Kozmológia: Rozdiel medzi revíziami

Smazaný obsah Přidaný obsah
Vegetator (diskusia | príspevky)
Vegetator (diskusia | príspevky)
Bez shrnutí editace
Značka: umiestnenie šablóny Preklad
Riadok 22:
 
== Fyzikálna kozmológia ==
[[Súbor:The Hubble eXtreme Deep Field.jpg|náhľad|[[Hubblovo extrémne hlboké pole]] (XDF) skompletizované v septemberiseptembri 2012, zobrazuje najvzdialenejšie galaxie aké kedy človek odfotil. Každý bod svetla je samostatná galaxia. Niektoré sú staré až 13,2 miliardy rokov. Počet galaxií vo viditeľnom vesmíre sa odhaduje na viac ako 200 miliárd.]]
Fyzikálna kozmológia je časťou fyziky a astrofyziky, ktorá skúma fyzikálny pôvod a vývoj vesmíru. Tiež skúma povahu vesmíru v najväčších mierkach. V najstaršej forme predstavovala to, čo dnes poznáme ako nebeská mechanika, skúmanie neba. Grécki filozofi Aristarchos zo Samosu, Aristoteles a Ptolemaios predložili rozličné kozmologické teórie. Geocentrický Ptolemaiovský model bol akceptovanou teóriou, popisujúcou pohyb na nebi, až do 16. storočia kedy Mikuláš Kopernik a neskôr Johannes Kepler a Galileo Galilei predstavili heliocentrický model.
 
Problém nebeského pohybu konečne vyriešil až Isaac Newton publikovaním jeho knihy Principia Mathematica v roku 1687. Newton poskytol fyzikálny mechanizmus pre Keplerove zákony a svoj zákon univerzálnej gravitácie. Základným rozdielom medzi Newtonovskou kozmológiou a jej predchodcami bol Kopernikov princíp, tzn. že pre telesá na zemi platia rovnaké zákony ako pre nebeské telesá. To bola kľúčová myšlienka pre pokrok fyzikálnej kozmológie.
 
Za začiatok modernej kozmológie sa považuje publikovanie poslednej Einsteinovej úpravy všeobecnej relativity v roku 1917 v publikácii "Cosmological Considerations of the General Theory of Relativity". Všeobecná relativita prinútila kozmogonistovkozmologistov ako Willem de Sitter, Karl Schwarzschild a Arthur Eddington skúmať astronomické následky teórie, čo ešte viac pomohlo možnosti pozorovať čoraz vzdialenejšie objekty. Predtým fyzici predpokladali, že vesmír je statický a nemenný.
 
Súčasne vrcholila dlhodobá debata o štruktúre vesmíru. Harlow Shapley, astronóm observatória Mount Wilson, bol špecialistom na model kozmu tvoreného iba Mliečnou cestou, zatiaľ čo Heber D. Curtis tvrdil, že špirálové hmloviny sú samostatné galaxie -ostrovy vo vesmíre. Rozdiely v myšlienkach vyvrcholili vo Veľkej debate na stretnutí Národnej akadémie vied 26. apríla 1920 vo Washingtone. Riešenie tejto diskusie priniesol Edwin Hubble a objav novy v galaxii Androméda[[Andromeda (galaxia)|Andromeda]] v rokoch 1923 a 1924. Výpočet vzdialenosti potvrdil, že Androméda sa nachádza veľmi ďaleko za hranicami Mliečnej cesty.
 
Nasledujúce modely vesmíru skúmali možnosť, že kozmologická konštanta, predstavneápredstavená Einsteinom v roku 1917, povoľuje expanziu vesmíru, v závislosti na jej hodnote. Na základe toho vytvoril belgičanBelgičan [[Georges Lemaitr]] v roku 1927 model Veľkého tresku, ktorý neskôr v roku 1929 potvrdil Edwin Hubble objavom [[Červený posun|červeného posunu]] a ďalej, [[Arno Penzias]] a [[Robert Woodrow Wilson]], objavom [[Kozmické mikrovlnné reliktové žiarenie|kozmického mikrovlnného pozadia]] v roku 1964. Tieto objavy predstavovali prvý krok k vylúčeniu niektorých alternatívnych kozmologických teórií.
 
Súčasné pozorovania žiarenia kozmického mikrovlnného pozadia satelitmi COBE a WMAP efektívne, v očiach mnohých vedcov, zmenili kozmológiu z vysoko špekulatívnej vedy na vedu, ktorá poskytuje reálne predpoklady. Tieto pozorovania sa zhodujú s predpokladmi teórie Kozmickej inflácie. Práve pre tieto objavy mnoho vedcov označuje súčasnosť ako zlatý vek kozmológie.<ref>Uvádza sa, že [[Alan Guth]] isuviedol reportedtoto totvrdenie havev madeinterview this very claim in an [[Edge Foundation, Inc.|Edge Foundation]], interview [http://www.edge.org/documents/day/day_guth.html EDGE]</ref>
 
