Redaktor:ScholastikosSVK/pieskovisko3: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
dBez shrnutí editace Značka: editor wikitextu 2017 |
dBez shrnutí editace Značka: editor wikitextu 2017 |
||
Riadok 22:
Pálčivou náboženskou otázkou bol aj vzťah byzantskej cirkvi na čele s [[Konštantínopolský ekumenický patriarchát|konštantínopolským patriarchom]] k západnej [[Latinská cirkev|latinskej cirkvi]] na čele s [[pápež]]om. Hoci sa spory medzi týmito úradmi (a cirkvami) tiahli už od raných čias, väčšinou sa dokázali vyriešiť, alebo aspoň dočasne zahladiť. Spor sa nečakane prehĺbil v roku [[1054]], keď sa obe cirkvi odsúdili vrámci Veľkej (resp. Východnej) [[Východná schizma|schizmy]]. Trvalú jednotu medzi východným a západným cirkevným spoločenstvom sa následne i napriek viacerým pokusom diskusiám dosiahnuť nepodarilo. Rozdiely sa dočasne dostali do úzadia vrámci prvých [[Križiacka výprava|križiackych výprav]], ktoré sa uskutočnili aj vďaka byzantskej iniciatíve. V konečnom dôsledku však výpravy krajine priniesli len dočasné zisky, pretože nakoniec sa myšlienka križiackeho ťaženia obrátila proti samotným Byzantíncom. To sa naplno prejavilo v okamihu, keď [[štvrtá križiacka výprava]] v roku [[1204]] skončila dobytím Konštantínopola.
Rozdrobená ríša sa síce z tejto rany čiastočne dokázala spamätať, no vzostupu moci moslimských [[Osmanskí Turci|Osmanských Turkov]] už nedokázala zabrániť. Pomoc proti hrozbe z východu hľadali byzantskí cisári na
Samostatnou kapitolou byzantských náboženských dejín boli [[Judaizmus|židia]] (a z nich prevažne [[Židia]]), ktorí tvorili trvalú náboženskú menšinu. Hoci bolo postavenie židov v krajine lepšie než v štátoch západnej Európy, podliehala menšina viacerým normatívnym obmedzeniam a jej vyznávači boli neraz podozrievaní s kolaborácie so zahraničnými nepriateľmi (napr. Peržanmi, moslimami). Vzťah byzantských vládnucich kruhov k islamu bol vo všeobecnosti vyslovene negatívny, no z viacerých dôvodov udržiavala krajina s moslimami teologické polemiky. Najmä v neskoršom období po znovu dobytí stratených území sa na byzantskom území vyskytla aj početná moslimská menšina. Problematické boli aj vzťahy vládnucich kruhov s [[Heréza|heretikmi]] (ako boli označované neortodoxné a neschizmatické kresťanské smery), ktorých cisárska vláda často prenasledovala.
Riadok 236:
==== Úpadok ríše ====
[[Súbor:Heraclius_613-616.jpg|náhľad|Solidus cisára [[Hérakleios (Byzantská ríša)|Herakleia]]]]
Koniec 6. storočia priniesol ríši značné zmeny. Zisky, ktoré získal cisár Justinián na Západe boli čoskoro opätovne stratené a nový nepriateľ sa objavil na severných hraniciach, kde začali nájazdy do ríše vykonávať [[Avari (Stredná Ázia)|Avari]] a ich slovanskí spojenci. Spolu s ich prienikom a usadením sa na pôvodne byzantskom území ([[Balkánsky polostrov|Balkán]] a [[Peloponéz (polostrov)|Peloponéz]]) sa do oblasti dostalo pohanské obyvateľstvo, ktoré bolo len postupne christianizované. Naopak s úpadkom germánskych ríš je spojený definitívny zánik arianizmu. Na východe ríše naďalej pokračovali konflikty s Perziou, ktorá ožívala za vlády [[Husrav I.]] a [[Hormizd IV.|Hormizda IV.]] Ríša sa dostala do novej krízy umocnenej mocenským prevratom a vraždou cisára [[Maurikios I.|Maurikia]] v roku [[602]].<ref>Dějiny Byzance, str. 80{{--}}81</ref>
Nový cisár [[Fókas]] bol horlivým zástancom ortodoxie a kruto prenasledoval ako monofyzitov (miafyzitov), tak aj Židov, čím si znepriatelil obyvateľstvo východných provincií a patriarchov v [[Alexandria|Alexandrii]] a [[Antiochia|Antiochii]]. Fókova neobľúbená vláda vyústila do série revolt proti nemu a znovu sa otvoril aj východný perzský front, pretože veľkokráľ [[Husrav II.]] využil prevrat ako zámienku vhodnú pre potrestanie jeho bývalého ochrancu [[Maurikios I.|Maurikia]]. Cisár nebol schopný proti Peržanom vytvoriť dokonalú obranu a ríša tak musela čeliť dlhodobý výpadom Peržanov až po západné brehy [[Anatólia|Anatólie]]. Peržania postupne obsadili väčšinu východných monofyzitských oblastí. V zložitej situácii, keď ríšu ťažili avarské a slovanské kmene na Balkáne a Peržania v Ázii sa moci prevratom ujal [[Hérakleios (Byzantská ríša)|Herakleios]], ktorého na trón dosadil jeho rovnomenný otec, správca [[Kartáginský exarchát|Kartáginského exarchátu]]. Spočiatku sa Byzantíncom na Východe nedarilo a v roku [[618]]/[[619]] dokonca padla egyptská [[Alexandria]], už pred tým bol vyplienený [[Jeruzalem]] a Peržania sa dokonca zmocnili [[Pravý Kríž|Kristovho kríža]].<ref>Dějiny Byzance, str. 82{{--}}84</ref>
Situácia sa začala obracať začiatkom 20. rokov 7. storočia. Bol uzavretý mier s Avarmi a vďaka finančnej podpore od cirkvi dokázal cisár zorganizovať armádu na východné ťaženie. Už v roku [[622]] sa Herakleiovi podarilo prebojovať až do [[Arménsko|Arménska]] a toto ťaženie býva neraz označované ako prvá svätá vojna proti neveriacim. O rok neskôr sa Byzantínci dokonca zmocnili perzského náboženského sídla [[Gaznak]]u. Vojna však pokračovala a znovu sa obnovila aj avarská ofenzíva, čo znamenalo čiastočný ústup byzantských vojsk z Východu. Kulmináciou sporov bolo veľké [[Obliehanie Konštantínopola (626)|obliehanie Konštantínopola v roku 626]], ktorého sa zúčastnili [[Avari (Stredná Ázia)|Avari]], Slovania i Peržania. Mesto, ktoré bolo v tom čase pod správou patriarchu [[Sergios I. (konštantínopolský patriarcha)|Sergia]] a patricija Bona bolo chránené len slabou posádkou a obyvateľmi. Vďaka silným hradbám a odhodlaniu obyvateľov, ktorí sa zasvätili [[Bohorodička|Bohorodičke]] (v tomto čase niekedy podľa tradície vznikol aj [[Akatist]] k Bohorodičke) však mesto odolalo. Cisár,
==== Monoenergizmus a monotheletizmus ====
Riadok 367:
So stratou [[Prvá bulharská ríša|Bulharska]] (a ďalších balkánskych území) sa pápežská stolica nedokázala stotožniť a proti novému usporiadaniu protestovala. Pápež [[Ján VIII. (pápež)|Ján VIII.]] dokonca hrozil exkomunikáciou patriarchovi [[Ignatios I.|Ignatiovi]], ktorý však v roku [[877]] zomrel. Keď [[Bazil I.]] videl, že konflikt medzi Rímom a Konštantínopolom neuhasína, povolal Fotia v roku [[875]] späť a po Ignatiovej smrti ho znovu dosadil na patriarchálny stolec. Obe strany však už v tomto období vystupovali zmierlivejšie a na synode/koncile v rokoch [[879]]/[[880]] bol [[Fotios]] za prítomnosti pápežských legátov rehabilitovaný. Koncil zároveň uznal výsostné postavenie rímskeho pápeža, no uznal aj rovnoprávnosť konštantínopolského patriarchu s pápežom v oblasti jurisdikčného a kánonického rozhodovania. Východná cirkev snem považuje za 8. ekumenický. Vzťahy patriarchu a cisára sa taktiež zmenili a boli pomerne harmonické. Fotios sa dokonca podielal na príprave úvodu k zákonníku [[Epanagogé]], ktorý započal proces očisty byzantského práva od zákonodarstva obrazoboreckých panovníkov (''[[Anakatharsis]]'').<ref name=DB11/><ref name=":VVCK"/>
Vláda [[Bazil I.|Bazila I.]] priniesla Byzancii nový vzostup. V náboženskej oblasti Bazil bojoval proti heretikov - zvlášť proti [[Paulikánstvo|paulikiánom]], ktorí si s pomocou moslimských Arabov dokonca vytvorili vlastný štát so sídlom v [[Tefrike]]. Rozvrátený bol Bazilom v roku [[872]], no heréza sa na východe krajiny šírila naďalej a neskôr našla odozvu v hnutí bulharských [[Bogomilstvo|bogomilov]]. Po Bazilovi I. nastúpil na trón jeho syn [[Lev VI. (Byzantská ríša)|Lev VI.]] Filozof ([[886]]).<ref name=DB12>Dějiny Byzance, str. 149{{--}}151</ref>
==== Spor o tetragamiu ====
Riadok 384:
[[Súbor:Map Byzantine Empire 1025-en.svg|náhľad|Byzantská ríša v 11. storočí]]
[[Súbor:Крещение Руси.jpg|náhľad|[[Viktor Michajlovič Vasnecov]], Pokrstenie Rusi, maľba. 19. storočie, dnes v [[Štátna Tretiakovská galéria|Štátnej Tretiakovskej galérii]]|vľavo]]
Obdobie vlády [[Macedónska dynastia|Macedónskej dynastie]] bolo vyplnené mnohými bojmi s Bulharmi a Arabmi. V roku [[944]] bol do Konštantínopola prinesený vzácny [[Abgarov obraz|mandylion]] z [[Şanlıurfa|Edessy]], ktorú sa Byzantíncom podarilo dobyť od moslimov. V roku [[946]] Konštantínopol navštívila kyjevská kňažná [[Oľga (Kyjevská Rus)|Oľga]], ktorá v meste možno aj prijala krst. Pokrstená však mohla byť už v Kyjeve, kde existovalo malé kresťanské spoločenstvo (prvé misie sa na Rusi uskutočnili už za patriarchu [[Fotios|Fotia]]). Jej túžbou bolo pokrstiť Rus a založiť na území cirkevnú štruktúru, čo však cisár neumožnil, pretože kresťanstvo v [[Kyjevská Rus|Kyjevskej Rusi]] v tom období ešte nebolo príliš rozšírené. S podobnou žiadosťou sa následne kňažná obrátila k [[Oto I. Veľký|Otovi Veľkému]],
[[Súbor:Appointment of Alexios Stoudites as patriarch.png|náhľad|Ustanovenie [[Alexios I. Studites|Alexia I. Studitu]] za patriarchu. Alexios bol horlivým prívržencom [[Macedónska dynastia|Macedónskej dynastie]], zároveň však bol aj ochrancom nezávislosti cirkvi a čistoty cirkevnej náuky. Významná bola aj jeho úprava kánonického manželského práva, hoci zároveň povolil inak problematický tretí sobáš cisárovnej [[Zoe Porfyrogenéta|Zoe]].]]
