Redaktor:ScholastikosSVK/pieskovisko3: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
dBez shrnutí editace Značka: editor wikitextu 2017 |
dBez shrnutí editace Značka: editor wikitextu 2017 |
||
Riadok 403:
Aby urovnal vzniknujtú situáciu, vyslal pápež do Konštantínopola svojho kancelára [[Fridrich Lotrinský|Fridricha Lotrinského]], amalfského arcibiskupa Petra a [[Humbert de Silva Candida|Humberta z Moyenmotiersu]]. Pápežov list však patriarchu Kerularia značne rozhorčil a prehlásil ho za falošný a delegáciu ako intrigu vedenú proti nemu odmietol. [[14. apríl]]a 1054 chorý pápež [[Lev IX.]] zomrel a legitimita jeho vyslancov pre rokovania minimálne podľa niektorých názorov zanikla. Pápežskí vyslanci však túto skutočnosť nereflektovali a zúčastnili sa ostrých dišpút s východnými predstaviteľmi. Konštantínopolský patriarcha však vyslancov ignoroval na čo kardinál Humbert reagoval tým, že na oltár [[Hagia Sofia|Hagie Sofie]] [[16. júl]]a [[1054]] položil exkomunikačnú bulu na Kerularia a jeho prívržencov, a následne opustil Konštantínopol.<ref name=DB18/>
Útočný text buly bol zreteľne nepravdivý a samotný [[Konštantín IX.|cisár]], ktorý čítal jeho grécky preklad sa pôvodne domnieval, že ide o podvrh. Keď však zistil, aká je skutočná situácia, bolo posolstvo preč a byzantská spoločnosť na patriarchovej strane, takže zasiahnuť už nemohol. [[24. júl]]a patriarcha zvolal synodu, na ktorej spálil kardinálovu bulu a exkomunikoval pápežských legátov z cirkvi. Hoci šlo len o [[Exkomunikácia|exkomunikáciu]] jednotlivcov, ktorá v [[Konštantínopol]]e nevyvolala veľkú pozornosť, vzťahy Konštantínopola a Západu boli otrasené a znamenali rozdielne smerovanie a oddaľovanie jednotlivých kresťanských centier. Napriek tomu však ostatné východné patriarcháty naďalej pretrvávali v jednote so Západom.<ref name=DCP7/> Politicky prípadný návrat do zažitého stavu navyše znemožnilo spojenie pápežov s byzantskými nepriateľmi [[Normani (Normandia)|Normanmi]] v roku [[1059]],<ref name=DB18/><ref group="pozn."> Spojenectvo medzi [[Mikuláš II. (pápež)|Mikulášom II.]] a Normanom [[Robert Guiscard|Robertom Guiscardom]] bolo uzavreté v [[Melfi]]. Zahŕňalo zloženie vazalského sľubu Normanmi do rúk pápežovi, za čo pápež zveril Guiscardovi ako léno byzantskú [[Apúlia|Apúliu]] a [[Kalábria|Kalábriu]].
=== Križiacke výpravy a Byzancia (Komnénovci a Angelovci) ===
{{Pozri aj|Križiacka výprava|Prvá križiacka výprava|Druhá križiacka výprava|Tretia križiacka výprava}}
* ''Pozn. Táto kapitola nepojednáva o jednotlivých križiackych výpravách, ale o ich dopade na Byzantskú ríšu.''
