Študent od Váhu je pseudonymum Karola Sidora, pod ktorým písal svoje prvé články do Národných Novín.

Karol Sidor sa narodil 16. júla 1901 v Ružomberku v rodine murárskeho majstra. Napriek sociálnym problémom rodiny a hlavne na nátlak matky Márie Karol pokračoval v štúdiu na piaristickom gymnáziu v Ružomberku. Pre Karola bola jeho matka vzorom kultúrnych a mravných hodnôt. Už ako 9 ročný stretol svoj celoživotný vzor – kňaza Andreja Hlinku, u ktorého bol miništrantom. Kňaz ho upútal odvahou a temperamentným prejavom. Pre narastajúce dlžoby sa rodina musela odsťahovať do podnájmu. Mladý Karol našiel útechu v poézii. Aj vďaka nej sa na gymnáziu spriatelil s Augustínom Načinom / umelecké meno Borin /, ktorého v roku 1917 priviedol aj na faru k Hlinkovi. So spolužiakmi založili tajný slovenský spolok, v ktorom diskutovali o dielach slovenských spisovateľov. Po otcovom narukovaní prevzal Karol zodpovednosť za rodinu, preto letné prázdniny v roku 1917 strávil na stavbe v Ľubochni. Po otcove smrti koncom roka podriadil svoje záujmy rodine a starostlivosti o mladšie sestry Milu a Gabrielu.

Jeho aktivita nepoľavila ani v tomto období. V Národných novinách v článku Mládeži sa prihovára svojím rovesníkom. Od roku 1918 do novín prispieva pravidelne s pozítivným ohlasom v celom Uhorsku. Na pôde gymnázia v samovzdelávacom krúžku vystúpil s novelou Milica, v ktorej zdôraznil dôležitosť slovanskej vzájomnosti. Promaďarsky orientovaní študenti na ňu zareagovali založením časopisom Diákszava / Študentské slovo /. Sidor na to odpovedal založením časopisu Liptói bryndza / Liptovská bryndza / ilustrovaný Augustínom Načinom. Obaja kamaráti v lete vydávali Listy mládeži, v ktorých okrem vážnych tém ponúkali aj veršíky a anekdoty. Ich cesty sa po prázdninách rozišli. Način odmietol pokračovať v štúdiu a zamestnal sa ako pomocná úradnícka sila.

Po Načinovom odchode Karol najviac času trávil v spoločnosti syna politicky činného lekára Vavra Šrobára Vladom, s ktorým prežil aj koniec 1. svetovej vojny. Na začiatku prázdnin roka 1918 Karol ochorel na španielsku chrípku, Vlado ho napriek tomu denne navštevoval. Neskôr ochorel aj on. V septembri 1918 obidvoch priateľov zvolili do vedenia maďarského samovzdelávacieho spolku. Vznik Československa privítal Sidor s nadšením. Prvoradým sa pre neho stalo vzdelávanie v slovenskom jazyku. Na zhromaždení v Liptovskom Svätom Mikuláši požiadala delegácia šarišských roľníkov Hlinku o vyslanie ľudí znalých pomerov na východné Slovensko. On tam poslal Rudolfa Foltýna, Alexa Križku, Belomíra Satorisa, Karola Sidora, Holúbka, Žuffu a Šolca. Na prvom verejnom zhromaždení v Solivare pri Prešove ich zadržali maďarskí vojaci a eskortovali do Košíc. Študenti organizovali ďalšie zhromaždenia a rozdávali letáky so znením Deklarácie slovenského národa.

3. – 5. januára 1919 sa v Prahe zúčastnil na Zjazde študújucej mládeže, kde ho zvolili za podpredsedu stretnutia. Po opatreniach Ministerstva školstva a Národnej osvety / MŠANO / sa oslabila jeho dôvera k Čechom. Dokonca si osvojil negatívny názor, že sú nositeľmi nežiadujúceho pokroku spájaného s bezbožnosťou.

