Tomáš Baťa (1876): Rozdiel medzi revíziami

Spolu s bratom Antonínom ml. a sestrou Annou založil v roku [[1894]] v [[Zlín]]e obuvnícku firmu [[Baťa]] a postupne z nej vytvoril rozsiahly komplex výroby, obchodu, dopravy, služieb a financií. Bol jedným z najväčších [[podnikateľ]]ov svojej doby, pričom zaviedol originálne metódy riadenia výroby a obchodu a taktiež systém motivácie pracovníkov (Baťova sústava riadenia), dokázal ovplyvniť množstvo budúcich [[Ekonómia|ekonómov]]. Jeho postupy boli na vtedajšie podnikanie revolučné a sú stále používané ako príklady top manažmentu. Rozsahom svojich aktivít (35 oborovodborov výroby, obchodu, dopravy, služieb a financií) pôsobil na úroveň podnikania v [[Česko-Slovensko|Česko-Slovensku]], nízkymi cenami svojich topánok ovplyvnil profil spotrebného priemyslu.

Spolu s budovaním svojho továrenského areálu dokázal podľa svojich predstáv prebudovať mesto [[Zlín]]. Ako jeho starosta presadil koncepciu [[Záhradné mesto|záhradného mesta]] s originálnou [[Funkcionalizmus (architektúra)|funkcionalistickou]] architektúrou; zo Zlína sa tento štýl šíril spolu s Baťovými továrňami do ďalších miest v Československu, [[Európa|Európe]] a [[Severná Amerika|Severnej Amerike]]. Vytvoril rozvetvený vzdelávací systém. Svojich zamestnancov motivoval k využívaniu zdokonaľovacích kurzov celoživotného vzdelávania, zriadil pre nich odbornú školu (Baťova škola práce pre Mladých mužov a Mladé ženy). Ako starosta Zlína presadil zavedenie experimentálnych foriem verejného školstva (zlínske pokusné školstvo). Zriadením nemocnice v Zlíne položil základy modernej starostlivosti v meste a regióne. Presadzovaním projektov diaľkovej železničnej, leteckej, riečnej a cestnej dopravy mieril k zlepšeniu sústavy komunikácií v rámci zlínskeho regiónu i celého Československa.

V roku [[1894]] sa nechali Tomáš, brat Antonín a sestra Anna vyplatiť svojím otcom z rodinného podniku. Od svojej zosnulej matky dostali veno 800 zlatých, s ktorým si v [[Zlín]]e založili obuvnícku živnosť, ohlásenú na najstaršieho súrodenca [[Antonín Baťa|Antonína Baťu ml.]] Podľa vtedajších noriemzákonov nebol totiž Tomáš ešte plnoletý. Pôvodne žiadali o povolenie obuvníckej živnosti v Uherskom Hradišti, kde im mesto zámer prevádzkovať živnosť na výrobu obuvi a vybudovať obuvnícky podnik, nepovolilo. V Zlíne však získali pre svoje podnikanie pochopenie a súhlas na začatie výroby obuvi. Tým mesto odobrilo, bez toho aby o tom radní dopredu vedeli, založenie základov budúceho obuvníckeho komplexu. Súrodenci Baťovci spočiatku vyrábali valašskú prešívanú obuv na symetrickom kopyte. Ide o rovnaký tvar kopytákopyta pre ľavú i pravú nohu a pri jej výrobe využívali predovšetkým prácu domácich robotníkov. Zamestnávali okolo 10 robotníkov, ktorí museli pracovať fixnú pracovnú dobu, za ktorú dostávali pravidelnú týždennú mzdu. Tento spôsob riadenia podniku bol na tú dobu veľmi neobvyklý, ale aj veľmi priekopnícky.

