Kultúra Taiwanu: Rozdiel medzi revíziami

'''Kultúra Taiwanu''' je zmesou [[Konfucianizmus|konfuciánskej]] čínskej a domorodej taiwanskej kultúry. Okrem obrovského tradičného [[Chanovia|čínskeho]] vplyvu, výrazne ovplyvnila Taiwan aj japonská kultúra. <ref>黃文儀，《士大夫與羅漢腳》，《文教台灣》第092期</ref> Postupne sa spoločná spoločensko-politická skúsenosť s oboma kultúrami (čínskou a japonskou) na [[Taiwan|Taiwane]] rozvinula do samostatnej taiwanskej kultúrnej identity a taiwanského kultúrneho povedomia.

Odrážajúc pokračujúcu kontroverziu okolo politického postavenia Taiwanu, politika naďalej zohráva úlohu pri koncepcii a rozvoji taiwanskej kultúrnej identity. Najmä v predchádzajúcom dominantnom rámci taiwanského a čínskeho dualizmu. V posledných rokoch bol koncept taiwanského [[Multikulturalizmus|multikulturalizmu]] navrhnutý ako relatívne apolitický, alternatívny pohľad. Tento pohľad umožnil začlenenie obyvateľom pevniny a iným menšinovým skupinám do pokračujúcej redefinície taiwanskej kultúry ako kolektívne držaných systémov významov a zaužívaných vzorcov, myslenia a správania sa ľudí na Taiwane .

Predtým, ako [[Čching|ríša Čching]] postúpila Taiwan Japonsku v roku [[1895]], bola pre taiwanskú kultúru charakteristická predovšetkým roľnícka spoločnosť. Išlo predovšetkým o roľníkov [[Chanovia|z kmeňa Han]] a domorodích obyvateľov z horských oblastí. Vďaka strategickej polohe Taiwanu pozdĺž východoázijských obchodných ciest boli Taiwanci vystavení aj kozmopolitným vplyvom a vplyvom európskeho obchodu. V polovici japonskej éry (1895 – {{--}}1945) sa Taiwan začal presúvať z miestnej na súčasnú globálnu kultúru pod vedením „westernizácie“ v japonskom štýle. Počnúc obdobím prípravy Japonska na vojnu [11] Japonsko posilnilo svoju politiku "japanizácie"„japanizácie“ Taiwanu za účelom mobilizácie proti spojencom. Japonské úsilie naučilo taiwanskú elitu, japonskú kultúru a jazyk, ale vo veľkej miere nezasahovalo do náboženskej organizácie. [[Druhá svetová vojna|Keď boli po druhej svetovej vojne]] zrušené represívne vojnové politiky Japonska, Taiwanci sa rozhodli pokračovať vo svojich predvojnových [[Multikulturalizmus|kozmopolitných]] aktivitách. [12] Japonské koloniálne dedičstvo formovalo mnohé zvyky a spôsoby Taiwancov. Je stále viditeľné vďaka obrovskému úsiliu Japonska pri budovaní taiwanskej ekonomickej infraštruktúry a priemyselnej základne, ktorá sa často uvádza ako hlavný faktor rýchleho hospodárskeho rozvoja Taiwanu. [13]

Koncom štyridsiatych rokov [[20. storočie|20. storočia]] ČNS [[Autoritarizmus|odstránila nesúhlas]] so svojou kultúrnou politikou. Keď Taiwanci obnovili kultúrne aktivity, ktoré Japonci v roku [[1937]] zakázali, nacionalistický postoj spočíval v názore, že Taiwanci boli japonskými „otrokmi“, mali by absolvovať obdobie morálneho a ideologického opatrovníctva, než budú môcť využívať svoje plné práva občanov [[Taiwan|Čínskej republiky]] . [18] Incident z 28. februára zničil taiwanskú mestskú elitu a príchod pevninskej elity zabezpečil nacionalistickú nadvládu mestských kultúrnych centier. [19]