Sidor spolu s Vladom Šrobárom začali vydávať študentský časopis Vatra. Jeho vydávanie zabezpečili verejnými zbierkami. Prvé číslo vo februári 1919 vytlačili Páričkove kníhtlačiarne. Za 1000 výtlačkov 16 stranového časopisu zaplatili 380 korún. Po vyhrotení vzťahov medzi Andrejom Hlinkom a Vavrom Šrobárom odcházda Vlado z redakcie. Zodpovednosť za Vatru neskôr prevzal Sidorov dávny priateľ Način. Z Vatry sa postupne stal kvalitný literárnoumelecký časopis. Začiatkom roka 1919 sa Karol vrátil do školy. 28. júna 1919 zvolal do Ružomberka Ústredný výbor katolíckeho študentstva slovenského. Na zjazd 3. augusta 1919 prišlo do kina Apolo 800 stredoškolských študentov vrátane krojovaných členov Orla. Členkou ružomberského Orla bola aj Angela Tomčová, s ktorou sa 28. augusta 1925 oženil. Na zjazde odsúdili poštátňovanie školstva a urážanie náboženského cítenia študentov. Keď ich referent školstva Šrobárovho Ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska Anton Štefánek požiadal o predloženie dôkazov, odozvy sa nedočkal.

V rokoch 1919 – 1920 sa Sidor sústredil na zakladanie telovýchovno – kultúrnych organízacií. Organizácia Orla sa stala nástrojom radikalizácie spoločensko – politickej scény. Dôkazom bol aj Hlinkov prejav na zakladajúcej schôdzi v Žiline 7. augusta 1919, ktorý rušili priaznivci centralistických politických strán, čo viedlo k policajnému zásahu. Ako 20 ročný sa stal členom redakcie Slováka orgánu SĽS. Po Hlinkovom uväznení organozoval protesty za jeho oslobodenie, za čo bol vylúčený z gymnázií v ČSR. Trest mu neskôr zmiernili, a tak v júli 1920 v Ružombeku zmaturoval.

Po volebnej porážke ľudákov v apríli 1920 sa strana dostala do krízy. Po maturite sa Karol rozhodol študovať právo na Karlovej univerzite. Stal sa z neho pražský spravodajca. Čitatelia oceňovali široké spektrum spoločensko – politických námetov. Po odchode niekoľkých redaktorov zo Slováka v roku 1921 požiadal Hlinka Karola, aby sa vrátil do Ružomberka. Ten sa po ukončení 3. semestra do rodného mesta vrátil, aby posilnil redakciu. Zamestnanie mu uľahčilo jeho sociálne postavenie, takže sa mohol postarať o matku a sestry. V redakcii sa zblížil s Milom Urbanom a Vojtechom Strakom. Novinárske povolanie mu poskytlo možnosť sebarealizácie a istú dávku dobrodružstva. Ale jeho nadšenie opadlo po tlačovom procese roku 1921 s užhorodským županom Ladislavom Mayšom. Neskôr sa procesy množili.

Roku 1922 Slovenská ľudová strana presunula sekretariát aj redakciu Slováka do Bratislavy. Novým šéfredaktorom sa stal bývylý univerzitný profesor Vojtech Tuka. Tuka Karolovi zveril rubriku Denné zvesti. Na Sidorov podnet vznikla rubrika Podkarpatská Rus. Preto sa v roku 1922 vybral spoznať krajinu a ľud, v čom mu pomáhali aj jeho sprievodcovia Jozef Kaminski a Augustín Vološin. V roku 1926 pokračoval v štúdiu na Právnickej fakulte. Tuka mu vo vzdelávaní bránil. Tuka začal pôsobiť aj na orgány strany, na jeho podnet vznikla Rodobrana ako reakcia na podobné aktivity v iných európskych štátoch. Vzťahy medzi redaktormi sa zhoršovali aj vďaka hlavnému tajomníkovi SĽS Pavlovi Macháčkovi, ktorý neprimerane zasahoval do ich kompetencií. To viedlo k prepusteniu mladých redaktorov Jozefa Ňižňanského a Augustína Načina.

