Slovinsko: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
Bez shrnutí editace Značky: bez zdroja vizuálny editor |
|||
Riadok 89:
|'''Slovinská republika'''
|}
== Dejiny ==
{{Hlavný článok|Dejiny Slovinska}}
=== Pravek a starovek ===
[[Súbor:Emona v Ljubljani (6).jpg|vľavo|náhľad|Južná stena Rímskej Emony (rekonštrukcia) v dnešnej Ľubľane]]
Oblasť súčasného Slovinska bola osídlená už v období [[Paleolit|staršej doby kamennej]], čo potvrdzujú kamenné a kostené nálezy. Gréckej a rímskej pramene zmieňujú, že v období okolo 2 tisícročia p.n.l. bola oblasť osídlená [[Ilýri|Ilýrmi]]. Práve od názvov niektorých ilýrskych kmeňov vznikli pomenovania niektorých jadranských oblastí - [[Dalmácia]] (kmeň Dalmátov) či [[Istria]] (kmeň Histri). Okolo roku 1000 p.n.l. v tejto oblasti pravdepodobne založili v rámci svojich [[Grécka kolonizácia|kolonizačných aktivít]] osady Gréci. V dobe železnej osídlili oblasť [[Kelti]]. Najvýznamnejšie keltský kmeň - Norikovia - založil v priestore súčasného rakúskeho Korutánska prvý štátny útvar, ktorý neskoršie rímske pramene označujú za Norické kráľovstvo. Centrum kráľovstva sa nachádzalo približne 7 kilometrov na sever od dnešného [[Klagenfurt am Wörthersee|Klagenfurtu]]. Od druhého storočia p.n.l. malo kráľovstvo obchodné styky s [[Staroveký Rím|Rímom]], s čím súvisel vznik rímskych miest - [[Ľubľana|Emona]], [[Ptuj|Poetovio]], [[Neviodunum|Nevioduna]]. Rimania sa Norického kráľovstva zmocnili v období rokov 15 až 10 p.n.l. V tejto dobe bola tiež zriadená [[Provincia (staroveký Rím)|rímska provincia]] Noricum. Od štvrtého storočia nášho letopočtu bola rímska prítomnosť ohrozovaná celým radom barbarských kmeňov. Tie v roku 379 vyplienili jedno z najväčších rímskych miest v oblasti - [[Ptuj|Poetovio]] (dnešný Ptuj). V piatom storočí z oblasti panónskej nížiny pretiahli [[Huni]], rovnakou cestou potom prešli aj [[Ostrogóti]]. V polovici šiesteho storočia prišiel do oblasti dnešného Slovinska germánsky kmeň z panónskej nížiny - [[Longobardi (kmeň)|Longobardi]]. Vykopávky z okolia [[Kranj|Kranje]] naznačujú, že určitú dobu priestor súčasného Slovinska obývali. Po odchode Langobardov prichádzajú v šiestom storočí do alpských údolí slovanské kmene - tzv. Alpskí [[Slovania]].
=== Stredovek ===
[[Súbor:Regnum Carantanum.PNG|náhľad|240x240bod|Karantánia (880)]]
Existujú dve hypotézy o príchode alpských Slovanov do tejto oblasti. V súčasnosti je všeobecne prijímaná a doložená tézami, že priestor Slovinska bol osídlený dvoma vlnami obyvateľov: prvá vlna dorazila okolo roku 550 zo severu z oblastí osídlených [[Západní Slovania|západnými Slovanmi]]. Nálezy, ktoré by túto tézu potvrdili, boli nájdené až na sklonku [[20. storočie|dvadsiateho storočia]] pri výstavbe diaľnice v okolí [[Maribor|Mariboru]]. Druhá vlna prišla neskôr pozdĺž riek [[Dráva|Drávy]] a [[Sáva (rieka)|Sávy]] z juhovýchodu. V minulosti - v časoch [[Juhoslávia|Juhoslávie]] - za neexistencie nálezov, ktoré by preukazovali väzbu so severnými oblasťami, bola podporovaná predstava, že celý priestor bol osídlený práve z juhovýchodu, čo malo potvrdzovať jednotný pôvod južných Slovanov. Slovania boli zo západu zafixovaní langobradským limes a zo severu [[Karavanky|Karavankami]], kam boli vytlačení nemeckou kolonizáciou, ktorá prebiehala od [[8. storočie|ôsmeho storočia]].
