Ján Sambucus: Rozdiel medzi revíziami

Z [[Nizozemsko|Nizozemska]] sa vrátil do [[Viedeň|Viedne]] niekedy na jar alebo začiatkom leta, čiže v čase, keď dni cisára Ferdinanda sa pomaly blížili ku koncu, keďže Ferdinand zomrel 25. júla [[1564]]. Sambucus daroval Maximillianovi najmenej tri kódexy, z ktorý jeden boli Cicerónove Oratores, ktoré mu zrejme pomohli upevniť pozíciu na viedenskom dvore, keďže ešte nemal žiadnu oficiálnu funkciu. To, že si svoju pozíciu upevnil, vieme povedať iste, keďže mu zverili, aby predniesol smútočnú reč nad hrobom cisára Oratio cum epigrammatis aliquot epitaphiisin obitum Imp. Ferdinandi primi, ktorá bola označená ako najdlhšia a najprepracovanejšia spomedzi mnohých pohrebných rečí napísaných na počesť Ferdinanda. V tejto pohrebnej reči sa zmieňuje aj o novom nástupcovi trónu. Od tohto diela sa Sambucus stal pre Maximilliana, aj keď nie ešte oficiálnym, dvorným historikom. Sambucus sa nadchol novou pracovnou ponukou a ako sa o ňom vyjadril jeho bývalý študent Nicolas Istvánffy, že Sambucus bol vo svojej práci tak horlivo zanietený, že si nenašiel čas ísť pozrieť svojho otca na smrteľnej posteli.

V roku [[1565]] prezentoval Emblemata„Emblemata” spolu s dedikáciou (emblém Maximilliano II. Imperatori Augusto) a s ručne napísaným gréckym predslovom na úvodných stranách zbierky priamo Maximillianovi. Po darovaní zbierky emblémov bola Sambucova doživotná penzia vyplácaná Uhorskou kráľovskou komorou zvýšená na 200 zlatých.

Jedným z mnohých Sambucových záujmov bola história. V r. [[1552]], ako sme už spomínali, Sambucus venoval predslov diela Images of Roman Emperors with Historical Notes, kde sa zaoberal spresňovaním a upravovaním histórie. O pár rokov neskôr venoval cisárovi Ferdinandovi a jeho synovi Maximillianovi dve ďalšie historické diela, ktoré komentoval (Ransanus – Epitome rerum hungaricarum a Goltzius, C. – Caesar sive historiae). V týchto dielach podčiarkol rolu a dôležitosť histórie, ktorá bola tvorená mužmi s veľkou mocou, ktorých či už zlé alebo dobré rozhodnutie formovalo históriu. Vo svojom prvom embléme, ktorý sa objavuje v Emblematách, venovanom Maximillianovi z r. 1564 môžeme vidieť veľký záujem o zaznamenávanie histórie svojej krajiny, ktorým sa pokúšal získať Maximillianovu priazeň pre svoje budúce zamestnanie dvorného historiografa, respektíve správcu dvornej knižnice. Keďže Sambucus túžil väčšmi po mieste dvorného knihovníka, daroval mnoho starých kníh a rukopisov do vtedajšej „chudobnej“ habsburgovskej knižnice, ale miesto nedostal, keďže ho získal jeho úhlavný nepriateľ [[Hugo Blotius]]. Oficiálnym dvorným historiografom sa stal dňa 3. septembra roku 1566, kedy ho vymenoval sám Maximillian. Na tomto poste vytvoril dekoratívny rodokmeň rodu Habsburgovcov a mapy Uhorska a Transylvánie.

[[1. september|1. septembra]] [[1567]] získal titul comes palatinus udelený cisárom Maximillianom, ktorý mu priniesol isté výhody. Titul dával Sambucovi významné právomoci v kultúrnej sfére a to odmeňovať a vyznamenávať ľudí. Keďže sa neuspokojil len s týmto, žiadal od cisára, aby mu udelil tzv. malý palatinát, v čom cisár vyhovel. Malý palatinát zahŕňal výsadu vymenovávať notárov a sudcov, legitimovať nemanželské deti a udeľovať meštianske armálesy[[armáles]]y. Taktiež zahrňoval aj akademickú právomoc, ktorá sa vzťahovala na všetky stupne akademických hodností, ktoré mohol udeliť (doctores, licentiatios, magistros, poetas, baccalaureos). Spolu s touto výsadou dostal Sambucus ešte diplom, ktorý mu umožňoval vyučovať jazyky na [[Viedenská univerzita|Viedenskej univerzite]]. Túto poslednú výsadu nie veľmi využíval, ale dielo Conspectus Historiae Universitatis Viennensis sa o ňom zmieňuje ako o ''„majstrovi slobodných umení a filozofie na našej fakulte (artistická fakulta) a historikovi veľmi známom, ako o zamorenom Lutherovými dogmami.“'' Okrem artistickej fakulty prednášal aj na lekárskej fakulte, na ktorej prednášal až do svojej smrti.