Hérakleios (Byzantská ríša): Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
d Menšie úpravy článku |
aspoň trochu,... |
||
Riadok 1:
{{Infobox Panovník
|meno = Hérakleios
|titul = [[Zoznam vládcov Byzantskej ríše|byzantský cisár]]
|obrázok = Heraclius_610-641.jpg
|popis obrázku = ''[[Solidus]]'' cisára Hérakleia{{Break}}(vo veku 35{{--}}38 rokov)
|panovanie = [[5. október]] [[610]]{{--}}[[11. február]] [[641]]
|korunovácia = [[5. október]] [[610]]
|dátum narodenia = cca. [[575]]
|miesto narodenia = [[Kapadócia]], [[Byzantská ríša]] (dnešné [[Turecko]])
|dátum úmrtia = [[11. február]] [[641]]
|miesto úmrtia = [[Konštantínopol]], Byzantská ríša
|miesto pochovania =
|vierovyznanie = [[Chalcedónsky koncil|ortodoxné kresťanstvo]]
|predchodca = [[Fókas]]
|regent =
|nástupca = [[Konštantín III. (Byzantská ríša)|Konštantín III.]]<br />[[Héraklónas]]
|manželka = [[Fabia Eudokia|Eudokia]]<br />[[Martina (cisárovná)|Martina]]
|potomstvo = [[Konštantín III. (Byzantská ríša)|Konštantín III.]]<br />[[Héraklónas]]<br />[[Ján Atalarichos]] (nemanželský)<br />Dávid<br />Martinus
|dynastia = [[Byzantská ríša v dobe Hérakleiovcov|Hérakleiovci]]
|otec = [[Hérakleios (exarcha)|Hérakleios]]
|matka = Epifánia
|portál1 = Byzantská ríša
|portál2 =}}
'''Hérakleios''' (
|editori= [[Alexandr Petrovič Každan|Alexander P. Kazhdan]]
|titul= The Oxford Dictionary of Byzantium
|miesto= New York
|vydavateľ= [[Oxford University Press]]
|rok= 1991
|počet strán= 2338
|isbn= 0-19-504652-8
|strany=916{{--}}917
|vydanie=1}}</ref><ref name=":ROS">HERAKLEIOS. In: {{Citácia knihy
|editori= John R. Rosser
|titul= Historical Dictionary of Byzantium
|miesto= New York
|vydavateľ= [[Oxford University Press]]
|rok= 2001
|jazyk= en
|počet strán= 536
|isbn= 978-0810839793
|isbn2= 0810839792
|strany=188{{--}}189
|vydanie=1}}</ref><ref name=":VV"> Herakleios In: {{Citácia knihy
|priezvisko= Vavřínek
|meno= Vladimír
|odkaz na autora= Vladimír Vavřínek
|priezvisko2= Balcárek
|meno2= Petr
|titul= Encyklopedie Byzance
|vydanie= 1
|miesto= Praha
|vydavateľ= [[Libri]]; Slovanský ústav AV ČR
|rok= 2011
|počet strán= 552
|isbn= 978-80-7277-485-2
|isbn2= 978-80-86420-43-1
|edícia= Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada
|zväzok edície= 33
|strany= 186{{--}}187}}</ref>
Hérakleios nadviazal diplomatické vzťahy s [[Chorváti|Chorvátmi]] a [[Srbi|Srbmi]] na [[Balkánsky polostrov|Balkáne]]. Pokúsil sa napraviť rozkol v kresťanskej cirkvi, pokiaľ ide o [[Monofyzitizmus|monofyzitov]], propagáciou kompromisnej doktríny nazvanej [[monotheletizmus]]. Projekt kompromisnej jednoty nakoniec všetky strany sporu odmietli. Jeho vláda bola spojená s transformáciou krajiny na kultúrne a jazykovo grécku ríšu.<ref name=":KZD" /><ref name=":VV" />
V neskoršom období Hérakleiova vyčerpaná ríša stratila väčšinu zo znovu nadobudnutých území v prospech [[Dejiny islamu|moslimským dobyvateľom]]. Zjednotené arabské kmene pod vlajkou nového náboženstva rýchlo rozložili [[Novoperzská ríša|Sásánovskú ríšu]] a v roku 634 vtrhli do [[Sýria|Sýrie]] a Palestíny. Krátko na to dobyli [[Mezopotámia|Mezopotámiu]], [[Arménsko]] a [[Egypt]].<ref name=":KZD" /><ref name=":VV" />
== Raný život ==