Riadok 394:
[[Súbor:Leon IX (crop).jpg|náhľad|Pápež [[Lev IX.]]|vľavo]]
[[Súbor:Great Schism with former borders (1054).png|náhľad|Približné hranice Veľkej (Východnej) schizmy (1054)]]
Vzťahy medzi pápežmi a Byzanciou (cisármi a patriarchami) ovplyvňovali dlhodobo rozličné faktory. Pôvodne to boli najmä cézaropapistické snahy byzantských cisárov, ktorý neraz pápežom nútili svoje náboženské (heretické) presvedčenia, neskôr to boli najmä spory s patriarchami pre jurisdikčné problémy nad územiami a spory o [[pápežský primát]]. Významným rozkolom z hľadiska právneho usporiadania vnútorných záležitostí predstavoval [[Trulánsky koncil]].<ref name=DCP7>Dejiny cirkevného práva, str. 122{{--}}124</ref> Od obnovenia cisárstva na Západe sa vzťahy medzi Byzanciou a pápežmi ztenšili a v 10. storočí neboli príliš intenzívne. Prepojenie [[Pápežský štát|Pápežského štátu]] na Západ umocnila korunovácia [[Otto I. (Svätá rímska ríša)|Ota I.]] za rímskeho cisára v roku [[962]] (nie všetci nemeckí panovníci boli cisármi). Od 10. storočia zažila cirkev na Západe odlišný vývoj ako na Východe a jej história bola spájaná s radou reformných hnutí ([[clunyjské hnutie]], [[lotrinské hnutie]], [[Gregoriánska reforma (11. storočie)|gregoriánska reforma]]) s cieľom utuženia pápežskej moci a cirkevnej disciplíny. Prejavované však neboli len smerom k Západu, ale aj vo vzťahoch k
* otázka o pôvode [[Duch Svätý|Ducha svätého]] (a [[Spor o filioque]])
* presadzovanie povinného celibátu kňazov
Riadok 413:
[[Súbor:Map Crusader states 1102-cs.svg|náhľad|[[Križiacky štát|Križiacke štáty]] v roku [[1102]]|vľavo]]
[[Prvá križiacka výprava]] sa skončila úspešne a znamenala vznik viacerých križiackych štátov ([[Edesské grófstvo]], [[Antiochijské kniežatstvo]], [[Tripoliské grófstvo]], [[Arménske kniežatstvo v Kilikii|Kilikijské kniežatstvo]] a [[Jeruzalemské kráľovstvo]]), ako i obnovu byzantskej moci v západnej [[Anatólia|Anatólii]]. Už od počiatku ju však sprevádzali konflikty medzi Byzanciou a križiakmi o tom, či majú byť križiaci podriadení byzantskému veleniu. Nakoniec boli významní rytieri prinútení zložiť Alexiovi lénny sľub. Kým s prvotným ťažením v Anatólii a Sýrii cisár [[Alexios I. (Byzantská ríša)|Alexios I.]] súhlasil, od ťaženia na Jeruzalem sa následne dištancoval a Byzancia nad vzniknutým Jeruzalemským kráľovstvom ani nezískala vplyv. Naopak, značný bol jej vplyv nad severnými štátmi, ktoré vznikli na území, ktoré ešte donedávna ovládala Byzantská ríša, no i o ten museli cisári bojovať. Miestni križiacki vládcovia (najmä [[Bohemund Tarentský]]) netúžili byť jej vazalmi. Bohemund dokonca prehováral pápeža na zvolanie novej výpravy, tentoraz proti Byzancii. Antiochia sa pod byzantskú nadvládu dostala až po konflikte v rokoch 1107{{--}}1108. Jej ziskom sa pod moc Byzancie znovu dostal ďalší východný patriarchát.<ref name=DB19/><ref name=":VVKV">Křížové výpravy In: {{Citácia knihy
|priezvisko=Vavřínek
|meno=Vladimír
Riadok 432:
[[Súbor:Image-ZeyrekCamii20061230 02.jpg|náhľad|[[Kláštor Krista Pantokratora]] založený cisárom [[Ján II. (Byzantská ríša)|Jánom II.]]]]
[[Ján II. (Byzantská ríša)|Ján II.]] pokračoval v politike svojho otca Alexia a značnú časť svojej vlády vyplnil bojom s Turkami v Anatólii ([[Rumský sultanát]] a [[Danišmendovci]]). Vplyv Byzancie opätovne rozšíril aj do [[Antiochijské kniežatstvo|Antiochijska]] a do [[Edesské grófstvo|Edessy]]. Jánov syn [[Manuel I. (Byzantská ríša)|Manuel I.]] bol vo viere pomerne vlažný a nábožensky tolerantný ako k Západnej cirkvi, tak i k moslimom. V roku [[1144]] však [[Obliehanie Edessy|Edessu dobyl]] mosulský vládca [[Zengí]], čo viedlo k novej [[Druhá križiacka výprava|križiackej výprave]]. K neľubosti byzantského cisára sa jej mal zúčastniť aj
V roku [[1180]] [[Manuel I. (Byzantská ríša)|Manuel I.]] zomrel a za maloletého [[Alexios II. (Byzantská ríša)|Alexia II.]] vládla jeho matka [[Mária z Antiochie|Mária]], ktorá bola latiníčka. Proti nej a jej synovi však čoskoro vypuklo povstanie so značne protilatinským nádychom, ktoré na trón vynieslo [[Andronikos I. (Byzantská ríša)|Andronika I.]] Spojené bolo s pobitím janovských a pisanských obchodníkov v Konštantínopole. Ani ortodoxne zameraný Andronikos však nevládiol dlho, pretože bol v roku [[1185]] zavraždený a moci sa ujali [[Angelovci]]. [[Izák I.]] patril podobne ako Andronikos k protilatinsky zameranému táboru a dokonca pogratuloval [[Saladin (sultán)|Saladinovi]] k jeho víťazstvu nad križiakmi [[Bitka pri Hattíne|pri Hattíne]]. Za to, že bude ochrana svätých miest zverená ortodoxnému kléru dokonca Saladinovi ponúkol spojenectvo. [[Angelovci]] boli slabými panovníkmi. Počas ich vlády križiaci ([[Tretia križiacka výprava|III. križiacka výprava]]) získali [[Cyprus]], ktorý ovládal byzantský uzurpátor a stratili aj moc na Balkáne. Zhoršili sa aj vzťahy s Benátkami, ktoré dovtedy zabezpečovali byzantskú obranu na mori. Zlá byzantská politika a diplomacia nakoniec viedli k tomu, že sa proti nej otočila IV. križiacka výprava.<ref name=DB19/><ref name=":VVKV"/>
Riadok 450:
{{Pozri aj|Arseniti|hésychazmus}}
[[Súbor:Michael VIII Palaiologos (head).jpg|náhľad|Cisár [[Michal VIII.]] Palaiologos v kronike [[Geórgios Pachymeres|Georgia Pachyméra]]]]▼
[[Byzantská ríša|Byzantskú ríšu]] sa podarilo obnoviť až novej dynastii [[Palaiologovci|Palaiologovcov]] v roku [[1261]] ([[Michal VIII.]]) Hoci sa spočiatku Palaiologovcom podarilo stabilizovať a získať späť značnú časť európskeho územia, neustále jej hrozilo nebezpečenstvo zo všetkých strán. V Malej Ázii mocnela a postupne na úkor Byzancie získavala územie [[Osmanská ríša|ríša]] založená [[Osmanská dynastia|Osmanmi]], zo Západu na Byzanciu tlačili latinskí kresťania na čele s pápežom. Na severe svoju vlastnú politiku rozvíjali síce pravoslávni, no voči Byzancii nie vždy naklonení Srbi a Bulhari. Na ostrovoch navyše ďalej prežívali [[Benátska republika|Benátčania]], ktorí si tu postupne upevňovali moc.<ref name=DB21>Dějiny Byzance, str. 299{{--}}303</ref>▼
[[Súbor:PopeGregoryX.JPG|náhľad|Pápež [[Gregor X.]], počas ktorého pontifikátu došlo k uzavretiu cirkevnej únie na [[Druhý lyonský koncil|Druhom lyonskom koncile]]|vľavo]]▼
▲[[Byzantská ríša|Byzantskú ríšu]] sa podarilo obnoviť až novej dynastii [[Palaiologovci|Palaiologovcov]] v roku [[1261]] ([[Michal VIII.]]) Hoci sa spočiatku Palaiologovcom podarilo stabilizovať a získať späť značnú časť európskeho územia, neustále jej hrozilo nebezpečenstvo zo všetkých strán. V Malej Ázii mocnela a postupne na úkor Byzancie získavala územie [[Osmanská ríša|ríša]] založená [[Osmanská dynastia|Osmanmi]], zo Západu na Byzanciu tlačili latinskí kresťania na čele s pápežom. Na severe svoju vlastnú politiku rozvíjali síce pravoslávni, no voči Byzancii nie vždy naklonení Srbi a Bulhari. Na ostrovoch navyše ďalej prežívali [[Benátska republika|Benátčania]], ktorí si tu postupne upevňovali moc.<ref name="DB21">Dějiny Byzance, str. 299{{--}}303</ref>