V lete [[1895]] bol všetok ich majetok zastavenýzaložený nav splátkypropech splátkok a zmenkyzmeniek, ktoré už nebolo možné platiť. Začali im hroziť žaloby zo stránstrany veriteľov a kríza priviedla Baťovcov do krachu. Keď Antonín odišiel na vojnu, vedenia podniku sa ujal Tomáš. Pokúsil sa zbaviť dlhov a to spôsobom, ktorý sám opisuje týmito slovami:

V roku [[1908]] zomrel ťažko chorý [[Antonín Baťa]] a Tomáš tak zostal jediným vlastníkom firmy T&A Baťa, ktorej hlavným cieľom zostávala výroba ľahkých baťovek. V roku [[1910]] bolo v podniku zamestnaných asi 350 robotníkov, denne sa vyrobilo viac ako 3000 párov topánok. S rastúcim objemom produkcie rástla tiež imigrácia nových pracovných síl, čo vyvolalo problém, kam všetkých robotníkov v [[Zlín]]e ubytovať. Preto Baťa začal s výstavbou tzv. Baťových domčekov, popri ktorých vznikli v meste ďalšie budovy, dnes tvoriace charakteristickú architektúru celého mesta. V roku [[1912]] prešli obuvnícke dielne na výrobu celokoženej obuvi a boli vykonávané opatrenia k prehĺbeniu racionalizácie a intenzifikácie práce. Firma uzatvárala s robotníkmi pracovné zmluvy, podľa ktorých robotníkom, ktorí nedosiahli predpísaný pracovný výkon, účtovala k náhrade tzv. Straty na réžiách. Inak boli robotníci pokutovaní za nedostatočne a zle vykonanú prácu. V tom istom roku sa Tomáš Baťa oženil s dcérou správcu viedenskej dvornej Bibliotéky Máriou Menčíkovou, spo ktoréhodvoch vzťahurokoch sa po dvoch rokochim narodil syn [[Tomáš Baťa ml.|Tomáš]].

Hneď na začiatku [[Prvá svetová vojna|prvej svetovej vojny]] dostala firma zákazku na výrobu 50 000 párov vojenských topánok, tzv. bagandží. Počet pracovníkov aj denný pracovný výkon rýchlo rástli. Stovkám mužov sa pomocou práce v továrni podarilo vyhnúť sa povolávacím rozkazom, pretože firma vyrábala pre [[Rakúsko-Uhorsko|rakúsko-uhorskú]] armádu. K vojnovým pomerom patrilo aj to, že v podniku pracovala skupina ruských vojnových zajatcov. Od roku [[1914]] do roku [[1918]] sa počet Baťových zamestnancov zvýšil desaťnásobne. Na konci vojny predstavovala denná výroba takmer 6 000 párov obuvi a odhaduje sa, že polovica armádnych topánok bola práve odtiaľto. Boli zriadené vlastné garbiarne a zakúpené veľkostatky pre zásobovanie drevom a potravinami pre zamestnancov. Vlastnou výrobou surovín firma ušetrila na nákladoch a z rovnakého dôvodu začala otvárať vlastné predajne nielen v Zlíne, ale po celom štáte: v [[Praha|Prahe]], v [[Liberec|Liberci]], vo [[Viedeň|Viedni]], v [[Plzeň|Plzni]] a ďalších mestách.

Noví robotníci, ktorí do Zlína prichádzali v dvadsiatych rokoch [[20. storočie|20. storočia]] za prácou, boli okamžite prijatí na pracovnú zmluvu do hlavnej výroby, prípadne nastúpili podľa vlastnej špecializácie – stavbári, elektrikári, chemici atď. do ďalších, novo tvoriacich sa prevádzok firmy. Tí najlepší z celého podniku mali možnosť po pracovnej dobe navštevovať Baťovu školu práce na získanie vyššej kvalifikácie, vyššej odbornosti a mohli sa venovať výučbe cudzích jazykov. V tejto škole viselo BaťoveBaťovo heslo: „Nehovor mi, že to nejde – povedz mi, že to nevieš“. To všetko viedlo postupne k získavaniu riadiacich a manažérskych funkcií ako v Československu, tak aj v novo zakladaných pobočkách po celom svete.