Hérakleios pochádzal z rodiny byzantského [[Exarchát (Byzantská ríša)|exarchu]] (miestodržiteľa) v [[Kartágo|Kartágu]], ktorý stál na čele odporu proti cisárovi [[Fókas|Fókovi]] ([[602]] – [[610]]). Fókas sa zmocnil vlády po zvrhnutí a zavraždení cisára [[Maurikios I.|Maurikia I.]], ktoré sám inicioval. Ríša sa zmietala vo vnútorných problémoch, ktoré ešte prehlboval spôsob Fókovej vlády s charakterom otvoreného teroru voči cisárovým potenciálnym nepriateľom. Na dennom poriadku boli zahranično politické neúspechy a katastrofálne vojenské porážky. V tejto situácii sa územie ríše, napádané zo severu [[Slovania|Slovanmi]] a [[Avarský kaganát|Avarmi]] a z východu Peržanmi, rozpadalo.<ref name=":KZD" /><ref name=":VV" />
== Zápas o existenciu – vojny s Avarmi a Peržanmi ==
Na európskej pevnine si Byzancia v čase
Ani na východe ríše nepanovali dobré pomery. Hérakleiova misia k perzskému kráľovi zostala bez odpovede. [[Husrav II.|Husrav II. Parvéz]] sa nechcel vzdať ziskov, ktoré nadobudol počas Fókovej vlády. Perzská ríša vtedy prežívala svoj posledný mocenský rozmach a jej vojská nastúpili na ďalšiu ofenzívu. V roku [[611]] sa vojvodcovi [[Priskos|Priskovi]] ešte podarilo získať naspäť maloázijskú [[Kaisareia Mazaka|Kaisareiu]], ale potom sa byzantský protiútok zastavil. Jedna perzská armáda prešla [[Malá Ázia|Malou Áziou]] a roku [[615]] sa dostala až k [[Chalkedon]]u. Druhá vyhnala Byzantíncov z [[Arménia|Arménie]] a [[Kilíkia|Kilíkie]] a dobyla v roku [[613]] sýrsku [[Antiochia|Antiochiu]]. Onedlho padol [[Jeruzalem]] ([[614]]). Peržania ho nielen vyplienili a spustošili, ale zmasakrovali aj obyvateľstvo a zmocnili sa najvzácnejšej relikvie, ktorú predstavoval údajný [[Kristov kríž]].<ref name=":KZD" /><ref name=":VV" />
V tejto napätej situácii sa roku [[617]] objavili pred Konštantínopolom Avari, ktorí pod zámienkou, že chcú rokovať o mieri, prenikli až k hradbám a nachystali cisárovi pascu, z ktorej sotva unikol. Nakoniec sa mu podarilo prinútiť Avarov štedrými darmi na návrat. Súčasne znovu ponúkol mierové rokovania Perzii, ale zbytočne. V roku [[619]] dobyli Peržania [[Egypt]], obilnicu ríše, a zmorený cisár uvažoval, že svoje sídlo prenesie do [[Kartágo|Kartága]]. Na želanie patriarchu [[Sergios I. (konštantínopolský patriarcha)|Sergia]] a obyvateľov Konštantínopolu však tento úmysel zavrhol a začal sa pripravovať na vojnu, ktorú sa rozhodol osobne viesť. Jeho úsilie podporili duchovne aj materiálne cirkevné kruhy. Hlavné úsilie sústredil Hérakleios predovšetkým na začatie ofenzívy proti Peržanom, pretože [[Novoperzská ríša|Perzská ríša]] predstavovala v očiach súčasníkov väčšiu hrozbu než barbarskí [[Avarský kaganát|Avari]] a [[Slovania]]. Nechcel však bojovať na dvoch frontoch zároveň, preto radšej zaplatil Avarom v rokoch [[619]] a [[622]] tribút, aby mohol bez obáv presunúť vojenské jednotky na východnú hranicu.<ref name=":KZD" /><ref name=":VV" />
Roku [[622]] prenechal Hérakleios vládu v Konštantínopole patriarchovi [[Sergios I. (konštantínopolský patriarcha)|Sergiovi]] a vojvodcovi [[Bonos|Bonovi]] a odišiel k svojmu vojsku, aby sa postavil na čelo mohutného vojnového ťaženia, ktoré nadobudlo charakter svätej vojny. Po rozhodujúcej bitke v Arménii boli stratené maloázijské oblasti vrátené Byzancii a [[Husrav II.]] sa musel z [[Malá Ázia|Malej Ázie]] stiahnuť. Potom sa Hérakleios snažil preniknúť na územie Perzskej ríše, ale napriek mnohým víťazstvám v jednotlivých zrážkach, sa mu to nepodarilo.
