Slovenská literatúra: Rozdiel medzi revíziami

[[Milo Urban]] ([[1904]]{{--}}[[1982]]) <ref>https://www.osobnosti.sk/osobnost/milo-urban-339</ref><ref>https://www.litcentrum.sk/autor/milo-urban/komplexna-charakteristika-tvorby</ref> je románopisec, ktorý písal realisticko-psychologickú prózu. Je autorom kľúčového románu slovenskej medzivojnovej literatúry ''Živý bič'' (dva diely [[1927]]). Jeho dielo je ovplyvnené realizmom [[Vajanský|Vajanského]], [[Martin Kukučín|Kukučín]]a, [[Lev Nikolajevič Tolstoj|Tolstého]] a Andrejeva. Vo veku 16 - 17 rokov napísal prvotiny ''Nešťastník, Už je pozde, Vanitas vanitatum'' a v osemnástich publikoval prvotinu ''Jašek Kutliak spod Bučinky'', v ktorej ako mladý autor prvýkrát použil svoju metódu koncentrovanej epiky. Táto metóda kulminovala v zbierke próz ''Výkriky bez ozveny'' a najmä v novele ''Za vyšným mlynom''. Posledná menovaná novela je syntézou tvorivých postupov, ktorými sa dostáva do psychologickej hĺbky postáv a tým aj deja. V tomto štýle napísal aj ''Živý bič'' publikovaný s veľkým úspechom, keď mal 23 rokov. Bol preložený do [[Nemčina|nemčiny]], no po nástupe [[Nacizmus|nacizmu]] bol v [[Nemecko|Nemecku]] pálený spolu s knihami [[Thomas Mann|Thomasa Manna]], [[Erich Maria Remarque|E. M. Remarqua]] a iných. Román je zobrazením života na [[Orava (región)|oravskom]] vidieku koncom prvej svetovej vojny, jeho dej oživujú postavy vo vleku svojho osudu, ktorému sa bránia, no nedarí sa im to. Ich profily sú vykresľované psychologickou metódou, čo v súčinnosti so silne dramatizovaným dejom vytvára napínavý príbeh. Po vojne a takmer dvadsaťročnej pauze tvorby (kvôli svojej práci šéfredaktora novín [[Gardista (noviny)|Gardista]] a ďalších periodík [[Hlinkova strana|Hlinkovej strany]]) pokračoval v románe ''Živý bič'' dielmi ''Zhasnuté svetlá'' a ''Kto seje vietor'', ktorým však kritika vyčíta [[schematizmus]] a povrchné stvárnenie pováh. V memoárových prózach ''Zelená krv'' (''Spomienky hájnikovho syna''), ''Kade-tade po Halinde, Na brehu krvavej rieky a Sloboda nie je špás'' sa Milo Urban vrátil ku svojmu dramatickému rozprávačskému štýlu a psychologickej hĺbke postáv. Je vysoko oceňovaným románopiscom a má trvalé miesto v dejinách slovenskej literatúry.