|
# pri pochybnostiach treba rozhodnúť v prospech obžalovaného (Ak nie sú jednoznačné dôkazy o vine obžalovaného, treba sa prikloniť k oslobodzujúcemu rozsudku),
# neznalosť zákona neospravedlňuje (Ak niekto z neznalosti prestúpil zákon, nemôže svoju neznalosť zákona použiť ako poľahčujúcu okolnosť).
== Vývoj rímskeho práva ==
Pred vznikom [[Zákon dvanástich tabúľ|12 tabúľ]] (754-449 BC), súkromné právo v starovekom Ríme pozostávalo z práva kviristkého (ius civile Quiritum), ktoré platilo len pre občanom Ríma. Bolo viazané na náboženstvo, symbolizmus a konzervatizmus. Boli v ňom využívané hlavne slovne uzavreté zmluvy resp. princíp „mancipatio“. Je pravdepodobné, že Rímske právo má svoje korene v etruskom náboženstve.<ref>{{Citácia periodika|titul=Law as a Multidisciplinary Phenomenon|url=http://dx.doi.org/10.24169/djm/2011/3/4|periodikum=Debreceni Jogi Műhely|dátum=2020-08-29|dátum prístupu=2023-03-26|ročník=8|číslo=3|strany=42–50|issn=1786-5158|doi=10.24169/djm/2011/3/4|meno=Jenő|priezvisko=Szmodis}}</ref>
=== 12 tabúľ ===
Prvý právny systém v starovekom Ríme bol [[Zákon dvanástich tabúľ|„Zákon dvanástich tabúľ“]]. Tento zákon pochádza z polovice 5. stor. kedy plebejský tribún C. Terentilius Arsa navrhol, aby právny systém bol spísaný, čo malo predísť tomu, aby boli zákony aplikované svojvoľne.<ref name=":0">{{Citácia periodika|titul=A Short History of Roman Law|url=http://dx.doi.org/10.4324/9780203416464|dátum=2002-11-01|dátum prístupu=2023-03-26|doi=10.4324/9780203416464|meno=Olga|priezvisko=Tellegen-Couperus}}</ref>
Po ôsmich rokoch politického boja, plebejci presvedčili patricijov aby vyslali do Atén delegáciu, ktorá mala odkopírovať „[[Solónova ústava|Solónovu ústavu]]“. Delegácia bola vyslaná aj do iných gréckych miest pre rovnaký dôvod.<ref name=":0" />
V 451 BC, podľa príbehu podľa Levyho ([[Titus Livius]]), bolo vybratých desať rímskych obyvateľov, ktorí dostali najvyššiu politickú moc, čo bolo možné z dôvodu obmedzenia moci magistrátov.<ref name=":0" /> Nazývali ich decemviri legibus scribundis.
V 45 BC, decemviri spísali desať tabúľ (tabulae), ale tieto boli označené plebejcami za nedostačujúce. Druhý decemvirát pridal ďalšie dve tabule o rok neskôr. Zákon dvanástich tabúľ bol potom schválený ľudom.
Súčasný odborníci spochybňujú akurátnosť starovekých historikov. Je totiž pravdepodobné, že druhý decemvirát nikdy nevznikol. Ďalej spochybňujú efekt gréckej kultúry na Rímske právo. Množstvo odborníkov zastáva názor, že delegáciu do Grécka Rím neposlal. Veria, že Rím obdržal grécke zákony z gréckych miest ''Magna Graecia''. Originálny text Dvanástich tabúľ sa nezachoval. Zákonník bol pravdepodobne zničený, keď bol Rím dobitý [[Galovia|Galmi]] v 387 BC.