[[Súbor:Cherub_plaque_Louvre_MRR245.jpg|náhľad|Hérakleios poráža Husrava (vpravo), [[Smaltovanie|smalt]] na pozlátenej medi, 1160{{--}}1170, dnes [[Musée du Louvre]]]]
Roku [[626]] nastala kríza. Boli to znovu avarskí a slovanskí útočníci, ktorí prispeli k dočasnému zvratu v neprospech Byzancie. Už roku [[622]] porušili Avari dojednané prímerie a spoločne so Slovanmi zaútočili znovu na Balkán. Hérakleios sa po prvých víťazných bitkách s Peržanmi v Arménii musel vrátiť do Konštantínopolu. Zvýšil tribút vyplácaný [[Avarský kaganát|Avarom]] a poslal kaganovi svojich príbuzných ako rukojemníkov. Potom sa znovu vybral na východ. Po niekoľkých ďalších víťazstvách sa však postup byzantského vojska zastavil. Perzský kráľ poslal na západ svojho vojvodcu [[Šahrvaráz]]a s úlohou, aby povzbudil barbarov na ťaženie proti Byzancii. Situácia sa začala vyvíjať úspešne.
[[Súbor:Piero_della_Francesca_021.jpg|náhľad|Bitka medzi Herakleiovým vojskom a Peržanmi za vlády [[Husrav II.|Husrava II.]], freska od [[Piero della Francesca|Piera della Francesca]], cca. 1452]]
Roku [[626]] prenikli Peržania znovu až do Chalkedonu a súčasne vytiahlo zo severu proti Konštantínopolu veľké vojsko, vedené [[kagan]]om, ktoré dobývalo jedno [[Trácia|trácke]] mesto za druhým. Po neúspešných rokovaniach sa hlavné vojenské sily Avarov objavili pod konštantínopolskými hradbami, pomocné slovanské oddiely operovali na mori a na ázijskom brehu vyčkávali Peržania. Byzantská metropola sa ocitla vo vážnom nebezpečenstve, pretože ju obliehali zo všetkých strán. Cisár zostal na východnom fronte, kde pripravoval útok do centra perzskej ríše v [[Mezopotámia|Mezopotámii]], ale časť svojho vojska poslal na pomoc konštantínopolským, v ktorých vzbudila cirkev silné zaujatie na vojnu s nevercami. Na ôsmy deň boja obkľúčili Byzantínci svojimi väčšími loďami slovanské monoxyly, spálili ich a pozabíjali členov posádky, medzi ktorými sa vraj nachádzali aj ženy, čo sa nakoniec stalo rozhodujúcim okamihom celej bitky. Avari zostali bez spojencov, pretože okrem toho sa Peržanom nepodarilo preplaviť cez [[Bospor]] a zasiahnuť do bojov. Zvyšky avarských hôrd spálili svoje obliehacie stroje a odtiahli späť za [[Dunaj]]. Kagan sa síce vyhrážal Byzantíncom pomstou a sľuboval nový útok, ale k už k nemu nedošlo.