Karol Sidor sa začal venovať rubrike Divadelná kritika. Vo svojej rubrike tlačil na vedenie SND, aby uvádzalo viac slovenských hier v podaní slovenských hercov. Po opätovnom angažovaní Janka Borodáča a jeho priateľa Jozefa Kella Sidor predpokladal väčší záujem bratislavského publika o divadlo, to sa však nepotvrdilo. Vedenie divadla sa rozhodlo na 50 narodeniny Jozefa Gregora Tajovského uviesť hru Statky-Zmätky. To však kritika odmietla a požadovala novšiu hru. Divadlo sa rozhodlo pre hru Smrť Ďurka Langsfelda, tú však nestihli naštudovať. Preto na autorove narodeniny uviedli titul Žižkova smrť. Sidor využil zmätky z prekladania osláv na zorganizovanie demonštrácie autonomistických študentov. Mládež vyvolávala hádky a pästné súboje aj na predstavení, tie ukončila až polícia. Na Hlinkov podnet napísal hru Kysuca o " starých Slovákoch".

Láska k Poľsku upraviť

Sidor už od mladosti prejavoval náklonosť k Poľsku. Tieto pocity prezentoval aj v Slovákovi 29. augusta 1920. Poľsko mu imponovalo samostatnosťou a suverénosťou. Jeho sympatie vychádzali aj z rovnakej katolíckej tradície. Jeho polonofilstvom neotriaslo ani napätie medzi ČSA a Poľskom po rozšírení poľského územia o 13 spišských a 12 oravských obcí. Pod vplyvom Pavla Macháčka sa v Slovákovi objavovali články o poľskej územnej nenásitnosti, na čo Karol reagoval prekladmi článkov z poľskej tlače s československou tématikou.

MZV mu v roku 1925 udelilo štipendium na pobyt v Poľsku. Svoje zážitky opísal v publikácii Cesta po Poľsku, v ktorej vyjadril svoje úprimné sympatie k Poliakom. Hodnotil v nej aj poľsko-slovenské vzťahy, ale dosť subjektívne. V Krakove sa stretol s profesorom Jagelovskej univerzity Wladyslawom Semkowiczom. Ten mu predstavil zbližovaciu akciu prostredníctvom ktorej chceli "prebudiť" obyvateľov severného Slovenska, hlavne Goralov. Návštevu Poľska v roku 1927 orientoval na stretnutia so Slovákmi žijúcimi v Poľsku. Sidorova orientácia na Poľsko prispela k vzájomnému spoznávaniu sa obidvoch národov. Spolu s manželkou sa venoval prekladom poľských spisovateľov Feliksa Gwidža a Mickhailiny Mosicickej. Poľská zahraničná politika sa zameriavala aj na HSĽS, hlavne na jej polonofilsky orientovanou zložkou na čele s Karolom Sidoom. V roku 1932 bol Sidor hosťom Kongresu poľských katolíckych spisovateľov vo Varšave. Autonomistický blok HSĽS vo voľbách v roku 1935 spolupracoval aj s poľskou menšinou.

Sidorove 7. týždňové uväznenie pred voľbami za protištátne články mu získalo sympatie voličov, preto obsadil 1 z 19 mandátov HSĽS v Národnom zhromaždení. Stal sa členom zahraničného výboru. Svojich kolegov presviedčal o potrebe užšej spolupráce s Poľskom, bezvýsledne. Situácia sa vyhrotila po upevnení maďarsko – poľskej spolupráce, pre ktorú poslanec HSĽS Mikuláš Pružinský kritizoval Sidorovo polonofilstvo na pôde parlamentu. Na Slovensku začalo v 30. rokoch pôsobiť združenie na rozvoj poľsko – slovenských aktivít / výmena študentov, literárna činnosť /, aj v nich začali prevažovať politické ciele. Sidor v roku 1936 podporil požiadavku československej vlády na kultúrnu ochranu slovenskej menšiny na poľskej strane Oravy a Spiša.

