|
Romantická literatúra znamenala rýchlu zmenu nielen jazykovú ale aj tvorivú, spôsobila zameranie sa na iné témy a významne urýchlila kodifikáciu slovenského jazyka. Romantický idealizmus nasmeroval štúrovskú generáciu k témam [[Slovenské národné obrodenie|národného obrodenia]], [[Osmanské vojny v Európe|osmanských vojen]], staroslovienskej literatúry a histórii, [[Ľudová slovesnosť|ľudovej slovesnosti]] a folklórnemu umeniu. Po zlyhaní vyjednávaní s českými národoveckými lingvistami (napr. Palacký) o zjednotení českého a slovenského jazyka sa [[štúrovci]] obrátili k stredoslovenskému nárečiu ako základu novej slovenčiny.
Básnici romantizmu sa pustili do skladania balád, poém, lyricko-reflexívnej poézie, národno-oslobodeneckých elégií. Uznávanými autormi, ktorí tvorili vysoko profilovanú poéziu boli [[Janko Kráľ]], [[Samo Chalupka]], [[Andrej Sládkovič]] a [[Ján Botto]].<ref name="romant">[{{Citácia elektronického dokumentu|titul=Romantizmus|url=https://search.webdepozit.sk/webarchiv/public/20200110213637/https://profil.kultury.sk/sk/romantizmus/|dátum profil.kultury.sk prístupu=2021-06-16|vydavateľ=Univerzitná Romantizmus]knižnica Bratislava}}</ref> Slovenský romantizmus sa po revolúcii v [[1848]] postupne rozdelil na dva protipóly: jedným bol [[mesianizmus]] ([[Ľudovít Štúr]], [[Samo Bohdan Hroboň]], [[Michal Miloslav Hodža]], [[Jozef Podhradský]], [[Janko Kráľ]]), a na pragmatizmus, ktorému sa darilo u ostatných Štúrovcov. Čo sa týka žánrov a formy, autori slovenského obrodenia všeobecne najradšej tvorili poéziu a piesne v sylabickom veršovom systéme.<ref name="romant" />
[[11. júl]]a [[1843]] sa stretli Štúr, Hodža a Hurban na Hurbanovej evanjelickej fare v [[Hlboké|Hlbokom]], aby si dohodli postup uvedenia stredoslovenčiny do jej spisovnej formy. V roku [[1846]] vydal Štúr ''Nárečja Slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí'', ktoré však bolo napísané ním už v roku [[1844]]. V roku [[1844]] vyšiel druhý ročník [[almanach]]u „Nitra“ v kodifikovanej štúrovskej slovenčine. V roku [[1845]] publikovali „Slovenskje národňje novini“ s literárnou prílohou „Orol tatránski“ a v [[1846]] časopis „Slovenskje pohladi“, všetko v novej kodifikovanej slovenčine. V roku [[1846]] vyšli verejne štúrove pravidlá slovenskej gramatiky pod názvom „[[Nauka reči Slovenskej]]“.<ref>[{{Citácia elektronického dokumentu|titul=Nauka reči slovenskej|url=https://www.juls.savba.sk/ediela/nrs/ julsnauka_reci_slovenskej.savba.sk/Naukahtml|dátum reči...]prístupu=2021-06-16|priezvisko=Štúr|meno=Ľudovít|vydavateľ=Jayzkový ústav Ľudovíta Štúra SAV Bratislava|odkaz na autora=Ľudovít Štúr}}</ref> V roku [[1851]] až [[1852]] sa dohodli [[bernolákovci]] a [[štúrovci]] na reforme slovenčiny z etymologického princípu na fonetický (pravidlo „Píš ako počuješ”). Rozhodovania sa zúčastnili [[Michal Miloslav Hodža|Michal M. Hodža]] a katolík [[Martin Hattala]], ďalší zúčastnení boli [[Ľudovít Štúr]], [[Jozef M. Hurban]], [[Ján Palárik]], [[Andrej Radlinský]] a [[Štefan Závodník]].