O rok neskôr začal
Perzská ríša začala po svojej katastrofálnej porážke rýchlo upadať. Odveký nepriateľ Rimanov bol definitívne porazený a končilo sa aj vrcholné obdobie moci Avarov. Porážka pred Konštantínopolom v roku [[626]] sa pre nich stala osudnou nielen preto, že avarský kagan bol onedlho zavraždený. Slovania už mali dosť krutosti nomádov, či už boli ich otrokmi alebo spojencami. Dlho stupňované napätie, umocnené nečakanou porážkou, dosiahlo svoj vrchol a viedlo k definitívnemu zániku vojenského spojenectva dunajských Slovanov s kočovnými hordami. Pre Avarov však mala porážka pri Konštantínopole dôsledky ešte oveľa závažnejšie, z ktorých sa len ťažko spamätávali. Ich mocenské postavenie v [[Európa|Európe]] utrpelo v tom čase vážne trhliny. Okrem toho, že prišli o svojich slovanských spojencov na Balkáne, sa krátko predtým vymanili
== Snahy o jednotu cirkvi ==
[[Súbor:Heraclius_629-632.jpg|náhľad|Hérakleios so svojim synom [[Konštantín III. (Byzantská ríša)|Konštantínom III.]] v rokoch 629{{--}}632 (vo veku 54{{--}}57 rokov)]]
Víťazná Byzancia, pred ktorou sa zdanlivo znovu otvorila možnosť naplniť ideu univerzalizmu, však rozhodne nebola bez problémov. Jedným z najzávažnejších stále zostával [[monofyzitizmus]] obyvateľov východných provincií, teraz znovu pripojených k ríši. Snahou byzantských vládnucich kruhov, predovšetkým cisára Hérakleia a patriarchu [[Sergios I. (konštantínopolský patriarcha)|Sergia]], odstrániť rozpor medzi [[Nicejsko-carihradské vyznanie viery|nicejským vyznaním viery]] a touto [[heréza|herézou]] a priviesť monofyzitov medzi ortodoxných veriacich, vznikli dve kompromisné učenia. Najprv to bol [[monoenergizmus]], ktorý uznával dve prirodzenosti [[Ježiš Kristus|Ježiša Krista]], ale prisudzoval mu iba jedinú božskú silu, zdroj konania – po grécky ''energeia'' – a neskôr [[monotheletizmus]], ktorý namiesto jedinej božské sily prisudzoval Ježišovej osobe jedinú božskú vôľu – po grécky ''thelema''. To však zložitú konfesijnú situáciu nevyriešilo, ale naopak pomery na východe ríše ešte viac skomplikovalo. Aj keď [[monoenergizmus]] uznal [[Alexandria|alexandrijský]] [[patriarcha (cirkev)|patriarcha]] Kyros a dokonca aj [[pápež]] [[Honorius I.]], nepodarilo sa ho presadiť kvôli odporu pravoverných veriacich, hlavne jeruzalemského patriarchu [[Sofronios|Sofronia]], ako aj monofyzitov. Cisár a patriarcha následne od monoenergizmu ustúpili, ale vzápätí sa pokúsili presadiť [[monotheletizmus]]. V tomto prípade sa im síce podarilo získať východných biskupov na svoju stranu, ale proti monotheletizmu ostro vystúpil významný teológ [[Maxim Vyznávač]] (Maximos Homologétes), ktorý našiel ochranu u pápeža [[Martin I. (pápež)|Martina I]]. Ten novú dogmu na lateránskej synode v roku [[649]] odsúdil a za jediné pravoverné vyhlásil dyotheletické učenie o dvoch vôľach a dvoch energiách v osobe [[Ježiš Kristus|Ježiša Krista]]. Cisár [[Konstans II.]] nato pápeža nechal zosadiť a poslal do vyhnanstva na [[Chersonézos (mesto)|Chersonnés]]. Rovnako dopadol aj Maxim Vyznávač. Dogmatické spory na východe ríše sa tak ešte viac rozjatrili. Cisár [[Konštantín IV. (Byzantská ríša)|Konštantín IV.]] Pogonatos napokon [[monotheletizmus]] oficiálne zamietol a postaral sa o to, aby sa vyznávači tohto učenia dostali rozhodnutím [[Tretí konštantínopolský koncil|šiesteho ekumenického koncilu]], ktorý sa v rokoch [[680]]{{--}}[[681]] konal v Konštantínopole, do kliatby.<ref name=":KZD" /><ref name=":VV" /><ref name=":VV2"> monotheletizmus In: {{Citácia knihy