Po páde [[Latinské cisárstvo|Latinského cisárstva]] sa bývalý cisár [[Balduin II. (Latinské cisárstvo)|Balduin II.]] dostal na Západ, kde začal agitovať v prospech novej križiackej výpravy proti Byzancii. Ďalším ambicióznym šľachticom, ktorý proti Byzancii vystupoval nepriateľsky bol [[Karol I. (Neapolsko)|Karol z Anjou]], ktorý sa stal sicílskym a neapolským kráľom. V roku [[1267]] sa Karol spojil s pápežom [[Klement IV.|Klementom IV.]] a Balduinom a uzavreli vo [[Viterbo (mesto)|Viterbe]] priateľskú mluvu. K nim sa pridali ďalší vyhnaní križiacki velitelia a v roku [[1273]] aj Bulhari a Srbi. Aby [[Michal VIII.]] rozbil západnú koalíciu, hľadal spojencov v [[Uhorsko|Uhorsku]] a [[Zlatá horda|Zlatej Horde]] a započal rokovania o cirkevnej únii.<ref name="DB21" />
Rokovania o únii prebiehali následne vo viacerých fázach počas pontifikátov [[Urban IV.|Urbana IV.]], [[Klement IV.|Klementa IV.]] a Gregora X. Práve za pontifikátu [[Gregor X.|Gregora X.]] bola dosiahnutá dohoda o únii a koalícia proti Byzancii upadla. Kým zahraničná situácia Byzancie sa pre rokovania o únii zlepšila, situácia v ríši sa pre cisára výrazne skomplikovala. Proti únii sa výrazne ohradil grécky klér na čele s patriarchom [[Arsenios|Arseniom]]. Konštantínopolský patriarcha sa výrazne ohradil proti cisárovi a označil ho za uzurpátora (nie úplne neprávom, pretože aby sa [[Palaiologovci]] ujali moci, zbavili moci [[Laskarovci|Laskarovcov]]). Cisár nakoniec patriarchu v roku [[1266]] zosadil z úradu a na jeho miesto dosadil Jozefa. Tým však cisár vyvolal v byzantskej cirkvi schizmu, pretože [[Arsenios]] a jeho prívrženci arseniti sa rozhodli o nezávislosť byzantskej cirkvi bojovať. Nevýrazný patriarcha Jozef však nedokázal s arsenitmi bojovať a bol preto cisárom nahradený [[Ján XI. (konštantínopolský patriarcha)|Jánom XI. Bekkom]]. Bola presadená cirkevná únia a odporci boli prenasledovaní a vyháňaní na grécke ostrovy alebo do Malej Ázie.<ref name=DB21/>▼
▲[[Súbor:PopeGregoryX.JPG|náhľad|Pápež [[Gregor X.]], počas ktorého pontifikátu došlo k uzavretiu cirkevnej únie na [[Druhý lyonský koncil|Druhom lyonskom koncile]]]]
▲Rokovania o únii prebiehali následne vo viacerých fázach počas pontifikátov [[Urban IV.|Urbana IV.]], [[Klement IV.|Klementa IV.]] a Gregora X. Práve za pontifikátu [[Gregor X.|Gregora X.]] bola dosiahnutá dohoda o únii a koalícia proti Byzancii upadla. Kým zahraničná situácia Byzancie sa pre rokovania o únii zlepšila, situácia v ríši sa pre cisára výrazne skomplikovala. Proti únii sa výrazne ohradil grécky klér na čele s patriarchom [[Arsenios|Arseniom]]. Konštantínopolský patriarcha sa výrazne ohradil proti cisárovi a označil ho za uzurpátora (nie úplne neprávom, pretože aby sa [[Palaiologovci]] ujali moci, zbavili moci [[Laskarovci|Laskarovcov]]). Cisár nakoniec patriarchu v roku [[1266]] zosadil z úradu a na jeho miesto dosadil Jozefa. Tým však cisár vyvolal v byzantskej cirkvi schizmu, pretože [[Arsenios]] a jeho prívrženci arseniti sa rozhodli o nezávislosť byzantskej cirkvi bojovať. Nevýrazný patriarcha Jozef však nedokázal s arsenitmi bojovať a bol preto cisárom nahradený Jánom Bekkom. Bola presadená cirkevná únia a odporci boli prenasledovaní a vyháňaní na grécke ostrovy alebo do Malej Ázie.<ref name=DB21/>
Keďže Byzancia a Východ uznával ako najvyššiu cirkevnú autoritu koncil, v
▲[[Súbor:Michael VIII Palaiologos (head).jpg|náhľad|Cisár [[Michal VIII.]] Palaiologos v kronike [[Geórgios Pachymeres|Georgia Pachyméra]]]]
|priezvisko=Vavřínek
▲Keďže Byzancia a Východ uznával ako najvyššiu cirkevnú autoritu koncil, v zahraničnom meradle sa o únii malo rokovať na cirkevnom [[Druhý lyonský koncil|koncile v Lyone]] ([[1274]]). Byzantínci na koncil vyslali delegáciu, ktorá so sebou niesla pripravené znenie budúcej únie. Jeho autormi boli [[Geórgios Akropolites]] a nicejský metropolita Theofanes. Pápežovo meno malo byť podľa nej spomínané pri bohoslužbách a pápež mal mať zvrhcovanú moc a jurisdikčnú právomoc v kánonnických otázkach. Politicky sa zároveň cisár zaväzoval vystúpiť proti mongolskej moci. Hlavným rečníkom za Byzanciu bol [[Geórgios Akropolites]], za latiníkov scholastik [[Bonaventura]] (vedúca postava vtedajšej západnej teológie [[Tomáš Akvinský]] sa mal koncilu zúčastniť, no práve v tom čase zomrel). Únia bola formálne uzavretá, no jej skutočný účinok bol mizivý, pretože byzantská spoločnosť pápežský primát neuznala. K spojeniu s latiníkmi sa prikláňal len úzky krúžok vzdelancov, ktorí boli nazývaní politikoi. Naopak masívne boli rady [[Arseniti|arsenitov]] a [[Zelóta (Byzantská ríša)|zelótov]], ktorí boli nekompromisne proti únii a spolčovaniu sa s latiníkmi.<ref name=DB21/>
|meno=Vladimír
|odkaz na autora=Vladimír Vavřínek
|priezvisko2=Balcárek
|meno2=Petr
|titul=Encyklopedie Byzance
|vydanie=1
|miesto=Praha
|vydavateľ=[[Libri]]; Slovanský ústav AV ČR
|rok=2011
|počet strán=552
|isbn=978-80-7277-485-2
|isbn2=978-80-86420-43-1
|edícia=Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada
|zväzok edície=33
|strany=294}}</ref>
Boje medzi [[Michal VIII.|Michalom VIII.]] a [[Karol I. (Neapolsko)|Karolom z Anjou]] pokračovali a nový pápež Martin IV. sa netajil svojou antipatiou k Byzancii a spojenectvom s [[Neapolské kráľovstvo|Neapolom]]. Opätovne proti Byzancii vznikla koalícia obdobná predošlej. Byzancia opäť hľadala spojencov v [[Uhorsko|Uhorsku]], i medzi Mongolmi, okrem toho v Egypte a [[Aragónske kráľovstvo|Aragónsku]]. Chystaná križiacka výprava proti Byzancii sa však neuskutočnila, pretože v roku [[1282]] sa na Karolovej Sicílii uskutočnilo povstanie známe ako [[Sicílske nešpory]]. I vďaka byzantskej finančnej pomoci sa moci nad Sicíliou ujalo Aragónsko a koalícia proti Byzancii sa rozpadla. V tom istom roku však zomrel aj cisár Michal VIII.<ref name=DB21/> a krátko na to patriarcha [[Gregor II. (konštantínopolský patriarcha)|Gregor II.]] úniu na miestnej synode odvolal.<ref name=":VVLK"/>
[[Súbor:Palamas Vatopaidi.jpg|náhľad|[[Gregor Palamas]], popredný predstaviteľ [[Hésychazmus|hésychazmu]], [[freska]] z [[Monastier Vatopedi|Monastieru Vatopedi]], [[Athos (polostrov)|Athos]]]]▼
Michalov syn [[Andronikos II. (Byzantská ríša)|Andronikos II.]] nedokázal zabrániť úpadku ríše. Definitívne sa rozbila obrana Byzancie v [[Malá Ázia|Malej Ázii]], ktorú postupne obsadili Osmani. V roku [[1321]] v krajine navyše vypukla občianska vojna známa ako [[vojna dvoch Andronikov]], ktorá znamenala ďalší mocenský úpadok krajiny a nástup [[Andronikos III. (Byzantská ríša)|Andronika III.]] na trón. V roku [[1334]] vznikla proti Byzancii v [[Avignon]]e nová liga. Vojnsky síce nazasiahla, no aby oslabená krajina udržala svoje pozície, snažila sa hľadať kompromisy s Turkami v Malej Ázii, čím svoju pozíciu v Ázii definitívne odsúdila k zániku. Po smrti Andronika III. na trón nastúpil maloletý [[Ján V. (Byzantská ríša)|Ján V.]] Proti jeho regentskej rade sa však postavil [[Ján VI. (Byzantská ríša)|Ján VI. Kantakuzénos]] a v Byzancii vypukla nová občianska vojna. Tento raz bola vojna iná i preto, že spor dostal výrazne náboženský podtón po tom, čo Kantakuzéna podporil athoský mystik [[Gregor Palamas]] presadzujúci učenie [[Hésychazmus|hésychazmu]].<ref name=DB22>Dějiny Byzance, str. 318{{--}}320</ref>