Poľské kontakty umožnili Sidorovi vyriešiť dôležité predsavzatie HSĽS – dopravenie Pittburskej dohody na Slovensko. V roku 1938 ľudáci pripravili oslavy 20. výročia jej podpísania. 28. – 29. apríla 1938 sa v Pittsburgu konal XX. Kongres Slovenskej ligy, na ktorom poverili jej predsedu Petra Hletku spolu s Jozefom Hluškom, Andrejom Rilékom, Andrejom Novákom, Jozefom Pruškom a Michalom Sinčákom dopravením originálu Pittsburskej dohody na Slovensko. Sidor sa snažil do prijatia návštevy zapojiť aj Poliakov, preto delegáciu z gdanského prístavu odviedol do Varšavy, kde sa na ich počesť konal banket.

Vzťahy s Tukom upraviť

Sidor si ho vážil ako staršieho vzdelaného kolegu, no nestotožňoval sa s jeho vyznávaním fašistickej ideológie. Po jeho odsúdení na 15 rokov väzenia v roku 1929 sa razantne snažil o jeho prepustenie. O kauze písal články a venoval sa jej aj na pôde parlamentu. 3. júna 1937 prezident Beneš zmiernil jeho trest na domáce väzenie.

Predvojnové obdobie upraviť

Sidor mal vystúpiť na manifestácii ľudáckej mládeže v Žiline 14. a 15. augusta 1938, bol však odvolaný k umierajúcemu Hlinkovi. Andrej Hlinka zomrel 16. augusta. Predsedníctvo HSĽS sa stretlo 31. augusta v ovzduší očakávanej konfrontácie medzi Sidorom a Tisom. Diskusia sa vyostrila hlavne kvôli dedičstvu, ktoré Hlinka odkázal bratom Karolovi a Antonovi Mederlyovcom a Karolovi Sidorovi.

Po Mníchovskej dohode sa vedenie strany rozhodlo vyhlásiť slovenskú autonómiu. Na rokovania do Žiliny pozvali aj iné politické strany. Jozef Buday navrhol, aby sa predsedom krajinskej vlády stal Karol Sidor. Jeho návrh nenašiel podporu. Vyhlásenie o autonómii bolo podpísané 6. októbra, 7. októbra sa Jozef Tiso stal predsedom prvej autonómnej vlády.

Po 6. októobri Sidor zakladal Národné výbory a stal sa doživotným veliteľom Hlinkove gardy.Sidor chcel z HG vytvoriť nadstranícku organizáciu, ktorá by zjednocovala rôzne politické prúdy. 23. septembra 1938 podporil mobilizáciu na obranu Československa, ale vyzval mládež organizovanú v garde na dodržiavanie verejného poriadku. Viaceré gardistické manifestácie sa zvrhli na protižidovské demonštrácie. Sidor si uvedomil radikalizáciu HG a jej zneužitie na vykonávateľa protispoločenských aktivít. Napriek tomu nezakročil. Pod jeho vedením začala rapídne stúpať členská základňa, čo vyvolalo vnútrostranícky spor. Generálny tajomník HSĽS Martin Sokol navrhol, aby Sidorom riadené organizácie boli zakázané. To bolo odmietnuté na zasadnutí strany 13. októbra. Na ňom Jozef Buday upozornil na radikalizáciu Hlinkovej gardy a jej protižidovské tendencie. V mene biskupa Karola Kmeťa vyzval stranu, aby tieto prejavy zakázala.

V decembri 1938 odišiel do Prahy kde sa stal štátnym tajomníkom a podpredsedom ústrednej vlády. Česká verejnosť sa k nemu stavala negatívne a považovala ho za radikála. Nosením gardistickej uniformy tieto názory potvrdzoval. Vo svojeje funkcii podporoval spoluprácu s Čechmi, tí mu však nedôverovali keďže reprezentoval krajinskú vládu. Situácia sa nezlepšila ani po návšteve Emila Háchu vo Vysokých Tatrách. Atmosféru nedôvery posilňovali radikáli vedení Vojtechom Tukom. Na zasadnutí ministerskej rady 1. marca 1939 ministerský predseda Rudolf Beran odsúdil prejav šéfa Úradu propagandy Alexandra Macha z 5. februára o samostatnom slovenskom štáte na zhromaždení HG v Rišňovciach. Zhromaždenie sa konalo počas 10 dňového zákazu činnosti HG / na príkaz Karola Sidora /, ktoré Mach a Murgaš nerešpektovali.