[[Ľudovít Štúr]]<ref>[{{Citácia elektronického dokumentu|titul=Kto bol Ľudovít Štúr|url=https://historyweb.dennikn.sk/clanky/detail/kto-bol-ludovit-stur|dátum historyweb.dennik.sk/Ktoprístupu=2021-06-16|priezvisko=Podolan|meno=Peter|vydavateľ=Denník bolN|odkaz Ľudovítna Štúr]autora=Peter Podolan}}</ref> ([[1815]]{{--}}[[1856]]) ako rodený evanjelik a syn učiteľa z obce [[Uhrovec (obec)|Uhrovec]] bol predurčený zaradiť sa do hnutia slovenských obrodeneckých dejateľov. Samozrejmým debutom boli básne v dobovej slovenčine, bola to ''Óda na Hronku'' ([[1836]] ) a cyklus básní ''Dumky večerní'' (časopis Květy, [[1838]]{{--}}40). V rámci štúdií v nemeckom [[Halle (Saale)|Halle]] podnikol cestu do kraja [[Lužickí Srbi|Lužických Srbov]], z ktorej sa zrodil cestopis ''Cesta do Lužic vykonaná z jara 1839'' (vyšlo v Časopis českého musea v roku [[1839]]). Štúr urobil v roku [[1841]] lingvistický experiment a napísal v staročeštine spis ''Starý a nový věk Slováků'', ktorý vydali prvýkrát v slovenčine v roku [[1998]]. V období romantizmu sa často vydávali obranné reči, sťažnosti, spisy a [[Esej|eseje]] ako obhajoba slovenskej reči, tak činil aj Ľudovít Štúr vo svojej práci ''Sťažnosti a žaloby Slovanov v Uhorsku na protizákonné prechmaty Maďarov'' ([[1843]], vydané anonymne v [[Lipsko|Lipsku]]. Ďalším obranným textom z jeho dielne bol polemický spis v nemčine ''Das neunzehnte Jahrhundert und der Magyarismus'' (doslova Devätnáste storočie a maďarizmus)<ref>[http://www.klasici.sk/node/135 Online knižnica-klasici.sk]</ref>, ktorý vydal vo [[Viedeň|Viedni]] v roku [[1845]]. Ďalej sa venoval lingvistickým prácam v súvislosti s novou kodifikáciou slovenčiny. Boli to publikácie [[Nárečja Slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí]]<ref>[http://www.klasici.sk/node/136 Online knižnica=klasici.sk]</ref> ([[1844]]) a v roku [[1846]] [[Nauka reči Slovenskej]]<ref>{{Citácia [elektronického dokumentu|titul=Nárečja slovenskô|url=https://www.juls.savba.sk/ediela/narecja_slovenskuo/ juls.savba-Nárečja slovenskô]|dátum prístupu=2021-06-16|priezvisko=Štúr|meno=Ľudovít|vydavateľ=Jazykový ústav Ľudovíta Štúra, SAV Bratislava|odkaz na autora=Ľudovít Štúr}}</ref>.
Po ukončení procesu kodifikácie slovenčiny a po slovenskej revolúcii v roku [[1848]] dokončil filozofické dielo ''Das Slawenthum und die Welt der Zukunft'', (v slovenčine Slovanstvo a svet budúcnosti), ktoré však prvýkrát vyšlo až v roku [[1867]] v ruskom preklade ako ''Slavjanstvo i mir buduščego'', neskôr v roku [[1931]] v pôvodnom znení a až v roku [[1993]] vyšlo v slovenčine. V tomto diele sa naplno prejavil Štúrov [[Mesianizmus|mesianistický]] model videnia budúcnosti. V roku [[1853]] vydal v [[Praha|Prahe]] spis ''O národních písních a pověstech plemen slovanských'' a v tom istom roku svoju poslednú básnickú zbierku ''Spevy a piesne''.