Fragmenty, ktoré sa zachovali ukazujú, že Zákon dvanástich tabúľ nebol zákonník v modernom slova zmysle. Neobsahoval kompletný systém, všetky právne kroky a riešenia. Skôr obsahoval konkrétne ustanovenia, ktoré mali zmeniť vtedy-existujúce zvykové právo. Aj keď tieto ustanovenia zasahujú do všetkých odvetví práva, najviac sa venujú súkromnému a procesnému právu.<ref name=":0" />
=== '''Rané právo a právna veda''' ===
Ku dôležitým zákonom prijatým počas Republiky patrili napr. ''Lex Canuleia'' (445 BC), tento zákon dovoľoval manželstvo medzi patricijmi a plebejmi; ''Leges Liciinae Sextiae'' (367 BC), ktorý obmedzoval množstvo verejného priestranstva, ktoré obyvateľ mohol obsadzovať, a hovoril o tom, že jeden z dvoch každoročných konzulov musí byť plebejský<ref>{{Citácia periodika|titul=The Oxford Classical Dictionary|url=http://dx.doi.org/10.1093/acref/9780198606413.001.0001|dátum=2005-01-01|dátum prístupu=2023-03-26|doi=10.1093/acref/9780198606413.001.0001}}</ref>; ''Lex Ogulnia'' (300 BC), ktorý dovoľoval plebejcom nadobudnúť niektoré náboženské funkcie; a ''Lex Hortensia'' (287 BC), ktorý čiastočne zrovnoprávnil plebejcov s patricijmi.<ref>{{Citácia periodika|titul=The Oxford Classical Dictionary|url=http://dx.doi.org/10.1093/acref/9780198606413.001.0001|dátum=2005-01-01|dátum prístupu=2023-03-26|doi=10.1093/acref/9780198606413.001.0001}}</ref>
Ďalším dôležitým štatútom z tejto éry bol ''Lex Aquilia'' z 286 BC, ktorý môže byť označovaný za zakladateľa moderného správneho práva. Aj keď je dôležité podotknúť, že Rím neprispel do Európskej právnej kultúry svojimi spísanými zákonmi, ale skôr vznikom triedy profesionálnych právnikov a vznikom právnej vedy. Toto bolo dosiahnuté predovšetkým postupným pridávaním myšlienok gréckej filozofie do predmetu práva.
Tradične, počiatky Rímskej právnej kultúry sú spojené s meno [[Gnaeus Flavius]]. Flavius pravdepodobne okolo roku 300 BC publikoval formuláre s úvodnými slovami, ktoré museli byť vyrieknuté pred začatím akýchkoľvek právnych krokov. Dovtedy boli tieto formality známe len pre kňazov. Táto publikácia znamenala, že aj ľudia, ktorý neboli kňazmi, mohli čítať právne dokumenty. Aj keď táto skutočnosť nie je potvrdená, je pravda, že právnici pred 2. stor. BC začali byť aktívnejší a množstvo právnych dokumentov sa niekoľko násobne zvýšilo. Ku dôležitým právnikom z tejto doby patrili napr. ''Quintus Mucius Scaevola'' alebo ''Servius Sulpicius Rufus'', priateľ [[Marcus Tullius Cicero|Marca Tulliusa Cicera]]. Republika mala v tomto období veľmi sofistikovaný právny systém, ktorý bol nahradený monarchickým pri nástupe [[Principát|Principátu]] v 27 BC.
=== '''Klasické rímske právo''' ===
V prvých 250 rokoch tohto obdobia rímske právo a rímska právna veda dosiahli najvyšší stupeň sofistikovanosti. Právny systém v tomto období je často označovaný za „klasické obdobie rímskeho práva“.
Právnici v tomto období pracovali v iných funkciách. Poskytovali:
* právne poradenstvo privátnej klientele
* radili magistrátom, hlavne prétorom
* napomáhali spisovaniu ediktov
Právnici taktiež produkovali všetky druhy trestov. Okolo 130 AD, právnik [[Salvius Iulianus]] vytvoril štandardnú formu ediktu, ktorá bola používaná všetkými prétormi dalej. Tento štandardizovaný edikt splňal funkciu obsiahleho zákonníka, aj keď formálne nemal právnu silu.
V klasickom období rímskeho práva vznikli aj viaceré inštitúcie a koncepty. Medzi najdôležitejšie patria:
* Rímski právnici jasne oddelili právo vlastniť a právo manipulovať s nejakou vecou (vlastníctvo-držba)
* Štandardizovali typy zmlúv
Rímska republika mala tri vetvy:
* Zhromaždenie
* [[Senát (staroveký Rím)|Senát]]
* [[Konzul (staroveký Rím)|Úrad konzulov]]
Zhromaždenie prijímalo zákony a deklarovalo vojnu; Senát kontroloval financie; a Konzul mal najvyššiu súdnu moc.<ref>{{Citácia knihy|titul=Bridges, Stephen John, (born 19 June 1960), HM Diplomatic Service; Consul General, Chicago, since 2013|url=http://dx.doi.org/10.1093/ww/9780199540884.013.u43318|vydavateľ=Oxford University Press|rok=2007-12-01}}</ref>
=== '''Poklasické obdobie''' ===
V polovici 3. stor. podmienky pre vývoj právnej kultúry začali upadať. Politická a ekonomická situácia sa vďaka panovníkom, ktorý získavali stále väčšiu moc nad všetkými aspektami politického života, zhoršovala. Politický systém [[Principát|Principátu]] prešiel do systému [[Dominát|Dominátu]], ktorý neprenechal miesto pre právnikov, ktorí vnímali právo ako vedu a nie ako nástroj na dosiahnutie svojich politických cieľov. Literárna produkcia v tomto období skončila. Právna veda a vzdelanie v určitých ohľadoch prežila vo východnej časti Ríše no na západe bolo klasické právo úplne zabudnuté.