7. marca 1939 sa v bratislavskej vile Sidorovcov konalo stretnuti Karola Sidora a Jozefa Tisa s Hitlerovým miestodržiteľom v Rakúsku Arthurom Seyssom – Inquartom a jeho tajomníkom Franzom Hammerschmidtom, v ktorom odmietli okamžité vyhlásenie slovenského štátu.

9. marca 1939 bola Prezidentským dekrétom odvolaná vláda Jozefa Tisa a moc prevzala armáda. Uväznili niekoľkých slovenských politikov, vrátane Sidora. Ten bol následne prepustený. Ministerský predseda Beran sa mu ospravedlnil a poslal ho za prezidentom. Ten mu objasnil situáciu, Sidor na ňu zareagoval podaním demisie, čo prezident odmietol. Sidor počkal na príchod predsedu Snemu Slovenskej krajiny Martina Sokola, s ktorým sa vrátil do Bratislavy. Za predsedu slovenskej vlády bol vymenovaný minister školstva Jozef Sivák, ktorý bol v tom čase na inagurácii pápeža Pia XII. Zastupovať ho mal Pavol Teplanský, ktorý však situáciu nezvládol.

Predsedníctvo HSĽS a Snemu rozhodlo o nominácii Sidora na post predsedu slovenskej vlády. Podpredseda Snemu Karol Mederly mu poradil, aby ponuku odmietol. Sidor ho následne požiadal, aby predložil podmienky za akých by post prevzal on. Ten požadoval odchod českých žandárov a vojakov, vrátane veliteľa zásahu generála Bedřicha Homolu. Náčelníkom veliteľstva sa mal stať podplukovník Ferdinand Čatloš. Sidor požiadal o zrušenie suspenzácie slovenských úradníkov Ministerstva vnútra. Napriek týmto požiadavkam vymenoval prezident Emil Hácha 11. marca Karola Sidora za predsedu vlády Slovenskej krajiny.

Situácia sa naďalej vyhrocovala. Bývalý predseda krajinskej vlády Ferdinand Ďurčanský počas českého zásahu utiekol do Rakúska kde z Ríšskeho rozhlasu vyzýval na odtrhnutie Slovenska od Česka. Neskôr ho podporil aj náčelník štábu hlavného veliteľstva HG Karol Murgaš, ktorý v rozhlase útočil proti Sidorovej politike udržania ČSR. Sidor Nemcov podozrieval z intríg s cieľom rozbitia Československa, ktorých Česi sa stali obeťou. Občanov aj členov HG v rozhlase vyzýval na zachovanie poriadku a disciplíny.

V noci z 11. na 12. marca 1939 ho navštívili Hitlerovi emisári – štátny tajomník Wilhelm Keppler s župným vodcom Horného Rakúska Jozefom Brucklerom a Arthur Seyss – Inquart. Žiadali vyhlásenie samostatného Slovenska. Sidor to odmietol odvolávajúc sa na neústavnosť ich požiadavky.

Karol Murgaš po návrate 12. marca 1939 Sidorovi navrhol, aby využil HG na vyriešenie situácie Slovenska, ktoré čelilo zastrašovaniu Nemecka a nezáujmu zo strany Veľkej Británie a Francúzska. Sidor zareagoval odvolaním Murgaša z postu šéfa HG a na jeho miesto dosadil Pavla Čarnogurského. Murgaš po odvolaní organizoval nepokoje a bombové útoky, ktorými sa snažil destabilizovať politickú situáciu.

V úlohe diplomata upraviť

Po Sidorov odmietnutí Hitlerovej politky sa Nemci sústredili na Jozefa Tisa. Po Tisovom návrate z Berlína Sidor požiadal prezidenta o zvolanie Snemu Slovenskej krajiny na 14. marca 1939. Pred zasadnutím Snemu podala Sidorova vláda demisiu, následne ho poverili vedením Ministerstva vnútra. On sa však 14. marca vzdal vedenia HG a 15. marca abdikoval aj na ministerský post. Nacisti žiadali jeho úplne odstránenie z domácej politickej scény. Minister zahraničia Ferdinand Ďurčanský situáciu vyriešil vymenovaním Sidora za ministerského vyslanca, splnomocnenca ministra a diplomatického zástupcu Slovenského štátu pri Svätej stolici.