[[Súbor:Alexius I.jpg|náhľad|Cisár [[Alexios I. (Byzantská ríša)|Alexios I.]] Komnénos, jeden z iniciátorov [[Prvá križiacka výprava|prvej križiackej výprave]]]]
Druhá polovica 11. storočia sa pre Byzanciu skončila tragicky. Koniec vlády [[Macedónska dynastia|Macedónskej dynastie]] a striedanie panovníkov z rozličných byzantských rodov priniesli krajinu do chaosu umocneného porážkou Byzancie [[Bitka pri Mantzikerte|pri Mantzikert]]e a na Sicílii. Byzancia postupne prišla o väčšinu území v Malej Ázii a situáciu sa podarilo stabilizovať až za vlády [[Alexios I. (Byzantská ríša)|Alexia I.]] [[Komnenovci|Komnéna]]. Cisár, pred ktorým stála úloha znovuzískať stratený vplyv v [[Seldžucká ríša|seldžuckej Anatólii]] začal hľadať pomoc na Západe. Obnovila sa komunikácia medzi pápežom a cisárom a so žiadosťou o žoldnierske vojsko sa cisár obrátil aj na západných feudálov. Byzantskí vyslanci sa viackrát so žiadosťou o pomoc obrátili na pápeža [[Urban II.|Urbana II.]], ktorého svojimi prejavmi dokázali presvedčiť. Na koncile vo francúzskom [[Clermontský koncil|Clermonte]] pápež rozhodol ([[1095]]) o tom, že bude zvolaná prvá kržiacka výprava. Táto skutočnosť avšak nekorešpondovala s Alexiovými predstavami. Kým cisár si predstavoval skôr menšiu pomoc, ktorú by podriadil svojim plánom a vedieniu, katolíci od začiatku pracovali v intenciách samostatného vojska nepodriadeného Byzancii, ktoré by obhájovalo ich záujmy a nie záujmy Byzancie. Táto skutočnosť následne po úspechu I. križiackej výpravy prispela k budúcim vzťahom medzi novovzniknutými štátmi a Byzanciou.<ref name=DB19>Dějiny Byzance, str. 253{{--}}268</ref>
[[Súbor:Map Crusader states 1102-cs.svg|náhľad|[[Križiacky štát|Križiacke štáty]] v roku [[1102]]|vľavo]]
[[Prvá križiacka výprava]] sa skončila úspešne a znamenala vznik viacerých križiackych štátov ([[Edesské grófstvo]], [[Antiochijské kniežatstvo]], [[Tripoliské grófstvo]], [[Arménske kniežatstvo v Kilikii|Kilikijské kniežatstvo]] a [[Jeruzalemské kráľovstvo]]), ako i obnovu byzantskej moci v západnej [[Anatólia|Anatólii]]. Už od počiatku ju však sprevádzali konflikty medzi Byzanciou a križiakmi o tom, či majú byť križiaci podriadení byzantskému veleniu. Nakoniec boli významní rytieri prinútení zložiť Alexiovi lénny sľub. Kým s prvotným ťažením v Anatólii a Sýrii cisár [[Alexios I. (Byzantská ríša)|Alexios I.]] súhlasil, od ťaženia na Jeruzalem sa následne dištancoval a Byzancia nad vzniknutým Jeruzalemským kráľovstvom ani nezískala vplyv. Naopak, značný bol jej vplyv nad severnými štátmi, ktoré vznikli na území, ktoré ešte donedávna ovládala Byzantská ríša, no i o ten museli cisári bojovať. Miestni križiacki vládcovia (najmä [[Bohemund Tarentský]]) netúžili byť jej vazalmi. Bohemund dokonca prehováral pápeža na zvolanie novej výpravy, tentoraz proti Byzancii. Antiochia sa pod byzantskú nadvládu dostala až po konflikte v rokoch 1107{{--}}1108. Jej ziskom sa pod moc Byzancie znovu dostal východný patriarchát.<ref name=DB19/><ref name=":VVKV">Křížové výpravy In: {{Citácia knihy
|priezvisko=Vavřínek
|meno=Vladimír
|odkaz na autora=Vladimír Vavřínek
|priezvisko2=Balcárek
|meno2=Petr
|titul=Encyklopedie Byzance
|vydanie=1
|miesto=Praha
|vydavateľ=[[Libri]]; Slovanský ústav AV ČR
|rok=2011
|počet strán=552
|isbn=978-80-7277-485-2
|isbn2=978-80-86420-43-1
|edícia=Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada
|zväzok edície=33
|strany=274{{--}}276}}</ref>
[[Súbor:Image-ZeyrekCamii20061230 02.jpg|náhľad|[[Kláštor Krista Pantokratora]] založený cisárom [[Ján II. (Byzantská ríša)|Jánom II.]]]]
