Slovenská literatúra: Rozdiel medzi revíziami
Smazaný obsah Přidaný obsah
d Duplicitné kategórie |
|||
Riadok 304:
====Prvá generačná vrstva lyrizovanej prózy====
[[Ľudo Ondrejov]] ([[1901]]{{--}}[[1962]]) bol básnik a písal aj prózu pre dospelých, deti a mládež. Stal sa priekopníkom estetizmu lyrizovanej prózy a zakladateľom jej ideovo-estetických princípov v rámci slovenskej literatúry. Bol to autor, ktorý vzišiel zo stredoslovenského prostredia. V [[20. roky 20. storočia|20. rokoch]] sa stretol so slovenskými komunistami a v [[Matica slovenská|Matici slovenskej]] naňho vplývali národné idey. Od [[1938]] žil v [[Bratislava|Bratislave]] až do konca života. Debutoval v [[1932]] hneď dvoma básnickými dielami, zbierkou ''Bez návratu'' a lyricko-epickou poémou ''Martin Nociar Jakubovie''. Je to poézia emocionálne blízka Ivanovi Kraskovi a Vladimírovi Royovi a štýlovo sa pohybuje medzi modernou a lyrizovanou prózou. Zbierka ''Mámenie'' (1936) a ''Pijanské piesne'' (1941) sú obe podfarbené smútkom a pesimizmom a [[Milan Pišút]] považuje túto stránku Ondrejova za dekadentnú. Opakom je autorova tvorba pre mládež: ''Rozprávky z hôr'' ([[1932]]), ktoré sú oslavou života horalov v prírode, ''Tátoš a človek'' (jedná sa o históriu odprírodnenia koňa), ''O zlatej jaskyni'' ([[1935]]), vyznačuje sa žánrovými inováciami - syntézou [[sci-fi]], [[Groteska|grotesky]] a [[Paródia|paródie]]. Táto próza obsahuje scény s trpaslíkmi, obyvateľmi hviezdy spolu so zbojníckymi a tuláckymi motívmi. Ondrejovov ''Africký zápisník'' ([[1936]]), v ktorom okrem iného odsúdil prejavy nadradenosti bielej rasy a rôzne vlastnosti kolonializmu bol cestopisom bez cestovania, fiktívnym rozprávaním náučného charakteru. Nasledovali žánrovo totožné knižky - fiktívne cestopisy ''Horami Sumatry'' a ''Príhody v divočine'' ([[1940]]). Posmrtne mu vydali ''Keď pôjdeš horou'' ([[1963]]), rozprávanie o lesných stromoch. Vrcholom Ondrejovovej tvorby pre mládež je ''Zbojnícka mladosť'', román o vlastnom detstve v prírode s lyricko-mystickým akcentom. Ďalší román previazaný so Zbojníckou mladosťou hlavným hrdinom je [[Jerguš Lapin]], v ktorom sa príbeh presúva z hôr do mesta a na vojnový front, padá monarchia a vzniká Československo. Literárne je zmesou rôznych štýlov rozvíjania deja, no stále má vlastnosti lyrizovanej prózy. Voľným pokračovaním je román ''Na zemi sú tvoje hviezdy''. Tri romány tvoria voľnú trilógiu ''Slnko vystúpilo nad hory'' ([[1956]]).
[[Tido J. Gašpar]] ([[1893]]{{--}}[[1972]]) je vysoko cenený ako jeden zo zakladateľov avantgardnej prózy, v ktorej sa prejavuje [[Dekadencia (umelecký smer)|dekadencia]], kult formy, estétstvo, ornamentalizmus a lyrický pátos. Takéto postupy tvorby mali byť prejavom vycibreného vkusu a elitnejšej kultúry. Diela mali nielen delikátnejšiu formu ako predošlý realizmus ale aj delikátnejší obsah spojený s vlnami extázy, striedaním nálad a túžob. Láska, krása a sny, to sú témy, ktoré majú v jeho diele ukázať krajšiu, príjemnejšiu realitu, čo ale kontrastuje so smútkom, ktorý sa v jeho tvorbe často spája s láskou. V súvislosti s týmito pojmami sa v Gašparovej próze vyvinul typ ženskej postavy - „femme fatale”, ktorá je obrazom zlých vlastností ako milovníčka luxusu, ničnerobenia, členka mondénnej spoločnosti. Inšpiratívnym prameňom tohto ženského profilu boli Gašparovi [[Gustav Klimt]] a [[Arthur Schnitzler]]. Gašpar písal hlavne novely, napríklad ''Karambol a iné novely'' ([[1925]]), ''V cudzine a iné rozprávky''([[1935]]).<ref>https://kritici.theatre.sk/kritici-a-publicisti/gaspar-tido-j/</ref>▼
▲[[Tido J. Gašpar]] ([[1893]]{{--}}[[1972]]) je