[[Michal Miloslav Hodža]] ([[1811]]{{--}}[[1870]]) bol jedným z troch kodifikátorov slovenského jazyka, národným buditeľom, organizátorom [[Slovenské povstanie (1848{{--}} 1849)|slovenského povstania]] v 1848{{--}}1849 a autorom romantickej poézie v slovenskom jazyku. Ako evanjelický farár debutoval poučnou kázňou s názvom ''Nepi pálenku'' v roku [[1845]], pokračoval ďalším básnickým debutom v antológii „Plody“, ktorým bola epická skladba ''Meč Křivdy'' ([[1836]]) o bojoch [[Lužickí Srbi|Lužických Srbov]] so [[Sasi (kmeň)|Sasmi]]. Tvoril duchovnú poéziu a prispel do evanjelického ''Zpěvníka'' v roku [[1842]] štyridsiatimi troma náboženskými piesňami. Je autorom obranného spisu z roku [[1847]] ''Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo''. Vo svojich lingvistických prácach obhajoval etymologický princíp kodifikácie slovenčiny, čo bolo v opozícii voči Štúrovmu fonetickému princípu. Po porážke slovenských dobrovoľníckych zborov v roku [[1849]] a hlavne po [[Rakúsko-uhorské vyrovnanie|rakúsko-uhorskom vyrovnan]]í v roku [[1867]] jeho ideová základňa pozostávala hlavne z [[Mesianizmus|mesianizmu]], ktorý sa prejavil v lyricko-epickej poéme ''Matora'' <ref>[https://zlatyfond.sme.sk/dielo/342/Hodza_Matora/bibliografia zlatyfond.sme.sk/Matora]</ref> ([[1857]])<ref>[https://www.litcentrum.sk/recenzia/matora-1853-1857-michal-miloslav-hodza-edicny-cin litcentrum.sk/recenzia na Matora]</ref>, v básnickej skladbe ''Slavomiersky'' ([[1862]]) a v rozsiahlej poéme ''Vieroslavín'' ([[1877]]). Tieto mesianistické básne mali filozoficko-meditatívny formálny základ, týkali sa človeka a jeho vzťahu k Bohu a [[Slovanstvo|Slovanstva]] a jeho historickej úlohy. Hodža zomrel v exile v [[Český Těšín|Českom Tešíne]], kam bol donútený odísť kvôli tlaku [[Maďarizácia|maďarizácie]].<ref>[https://beliana.sav.sk/heslo/hodza-michal-miloslav beliana.sav.sk/Hodža]</ref>
[[Jozef Miloslav Hurban]] ([[1817]]{{--}}[[1888]]), člen kodifikátorského tria Štúr, Hurban, Hodža, žil najdlhšie z nich a vyhol sa aj nútenému exilu. No to neznamená, že maďarizácia ho nezasiahla. Po udalostiach [[Meruôsme roky|meruôsmich]] rokov a po neúspechu [[Memorandum národa slovenského|martinského memoranda]] v [[1861]] a následnom uväznení sa autorsky aj politicky ocitol v defenzíve. Hurban bol plodný autor množstva novinových článkov, zakladateľ časopisu Slovenské pohľady, almanachu Nitra {{--}}publikoval v ňom ako prvý kodifikovanú slovenčinu v roku [[1844]]{{--}} a spoluzakladal spolok [[Tatrín]]. Jeho literárnym debutom bol cestovný denník ''Cesta Slováka ku bratrům slavenským na Moravě a v Čechách'' ([[1841]]). Prispieval do almanachov Květy a Hronka, kde publikoval apelatívnu a ideologickú poéziu. V prozaickom žánri začal písať súdobé príbehy, napríklad ''Prítomnosť a obrazy zo života tatranského''; ''Prechádzka po Považskom svete''. V roku [[1846]] publikoval v almanachu „Nitra“ romantický príbeh [[Olejkár]] a v roku [[1847]] satirické príbehy ''Korytnické poháriky alebo veselé chvíle nezdravého človeka''; ''Divadlo duchov nad Tatrami'' a satirickú novelu ''Od Silvestra do Troch kráľov'', ktorá patrí k jeho najvydarenejším prózam. Začiatkom [[60. roky 19. storočia|60. rokov]] 19. storočia napísal a vydal historický román ''Gottšalk'' z obdobia [[11. storočie|11. storočia]] a zbierku básní ''Piesne nateraz''. Gottšalk bol knieža pobaltských Slovanov, korého zabili jeho súkmeňovci kvôli šíreniu kresťanstva. Piesne nateraz napísal Hurban v roku [[1861]] ako reakciu na víťazstvo maďarskej Kossúthovej revolúcie. Romantizmus u Hurbana sa viazal hlavne na príbehy s historickými námetmi, v kratších prózach sa začal ozývať realizmus. <ref>[{{Citácia elektronického dokumentu|titul=Jozef Miloslav Hurban|url=https://zlatyfond.sme.sk/autor/44/Jozef-Miloslav-Hurban zlatyfond.sme.sk-Hurban]|dátum prístupu=2021-06-16|priezvisko=Hurban|meno=Jozef Miloslav|vydavateľ=Zlatý fond denníka SME}}</ref>
Pri pohľade na týchto troch autorov možno získať dojem, že kvôli politike a revolúcii prišli o čas, v ktorom mohli lepšie rozvinúť svoj tvorivý potenciál, čo sa však podarilo ich súputníkom, uznávanej štvorici romantických autorov [[Janko Kráľ]], [[Samo Chalupka]], [[Andrej Sládkovič]] a [[Ján Botto]].