V roku [[1953]] Generalissimo [[Čankajšek|Chiang Kai-shek]] vydal svoje prvé veľké stanovisko ku kultúre, aby dokončil [[Sunjatsen|Sunjatsenove]] tri princípy ľudu. Tie zahŕňali predpisovanie nacionalistických učebných osnov pre vzdelávanie, budovanie zariadení pre intelektuálnu a fyzickú rekreáciu a hlavný štátny kultúrny program -– propagácie protikomunistickej propagandy. [20] Čo sa týka taiwanského kultúrneho života, hlavným ťahúňom bola „univerzalizácia“ vzdelávania v mandarínčine, ktorá bola vynútená zákonom. Napriek tvrdej čínskej kontrole kultúry viedol sovietsky pokrok v technológii k novému nacionalistickému zameraniu na budovanie užšej spolupráce s americkými univerzitami a rozvoj inžinierskych programov. [21] Americká prítomnosť na Taiwane tiež povzbudila Taiwančanov k obnoveniu niektorých politicky, etnicky neutrálnych kultúrnych aktivít, čo sa prejavilo na prekvitajúcom mediálnom trhu v taiwanskom jazyku. [22]

V období 60. a [[80. roky 20. storočia|80. rokov 20. storočia]] bola taiwanská kultúra opisovaná médiami ako kontrast medzi Taiwanom (slobodná Čína) a Čínou (komunistická Čína). Popori tom často čerpala z oficiálnych trópov Taiwanu ako bašty tradičnej čínskej kultúry, ktorá si zachovala „skutočnú „Čínske“Čínske hodnoty proti „falošným“ čínskym hodnotám postkomunistickej Číny. V tom istom čase boli taiwanské kultúrne prejavy brutálne potlačené generalissimom Chiang Kai-shek a ČNS. V reakcii na [[Veľká proletárska kultúrna revolúcia|kultúrnu revolúciu]] v Číne začala vláda Taiwanu podporovať čínsku kultúrnu renesanciu (中華文化復興運動) s nespočetným množstvom programov určených na podporu tradičnej čínskej kultúry v boji proti komunistickému hnutiu na pevnine, ktorého cieľom bolo vykorenenie „ Štyroch starcov “. Tieto programy zahŕňali dotované vydávanie čínskej klasiky, symbolické funkcie Národného palácového múzea, povýšenie slávnych predvojnových učencov na popredné pozície vo vládnych a akademických inštitúciách, tvorbu učebníc a učebných osnov so zameraním na oficiálny pohľad na „tradičnú“ čínsku kultúru a angažovanosť v spoločenských a komunitných udalostiach.

Bentuhua alebo Taiwanizácia / taiwanskej lokalizácia sa stala, pravdepodobne najdôležitejším symbolom kultúrnej zmeny v priebehu posledných dvadsiatich rokov. Bentuhua sa opisuje ako sociálne a kultúrne hnutie obyvateľov Taiwanu. Cieľom je stotožnenie sa s jedinečným historickým a kultúrnym dedičstvom Taiwanu. Bentuhua bola často spájaná s kampaňou za nápravu mena Taiwanu, nezávislosťou Taiwanu a taiwanským nacionalizmom . 

Prevládajúca forma náboženskej viery na [[Taiwan|Taiwane]] je zmesou budhizmu, [[Taoizmus|taoizmu]] a čínskeho ľudového náboženstva, vrátane čínskeho uctievania predkov, uctievania Mazu, uctievania Wang Ye a tradícií Zhai Jiao .

Humanistický budhizmus je popri synkretickej forme tradičného čínskeho ľudového náboženstva hlavnou charakteristickou črtou moderného taiwanského budhizmu. Humanistický budhizmus má svoje korene od čínskeho mnícha Ctihodného Taixu (1890 – {{--}}1947), ktorý presadzoval priamejšie príspevky do spoločnosti prostredníctvom budhistickej komunity a mal významný vplyv na ctihodného Yin Shuna, ktorý je všeobecne považovaný za kľúčovú osobnosť, ktorá priniesla humanistický budhizmus na Taiwan. <ref>{{Citácia elektronického dokumentu|url=http://www.masterlee.url.tw/talk/interview/1-2-0.htm}}</ref>

Kresťanské cirkvi sú na Taiwane aktívne už mnoho rokov, väčšina z nich sú protestantské (2,6 % populácie sa identifikujú ako protestanti) pričom presbyteriáni zohrávajú obzvlášť významnú úlohu. Presbyteriánska cirkev na Taiwane bola aktívna pri presadzovaní ľudských práv a používaní hovoreného a písaného taiwanského jazyka (pozri Pe̍h-ōe-jī ), a to počas japonskej nadvlády, ako aj počas obdobia stanného práva v Čínskej republike, počas ktorého bolo právne nariadené výlučné používanie mandarínskej čínštiny.