[[Ján II. (Byzantská ríša)|Ján II.]] pokračoval v politike svojho otca Alexia a značnú časť svojej vlády vyplnil bojom s Turkami v Anatólii ([[Rumský sultanát]] a [[Danišmendovci]]). Vplyv Byzancie opätovne rozšíril aj do [[Antiochijské kniežatstvo|Antiochijska]] a do [[Edesské grófstvo|Edessy]]. Jánov syn [[Manuel I. (Byzantská ríša)|Manuel I.]] bol vo viere pomerne vlažný a nábožensky tolerantný ako k Západnej cirkvi, tak i k moslimom. V roku [[1144]] však [[Obliehanie Edessy|Edessu dobyl]] mosulský vládca [[Zengí]], čo viedlo k novej [[Druhá križiacka výprava|križiackej výprave]]. K neľubosti byzantského cisára sa jej mal zúčastniť aj západný cisár [[Konrád III.]] Výprava sa však skončila neúspechom a za jeho dôvod európske pramene označili Byzanciu. Z výpravy však profitovali sicílski Normani, ktorí vyplienili byzantské územie. V Európe zatiaľ mocnel vplyv [[Hohenstaufovci|Štaufovcov]], ktorí sa snažili ovládnuť Itáliu. Spojencov proti nim Manuel hľadal v pápežoch a snažil sa preto zahľadiť náboženské rozdiely medzi krajinami. Na synode v roku [[1166]] dokonca prinútil byzantský klér schváliť západné stanovisko v [[Spor o filioque|spore o Filioque]]. Manuel I. obnovil byzantskú moc v Európe, no v Anatólii medzitým zosilnela moc Rúmu, ktorý Byzancii uštedril značnú porážku [[Bitka pri Myriokefalone|pri Myriokefalone]] ([[1176]]). V tom istom roku došlo k zmiereniu [[Hohenstaufovci|Štaufovcov]] a [[Pápežský štát|Pápežského štátu]], čo viedlo k pádu pápežsko-byzantského spojenectva.<ref name=DB19/><ref name=":VVKV"/>
V roku [[1180]] [[Manuel I. (Byzantská ríša)|Manuel I.]] zomrel a za maloletého [[Alexios II. (Byzantská ríša)|Alexia II.]] vládla jeho matka [[Mária z Antiochie|Mária]], ktorá bola latiníčka. Proti nej a jej synovi však čoskoro vypuklo povstanie so značne protilatinským nádychom, ktoré na trón vynieslo [[Andronikos I. (Byzantská ríša)|Andronika I.]] Spojené bolo s pobitím janovských a pisanských obchodníkov v Konštantínopole. Ani ortodoxne zameraný Andronikos však nevládiol dlho, pretože bol v roku [[1185]] zavraždený a moci sa ujali [[Angelovci]]. [[Izák I.]] patril podobne ako Andronikos k protilatinsky zameranému táboru a dokonca pogratuloval [[Saladin (sultán)|Saladinovi]] k jeho víťazstvu nad križiakmi [[Bitka pri Hattíne|pri Hattíne]]. Za to, že bude ochrana svätých miest zverená ortodoxnému kléru dokonca Saladinovi ponúkol spojenectvo. [[Angelovci]] boli slabými panovníkmi. Počas ich vlády križiaci ([[Tretia križiacka výprava|III. križiacka výprava]]) získali [[Cyprus]], ktorý ovládal byzantský uzurpátor a stratili aj moc na Balkáne. Zhoršili sa aj vzťahy s Benátkami, ktoré dovtedy zabezpečovali byzantskú obranu na mori. Zlá byzantská politika a diplomacia nakoniec viedli k tomu, že sa proti nej otočila IV. križiacka výprava.<ref name=DB19/><ref name=":VVKV"/>
[[Súbor:EnricoDandolo.jpg|náhľad|[[Enrico Dandolo]], benátsky dóža, jeden z hlavných aktérov [[Štvrtá križiacka výprava|IV. križiackej výprave]]]]
[[Súbor:LatinEmpire2.png|náhľad|Situácia po IV. križiackej výprave|vľavo]]