[[Súbor:Losonc024.JPG |náhľad|vpravo|Janko Kráľ]]
[[Janko Kráľ]] ([[1822]]{{--}}[[1876]]), romantický búrlivák a najradikálnejšia postava spomedzi dejateľov štúrovskej revolučnej generácie sa zároveň stal aj najvplyvnejším básnikom slovenského romantizmu. Bol uznávaný pre svoj vytríbený poetický formát. Už v skoršom období počas štúdií v Bratislave napísal báseň [[Duma bratislavská]] v novej kodifikovanej slovenčine a v dokonalom verši bez umelých novotvarov či zložených slov, v slovanskej rytmike a bezchybnom rýme. Je to aj prvá báseň v Štúrovej slovenčine, ktorú pochválil aj Štúr. Prvých osem debutových básní mu uverejnili v almanachu Nitra ([[1844]]), medzi nimi vyniká báseň [[Zverbovaný]] a Duma bratislavská.<ref>[{{Citácia elektronického dokumentu|titul=Zverbovaný|url=https://zlatyfond.sme.sk/dielo/177/Kral_Zverbovany zlatyfond.sme.sk/Zverbovaný]|dátum prístupu=2021-06-16|priezvisko=Hurban|meno=Jozef Miloslav|vydavateľ=Zlatý fond denníka SME}}</ref> a [[Duma bratislavská]]. Medzi rokmi 1845]{{--}}1847 mu vyšlo v časopise ''Orol Tatránski'' ďalších jedenásť básní, z nich jeden preklad. Týchto osemnásť básní sa stalo jadrom novej slovenskej poézie, ktorá mala za základ ľudovú slovenčinu. V roku [[1949]] bol ako vzbúrenec zatknutý a uväznený vo väznici v [[Šahy|Šahách]] a mal byť popravený, čo sa na príhovor [[bán]]a [[Jelačič |Jelačič]]a nestalo. V tom istom roku ho prepustili na slobodu z väzenia v [[Pešť|Pešti]]. Z tohto zážitku čerpal inšpiráciu pre báseň ''Šahy'' <ref>[{{Citácia elektronického dokumentu|titul=Šahy|url=https://zlatyfond.sme.sk/dielo/173/Kral_Sahy/1 zlatyfond.sme.sk/Šahy zlatyfond.sme.sk/Šahy]|dátum prístupu=2021-06-16|priezvisko=Kráľ|meno=Janko|vydavateľ=Zlatý fond denníka SME}}</ref>. Veršovaná balada ''Zakliata panna vo Váhu a divný Janko'' sa stala dielom vloženým do zlatého fondu slovenskej kultúry<ref>[https://search.webdepozit.sk/webarchiv/public/20200110213637/https://profil.kultury.sk/sk/romantizmus/ profil.kultury.sk/zakliata panna... ]</ref>. J. Kráľ si zvolil národnú tému ako tematický základ tvorby, bol oduševnený pre vec slovenského národa. Po zložení zbraní slovenských vzbúrencov sa jeho romantizmus zvrtol smerom k [[Mesianizmus|mesianizmu]] a po roku [[1861]] prestal písať a publikovať. Jeho stratené či pozabúdané rukopisy dávali publikovať niektorí ich držitelia zo skupiny štúrovcov.