[[Hésychazmus]] síce nebol byzantský výtvor, avšak získal si výraznej obľuby u mníchov na hore [[Athos (polostrov)|Athos]]. Kontemplatívny a iracionálny spôsob cesty k Bohu odmietajúci logické argumenty bol zameraný na dosiahnutie spojenia s Bohom prostredníctvom pozerania sa do svetla a pomocných techník - napr. [[Omfaloskopia|omfaloskopie]]. Boha považoval za rozumom úplne nepochopiteľné bytie, ktoré sa s človekom mohlo spojiť len prostredníctvom mystického nazerania - a to ako energia odlišná od jeho božskej podstaty.<ref name="DB22" />▼
▲[[Súbor:Palamas Vatopaidi.jpg|náhľad|[[Gregor Palamas]], popredný predstaviteľ [[Hésychazmus|hésychazmu]], [[freska]] z [[Monastier Vatopedi|Monastieru Vatopedi]], [[Athos (polostrov)|Athos]]]]
▲[[Hésychazmus]] síce nebol byzantský výtvor, avšak získal si výraznej obľuby u mníchov na hore [[Athos (polostrov)|Athos]]. Kontemplatívny a iracionálny spôsob cesty k Bohu odmietajúci logické argumenty bol zameraný na dosiahnutie spojenia s Bohom prostredníctvom pozerania sa do svetla a pomocných techník - napr. [[Omfaloskopia|omfaloskopie]]. Boha považoval za rozumom úplne nepochopiteľné bytie, ktoré sa s človekom mohlo spojiť len prostredníctvom mystického nazerania - a to ako energia odlišná od jeho božskej podstaty.<ref name=DB22/>
Proti hésychasmu sa v teologickej rovine výrazne postavil kalábrijský mních [[Barlaam z Kalábrie|Barlaam]], ktorý argumentoval proti deliteľnosti Boha a jeho prejavov. Svoje argumenty proti hnutiu staval na princípoch logiky a západnej [[Scholastika (filozofia)|scholastiky]], podľa ktorej sa človek k Bohu mohol priblížiť nie prostredníctvom obyčajného nazerania, ale prostredníctvom aktívneho poznávania. Jeho hlavným odporcom bol [[Gregor Palamas]]. Palamas z hésychazmu učinil politickú otázku, ktorú musela cisárska vláda riešiť. V roku [[1341]] bola preto do Konštantínopola zvolaná synoda, na ktorej Barlaam Palamovo učenie spochybnil. [[Hésychazmus]] bol zavrhnutý, no situácia sa nevyriešila a v roku [[1345]] sa uskutočnila nová synoda, ktorá výsledky predošlej schválila.
Zmena nastala po páde Jána V. a nástupe [[Ján VI. (Byzantská ríša)|Kantakuzéna]] na trón. Už v roku [[1347]] bola zvolaná ďalšia synoda, ktorá učenie rehabilitovala, Barlaama prekliala a zosadila patriarchu [[Ján XIV. (konštantínopolský patriarcha)|Jána Kaleku]]. Novým patriarchom sa stal [[Izidor I. (konštantínopolský patriarcha)|Izidor]] a samotný [[Gregor Palamas]] sa o dva roky neskôr stal arcibiskupom v [[Solún]]e. V roku [[1351]] bol hésychazmus na ďalšej konštantínopolskej synode prehlásený za oficiálnu doktrínu [[Pravoslávna cirkev (východná Európa)|Pravoslávnej cirkvi]]. V nasledujúcom období hnutie našlo významnú podporu v ortodoxnom svete a obzvlášť medzi Slovanmi. Svojimi myšlienkami definoval a dodnes definuje mnohé črty Východnej cirkvi.<ref name=DB22/>
Kantakuzénova vláda nebola trvalá a v roku [[1354]] sa na trón opäť dostal [[Ján V. (Byzantská ríša)|Ján V.]] Vnútorná situácia sa po občianskej vojne aspoň čiastočne stabilizovala, no ríša bola bojmi a [[Čierna smrť|Čiernou smrťou]] výrazne oslabená a nedokázala zabrániť prenikaniu osmanskej moci do Európy. Opätovne sa obnovil dialóg o únii so Západom. Ján V. si uvedomoval, že grécky klér neprinúti prijať latinskú vieru a preto zvolil cestu individuálnej konverzie na katolicizmus. Ján následne dlhé roky hľadal na Západe pomoc proti Osmanom a osobne navštívil [[Uhorsko]], [[Rím]] i [[Benátska republika|Benátky]]. Okrem sľubov sa mu však výraznej podpory nedostalo. Byzancia sa stala vazalským štátom Osmanov a sultán [[Murad I.]] aktívne zasahoval do diania v nej. Byzancia postupne strácala ďalšie územia a ani diplomatické cesty ďalšieho cisára [[Manuel II. (Byzantská ríša)|Manuela II.]] nedokázali zvrátiť jej postupný úpadok.<ref name="DB23">Dějiny Byzance, str. 329{{--}}337</ref>
[[Súbor:Benozzo Gozzoli - Procession of the Middle King (detail) - WGA10260.jpg|náhľad|Kaplnka troch kráľov, [[Benozzo Gozzoli]]. Postava prostredného kráľa zobrazuje cisára [[Ján VIII. (Byzantská ríša)|Jána VIII.]], ktorý sa zúčasnil Florentského koncilu]]▼
Za vlády [[Ján VIII. (Byzantská ríša)|Jána VIII.]], syna Manuela II. sa Byzancia znovu uchýlila k jednaniu o únii. Spočiatku sa cisár sa opäť vybral na diplomatické misie po blízkych katolíckych krajinách, no pomoc nezískal. Následne sa obrátil so žiadosťou o pomoc a s prísľubom jednania o únii na pápeža [[Eugen IV.|Eugena IV.]] Západ síce ponuku na jednanie prijal, no okrem byzantskej otázky ho ťažili vlastné problémy ako spor s [[Husiti|husitmi]], či práve prekonaná [[Veľká západná schizma|pápežská schizma]], a nešlo preto byzantská otázka nebola primárna. Vtedajšie problémy kresťanského sveta mal vyriešiť [[Bazilejsko-ferrarsko-florentský koncil|koncil v Bazileji]], ktorého sa zúčastnili i Byzantínci. Druhá fáza koncilu sa konala v roku [[1438]] vo Ferrare a tretia o rok neskôr vo [[Florencia|Florencii]]. Koncilu sa zúčastnil aj cisár [[Ján VIII. (Byzantská ríša)|Ján VIII.]] a patriarcha [[Jozef II. (konštantínopolský patriarcha)|Jozef II.]] a východní patriarchovia. Podobne ako pri predošlých pokusoch aj tento raz bola byzantská spoločnosť rozpoltená. Na jednej strane stáli priaznivci únie zvaní ''filenotikoi'', na strane druhej protivníci únie zvaní ''anthenotikoi''. Vášnivé diskusie prebiehali najmä pre otázku [[Filioque]] a pôvodu Ducha svätého, no problematickou bola pre Východ aj otázka [[Očistec|očistca]], ktorý uznával Západ. Jednotlivé strany na koncile vypravoali svoje stanoviská obsiahnuté v spisoch Proti omylom Latinov (''[[Contra errores Latinorum]]'') a Proti omylom Grékov (''[[Contra errores Graecorum]]''). V otázke [[Duch Svätý|Ducha Svätého]] bolo nakoniec prijaté kompromisné stanovisko, podľa ktorého Duch Svätý vychádza z Otca „skrz Syna“, pričom sa pripúšťala aj ekvivalentná (katolícka) formulácia „zo Syna“. V dekréte o únii, ktorý bol prijatý sa zdôraznila podriadenosť Východnej cirkvi pápežovi. Dohoda bola podpísaná [[6. júl]]a [[1439]] a z byzantského kléru ju odmietol podpísať iba efezský biskup [[Markos Eugenikos]] (aj Marek Efezský). Nasledovný vývoj však ukázal, že to, čo sa vo Florencii dohodlo neplatilo v Byzancii a už vôbec nie v ďalších ortodoxných obciach.<ref name=DB23/>▼
▲[[Súbor:Benozzo Gozzoli - Procession of the Middle King (detail) - WGA10260.jpg|náhľad|Kaplnka troch kráľov, [[Benozzo Gozzoli]]. Postava prostredného kráľa zobrazuje cisára [[Ján VIII. (Byzantská ríša)|Jána VIII.]], ktorý sa zúčasnil Florentského koncilu|vľavo]]
[[Súbor:Mark of Ephesus.jpg|náhľad|Markos Eugenikos, efezský biskup, veľký odporca cirkevnej únie so Západom, Pravoslávnou cirkvou je považovaný za svätého]]
