Kultúra Taiwanu: Rozdiel medzi revíziami

 Taiwanskú kultúru a kultúrne dedičstvo do značnej miery formovali procesy [[Imperializmus|imperializmu]] a kolonizácie. Štrukturálne a psychologické dopady, po sebe nasledujúcich koloniálnych projektov, boli neoddeliteľnou súčasťou rozvoja sebaobrazu Taiwanu a vývoja oficiálnej aj neoficiálnej taiwanskej kultúry. [8] Taiwan zostal väčšinu svojej kolonizovanej existencie na kultúrnom okraji. Ďaleko od centier občianskeho a kultúrneho života. Napriek tomu sa s každou zmenou režimu sa kultúrne centrum Taiwanu posúvalo. Iinšpiráciou pre kultúru Taiwanu boli v rôznych obdobiach rôzne krajiny. Okrem iného aj domorodý Taiwan, Amsterdam, Xiamen (Amoy), Peking z éry [[Čching|Qing]] [[Japonské cisárstvo (1868 – 1945)|, cisárske Japonsko]], povojnová Čína ale aj Spojené štáty. [9] [10]

Predtým, ako [[Čching|ríša Čching]] postúpila Taiwan Japonsku v roku [[1895]], bola pre taiwanskú kultúru charakteristická predovšetkým roľnícka spoločnosť. Išlo predovšetkým o roľníkov [[Chanovia|z kmeňa Han]] a domorodích obyvateľov z horských oblastí. Vďaka strategickej polohe Taiwanu pozdĺž východoázijských obchodných ciest boli Taiwanci vystavení aj kozmopolitným vplyvom a vplyvom európskeho obchodu. V polovici japonskej éry (1895{{--}}1945) sa Taiwan začal presúvať z miestnej na súčasnú globálnu kultúru pod vedením „westernizácie“ v japonskom štýle. Počnúc obdobím prípravy Japonska na vojnu [11] Japonsko posilnilo svoju politiku „japanizácie“ Taiwanu za účelom mobilizácie proti spojencom. Japonské úsilie naučilo taiwanskú elitu, japonskú kultúru a jazyk, ale vo veľkej miere nezasahovalo do náboženskej organizácie. [[Druhá svetová vojna|Keď boli po druhej svetovej vojne]] zrušené represívne vojnové politiky Japonska, Taiwanci sa rozhodli pokračovať vo svojich predvojnových [[Multikulturalizmus|kozmopolitných]] aktivitách. [12] Japonské koloniálne dedičstvo formovalo mnohé zvyky a spôsoby Taiwancov. Je stále viditeľné vďaka obrovskému úsiliu Japonska pri budovaní taiwanskej ekonomickej infraštruktúry a priemyselnej základne, ktorá sa často uvádza ako hlavný faktor rýchleho hospodárskeho rozvoja Taiwanu. [13]

Počas raného povojnového obdobia [[Kuomintang|Čínska nacionalistická strana]] (ďalej len ČNS) potláčala taiwanské kultúrne prejavy a bránila Taiwancom v kozmopolitnom živote s výnimkou v oblasti vedy a techniky. [14] Autoritárska politika ČNS dominovala vo verejnom a kultúrnom priestore. Čínske nacionalistické siete sa stali súčasťou kultúrnych inštitúcií, čo ponechávalo len málo zdrojov na rast kultúrnej autonómie Taiwanu. [15]

Na začiatku vlády ČNS bol Taiwan pod vplyvom Čínskej nacionalistickej strany, ale rovnako sa stal stredobodom amerických [[Geopolitika|geopolitických]] záujmov preskupených z japonského imperiálneho centra na čínske nacionalistické centrum. [16] Hoci americké kultúrne aktivity boli skromné, zohrali významnú úlohu v rozvíjajúcej sa kultúrnej scéne Taiwanu. ČNS tvrdila, že strata morálky viedla k „strate Číny“. Preto štát vydal sériu ideologických reforiem zameraných na „opätovné ovládnutie“, ktoré sa stali hlavným štátnym kultúrnym programom tej doby. Bezprostredné znepokojenie nad stratou Taiwanu odklonilo dlhodobé investície do humanitných a spoločenských vied. Na inej úrovni bolo hlavným cieľom štátu „ očisťovať “ Taiwancov vyučovaním mandarínskej čínštiny a nacionalistickej ideológie prostredníctvom povinného základného vzdelávania. [17]

Koncom štyridsiatych rokov [[20. storočie|20. storočia]] ČNS [[Autoritarizmus|odstránila nesúhlas]] so svojou kultúrnou politikou. Keď Taiwanci obnovili kultúrne aktivity, ktoré Japonci v roku [[1937]] zakázali, nacionalistický postoj spočíval v názore, že Taiwanci boli japonskými „otrokmi“, mali by absolvovať obdobie morálneho a ideologického opatrovníctva, než budú môcť využívať svoje plné práva občanov [[Taiwan|Čínskej republiky]]. [18] Incident z 28. februára zničil taiwanskú mestskú elitu a príchod pevninskej elity zabezpečil nacionalistickú nadvládu mestských kultúrnych centier. [19]

V roku [[1953]] Generalissimo [[Čankajšek|Chiang Kai-shek]] vydal svoje prvé veľké stanovisko ku kultúre, aby dokončil [[Sunjatsen|Sunjatsenove]] tri princípy ľudu. Tie zahŕňali predpisovanie nacionalistických učebných osnov pre vzdelávanie, budovanie zariadení pre intelektuálnu a fyzickú rekreáciu a hlavný štátny kultúrny program – propagácie protikomunistickej propagandy. [20] Čo sa týka taiwanského kultúrneho života, hlavným ťahúňom bola „univerzalizácia“ vzdelávania v mandarínčine, ktorá bola vynútená zákonom. Napriek tvrdej čínskej kontrole kultúry viedol sovietsky pokrok v technológii k novému nacionalistickému zameraniu na budovanie užšej spolupráce s americkými univerzitami a rozvoj inžinierskych programov. [21] Americká prítomnosť na Taiwane tiež povzbudila Taiwančanov k obnoveniu niektorých politicky, etnicky neutrálnych kultúrnych aktivít, čo sa prejavilo na prekvitajúcom mediálnom trhu v taiwanskom jazyku. [22]