[[Andrej Sládkovič]] (rodné meno: Andrej Braxatoris) ([[1820]]{{--}}[[1872]]), básnik romantizmu, evanjelický kňaz a národný buditeľ bol aj prekladateľ, literárny kritik a publicista. Jeho poéma [[Marína (Sládkovič)|Marína]] ([[1846]]) je najdlhšou známou ľúbostnou básňou na svete, má 291 strof<ref>[{{Citácia elektronického dokumentu|titul=Racionálny romantik Andrej Sládkovič|url=https://www.litcentrum.sk/clanok/racionalny-romantik-andrej-sladkovic litcentrum.sk/ A.Sládkovič]|dátum prístupu=2021-06-16|priezvisko=Hevier|meno=Daniel|vydavateľ=Literárne informačné centrum|odkaz na autora=Daniel Hevier}}</ref>. Do roku [[1842]] písal poéziu v češtine, od kodifikácie slovenčiny v roku [[1843]] v štúrovskej slovenčine. Ďalším významným dielom je lyricko-epická skladba [[Detvan (Sládkovič)|Detvan]] napísaná medzi rokmi [[1845]]{{--}}[[1847]], ale uverejnená v roku [[1853]] v almanachu Nitra. Detvan je napísaný v štúrovskom pravopise, foneticky a v origináli má o jednu [[Strofika|strofu]] viac, na ktorú Sládkovič zabudol pri odovzdávaní do tlače. Písal národnobuditeľskú poéziu (napr. ''Zaspievam pieseň o slobodnej vlasti'', [[1848]]), príležitostné básne (''Svätomartiniáda'', ''Pamiatka pre deň 4. augusta'', ''Gróf Mikuláš Šubič Zrínsky na Sihoti''), ľúbostné básne (''Opustená'', ''Žaloba'', ''Vraví oko tvoje''). Okrem poetickej tvorby prekladal z francúzskeho jazyka, pozri diela ''Zaira'', ''Sokrates'', ''Smrť Cézara'' od [[Voltaire|Voltaira]] a ''Phaedra'' od [[Jean Racine|Jeana Racina]]. Napísal aj štyri diela pre deti (''Kĺzačka'', ''Obri a zakrpenci'', ''Malý Kristus'', ''Prázdniny a škola''). O Sládkovičovi sa v [[19. storočie|19. storočí]] písalo ako o najväčšom slovenskom básnikovi a v súčasnosti je zaraďovaný k prominentnej romantickej štvorici básnikov.
[[Samo Chalupka]] ([[1812]]{{--}}[[1883]]), evanjelický kňaz, básnik romantizmu, bol aj aktívny národný buditeľ. Je autorom najznámejšej slovenskej básne [[Mor ho!]]. <ref>[{{Citácia elektronického dokumentu|titul=Mor ho!|url=https://zlatyfond.sme.sk/dielo/83/Chalupka_Mor-ho/1 zlatyfond.sme.sk/Mor ho!]<|dátum prístupu=2021-06-16|priezvisko=Chalupka|meno=Samo|vydavateľ=Zlatý fond denníka SME|odkaz na autora=Samo Chalupka}}</ref>. Jeho tvorba patrí do žánrov ľudová pieseň, balada a historická epická poézia, písal aj lyriku. Zaradil sa veľmi skoro medzi romantikov, ktorí si zvolili historické námety [[Mor ho!|(Mor ho!]]) a motívy protitureckých vojen (''Turčín Poničan''), stredoveké uhorské príbehy (''Likavský väzeň''). Samozrejme, písal aj národnú vlasteneckú poéziu, ľudovo-výchovnú spisbu a duchovnú poéziu. Jeho poetická tvorba vyšla zhrnutá do jedinej zbierky poézie pod názvom ''Spevy'' ([[1868]]) obsahujúcej veľmi populárne básne Turčín Poničan, Valibuk, Kozák, Branko, Kráľohorská a hrdinskú poému Mor ho!. Ako Stredoslovák z Hornej Lehoty preferoval stredoslovenský dialekt v rámci štúrovskej slovenčiny. Samo Chalupka, brat [[Ján Chalupka|Jána Chalupku]], po návrate z poľskej vojny proti cárskemu samoderžaviu ([[1831]]) vyučoval a vyštudoval vo [[Viedeň|Viedni]] teológiu. Ku koncu života mal zlý zrak ako následok zranenia v poľskej vojne, no napriek tomu svoje básne písal kriedou na stenu, odkiaľ ich prepisovali na papier.<ref>[{{Citácia elektronického dokumentu|titul=Samo Chalupka, veľký bard pravdy z horských zákutí|url=https://zurnal.pravda.sk/spolocnost/clanok/367135-samo-chalupka-velky-bard-pravdy-z-horskych-zakuti/ Pravda/Samo Chalupka, veľký bard pravdy z horských zákutí]|dátum prístupu=2021-06-16|priezvisko=Krno|meno=Martin|vydavateľ=Pravda, denník|odkaz na autora=Martin Krno}}</ref>