|priezvisko= Vavřínek
|meno= Vladimír
|odkaz na autora= Vladimír Vavřínek
|priezvisko2= Balcárek
|meno2= Petr
|titul= Encyklopedie Byzance
|vydanie= 1
|miesto= Praha
|vydavateľ= [[Libri]]; Slovanský ústav AV ČR
|rok= 2011
|počet strán= 552
|isbn= 978-80-7277-485-2
|isbn2= 978-80-86420-43-1
|edícia= Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada
|zväzok edície= 33
|strany= 331}}</ref>
== Arabská expanzia ==
[[Súbor:Muslim_Conquest.PNG|náhľad|Raná moslimská expanzia]]
Vzápätí prišiel celkom nečakaný úder zvonku. [[Predná Ázia|Prednou Áziou]] prešla obrovská sila arabskej expanzie a zasiahla veľmi citeľne Perzskú aj [[Byzantská ríša|Byzantskú ríšu]]. V roku [[633]] vpadli Arabi v čase vládnutia kalifa [[Abú Bakr as-Siddík|Abú Bakra]] do južnej Mezopotámie a počas niekoľkých následujúcich rokov celkom zničili perzskú armádu. Takmer súčasne sa obrátili aj proti Byzancii. Roku [[634]] vtrhli pod vedením vojvodcu [[Amr]]a a [[Chálid ibn al-Walíd|Chálida ibn al-Walída]] do Palestíny, potom dobyli [[Damask]] ([[635]]) a zasadili Byzantíncom [[Bitka pri rieke Jarmúk|na rieke Jarmúk]] rozhodujúcu porážku v boji o Sýriu ([[636]]). Na záver sýrskeho ťaženia navštívil dobytú krajinu nový kalif [[Umar]] a ako prvý moslimský vládca vstúpil aj do Jeruzalema, ktorý kapituloval začiatkom roku [[638]]. V rovnakom roku získali Arabi aj sýrsku metropolu [[Antiochia|Antiochiu]]. Potom sa obrátili do Egypta, kde onedlho po Hérakleiovej smrti kapitulovala [[Alexandria]]. Životné dielo cisára Hérakleia sa tak v posledných rokoch jeho vlády ocitlo celkom v troskách.
== Reformy ==
Úradným jazykom sa v tom čase stala v Byzancii namiesto [[Latinčina|latinčiny]] miestnym obyvateľstvom používaná [[Starogréčtina|gréčtina]]. Cisár sám začal namiesto dovtedajšieho latinského titulu ''imperator caesar augustus'' (po grécky ''autokrator kaisar sebastos'') používať ľudové označenie ''basileus ton Rhomaion''.<ref name=":VV" />
== Rodina ==
Cisár
==
{{Referencie}}
== Ďalšia literatúra ==
* {{Citácia knihy
| priezvisko = Hurbanič
Řádek 63 ⟶ 138:
| zväzok edície = 1
| počet strán = 377
| jazyk = }}
* {{Citácia knihy
| priezvisko = Hurbanič
Řádek 77 ⟶ 151:
| zväzok edície = 2
| počet strán = 175
| jazyk = }}
* {{Citácia knihy
| priezvisko = Hurbanič
Řádek 87 ⟶ 160:
| vydanie text = Vyd. 1.
| miesto = Praha
| vydavateľ = [[Academia (české vydavateľstvo)|Academia]]
| rok = 2016
| isbn = 978-80-200-2559-3
Řádek 93 ⟶ 166:
| zväzok edície =
| počet strán = 743
| strany = }}
* {{Citácia knihy
|priezvisko=Hurbanič
|meno=Martin
|titul=Súboj titanov. Nový Rím a Perzia. Superveľmoci starého sveta pred nástupom islamu.
|vydavateľ=[[Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied]]
|miesto=Bratislava
|rok=2020
|isbn=978-80-224-1819-5
|strany=159{{--}}223}}</ref>
== Pozri aj ==
* [[Náboženstvo v Byzantskej ríši]]
== Iné projekty ==
{{projekt|commons=Heraclius}}
{{Vládca
|Štát = [[Byzantská ríša]]
|Dynastia_ánonie=áno
|Dynastia = [[Zoznam vládcov Byzantskej ríše|Dynastia Herakleiovcov]]
|Titul = cisár
|Od = [[610]]
|Do = [[641]]
|Predchodca = [[Fókas]]
|Nástupca = [[Konštantín III. (Byzantská ríša)|Konštantín III.]] a [[Héraklónas]]}}
[[Kategória:Narodenia v 70. rokoch 6.
[[Kategória:Úmrtia 11. februára]]
[[Kategória:Úmrtia v 641]]
[[Kategória:Úmrtia v 7. storočí]]
[[Kategória:Byzantskí cisári]]
| |||