpravu zloženú z uhorských, poľských a [[Valašsko (Rumunsko)|valašských]] armád pod vedením poľsko-uhorského vladára [[Vladislav III. (Poľsko, 1434)|Vladislava III.]] a [[Ján Huňady|Jána Huňadyho]] v [[Bitka pri Varne|bitke pri Varne]]. Ospor proti Osmanom naďalej pretrvával v Albánsku pod vedením miestneho vládcu [[Scanderbeg|Skanderbega]]. O štyri roky neskôr pripravil Ján Huňady ďalšiu armádu uhorsko-valašských síl, ale znovu bol porazený pri [[Druhá bitka na Kosovom poli|druhej bitke na Kosovom poli]] v roku [[1448]].<ref>Mesut Uyar; Edward J. Erickson (2009). ''A Military History of the Ottomans: From Osman to Atatürk''. ABC-CLIO. p. 29. ISBN <bdi>978-0-275-98876-0</bdi>.</ref>
=== Expanzia a vrchol (1453{{--}}1566) ===
Syn Murada II., [[Mehmed II.|Mehmed II. Dobyvateľ]], reorganizoval štát aj armádu a 29. mája [[1453]] dobyl [[Konštantínopol]] (pozri [[Pád Konštantínopola]]). Mehmed umožnil [[Pravoslávna cirkev (východná Európa)|pravoslávnej cirkvi]] zachovať si svoju autonómiu a pôdu výmenou za prijatie osmanskej autority.<ref name="Stone, Norman 2005 p. 94">Stone, Norman (2005). "Turkey in the Russian Mirror". In Mark Erickson, Ljubica Erickson (ed.). ''Russia War, Peace And Diplomacy: Essays in Honour of John Erickson''. Weidenfeld & Nicolson. p. 94. ISBN <bdi>978-0-297-84913-1</bdi>. Retrieved 11 February 2013.</ref> Kvôli napätiu medzi štátmi západnej Európy a dovtedy existujúcou [[Byzantská ríša|Byzantskou ríšou]] (napr. pre [[Štvrtá križiacka výprava|štvrtú križiacku výpravu]]) väčšina ortodoxnej populácie akceptovala osmanskú vládu viac ako benátsku, či katolícku vládu.<ref name="Stone, Norman 2005 p. 94"/> Albánsky odpor bol hlavnou prekážkou expanzie Osmanov na taliansky polostrov.[[Súbor:Battle of Mohacs 1526.png|náhľad|[[Bitka pri Moháči (1526)|Bitka pri Moháči]] v roku 1526.]]V 15. a 16. storočí vstúpila Osmanská ríša do obdobia expanzie. Ríša prosperovala pod vládou angažovaných a účinných [[Osmanská dynastia|sultánov]]. Hospodársky sa rozvíjala aj vďaka kontrole hlavných obchodných ciest medzi Európou a Áziou.<ref>Karpat, Kemal H. (1974). ''The Ottoman state and its place in world history''. Leiden: Brill. p. 111. ISBN <bdi>978-90-04-03945-2</bdi>.</ref>
| |||