[[Súbor:
Po návrate byzantskej delegácie domov boli vyhlásené výsledky rokovaní a reakcia odporcov únie na seba nenechala dlho čakať. Vodcom jej tábora sa stal efezský [[Markos Eugenikos|biskup Marek]] a hlasným odporcom boli hésychastickí mnísi. Podobne ostatné východné patriarcháty odmietli výsledky koncilu a hoci ruský patriarcha [[Izidor Kyjevský|Izidor]] dekrét o únii prijal, cár [[Vasiľ III.]] myšlienku zavrhol a patriarchu zajal. [[Ruská pravoslávna cirkev|Ruská cirkev]] sa následne na byzantskú začala pozerať skepticky a začali silnieť požiadavky o jej osamostatnenie. Významní východní klerici, ktorí sa pôvodne priklonili k únii začali byť na Východe postupne nepohodlní a začali preto hľadať uplatnenie na Západe. Kardinálmi sa tak stali [[Bessarion]], ktorý počas koncilu prečítal grécky text dekrétu, i kyjevský metropolita [[Izidor Kyjevský|Izidor]]. Výsledkom koncilu bola aj reakcia Západu na požiadavky vojenského ťaženia proti Osmanom, ktorá však bola pomalá a nedostatočná. Iniciatívu prevzali najmä stredoeurópske krajiny [[Uhorsko]] a [[Poľské kráľovstvo (1385 – 1569)|Poľsko]], no všetky pokusy ukončila potupná porážka kresťanských síl [[Bitka pri Varne|pri Varne]] v roku [[1444]].<ref name=DB23/>▼
▲Za vlády [[Ján VIII. (Byzantská ríša)|Jána VIII.]], syna Manuela II. sa Byzancia znovu uchýlila k jednaniu o únii. Spočiatku sa cisár sa opäť vybral na diplomatické misie po blízkych katolíckych krajinách, no pomoc nezískal. Následne sa obrátil so žiadosťou o pomoc a s prísľubom jednania o únii na pápeža [[Eugen IV.|Eugena IV.]] Západ síce ponuku na jednanie prijal, no okrem byzantskej otázky ho ťažili vlastné problémy ako spor s [[Husiti|husitmi]], či práve prekonaná [[Veľká západná schizma|pápežská schizma]], a nešlo preto byzantská otázka nebola primárna. Vtedajšie problémy kresťanského sveta mal vyriešiť [[Bazilejsko-ferrarsko-florentský koncil|koncil v Bazileji]], ktorého sa zúčastnili i Byzantínci. Druhá fáza koncilu sa konala v roku [[1438]] vo Ferrare a tretia o rok neskôr vo [[Florencia|Florencii]]. Koncilu sa zúčastnil aj cisár [[Ján VIII. (Byzantská ríša)|Ján VIII.]] a patriarcha [[Jozef II. (konštantínopolský patriarcha)|Jozef II.]] a východní patriarchovia. Podobne ako pri predošlých pokusoch aj tento raz bola byzantská spoločnosť rozpoltená. Na jednej strane stáli priaznivci únie zvaní ''filenotikoi'', na strane druhej protivníci únie zvaní ''anthenotikoi''. Vášnivé diskusie prebiehali najmä pre otázku [[Filioque]] a pôvodu Ducha svätého, no problematickou bola pre Východ aj otázka [[Očistec|očistca]], ktorý uznával Západ. Jednotlivé strany na koncile vypravoali svoje stanoviská obsiahnuté v spisoch Proti omylom Latinov (''[[Contra errores Latinorum]]'') a Proti omylom Grékov (''[[Contra errores Graecorum]]''). V otázke [[Duch Svätý|Ducha Svätého]] bolo nakoniec prijaté kompromisné stanovisko, podľa ktorého Duch Svätý vychádza z Otca „skrz Syna“, pričom sa pripúšťala aj ekvivalentná (katolícka) formulácia „zo Syna“. V dekréte o únii (''[[Laetentur Caeli]]: Bulla Unionis Graecorum''), ktorý bol prijatý sa zdôraznila podriadenosť Východnej cirkvi pápežovi. Dohoda bola podpísaná [[6. júl]]a [[1439]] a z byzantského kléru ju odmietol podpísať iba efezský biskup [[Markos Eugenikos]] (aj Marek Efezský). Nasledovný vývoj však ukázal, že to, čo sa vo Florencii dohodlo neplatilo v Byzancii a už vôbec nie v ďalších ortodoxných obciach.<ref name=DB23/>
[[Súbor:Gennadios II and Mehmed II.jpg|náhľad|[[Gennadios II.]] (Genadios Scholarios) a Mehmed II. na mozaike z 20. storočia. Mehmed II. udeľuje Genadiovi patriarchálne privilégiá]]▼
V Byzancii si porážku kresťanov ortodoxné kruhy vykladali ako Boží trest za zradu ortodoxie a silnela nenávisť k Západu. Zároveň však v duchu fatalistického hésychazmu silnela pesimita a krajina sa postupne blížila k svojmu zániku. V roku [[1448]] zomrel [[Ján VIII. (Byzantská ríša)|Ján VIII.]] a na trón nastúpil posledný byzantský cisár [[Konštantín XI. (Palaiologos)|Konštantín XI.]] Konštantín opätovne prostredníctvom bývalého kyjevského metropolitu Izidora prehlásil cirkevnú úniu a požiadal Západ o pomoc. Ani táto únia však nebola prijatá a hlavným odporcom bol tentoraz neskorší patriarcha [[Gennadios II.|Gennadios Scholarios]]. Gennadios pôvodne s latinskými učencami sympatizoval, no nakoniec sa stal zásadným odporcom únie. V roku [[1452]] do Konštantínopola prišlo husitské posolstvo vedené [[Konštantín Platris|Konštantínom Platrisom]], ktoré hľadalo pomoc proti Rímu. V Byzancii, ktorej však hrozil skorý útok Osmanov a prípadný zánik už posolstvo síce nevyvolalo silný ohlas, no predstavitelia ortodoxie poslali Čechom povzbudzujúci list.<ref name=DB23/> ▼
▲Po návrate byzantskej delegácie domov boli vyhlásené výsledky rokovaní a reakcia odporcov únie na seba nenechala dlho čakať. Vodcom jej tábora sa stal efezský [[Markos Eugenikos|biskup Marek]] a hlasným odporcom boli hésychastickí mnísi. Odpor voči latiníkom bol obrovský a možno ho charakterizovať citátom, ktorý niektorí historici pripisovali poslednému byzantskému ministrovi [[Lukas Notaras|Lukasovi Notaratovi]]: „''Radšej sultánsky turban, než kardinálsky klobúk.''“ Podobne ostatné východné patriarcháty odmietli výsledky koncilu, a hoci ruský
[[Súbor:Eastern Mediterranean 1450.svg|náhľad|Východné [[Stredomorie (Stredozemné more)|Stredomorie]] v roku [[1450]] na sklonku existencie Byzancie|vľavo]]
▲[[Súbor:Gennadios II and Mehmed II.jpg|náhľad|[[Gennadios II.]] (Genadios Scholarios) a [[Mehmed II.]] na mozaike z 20. storočia. Mehmed II. udeľuje Genadiovi patriarchálne privilégiá]]
▲V Byzancii si porážku kresťanov ortodoxné kruhy vykladali ako Boží trest za zradu ortodoxie a silnela nenávisť k Západu. Zároveň však v duchu fatalistického hésychazmu silnela pesimita a krajina sa postupne blížila k svojmu zániku. V roku [[1448]] zomrel [[Ján VIII. (Byzantská ríša)|Ján VIII.]] a na trón nastúpil posledný byzantský cisár [[Konštantín XI. (Palaiologos)|Konštantín XI.]] Konštantín opätovne prostredníctvom bývalého kyjevského metropolitu Izidora prehlásil cirkevnú úniu a požiadal Západ o pomoc. Ani táto únia však nebola prijatá a hlavným odporcom bol tentoraz neskorší patriarcha [[Gennadios II.|Gennadios Scholarios]]. Gennadios pôvodne s latinskými učencami z politických dôvodov (''kata oikonomian'')<ref group="pozn.">Byzantské učenie kánonického práva o [[Oikonomia (kánonické právo)|ekonómii (''oikonomii'')]] doporučovalo, aby boli "menšie rozdiely"m či prehrešky v záujme spolunažívania prehliadané. (Pád Cařihradu, S. 15) Nemohla byť však využitá v otázkach dogiem, či cirkevnej doktríny. (Oikonomia In: Encyklopedie Byzance, S. 362) Nejde o [[Kánonická miernosť|kánonickú miernosť]], ktorá existuje v Katolíckej cirkvi.</ref> sympatizoval, no nakoniec sa stal zásadným odporcom únie. V roku [[1452]] do Konštantínopola prišlo husitské posolstvo vedené [[Konštantín Platris|Konštantínom Platrisom]], ktoré hľadalo pomoc proti Rímu.