V poradí [[štvrtá križiacka výprava|IV. križiacka výprava]] zvolaná [[Inocent III.|Inocentom III.]] koncom 12. storočia vedená do [[Egypt]]u a Levanty bola organizovaná [[Benátska republika|Benátkami]], na ktorých čele stál dóža [[Enrico Dandolo]]. Už od počiatku sa však ukázalo, že výprava bude mať iný charakter, pretože po tom, čo križiaci neboli schopný zaplatiť svoj dlh Benátkam, bolo odloženie jeho splatnosti podmienené križiackou pomocou pri dobývaní [[Zadar]]u - kresťanského mesta patriaceho [[Uhorsko|Uhorsku]] (1202). Následne v Zadare na návrh [[Filip Švábsky|Filipa Švábskeho]] výprava zmenila smerovanie z moslimských zemí na [[Konštantínopol]], kde mala na trón dosadiť [[Alexios I. (Byzantská ríša)|Alexia IV.]] Angela. Byzantský princ križiakom za pomoc sľúbil obrovskú odmenu a pomoc vo výprave. Po tom, čo križiaci doplávali ku Konštantínopolu cisár [[Alexios III. (Byzantská ríša)|Alexios III.]] sľúbil križiakom pomoc vo výprave, no odmietol sa vzdať trónu. Situácia skončila križiackou snahou o dobytie mesta a cisárovým únikom. Nový cisár Alexios IV., ktorý začal vládnuť spolu so svojím, dovtedy väzneným otcom [[Izák II.|Izákom II.]] však nedokázal splniť sľuby dané križiakom a aby získal peniaze vypísal nové dane a odňal majetok cirkvi. Pobúrený ľud však následne cisárom prehlásil [[Nikolaos Kanabos|Nikolaa Kanaba]]. Aby si [[Alexios IV. (Byzantská ríša)|Alexios IV.]] uchoval moc, obrátil sa so žiadosťou o pomoc na stále pod Konštantínopolom sídliacich križiakov. To proti nemu poštvalo miestnu šľachtu, ktorá za cisára prehlásila Alexia V. Duku. Križiaci medzitým stratili s Byzantíncami trpezlivosť. Na porade sa dohodli o tom, že ríšu rozvrátia a podelia si ju (podľa dohody zvanej ''[[Partitio Romaniae]]''). [[13. apríl]]a [[1204]] mesto dobyli a vyplienili. Z mesta bolo do Európy prinesené ohromné bohatstvo vrátane vzácnych relikvií a náboženských diel. Následne križiaci započali sériu výprav po európskej časti ríše, kde na vydobytom území zakladali ich križiacke panstvá. Grécky a ortodoxný prvok zostal vládnuť len oblasti v okolí Epiru ([[Epirský despotát]]) a v Malej Ázii ([[Nicejské cisárstvo]] a [[Trapezuntské cisárstvo]]).<ref>Dějiny Byzance, str. 274{{--}}279</ref><ref name=":VVKV"/>
=== Náboženská situácia po IV. križiackej výprave ===
{{Pozri aj|Štvrtá križiacka výprava|Latinské cisárstvo|Nicejské cisárstvo|Epirský despotát|Trapezuntské cisárstvo}}
=== Náboženská situácia v palaiológovskej Byzantskej ríši ===
{{Pozri aj|Arseniti|hésychazmus}}
== Kresťanstvo v Byzantskej ríši ==
Řádek 568 ⟶ 604:
|isbn=978-0-230-27395-5
|strany=51
|jazyk=en}}</ref> alebo na nich zakladali [[metochion]]y (podriadené kláštorné jednotky). Proti nadmernému nárastu cirkevných majetkov sa v 10. storočí zákonne snažil zakročiť cisár [[Nikeforos II.]], avšak po jeho smrti boli jeho zákony odvolané [[Ján I. (Byzantská ríša)|Jánom Tzimiskom]]. V 11. storočí vznikol ako inštitút tzv. [[Charistikion|charistikariát]] - podmienečné prepožičanie cirkevného majetku feudálom, ktoré však pre odpor konštantínopolského patriarchu trvalo neuspelo. K veľkým vlastníkom pôdy patrili kláštory aj neskoršom období (napr. kláštory na hore Arhos, či na ostrove Patmos) a cisári, ktorí potrebovali pôdu ju občas aj konfiškovali (napr. Izák I.).<ref name=":VVKLA"/><ref>Dějiny Byzance, str. 265{{--}}266</ref> K rastu kláštorného bohatstva dopomáhali aj výnimky z platenia daní a peňažné, či vecné dary. Hoci nie je vcelku zrejmé, že by mnísi patrili k umeleckým remeselníkom, vlastnili obrovské množstvo ikon a iných umeleckých diel, a v ich budovách našli uplatnenie početní umelci a architekti z celej ríše.<ref name=":KZDMONA">MONASTICISM. In: {{Citácia knihy
|editori=[[Alexandr Petrovič Každan|Alexander P. Kazhdan]]
|titul=The Oxford Dictionary of Byzantium
| |||