Do Ríma prišiel Sidor 16. júna 1939, agremán mu udelili 9. júna 1939. Jeho pôsobenie vo Vatíkane narušilo napadnutie Poľska nacistami 1. septembra 1939. Rezignovaný vyslanec Slovenska v Poľsku Ladislav Szatmáry ho vyzval, aby sa postavil na čelo odbojového Dočasného slovenskéo výboru vo Varšave. Sidor to odmietol. Oficiálne prijatý pápežom Piom XII. bol Sidor až mesiac po príchode do Vatikánu. Svätá stolica tak reagovala na nesúhlas slovenskej vlády / hlavne ministra Ďurčanského / s vymenovaním Francesca Xaveriusa Kittera na post nuncia v Bratislave / po jeho odchode z Prahy /. Vatikán neskôr post nuncia v Bratislave už neobsadil, poslali k nám len diplomata s nižšou hodnosťou chargé d´affaires Guiseppe Burzia. Ten sa ujal úradu 9. júna 1940. Vláda zareagovala vymenovaním vyslanca nacistického Nemecka Manfreda von Killingera na pozíciu doyena / hovorcu a sprostredkovateľa diplomatického zboru / hoci pozíciu vždy zastával zástupca Vatikánu.

Sidor svoju činnosť zameral na kontakty s americkými Slovákmi na rozdiel od slovenskej vlády, ktorá kontakty s nimi odmietala, dokonca zakázala distribúciu ich novín na územi Slovenska. Po napadnutí americkej základne Pearl Harbor japonským letectvom 7. decembra 1942 vyhlásilo USA vojnu aj Slovensko. Následne Sidor prerušil kontakty s predstaviteľmi Slovenskej ligy, keďže mohli byť vnímané ako spolupráca s nepriateľskou krajinou.

Teraz svoju energiu presmeroval na uzavretie dohody medzi Slovenskom a Vatikánom – konkordát. Hoci s dohodou súhlasil aj minister zahraničia Tretej ríše Joachim von Ribbentrop / Ochranná dohoda z roku 1939 prikazovala Slovensku viesť zahraničnú politiku v zhode s 3. ríšou – znamenalo to satelitné postavenie voči Nemecku / Vatikán to odmietol pred skončením vojny, keďže spochybňoval existenciu samostatného Slovenska aj po skončení bojov. Na audiencii u pápeža 17. júna 1943 tlmočil žiadosť slovenskej vlády na zriadenie Nitrianskeho arcibiskupstva, čím chcela vláda posilniť medzinárodné postavenie Slovenska. Štátny kardinál Maglione informoval Sidora 18. mája 1944 o vymenovaní arcibiskupa, čo v Bratislave prijali s nadšením.

Hoci boli vzťahy Vatikánu a Slovenska vďaka Sidorovi korektné, vo Vatikáne dôkladne sledovali vládnu protiťidovskú politiku. V tej sa ešte pred vojnou angažoval aj samotný Sidor, keď na pôde pražského parlamentu navrhol vysťahovanie Židov do Birodžibanu / Židovská národná organizácia, ktorá vznikla v roku 1928 /. Riešením " Židovskej otázky" na Slovensku bol poverený komitét zriadený autonómnou vládou, na čele ktorého stal Sidor. Ten pripravil Vládny návrh o mimoriadnych druhoch živnostnenského podnikania / predzvesť arizácie /. Ich činnosť bola ukončená 5. marca 1939.