[[Ján Hrušovský]] ([[1892]]{{--}}[[1975]]) bol výhradne prozaik. Debutoval prózami s témou [[Prvá svetová vojna|prvej svetovej vojny]] ''Zo svetovej vojny'' (1919), ''Muž s protézou'' (1925), ''Peter Pavel na prahu nového sveta'' (1930), ''František Ferdinand'' (1935) a ''Sprisahanie proti svetu'' - 4 diely([[1941]] – 42). Vydal zbierky poviedok: ''Pompiliova Madona'' ([[1923]]), ''Zmok a iné poviedky, Dolorosa'' (obe [[1925]]), ''Kariéra'' ([[1961]]) a ''Rozmarné poviedky'' ([[1974]]). Písal dobrodružnú, detektívnu a historickú beletriu. Bol tiež autorsky plodný novinár a publicista. Jeho románopisné dielo tiež nie je malé: ''Jánošík 1{{--}}4'' ([[1933]]), ''Dráma na ostrove, Verný hrdina'' (oba [[1935]]), ''Búrka nad Devínom'' ([[1936]]), ''Neuveriteľný príbeh dr. Gallusa'' ([[1937]]), ''Dva železné dvory 1{{--}}2'' ([[1938]]), ''Prízrak'' ([[1941]]), ''Pohroma'' ([[1962]]), ''Čarovný kľúč'' ([[1966]]) a ''Rákócziho pochod''. ▼
▲[[Ján Hrušovský]] ([[1892]]{{--}}[[1975]]) bol výhradne prozaik. Debutoval prózami s témou [[Prvá svetová vojna|prvej svetovej vojny]] ''Zo svetovej vojny'' (1919), ''Muž s protézou'' (1925), ''Peter
[[Štefan Gráf]]<ref>https://www.litcentrum.sk/autor/stefan-graf/zivotopis-autora</ref> ([[1905]]{{--}}[[1989]]) je autor prozaického diela zaradeného slovenskou kritikou medzi autorov lyrizovanej prózy. Ako autor debutoval básnickými zbierkami ''V horúcom príboji'' ([[1937]]) a ''Žeravý bod'' ([[1940]]) uverejňovanými od polovice [[30. roky 20. storočia|30. rokov]] v rôznych časopisoch (Slovenské smery, [[Slovenské pohľady]], [[Elán (časopis)|Elán]]). Napísal romány ''Zmätok'' ([[1938]]), jeho voľné pokračovanie ''Oceľové vlny'' ([[1941]]), ''Zápas'' ([[1939]]), ''Cesta za snom'' ([[1942]]) a dvojdielny román ''Jur Janošiak'' ([[1944]]). Po dlhšej odmlke spôsobenej politickými podmienkami mu vyšiel výber z noviel ''V horúcom príboji'' ([[1968]]), neskôr poviedkový triptych ''Nábrežie Františka Jozefa'' ([[1975]]) a venoval sa prekladaniu diel [[Alois Jirásek|Aloisa Jiráska]], J. Š. Baara, T. Novákovej, z nemčiny T. Storma a W. Raabeho.
[[Súbor:Portrait urban-milo.jpg|náhľad|vpravo|Milo Urban]]
====Druhá generačná vrstva====
[[Milo Urban]] ([[1904]]{{--}}[[1982]]) <ref>https://www.osobnosti.sk/osobnost/milo-urban-339</ref><ref>https://www.litcentrum.sk/autor/milo-urban/komplexna-charakteristika-tvorby</ref> je románopisec, ktorý písal realisticko-psychologickú prózu. Je autorom kľúčového románu slovenskej medzivojnovej literatúry ''Živý bič'' (dva diely [[1927]]). Jeho dielo je ovplyvnené realizmom [[Vajanský|Vajanského]], [[Martin Kukučín|Kukučín]]a, [[Lev Nikolajevič Tolstoj|Tolstého]] a Andrejeva. Vo veku 16 - 17 rokov napísal prvotiny ''Nešťastník, Už je pozde, Vanitas vanitatum'' a v osemnástich publikoval prvotinu ''Jašek Kutliak spod Bučinky'', v ktorej ako mladý autor prvýkrát použil svoju metódu koncentrovanej epiky. Táto metóda kulminovala v zbierke próz ''Výkriky bez ozveny'' a najmä v novele ''Za vyšným mlynom''. Posledná menovaná novela je syntézou tvorivých postupov, ktorými sa dostáva do psychologickej hĺbky postáv a tým aj deja. V tomto štýle napísal aj ''Živý bič'' publikovaný s veľkým úspechom, keď mal 23 rokov. Bol preložený do [[Nemčina|nemčiny]], no po nástupe [[Nacizmus|nacizmu]] bol v [[Nemecko|Nemecku]] pálený spolu s knihami [[Thomas Mann|Thomasa Manna]], [[Erich Maria Remarque|E. M. Remarqua]] a iných. Román je zobrazením života na [[Orava (región)|oravskom]] vidieku koncom prvej svetovej vojny, jeho dej oživujú postavy vo vleku svojho osudu, ktorému sa bránia, no nedarí sa im to. Ich profily sú vykresľované psychologickou metódou, čo v súčinnosti so silne dramatizovaným dejom vytvára napínavý príbeh. Po vojne a takmer dvadsaťročnej pauze tvorby (kvôli svojej práci šéfredaktora novín [[Gardista (noviny)|Gardista]] a ďalších periodík [[Hlinkova strana|Hlinkovej strany]]) pokračoval v románe ''Živý bič'' dielmi ''Zhasnuté svetlá'' a ''Kto seje vietor'', ktorým však kritika vyčíta [[schematizmus]] a povrchné stvárnenie pováh. V memoárových prózach ''Zelená krv'' (''Spomienky hájnikovho syna''), ''Kade-tade po Halinde, Na brehu krvavej rieky a Sloboda nie je špás'' sa Milo Urban vrátil ku svojmu dramatickému rozprávačskému štýlu a psychologickej hĺbke postáv. Je vysoko oceňovaným románopiscom a má trvalé miesto v dejinách slovenskej literatúry.
| |||