[[Fredegarova kronika]] hovorí o vláde [[Valuk|Valuka]], ktorý mal byť [[Samo (panovník)|Samovým]] vrstovníkom a spojencom zapojeným do kmeňového zväzu vzniknutým k obrane proti [[Avari (Stredná Ázia)|Avarom]]. Prvýkrát v roku 670 sa o krajinu, v ktorej žijú alpskí Slovania, hovorí ako o [[Karantánia|Karantánii]] (''Carantania, civitas Carantana''), ktorej jadrom boli dnešné [[Korutánsko (spolková krajina)|Korutánsko]]. Anonymný ravennský autor pre alpských Slovanov použil starého keltského pomenovania. Tiež langobardskí historici používali pre alpských Slovanov pomenovanie Karantánci. Centrom Karantánie bol Krnski grad (''Karnburg'') ležiaci neďaleko dnešného [[Klagenfurt am Wörthersee|Klagenfurtu]]. V čele karantánských Slovanov bol knieža, na ktorého výbere sa podieľali tzv. kosezovia. Jednalo sa o vojenskú družinu, ktorá vznikla z niekdajších slobodných sedliakov. Keď okolo roku 740 zosilneli útoky Avarov, požiadali karantánskí Slovania o pomoc Bavorov. V roku 745 za vlády kniežaťa Boruta Karantánci dobrovoľne prijali ochranu a politickú nadvládu Bavorov a skrze túto nadvládu dochádza k novej vlne [[Christianizácia (šírenie kresťanstva)|christianizácie]] (prvá prebehla už v rímskych dobách). Z Bavorska prišli do súčasného slovinského priestoru misionári, ako rukojemníci prijali v Bavorsku kresťanstvo aj prvé karantánské kniežatá - Gorazd a Hotimir. Hotimir si od salzburského biskupa vyžiadal chorbiskupa a touto funkciou bol poverený Ir Modestus, z ktorého spisov vyplýva, že vzbury proti pokresťančeniu boli Bavormi násilne potláčané. Akonáhle sa v roku 788 stalo Bavorsko súčasťou Franskej ríše, dostala sa aj doteraz v zásade autonómna Karantánia pod Franskú nadvládu. Z prameňov vyplýva, že v ôsmom storočí južne od Karavanska existovalo malé slovanské kniežatstvo - Karniola - s centrom v niekdajšom opevnenom stredisku Keltov i neskorších Rimanov [[Kranj|Carnia]] (dnešný Kranj). V roku 795 spojené vojská Frankov, Karantáncov a Karniolovcov drvivo porazili v Panónskej nížine Avarov. Karantáncom aj Karniolcom bolo ťaženie proti Avarom Frankami prikázané. V rokoch 819 až 823 sa Slovania z Karantánie a Karnioly pripojili k protifranckému povstaniu Ljudevita Posávského. Po potlačení povstania bola politická autonómia týchto kniežatstiev fakticky zlikvidovaná a doterajšie slovanské kniežatá boli zbavené svojej moci. Na území niekdajšej Karnioly vznikla Kraňská marka. Všetky vyššie sociálne skupiny boli tvorené príslušníkmi nového nemeckého etnika, Slovania - označovaní ako Vindovia - žili najmä na juhu ako roľníci. Z tu vládnucich, pôvodom zahraničných rodov, sa dôraznejšie presadili najmä Eppensteinovia, Spanheimovia a [[Celjskovci|Celjskovia]], ktorí vďaka úspešnej sobášnej politike dosiahli hodnosti ríšskych kniežat. Nemecká nadvláda znamenala germanizáciu slovinských osád na sever od [[Dráva|Drávy]]. K uchovaniu národnej identity prispela miestna inteligencia, tvorená najmä katolíckymi duchovnými. Až do 11. storočia si podstatná časť slovanského obyvateľstva udržala do značnej miery slobodné postavenie a riadila sa vlastnými zákonmi. Pod tlakom feudálnych vrstiev sa postupne slobodní roľníci menili v poloslobodných či v poddaných. Je doložená aj existencia [[Otrokárstvo (využívanie otrokov)|otrokov]]. Hospodárenie sa sústredilo do dvorcov zakladaných panovníkom a jeho veľmoži. Podstatný rozvoj spoločnosti je spojený s [[Urbanizácia|urbanizáciou]], ku ktorej dochádzalo od 9. a 10. storočia. Vznikajúci alebo ďalej sa rozrastajúce mestá a ich obyvatelia boli slobodní, postupom času získavali ďalšie výhody a privilégiá. Vedľa razenia mincí a vyberania poplatkov sa jednalo napríklad aj o právo na stavbu hradieb, volení vlastnej samosprávy a ďalšie. V súvislosti s tým sa vytváralo na dnešnom slovinskom území aj mestské právo. Význačným pozemkovým vlastníkom bola aj [[Katolícka cirkev (latinská cirkev a východné katolícke cirkvi)|cirkev]], ťažiaca z početných donácií. Významnú pozíciu tu mal aquilejský patriarchát a niektoré biskupstva, najmä freisinské a bamberské, vedľa nich vznikali v krajine od roku 1000 aj [[Rád svätého Benedikta|benediktínske]] kláštory. Tento vývoj sa premietol aj do kultúrnej oblasti, kde pôsobili rôzne vplyvy z okolitých krajín. Vo vrcholnom a neskorom stredoveku sa pôvodné dvorce rozpúšťali v prospech menších usadlostí, na ktorých robotovali sami poddaní roľníci výmenou za finančný obnos. Roľník bol povinný obmedzený počet dní v roku robotovať a odvádzať vrchnosti naturálne, neskôr peňažné, dávky. Doteraz pokračujúcu germanizáciu obyvateľstva zastavila zhruba od 15. storočia imigrácia slovanského obyvateľstva z krajín ohrozených [[Osmanská ríša|Turkami]]. Pokračoval rozvoj miest, ktorých spoločenské elity hovorili najčastejšie nemeckým jazykom.
== Geografia ==
| |||