Vatikanský vyslanec Burzzio situáciu na Slovensku podrobne sledoval. Po prijatí Nariadenia č. 198/1941 Sl. 7. októbra 1941 biskupi v Memorande vyjadrili nesúhlas s kódexom, na čo vláda nereagovala. Vatikán však Sidorovi poslal Nótu 12. novembra 1941, na ktorú vláda tiež nereagovala. 26. marca 1942, deň po prvom židovskom transporte sekretár Maglione predvolal Sidora, aby proti deportáciam protestoval a vyzval ho, aby proti nim zakročil. Ten v marci 1942 odcestoval do Bratislavy kde sa stretol s Tukom a Tisom. Po návrtae 11. apríla 1942 štátnemu sekretárovi Maglionemu tvrdil, že k deportovaným Židom sa Nemci správajú slušne a informoval ho o zmiernení opatrení proti Židom. 15. mája Snem Slovenského štátu schválil len existenciu prezidentských výnimiek a vysťahovaní Židov z krajiny. Vyslanec Bruzzio po zistení o obnovení deportácii podal v mene Vatikánu Demarš so žiadosťou o zrušenie transportov. V apríli 1943 Sidor opätovne navštívil Bratislavu, kde sa stretol aj s Burzziom, ktorý sa mu sťažoval na Tuku, ktorý na neho pri stretnutí kričal.

Na ďalšiu vatikánsku Nótu z 20. mája 1943 odpovedal samotný Sidor, ktorý v nej nevylúčil ďalšie deportácie, ktoré obhajoval nebezpečenstvom " týchto osôb " pre štát. Pod vplyvom Vatikánu Sidor zaujal voči vládnej rasovej politike negatívny postoj. Sám sa stal svedkom deportácie Židov v uliciach Ríma 15. októbra 1943. Videl ako Nemci odvádzajú starcov a deti. Jedno z nich mu pripomenulo syna Stanka, čo ním hlboko otriaslo. Pridal sa k protestujúcim Talianom, keď na neho jeden z vojakov namieril zbraň radšej odišiel.

Po roku 1943 sa začal intenzívnejšie venovať postaveniu Slovenska po vojne. Odmietol však spoluprácu s predstaviteľmi slovenského odboja na čele s Milanom Hodžom, keďže oni sa snažili o obnovu ČSR. Kontakty s nimi udržiaval cez Petra Pridavku. Svoje diplomatické úsilie sústredil na Kazimiera Papeé, predstaviteľa poľskej exilovej vlády vo Vatikáne. K spolupráci s Poliakmi tiež pristupoval opatrne, keďže aj oni hovorili o obnove ČSR. Sidor nadviazal kontakty aj s Karolom Tittmanom vyslancom USA vo Vatikáne. Ten ho požiadal o jeho vyjadrenie k povojnovému začleneniu Slovenska v strednej Európe. Koncom júna Sidor odovzdal svoje Memorandum, v ktorom obhajoval opodstatnenie národnej svojbytnosti. Jeho názory sa zapáčili poľskej exilovej vláde, ktorá sa o neho začala intenzívne zaujímať.

Oficiálne odmietal obnovenie ČSR, v súkromných rozhovoroch však pripúšťal spoluprácu s Čechmi. Myšlienky na samostatné Slovensko sa nevzdal ani v roku 1945. Aj v pamätnom spise adresovanom pápežovi žiadal po skončení vojny nestrannú medzinárodnú komisiu, tá mala dať Slovákom možnosť rozhodnúť o obnovení ČSR a spolupráci so ZSSR. Po odmietnutí Benešovej exilovej vlády sa však dostal do slepej uličky. Sám sa vyradil z účasti na povojnovej politickej činnosti na Slovensku.

Po odvolaní vodcu talianskych fašistov Mussoliniho sa začal obávať o budúcnosť svojho úradu. Z Ministerstva zahraničia dostal inštrukcie, aby po obsadení Ríma spojencami odišiel do Vatikánu. Štátny sekretár Maglione ho ubezpečil, že Vatikán bude Slovensko uznávať aj po jeho obsadení spojencami. Po obsadení Ríma spojencami Sidorovi 10. júna 1944 doručili Nótu, v ktorej ho Veliteľstvo spojencov prostredníctvom Svätej stolice žiadalo, aby do 48 hodín opustil Rím a presťahoval sa do Vatikánu. Poslúchol. V Nóte z 9. mája 1945 požiadal Vatikán o ochranu slovenských utečencov v Rakúsku. Na audiencii 30. mája 1945 mu kardinál Domenico Tardini dal kladnú odpoveď na jeho žiadosť. Kardinál ho informoval aj o zániku Slovenského štátu.