Budhisticko-taoistické náboženské presvedčenie tvorí 93 %, kresťanské 4,5 % a iné 2,5 %. <ref name="factbook">{{Citácia elektronického dokumentu|url=https://www.cia.gov/the-world-factbook/countries/taiwan/}}</ref>

Umelecké dedičstvo Taiwanu je mimoriadne rozmanité. Kamenári kultúry Changbin začali robiť umenie na Taiwane najmenej pred 30 000 rokmi. Asi pred 5000 rokmi sa začali objavovať diela z nefritového a hlineného tovaru. Umenie bolo prvýkrát inštitucionalizované na Taiwane počas japonského koloniálneho obdobia a založenia verejných škôl venovaných výtvarnému umeniu. Japonci predstavili na Taiwane olejomaľby a akvarelové maľby a taiwanských umelcov výrazne ovplyvnili ich japonskí kolegovia. Japonci nezriadili na Taiwane terciárne inštitúcie pre umelecké vzdelávanie. Všetci študenti, ktorí si želali získať pokročilý titul v umení, museli cestovať do Japonska, aby tak urobili. Keď nacionalisti v roku [[1949]] utiekli na Taiwan, priviezli so sebou mnohých najprestížnejších čínskych umelcov. Nacionalisti tiež založili prvé umelecké vysoké školy a univerzity na Taiwane. Spolu s čínskymi vplyvmi nacionalisti tiež umožnili Spojeným štátom zriadiť na Taiwane sériu vojenských základní, Američania na Taiwan zaviedli [[Populárna kultúra|americkú popkultúru]] a umelecké myšlienky ako [[Abstraktný expresionizmus|abstraktný expresionizmus.]] Demokratizácia na konci 80. rokov a zrušenie stanného práva poskytli taiwanským umelcom po prvý raz v histórii slobodu prejavu. Ekonomický rozmach v 80. a 90. rokoch výrazne zvýšil aj finančné zdroje taiwanských múzeí a patrónov. <ref name="Taiwan Today">{{Citácia elektronického dokumentu|url=https://taiwantoday.tw/news.php?post=168600&unit=20,35&unitname=Taiwan-Review&postname=Beauty-in-Diversity}}</ref> V roku [[1990]] bol Taiwan najväčším ázijským umeleckým trhom. <ref>{{Citácia elektronického dokumentu|url=https://news.artnet.com/market/taipei-dangdai-taiwan-art-market-1762140}}</ref> Ako taiwanská umelecká scéna dozrela, začala sa väčšia špecializácia na výstavné priestory s múzeami venovanými veciam, ako je otváranie fotografií a keramiky. V [[21. storočie|21. storočí]] taiwanská umelecká komunita prijala nové technológie a nové médiá. <ref name="Taiwan Today" /> Aj keď už nie je najväčším trhom s umením v Ázii, vkus taiwanských zberateľov dozrel a Taiwan zostáva najmodernejším umeleckým trhom v Ázii. <ref>{{Citácia elektronického dokumentu|url=https://news.artnet.com/market/taipei-dangdai-and-what-comes-next-1449517}}</ref>

Karaoke je neuveriteľne populárne na Taiwane, kde sa nazýva KTV (karaoke televízia). Toto je príklad niečoho, čo Taiwanci vo veľkom rozsahu čerpali zo súčasnej japonskej kultúry . Ďalším príkladom je Pachinko. Počas tajfúnov veľa mladých Taiwancov strávi deň spievaním karaoke alebo hraním [[Madžong|mahjongu]] . Mnohí radi sledujú minisériu pod spoločným názvom Taiwanská dráma .

Od roku [[1999]] sa horúce pramene, známe ako ''wēnquán'' v čínštine a ''[[onsen]]'' v japončine, vracajú vďaka úsiliu vlády. [[Onsen|Odkedy Japonci zaviedli na Taiwane svoju bohatú kultúru onsen,]] bolo objavených viac ako 100 horúcich prameňov, pričom najväčšia koncentrácia je v najsevernejšej časti ostrova Taiwan.