== Historické kozmologické modely ==
Riadok 165:
| Geocentrický alebo heliocentrický
 
| Zem rotuje a planéty sa pohybujú v eliptických dráhach, pravdepodobne okolo Zeme alebo Slnka. Nie je zrejmé, či je model [[Geocentrizmus|geocentrický]] alebo [[Heliocentrizmus|heliocentrický]] v dôsledku planetárnych dráh daných vzhľadom na Zem aj na Slnko.
| The [[Earth's rotation|Earth rotates]] and the planets move in [[elliptical orbit]]s, possibly around either the Earth or the Sun. It is uncertain whether the model is geocentric or heliocentric due to planetary orbits given with respect to both the Earth and the Sun.
 
|-
Riadok 205:
| Geocentrický and Heliocentrický
 
| Vesmír, v ktorom planéty obiehajú okolo Slnka a Slnko obieha akolookolo Zeme, podobne ako neskorší Tychovský systém.
 
|-
Riadok 211:
| Kopernikovský vesmír
 
| Mikláš[[Mikuláš Kopernik]] (1473 – 1543)
 
| Heliocentrický s kruhovými dráhami planét
Riadok 221:
| Tychovský systém
 
| [[Tycho Brahe]] (1546 – 1601)
 
| Geocentrický and Heliocentrický
 
| Vesmír, v ktorom planéty obiehajú okolo Slnka a Slnko obieha akolookolo Zeme, podobne ako skorší Nilakanthanov model.
 
|-
Riadok 231:
| Keplerovský
 
| Johann[[Johannes Kepler]] (1571 – 1630)
 
| Heliocentrický s eliptickými dráhami planét
Riadok 241:
| Statický Newtonovký
 
| [[Sir Isaac Newton]] (1642 – 1727)
 
| Statický vesmír (vyvíjajúci sa), v ustálenom stave, nekonečný
Riadok 251:
| Karteziánsky vesmír
 
| [[René Descartes]], 17. storočie
 
| Statický vesmír (vyvíjajúci sa), v ustálenom stave, nekonečný
Riadok 369:
|-
 
| Oscilujúci vesmír (Friedmann-Einstein)
 
| preferovaný Friedmann, v 20-tych rokoch 20. storočia
(Friedmann-Einstein)
 
| preferovaný Friedmann
 
v 20-tych rokoch 20. storočia
 
| Expandujúci a sťahujúci sa v cykloch
 
| Čas je bez konca a bez počiatku; vyhýba sa tak paradoxu počiatku času. Večné cykly veľkého tresku, po ktorých nasleduje [[big crunch]].
| Time is endless and beginningless; thus avoids the beginning-of-time paradox. Perpetual cycles of big bang followed by big crunch.
 
|-
 
Řádek 387 ⟶ 382:
| [[Arthur Eddington]] 1930
 
| Najskôr statický, potom expanduje
 
potom expanduje
 
| Statický Einsteinov vesmír roku 1917 so svojou nestabilitou narušenou do rozpínaveho režimu; s neúnavným riedením hmoty sa stáva DeSitterovým vesmírom. Λ dominuje gravitácii.
| Static Einstein 1917 universe with its instability disturbed into expansion mode; with relentless matter dilution becomes a DeSitter universe. Λ dominates gravity.
 
|-
 
| Milneova kinematická relativita
| [[Milneho vesmír kinematickej relativity]]
 
| [[Edward Arthur Milne|Edward Milne]], 1933, 1935; [[William H. McCrea]], 30. roky 20. storočia
Řádek 401 ⟶ 394:
| Kinematická expanzia bez expanzie priestoru
 
| Odmieta [[Všeobecná teória relativity|všeobecnú teóriu relativity]] a paradigmu rozširujúceho sa vesmíru. Gravitácia nie je zahrnutá ako počiatočný predpoklad. Rešpektuje kozmologický princíp a pravidlá [[špeciálna relativita|špeciálnej relativity]]. Milneov rozpínajúci sa vesmír pozostáva z konečného sférického oblaku častíc (alebo galaxií), ktorý sa rozširuje V RÁMCI plochého priestoru, ktorý je nekonečný a inak prázdny. Má stred a kozmickú hranu (povrch oblaku častíc), ktorá expanduje rýchlosťou svetla. Jeho vysvetlenie gravitácie bolo zložité a nepresvedčivé. Napríklad jeho vesmír má nekonečné množstvo častíc, teda nekonečnú hmotnosť, v konečnom kozmickom objeme.
| Rejects general relativity and the expanding space paradigm. Gravity not included as initial assumption. Obeys cosmological principle & rules of [[special relativity]]. The Milne expanding universe consists of a finite spherical cloud of particles (or galaxies) that expands WITHIN flat space which is infinite and otherwise empty. It has a center and a cosmic edge (the surface of the particle cloud) which expands at light speed. His explanation of gravity was elaborate and unconvincing. For instance, his universe has an infinite number of particles, hence infinite mass, within a finite cosmic volume.
 
|-
Řádek 508 ⟶ 501:
 
== Referencie ==
* {{preklad|en|Cosmology}}<!-- hlavne chronológia -->
* [[Vincent Cronin|Cronin, Vincent]], ''The View from Planet Earth: Man Looks at the Cosmos'', New York: William Morrow & Company, Inc., 1981, ISBN 0-688-00642-6
* Jean-Marc Rouvière, ''Brèves méditations sur la création du monde'', L'Harmattan, Paris 2006.