Röntgenové žiarenie: Rozdiel medzi revíziami

Jeho prirodzeným zdrojom sú najmä [[hviezda|hviezdy]], umelo sa dá získať v röntgenovej trubici (röntgenke) dopadom zrýchlených [[elektrón]]ov na anódu (kladne nabitú elektródu). Jeho ďalšími zdrojmi sú niektoré [[rádionuklid]]y, z umelých napríklad [[Urýchľovač častíc|urýchľovač]]. V [[rádiológia|rádiológii]] používané spektrum má vlnovú dĺžku 1-50 nm. Okrem medicíny sa využíva pri štrukturálnej a spektrálnej analýze látok, v radiačnej [[chémia|chémii]], v [[defektoskopia|defektoskopii]]. Patrí do skupiny tzv. [[ionizačné žiarenie|ionizačného žiarenia]], ktoré má negatívne účinky na ľudský organizmus.

Jeho objaviteľom bol [[8. november|8. novembra]] [[1895]] [[Wilhelm Conrad Röntgen]], [[nemecko|nemecký]] [[fyzika|fyzik]], pôsobiaci na univerzite vo [[Würzburg]]u, pri pokusoch katódovým žiarením v sklenenej trubici. Úplne zamedzil prístup svetla k sklenenej trubici a generoval výboje. Vždy keď v trubici nastal vývojvýboj, papier pokrytý [[fluorescencia|fluorescenčnou]] látkou ležiaci neďaleko, začal svetielkovať. Po starostlivom pátraní a overovaní vysvetlil Röntgen tento jav ako vyžarovanie prenikavého neviditeľného žiarenia, ktoré vyvoláva fluorescenciu a preniká cez tenkú stenu krabice, v ktorej bola umiestnená sklenená trubica aby mala zabezpečenú úplnú tmu. Pri ďalších experimentoch zistil, že objekty s rôznou hrúbkou majú pre tieto lúče rôznu priepustnosť. Ešte pred koncom roku 1895 zverejnil predbežné výsledky svojho objavu, ktorý nazval „X lúče“. O rok neskôr dostalo žiarenie pomenovanie po ňom.<ref>NAVRÁTIL, L. - ROSINA, J. A KOL.: Medicínská biofyzika. Grada Publishing, 1. Vydanie, Praha, 2005. ISBN 80-247-1152-4. str. 304</ref>