V roku [[1453]] bola Byzancia už len mal krajina obkľúčená [[Osmanská ríša|Osmanskou ríšou]]. Sultánovi [[Mehmed II.|Mehmedovi II.]] zostávalo už len dobyť Konštantínopol, k čomu sa odhodlal. I napriek odporu obrancov a drobnej podpore Západu mesto nedokázalo odolať a [[29. máj]]a [[1453]] padlo. Myšlienka cirkevnej únie tak upadla do zabudnutia a pokiaľ niekedy v skutočnosti existovala, tak len posledné dni pred [[Pád Konštantínopola|pádom Konštantínopola]], keď sa ortodoxné a katolícke obyvateľstvo zúčastnilo veľkej procesie po meste. Novým patriarchom [[Pád Konštantínopola|po páde mesta]] sa stal [[Gennadios II.|Gennadios Scholarios]], ktorému [[Mehmed II.]] potvrdil patriarchálne výsady. Rímski pápeži síce následne vyvýjali niekoľko snáh o križiacke ťaženie proti Osmanom, no úspešní neboli. Konštantínopol a miestna grécka cirkev zostali v područí [[Osmanská ríša|Osmanskej ríše]] až do jej zániku. Tvorili však významný kultúrny element v historickom vývoji [[Gréci|gréckeho národa]] a udržovali v osmanskom podučí jeho súdržnosť.<ref name=DB23/>
Řádek 488 ⟶ 505:
=== Vzťah cirkvi a štátu ===
{{Pozri aj|Cézaropapizmus}}
[[Súbor:Meister von San Vitale in Ravenna.jpg|náhľad|Jedným z najvýznamnejších cisárov bol [[Justinián I.]], ktorý sa snažil riešiť náboženské otázky a dokonca z toho dôvodu internoval pápeža [[Vigilius|Vigilia]]
Na vyjadrenie popisu vzťahu medzi štátom a kresťanskou cirkvou býval najmä v minulosti z hľadiska formy vlády často uvádzaný pojem [[cézaropapizmus]] - t. j. splynutie najvyššej štátnej (svetskej) moci (''regnum/basileia'') s najvyššou cirkevnou (duchovnou) mocou (''sacerdotium/hierosyné'') v jednej osobe.<ref name=":BV">{{Citácia knihy
|priezvisko=Dostálová
Řádek 530 ⟶ 548:
[[Súbor:Athanasios.jpg|náhľad|[[Atanáz Athoský]], zakladateľ mníšskeho života na hore Athos|vľavo]]
[[Súbor:Athos 4.jpg|[[Monastier Dionysiou]] (starogr.) / Dionysiu (novogr.) na [[Vrch Athos|Vrchu Athos]]|náhľad]]
Hoci mníšstvo vzniklo v [[Egypt]]e (pozri [[Redaktor:ScholastikosSVK/pieskovisko3#Raný monasticizmus|Raný monasticizmus]]), pomerne rýchlo sa rozšírilo aj do ďalších krajov ([[Palestína (územie)|Palestína]], [[Sýria]], [[Anatólia]] (a [[Kapadócia]]), a neskôr aj do [[Grécko|Grécka]]). V historickom vývoji zohralo významnú úlohu napríklad počas sporov o [[obrazoborectvo]] a
|editori=[[Alexandr Petrovič Každan|Alexander P. Kazhdan]]
|titul=The Oxford Dictionary of Byzantium
Řádek 639 ⟶ 657:
|isbn=978-0-230-27395-5
|strany=51
|jazyk=en}}</ref> alebo na nich zakladali [[metochion]]y (podriadené kláštorné jednotky). Proti nadmernému nárastu cirkevných majetkov sa v 10. storočí zákonne snažil zakročiť cisár [[Nikeforos II.]], avšak po jeho smrti boli jeho zákony odvolané [[Ján I. (Byzantská ríša)|Jánom Tzimiskom]]. V 11. storočí vznikol ako inštitút tzv. [[Charistikion|charistikariát]] - podmienečné prepožičanie cirkevného majetku feudálom, ktoré však pre odpor konštantínopolského patriarchu trvalo neuspelo. K veľkým vlastníkom pôdy patrili kláštory aj neskoršom období (napr. kláštory na hore Arhos, či na ostrove Patmos) a cisári, ktorí potrebovali pôdu ju občas aj konfiškovali (napr. [[Izák I.]]).<ref name=":VVKLA"/><ref>Dějiny Byzance, str. 265{{--}}266</ref> K rastu kláštorného bohatstva dopomáhali aj výnimky z platenia daní a peňažné, či vecné dary. Hoci nie je vcelku zrejmé, že by mnísi patrili k umeleckým remeselníkom, vlastnili obrovské množstvo ikon a iných umeleckých diel, a v ich budovách našli uplatnenie početní umelci a architekti z celej ríše.<ref name=":KZDMONA">MONASTICISM. In: {{Citácia knihy
|editori=[[Alexandr Petrovič Každan|Alexander P. Kazhdan]]
|titul=The Oxford Dictionary of Byzantium
Řádek 651 ⟶ 669:
|vydanie=1}}</ref>
=== Cirkevná hierarchia
[[Súbor:Biskupstvá.png|náhľad|Cirkevná administratíva v Byzantskej ríši okolo roku 1000]]
Raná kresťanská cirkev bola zoskupená v miestnych biskupských obciach, ktoré vznikali vo väčších mestách. Naopak rímsky vidiek si dlho zachovával pohanskú vieru.<ref group="pozn.">Slovo ''pagani'' (pohani) pochádza zo slova ''pagi'', ktoré označovalo vidiecke okrsky.</ref> Diecézy spravidla kopírovali pôvodné rímske provincie (diecézy), kým tie však zanikali, diecézy a ich názvy pretrvávali. Biskup bol hlavou
|titul=The Oxford Handbook of Byzantine Studies
|vydanie=1
|vydavateľ=[[Oxford University Press]]
|miesto=Oxford
|rok=2008
|isbn=978-0-19-925246-6
|strany=527{{--}}532
|editori=Elizabeth Jeffreys, John Haldon, Robin Cormack}}</ref><ref name=OHB2/> (napr. [[Karantánia]]).
Dominantný primát na Západe mal [[Pápež|rímsky biskup]], ktorý svoju autoritu čerpal z pozície biskupa hlavného mesta i z [[Apoštolská postupnosť|personálnej apoštolskej postupnosti]], ktorú odvodzoval od [[Peter (apoštol)|apoštola Petra]]. Na Východe mali význačné postavenie biskupi z [[Antiochia|Antiochie]] a [[Alexandria|Alexandrie]] a k týmto sa neskôr pridal aj biskup nového hlavného mesta [[Konštantínopol]]a ([[Prvý konštantínopolský koncil]]), a čestné miesto bolo [[Chalcedónsky koncil|Chalcedónskym koncilom]] udelené aj biskupovi v [[Jeruzalem]]e, hoci jeho moc bola minimálna. Čoskoro sa tieto biskupstvá začali nazývať [[patriarchát]]mi a spolu tvorili tzv. [[Pentarchia|pentarchiu]]. Významnejšie postavenie mali pôvodne aj exarchovia (exarcháty), ktoré však boli neskôr podriadené Konštantínopolu a od Chalcedónskeho koncilu získal zváštne postavenie autonómnej cirkvi [[Cyprus (ostrov)|Cyprus]].<ref name=DB1/>
Řádek 675 ⟶ 701:
|strany=268{{--}}269}}</ref> Nutno dodať, že i keď bolo patriarchátom priznané zvláštne postavenie, Východ vždy uznával charizmatickú rovnosť biskupov a z tohto titulu odmietal napr. [[pápežský primát]].