Po skončení vojny sa Sidor venoval hlavne pomoci slovenským utečencom. Jeho manželka a 6 detí ostávali na Slovensku, keďže im odmietli dať víza. Slovenskí povojnoví činitelia mu odmietli pomôcť. Situácia sa zmenila až po porade Pavla Čarnogurského so štátnym tajomníkom Vladimírom Clementisom. Ten ich naložil na vojenské nákladné auto, a tak sa po 3 týždňoch dostali do Vatikánu, kde na nich netrpezlivo čakal vážne chorý Karol Sidor. Sidor využil svoje kontakty s talianskymi politikmi Alcidom De Gasperim a Quidom Gonellom. De Gasperi sa mu zaviazal, že Taliansko nevydá žiadnych slovenských občanov / ani obvinených z vojnových zločinov /. Dohodu dodržal.

O utečencov sa starala najmä UNRRA a IRO. V Ríme to bola predovšetkým Pápežská pomocná komisia, ktorá slovenským utečencom zabezpečovala základné potreby. Sidorovci sa na pomoci utečencom aktívne podieľali, čo ich stálo úspory.

Sidor sa k ďalšiemu plitickému pôsobeniu staval opatrne, za čo si od Ďurčanského zaslúžil obvinenie z pasivity. On sa však len pokúšal nezneužiť právo politického azylu, ktorý mu Vatikán poskytol. Preto v roku 1945 odmietol návrh Americkoslovenského podporného združenia, aby ich zastupoval v Európe pri pomoci utečencom. Na tento post odporučil knihovníka Vatikánskej bibliotéky Ignáca Zelenku. Nebol však úplne nečinný, u De Gasperiho a Gonellu intervenoval za prepustenie Jozefa Cígera Hronského. V roku 1947 sa jeho plány o návrate na Slovensko definitívne zrútili, keď ho Národný súd odsúdil na 20 rokov väzenia.

Po uchopení moci komunistami vo februári 1948 sa Sidor aktívnejšie zapojil do organizovania slovenského politického exilu. Spolu s Jozefom Keirchbaumom v decembri 1948 založili v Ríme Slovenskú národnú radu. Pôvodne mala vzniknúť v Paríži, ale Sidor nedostal víza. Francúzska vláda ich však podporila finančne, vďaka čomu vydávali časopis Slovenský národ.

Le Monde o Sidorovi napísal: " Sidor chce federalizovanú Európu a v rámci nej samostatné Slovensko."

Posledné roky upraviť

Začiatkom roka 1950 odišiel s rodinou do Kanady. Na jeho počesť kanadskí Slováci usporiadali banket, ktorého sa pre zlý zdravotný stav nezúčastnil.

Na pozvanie Slovenskej ligy podnikol 2 mesačnú cestu po USA. Jeho politickí protivníci zo SOL-u / Slovenský oslobodzovací výbor, okolo Ďurčanského / sa pokúsili dosiahnuť jeho vyhostenie, čo sa im však nepodarilo. Keďže si Sidor kvôli podlomenému zdraviu nemohol nájsť prácu, rodina sa ocitla v zlej situácii. Úspory 10 000 USD minul v Ríme na exilantov a činnosť SNR. Aj dom, v ktorom bývali mali na dlh. Keď Andrej Matuskhy, ktorý im ho poskytol tiež ochorel, museli ho predať a presťahovať sa do menšieho.

Po prepustení zo zamestnania, ochorel aj syn Karol, ktorý bol živiteľom rodiny. Situácia bola dramatická. Zlepšila sa až po príchode najstaršej dcéry Oľgy Strmeňovej z USA.

Karol Sidor zomrel 20. októbra 1953. Na jeho pohrebe v Montreale sa s ním rozlúčili nielen predstavitelia slovenskej, ale aj inonárodných exilových vlád. Sústrastný telegram smútiacej vdove poslal aj pápež Pius XII.

zdroj: Ľubica Kázmerová, Milan Katuninec : Dilemy Karola Sidora