Ďalšou revolučnou inováciou bolo vytvorenie hospodárskych jednotiek, ktoré mali vlastný účet ziskov a strát. Tieto samosprávne dielne tvorili základnú bunku celého podniku a v ich čele stál majster, ktorý za všetko niesol zodpovednosť. Každé oddelenie (dielňa), vo výrobnom procese v pravom zmysle slova, kupovalo vo výrobnom procese od predchádzajúceho oddelenia tovar, ktorý po spracovaní zase predávalo nasledujúcemu oddeleniu. Pritom si muselo starostlivo polotovary prekontrolovať a prevziať, pretože zodpovedalo za kvalitu. Tým Baťa ušetril na kontrolóroch, a pritom vyrábal v špičkovej kvalite. Na tento systém nadväzoval systém správnych budov, ktorý fungoval na podobnom princípe.

Továrnik Baťa tragicky zahynul cca 15 metrov od ohrady továrne na BahňákůBahňáku. Pilot Brouček bol nájdený mŕtvy, pričom v rukách ešte zvieral knipel lietadla, akoby chcel do poslednej chvíle zabrániť tragédii.

Tomáš Baťa pred osudnou haváriou lietadla unikol niekoľkokrát úspešne smrti. Prvýkrát v roku [[1911]] (na dušičky), kedy mal autonehodu (zrazil sa s povozom) pri [[Malenovice (Zlín)|Malenoviciach]] a, z ktorej pochádzala jazva na pravej strane čela. Operovaný bol vo Viedni. V roku [[1917]] to bol zápal žíl dolných končatín, kedy ho skoro „usmrtili“ kŕčové žily, ktoré si spôsobil dlhým chodením s plnou nošou koží na chrbte v začiatkoch podnikania.

Práca v podnikoch Tomáša Baťu vtedy živila tridsať tisíc zamestnancov, firemné továrne a predajne sa rozkladali na štyroch kontinentoch. V Zlíne naproti továrenskému kolosu stálo Náměstí Práce s dvoma obchodnými domami, sociálnym ústavom, hotelom a kinom (najväčšínajväčšie biografkino v strednej Európe), skoro hotová bola školská štvrť, pribúdali internáty a pavilóny v nemocnici, mesto lemovali záhradné štvrte s jeden a pol tisícom domčekov pre zamestnancov. Do vedenia firmy sa dostal Tomášov nevlastný brat [[Jan Antonín Baťa]] a spolu s Dominikom Čiperom a Hugom Vavrečkom (akcie firmy boli prevedené na Jána A. Baťu a Máriu Baťovú, vdovu po Tomášovi). Rozvoj podnikania pokračoval, rovnako ako budovanie Zlína. Tu vyrástol [[pamätník Tomáša Baťu]] – neskôr prestavaný na Dom umenia, [[Baťov kanál]] – rozšírenie a predĺženie vodnej cesty až do Otrokovíc s čiastočným využitím aj rieky [[Morava (rieka)|Moravy]] (každý deň na stavbe pracovalo okolo 800 robotníkov, práce sa robili ručne, bez použitia mechanizácie), výstavba rodinných domov na Lesnej štvrti atď. Neodmysliteľnou súčasťou Baťovej tradície patrilo aj do tej doby jedinečné, logicky nadväzujúce číslovanie postavených domov tak, ako sa v jednotlivých uliciach postupne dostavovali. Založil sa tým jedinečný a prehľadný systém logistiky aj orientácie. Ďalšia významná stavba [[Administratívna budova firmy Baťa v Zlíne|Baťov mrakodrap]] (1938) niesla prívlastok „najvyššej betónovej stavby Európy“. Mrakodrap bol správnym a administratívnym centrom podnikov Baťa a po druhej svetovej vojne sa stal administratívnym a riadiacim centrom podnikov Svit. Dnes, po rozsiahlej rekonštrukcii, tu sídli krajský úrad Zlínskeho kraja.