Štruktúru cirkvi i v neskoršom období naďalej tvorili úrady patriarchov, metropolitov, autokefálnych biskupov a biskupov spolu s menšími klerikmi (kňazmi, diakonmi, poddiakonmi, presbytermi (starejšími), anagnostmi (lektormi) a ďalšími).<ref group="pozn."> Titul arcibiskup bol udeľovaný len zriedkavo v prípade významných miest, ktoré neboli sídlom metropolitu ako napr. Atény. Autokefálni biskupi patrili do zvláštnej kategórie, a ich menovanie bolo zvyčajne výsledkom rozdelenia cirkevnej provincie na dve časti. Takýto biskupi sídlili napr. na Cypre, či v Bulharsku za Bazila II.</ref> K jednomu chrámu mohlo prislúchať neraz obrovské množstvo kléru, Hagia Sofia v Konštantínopole mala v 7. storočí k dispozícii viac ako 600 klerikov. Práve v Hagii Sofii a pri úrade patriarchu existovali aj mnohé ďalšie cirkevné úrady<ref name=OHB/>
Počet biskupov a metropolitov v ríši sa neustále menil, čo bolo spôsobované politickými a územnými zmenami. Neustále nájazdy nepriateľov v odľahlých (najmä východných) oblastiach znamenali priamy pohyb tamojšieho duchovenstva do bezpečnejších regiónov. Na rozdiel od štátu cirkev avšak nevyvíjala novú administratívu a jednotlivé biskupstvá zanikali, alebo znovu vznikali. Často sa pritom menili sídla biskupov, no názvy diecéz sa zachovávali. Presný stav v jednotlivých obdobiach je ťažké zadefinovať, situáciu však vykresľuje napríklad účasť na ekumenických konciloch, na ktorých sa v časoch pomernej stability zúčastnilo viac reprezentantov, než na konciloch v časoch vojen a nepokojov. Kým v 7. storočí sa koncilov zúčastnilo okolo 200 biskupov (nie však všetci),<ref name=PA2/> v 8. až 9. storočí počet biskupov lavíroval medzi 300 až 400.<ref name=OHB4/> Koncilov sa naďalej zúčastňovali vyslanci z troch obsadených patriarchátov (Alexandria, Antiochia, Jeruzalem), ktorí zároveň spravovali svoju vlastnú kresťanskú štruktúru. Vo východných oblastiach ríše sa navyše vyskytovala fragmentovaná cirkevná štruktúra, pretože tam v priebehu historického vývoja vzniklo niekoľko samostatných cirkví (napr. nestoriánska [[Cirkev Východu]]) a v neskoršom období sa situácia skomplikovala vznikom latinských patriarchátov.<ref name=PA2>The Palgrave Atlas of Byzantine History, str. 90</ref>▼
Metropolitných biskupov menoval samotný patriarcha, biskupov volili miestne provinčné synody. Až do 6. storočia mali na proces výberu biskupov istý vplyv (minimálne na nomináciu kandidátov) aj radoví kňazi a zhromaždenie z miestnej provincie. Od 9. storočia sa biskupské voľby často v rozpore s cirkevnými kánonmi konali v Konštantínopole proti čomu zakročil až patriarcha [[Ján VIII. (konštantínopolský patriarcha)|Ján VIII. Xifilinos]] v roku 1072.<ref name=OHB/> Pod jurisdikciu miestneho biskupa vrámci jeho diecézy podliehal všetok nižší klér i všetky cirkevné inštitúcie vrátane monastierov (od Chalcedónskeho koncilu). Úloha biskupa bola trojaká: hľadať a bojovať proti herézam, zabezpečiť, aby medzi veriacimi prevládalo pravoslávie (ortodoxia) a uplatňovať cirkevné právo.<ref name=PA1/> V rámci svojich miest boli biskupi zodpovední za organizovanie charitatívnych aktivít, najmä v prospech chudobných. Stavali a zakladali [[xenodochium|xenodochiá]], chrámy a iné dobročinné inštitúcie. Takéto činnosti avšak prirodzene záviseli od angažovanosti jednotlivcov, takže v celej ríši neexistovala jednotná prax a mnohí biskupi zaiste pre komunitu žiadne veľké služby nerobili, ba priam svoje povinnosti zanedbávali.<ref name=PA1/> Spolu so znižovanm sekulárnych štruktúr sa biskupi v období mocenského úpadku stále častejšie podieľali na fungovaní ríše. Ako významní vlastníci pôdy sa biskupi podieľali na menovaní a monitorovaní civilných úradníkov, vykonávaní nariadení (napríklad o budovách), na ochrane spoločenstiev pred cisárskymi úradníkmi a na financovaní verejných prác. Na mnohých miestach sa biskupi stali ''de facto'' vodcami komunity vo všetkých oblastiach. Zvyčajne sa biskupské činnosti zhodovali s cisárskymi záujmami, ale neraz došlo i ku konfliktom.<ref name=OHB2>The Oxford Handbook of Byzantine Studies, str. 571{{--}}573</ref>
Biskupi tvorili rôznorodú skupinu. Niektorí pochádzali z mníšskeho prostredia (túto variantu spočiatku preferovala napr. Sýrska jakobitská cirkev a jej zakladateľ Jakub Baradai), iní mali za sebou časť života v kňazskej službe, no neraz sa biskupmi, či dokonca patriarchami stali aj laici. Od biskupov bol vyžadovaný aspoň istý stupeň vzdelania, mali byť schopní čítať a rozumieť cirkevným kánonom, Písmu a učeniu cirkevných otcov. Mali byť tiež schopní sa naučiť naspamäť žaltár. Úroveň vzdelania medzi klerikmi však zrejme upadala a v neskoršom období bolo požadované aby biskupi aspoň vystupovali v zhode s tradičnou teológiou. Od 4. storočia bol od biskupov očakávaný celibát (formálne sa zákaz potvrdil až v 6. storočí). Pokiaľ boli ženatí, mohli sa od manželiek oddeliť a pripraviť manželkám život v kláštore.<ref name=OHB/>
Biskupi a ostatní klerici sa spočiatku sporadicky, neskôr i pravidelne, stretávali na synodách, či konciloch, kde sa ujednocovali v otázkach viery a disciplíny. Najvýznamnejšie boli [[Ekumenický koncil|ekumenické koncily]], spočiatku zvolávané cisárom, neskôr [[pápež]]om (tieto však Východ neuznal/-náva). Ekumenický koncil bol na Východe najväčšou autoritou, na Západe naopak bola jeho autorita postupne zatienená autoritou pápeža, bez ktorého schválenia katolíci koncil a jeho výsledky neuznávajú. Následne existovali synody, či koncili nad-metropolitné a aspoň dvakrát (neskôr aspoň raz) do roka boli zvolávané metropolitné synody. Miestne synody riešili praktické i cirkevné otázky<ref name=DB1/>. (namiesto termínu synoda sa často možno stretnúť aj s termínom koncil). Okrem toho v Konštantínopole zasadala stála synoda (''synodos endemusa''), ktorej súčasťou boli pôvodne všetci biskupi žijúci, či práve sa nachádzajúci v Konštantínopole.<ref name=":VVCK"/> Postupne sa do 9. storočia členstvo biskupov v synode obmedzilo a jej členmi boli len metropoliti, či autokefálni arcibiskupi a piati patriarchovi úradníci, čo znamenalo, že vplyv v Konštantínopolskej cirkvi získala úzka skupina biskupov, ktorá sídlila v blízkosti hlavného mesta.<ref name=OHB4>The Oxford Handbook of Byzantine Studies, str. 576{{--}}578</ref> Neskôr sa počet členov opäť zvýšil.<ref name=":KZDES">ENDEMOUSA SYNODOS In: {{Citácia knihy▼
|editori=[[Alexandr Petrovič Každan|Alexander P. Kazhdan]]
|titul=The Oxford Dictionary of Byzantium
|miesto=New York
|vydavateľ=[[Oxford University Press]]
|rok=1991
|počet strán=2338
|isbn=0-19-504652-8
|strany=697
|jazyk=en
|vydanie=1}}</ref>
=== Cirkevné právo ===
Prvotné právo cirkvi vychádzalo z cirkevnoprávnej [[Právna obyčaj|obyčaj]]e a pseudo-apoštolských zbierok. Neskôr sa k týmto prameńom pridali rozhodnutia synod a koncilov, ako i z pravidlá cirkevných otcov (podľa 2. pravidla [[Trulánsky koncil|Trulánskeho koncilu]]).<ref>{{Citácia knihy
|priezvisko=Boumis
|meno=Panagiotis I
Řádek 687 ⟶ 734:
|vydanie typ=slovenské
|prekladatelia=Georgios Pan Kountouris
|poznámka=z gr. originálu Kanonikon Dikeion}}</ref> Zhromažďované bolo z dôvodu lepšej dostupnosti v súkromných cirkevnoprávnych zbierkach danej doby. Ich autorita vychádzala z autority zákonodarcov. Najmä od 6. storočia, no i skôr, sa ako samostantá kategória objavili tzv. nomokánony, ktoré okrem cirkevných pravidiel (kánonov) zahŕňali aj cisárske právne predpisy (nomoi). Šlo o nutný následok spojenia svetskej a cirkevnej moci v Byzancii. Z raného obdobia Byzantskej ríše pochádzali napr. zbierky: ''[[Korpus východných kánonov]]'', ''[[Zbierka o 50 tituloch]]'', ''[[Zbierka o 87 kapitolách]]'', či ''[[Zbierka Trulánskeho koncilu]]''. Z neskorších období pochádzali