== Koncepty práva ==
=== Verejné právo ===
Ústava Rímskej Republiky (''mos maiorum'') bola nepísaný súbor pravidiel a princípov, ktoré fungovali hlavne na základe precedensov. Koncepty, ktoré tu vznikli sa používajú dodnes. Patrí sem hlavne rozdelenie moci, právo veta, systém bŕzd a protiváh alebo pravidelne usporiadané voľby. Aj niektoré menej používané koncepty, ako napríklad spôsob volieb v USA, pochádza z rímskej ústavy.
Ústava Republiky nebola oficiálna. Nebola spísaná a stále sa vyvíjala. Počas 1. stor. BC, moc a legitimita ústavy postupne upadala. Aj veľký zástancovia ústavy, ako napr. Cicero, ju prestali ku koncu trvania republiky používať. Keď Republika padla, zanikla aj ústava. Prvý rímsky cisár [[Octavius Augustus|Augustus]] sa pokúsil o znovuzavedenie ústavy, ktorá by riadila Ríšu.
=== Súkromné právo ===
''Stipulatio'' bola základná forma zmlúv v Rímskom práve. Bola praktizovaná vo forme otázky a odpovede.
''Rei vindicatio'' je právny krok, ktorý oprávňuje žalobcu požadovať obhajcu o navrátenie veci, ktorá patrí žalobcovu naspäť. Tento právny krok bol hlavne užívaný keď vlastníctvo žalobcu bolo obmedzované obhajcom. Žalobca taktiež mohol podniknúť kroky pre potrestanie obhajcu (''actio furti''). Ak vec nemohla byť navrátená, žalobca si mohol nárokovať odškodné. ''Rei vindicatio'' bolo odvodené od ''ius civile'', bolo teda dostupné len pre občanov Ríma.
=== '''Východná časť''' ===
Centrum Ríše bolo presunuté na Grécky Východ v 4. stor. Toto spôsobilo, že sa veľa gréckych konceptov začalo objavovať aj v oficiálnom rímskom práve. Vplyv je viditeľný dokonca aj v rodinnom práve, čo je tradične časť, ktorá sa mení najmenej. Napr. Konštantín I. začal obmedzovať tradičný rímsky koncept ''patria potestas'', čo znamená, že moc rodiny drží muž. Uviedol do platnosti, že dedičské práva majú všetci potomkovia, nie len muži.
Kodifikáciou Konštantínovho práva bol ''Codex Theodosianus'' (438 AD). Tento kodex dalej vyvinul [[Justinián I.]], ktorý vytvoril [[Corpus iuris civilis|Corpus Juris Civilis]] (529-534). Tento zákonník bol základňou pre všetky nové právne systémy v [[Byzantská ríša|Byzantskej ríši]].<ref>{{Citácia knihy|titul=A short history of Roman law|url=https://www.worldcat.org/oclc/52629024|vydavateľ=Routledge|rok=1993|miesto=London|isbn=0-585-44902-3|meno=O. E.|priezvisko=Tellegen-Couperus}}</ref>
=== '''Západná časť''' ===
[[Corpus iuris civilis|Justiniánov kódex]] bol známy, no taktiež bol veľmi ignorovaný. Niektoré jeho časti však slúžili ako základ pre germánske právne systémy.
=== Dnes ===
Rímske právo sa ako celok už nevyužíva no jeho časti môžeme stále vidieť. Ustanovenia pochádzajúce zo starovekého rímskeho práva boli preložené a vsunuté do moderných právnych systémov.
== Významné osobnosti ==
| 