[[Ján Botto]]<ref>[{{Citácia elektronického dokumentu|titul=Ján Botto|url=https://zlatyfond.sme.sk/autor/49/Jan-Botto/zlatyfond.sme.sk/Ján Botto]|dátum prístupu=2021-06-16|priezvisko=Botto|meno=Ján|vydavateľ=Zlatý fond denníka SME|odkaz na autora=Ján Botto}}</ref> ([[1829]]{{--}}[[1881]]), laický romantik z [[Vyšný Skálnik|Vyšného Skálnika]] sa stihol v mladosti vyučiť za [[geodet]]a, stať sa spoluzakladateľom [[Matica slovenská|Matice slovenskej]] a písať pochmúrne balady na folklórne motívy. Botto začal písať poéziu v dobe svojho pobytu v [[Levoča|Levoči]], kde ho ovplyvnili [[štúrovci]], ktorí odišli z [[Evanjelické lýceum a pamätná tabuľa (Bratislava)|Evanjelického lýcea]] v [[Bratislava|Bratislave]] spolu so Štúrom. Tam sa stretol aj s [[Ján Francisci|Jánom Franciscim]], ktorý spolu s [[Pavol Dobšinský|Pavlom Dobšinským]] zbieral po Slovensku ľudové [[Balada|balady]]. Botto sa k nim pripojil a táto činnosť mala vplyv na zvolenie témy pre jeho romantickú básnickú tvorbu. Je autor viacerých balád (''Žltá ľalia, Margita a Besná''), alegorických skladieb (''Orol. orol vták, Báj na Dunaji'') a vlasteneckých a príležitostných básní (''Nad hrobom Sládkovičovým pri sadení lipy''<ref name=´permon´></ref>). Zložil rozsiahlejšie básnické skladby ''Pieseň Jánošíkova'', ''Krížne cesty'', ''Smrť Jánošíkova''<ref>[https://eknizky.sk/books/smrt-janosikova/ eknizky.sk/Smrť Jánošíkova]</ref> a prebásnil ľudové povesti ''Báj na Dunaji'', ''Báj Maginhradu'', ''Báj Turca'', ''Povesť bez konca''.<ref name=´permon´>[{{Citácia elektronického dokumentu|titul=Ján Botto a Banská Bystrica|url=https://www.permonrevue.sk/jan-botto-a-banska-bystrica/|dátum permonrevue.sk]</ref><ref>[https://www.teraz.sk/kultura/predprístupu=2021-19006-rokmi-sa-narodil-slovensky-ba/374478-clanok.html16|priezvisko=Borguľová|meno=Jana|vydavateľ=Bystrický teraz.sk]permon|odkaz na autora=Jana Borguľová}}</ref>
V romantizme sa na Slovensku zrodili kvalitní, nadaní autori inšpirujúci ďalšie nastupujúce generácie. Okrem vyššie spomenutých siedmich štúrovcov sú významnými autormi [[Ján Kalinčiak]] ([[1822]]{{--}}[[1871]]), autor humoresky [[Reštavrácia (Kalinčiak)|Reštavrácia]], [[Ján Francisci-Rimavský]] ([[1822]]{{--}}[[1905]]), ktorý je autorom prvej tlačenej publikácie v štúrovskej slovenčine ''Svojim vrstovňíkom na pamjatku'', [[Janko Matúška]] ([[1821]]{{--}}[[1877]]), ktorý napísal dnešnú slovenskú hymnu [[Nad Tatrou sa blýska]], [[Viliam Pauliny-Tóth]] ([[1826]]{{--}} [[1877]]) autor veselohry ''Pansláv'', [[Karol Štúr]] (1811{{--}}1851) autor dvojdielnej poémy ''Ozvena Tatry'', [[Janko Čajak]] (1830{{--}} 1867), pozri: Súborné dielo ''Zrná'' z roku [[1979]], [[Pavol Dobšinský]] (1828{{--}}1885), autor zbierky ''Prostonárodné slovenské povesti'', [[Mikuláš Dohnány]] ([[1824]]{{--}}[[1852]]), ako účastník revolúcie [[1848]] napísal ''História povstania slovenského z roku 1848'' (Skalica), [[Samo Tomášik]] ([[1813]]{{--}}[[1887]]), autor známej hymny [[Hej, Slováci]], [[Samo Vozár]], básnik, novinár, prekladateľ, (1823{{--}}1850).
|