=== Kresťanskí laici ===
▲Počet biskupov a metropolitov v ríši sa neustále menil, čo bolo spôsobované politickými a územnými zmenami. Neustále nájazdy nepriateľov v odľahlých (najmä východných) oblastiach znamenali priamy pohyb tamojšieho duchovenstva do bezpečnejších regiónov. Na rozdiel od štátu cirkev avšak nevyvíjala novú administratívu a jednotlivé biskupstvá zanikali, alebo znovu vznikali. Často sa pritom menili sídla biskupov, no názvy diecéz sa zachovávali. Presný stav v jednotlivých obdobiach je ťažké zadefinovať, situáciu však vykresľuje napríklad účasť na ekumenických konciloch, na ktorých sa v časoch pomernej stability zúčastnilo viac reprezentantov, než na konciloch v časoch vojen a nepokojov. Koncilov sa naďalej zúčastňovali vyslanci z troch obsadených patriarchátov (Alexandria, Antiochia, Jeruzalem), ktorí zároveň spravovali svoju vlastnú kresťanskú štruktúru. Vo východných oblastiach ríše sa navyše vyskytovala fragmentovaná cirkevná štruktúra, pretože tam v priebehu historického vývoja vzniklo niekoľko samostatných cirkví (napr. nestoriánska [[Cirkev Východu]]) a v neskoršom období sa situácia skomplikovala vznikom latinských patriarchátov.<ref name=PA2>The Palgrave Atlas of Byzantine History, str. 90</ref>
Medzi laikov sa radila tá časť kresťanskej populácie, ktorá nebola klerickej alebo mnšskej podmnožiny kresťanského spoločenstva (i cisári). Miera prepojenie každodenného života s náboženskou vierou závisela od osobnosti a náboženského cítenia každého jednotlivca, súdiac však podľa počtu zachovaných sakrálnych stavieb, inštitúcií a predmetov zohrávala viera významnú úlohu. Tradičnými prejavmi, či prvkami viery bolo liturgické slávenie, slávenie náboženských sviatkov a účasť na procesiách, ako i úcta k svätým a k ikonám. Laici tiež boli vyzývaní k dodržiavaniu náboženskej morálky a disciplíny (napr. pôst, či pomoc núdznym). Najosobnejší kontakt medzi laikmi a klérikmi sa uskutočňoval vo sviatostiach podávaných v priebehu života jednotlivca. Spravidla zahŕňali [[Sviatosť krstu|krst]] a [[myropomazanie]], [[Sviatosť zmierenia|sviatosť smierenia]] (spoveď), [[Eucharistia|prijímanie eucharistie]], [[sviatosť manželstva]] a [[pomazanie chorých]].<ref name=OHB3>The Oxford Handbook of Byzantine Studies, str. 534{{--}}535</ref>
Najmä bohatí laici mali tiež často vplyv na fungovanie cirkevných inštitúcií (napr. kláštory), ktoré zakladali a dotovali. Podľa [[Ján Zlatoústy|Jána Zlatoústeho]], ktorý pôsobil v 4./5. storočí sa bohatí kresťania tiež častejšie zúčastňovali bohoslužieb, kým chudobnejšia remeselnícka trieda sa bohoslužieb zúčastňovala podľa toho, ako jej to dovolili pracované povinnosti. Najchudobnejšia vrstva a chorí zostávali vonku pred chrámom, kde sa pred a po bohoslužbe vykonávali charitatívne činnosti. Je možné, že podobný model fungoval i v neskoršom období, no historické pramene sa touto oblasťou príliš nezaoberajú.<ref name=OHB3/>
▲Biskupi a ostatní klerici sa spočiatku sporadicky, neskôr i pravidelne, stretávali na synodách, či konciloch, kde sa ujednocovali v otázkach viery a disciplíny. Najvýznamnejšie boli [[Ekumenický koncil|ekumenické koncily]], spočiatku zvolávané cisárom, neskôr [[pápež]]om (tieto však Východ neuznal/-náva). Ekumenický koncil bol na Východe najväčšou autoritou, na Západe naopak bola jeho autorita postupne zatienená autoritou pápeža, bez ktorého schválenia katolíci koncil a jeho výsledky neuznávajú. Následne existovali synody, či koncili nad-metropolitné a aspoň dvakrát (neskôr aspoň raz) do roka boli zvolávané metropolitné synody. Miestne synody riešili praktické i cirkevné otázky<ref name=DB1/>. (namiesto termínu synoda sa často možno stretnúť aj s termínom koncil). Okrem toho v Konštantínopole zasadala stála synoda (''synodos endemusa''), ktorej súčasťou boli všetci biskupi v Konštantínopole.<ref name=":VVCK"/>
== Náboženské menšiny v Byzantskej ríši ==
Řádek 790 ⟶ 837:
[[Súbor:Benjamin of Tudela route - ru.svg|náhľad|Cesta židovského cestovateľa [[Benjamín z Tudely|Benjamína z Tudely]] (12. storočie) po Oriente, zelenou sú zvýraznené oblasti s veľkou židovskou komunitou, oranžovou oblasti so stredne veľkou židovskou komunitou a fialovo s malou židovskou komunitou. Benjamínove zíznamy sú cennou informáciou o židovských komunitách nielen v Byzancii.]]
Vzťahy medzi kresťanmi a vyznávačmi židovskej viery boli neraz problematické a na miestach so zmiešanou populáciou dochádzalo nezriedka k potýčkam. Po zrovnoprávnení kresťanstva vážnejšie sympatie voči Židom z východorímskych/byzantských panovníkov vyjadril iba posledný pohanský cisár [[Julián Apostata]], ktorý v ňom videl spojenca proti kresťanstvu. Toto zblíženie však nakoniec ešte viac prispelo k vzájomnému odcudzeniu kresťanov a Židov. V krajine došlo aj k niekoľkým priamym stretom a konfliktom. V roku 547 sa uskutočnil masaker Židov v [[Cézarea|Cézarey]], v roku 592 boli Židia vyhnaní z [[Antiochia|Antiochie]]. Na druhú stranu Židia proti Byzancii aj viackrát povstali (zúčastnili sa povstania [[Niká]], povstaní v 556, 580, a v roku 578 sa pridali k povstaniu [[Samaritáni|Samaritánov]]). Podporovali tiež germánske [[Barbarské kráľovstvo|barbarské krajiny]] [[Vandali|Vandalov]] a [[Ostrogótske kráľovstvo|Ostrogótov]] v ich boji proti [[Justinián I.|Justiniánovi I.]]
K veľkým prenasledovaniam Židov v [[Byzantská ríša|Byzantskej ríši]] však došlo len zopárkrát. Rozsiahle prenasledovanie a nútenú konverziu zahájil cisár [[Hérakleios (Byzantská ríša)|Hérakleios]] po tom, čo z východných oblastí vyhnal [[Novoperzská ríša|Peržanov]]. Odôvodnené boli židovskou podporou perzských okupantov, čo zrejme nebolo obvinenie úplne nepravdivé,<ref name=":VV2" /> pretože počas perzskej okupácie Jeruzalema v roku [[614]] zaútočili na kresťanské chrámy a obyvateľstvo.<ref name=":ROS">JEWS. In: {{Citácia knihy
|editori=John R. Rosser
|titul=Historical Dictionary of Byzantium
Řádek 801 ⟶ 849:
|isbn2=0810839792
|strany=213
|vydanie=1}}</ref> Ďalšie prenasledovanie sa uskutočnilo za vlády [[Lev III. (Byzantská ríša)|Leva III.]], ktorý ich neprávom obviňoval z napomáhania moslimom, ďalej za vlády [[Bazil I.|Bazila I.]], ktorý prenasledovanie spojil s bojom proti kresťanským herézam a za vlády [[Roman I.|Romana I. Lekapena]]. Dôvody posledného prenasledovania nie sú známe, jeho následkom však početné skupiny Židov opustili Byzantskú ríšu a odišli k [[Chazari|Chazarom]], ktorých elitné kruhy vyznávali [[judaizmus]]. Cirkevné kruhy sa z teologických dôvodov na nútenú konverziu Židov nepozerali s nadšením, slobodnú konverziu naopak vítali.<ref name=":KZD" /><ref name=":VV2" /> Židia žili v Byzancii až do jej zániku v roku [[1453]], keď z ríše zostal len Konštantínopol a drobné enklávy. Spočiatku žili v Konštantínopole napr. v bohatej štvrti [[Chalkoprateia]], kde mali mať aj synagógu, po [[Štvrtá križiacka výprava|štvrtej križiackej výpravy]] žili napr. aj v bohatej benátskej a janovskej štvrti ([[Pera]], [[Galata]], dnes [[Beyoğlu]]).<ref name="jud" />
Okrem tradičného prúdu judaizmu, ktorý v Byzancii zastupovali [[Romanioti]] v krajine existovali aj komunity [[Karaiti|karaitov]] a vrámci nich pôsobili mnohí učenci ako Jakub ben Reuben, Júda Hadassi, Tobiáš ben Moše, Áron ben Jozef a ďalší.<ref name=jud/>
| |||