Alexis Tsipras (novogr. Αλέξης Τσίπρας; písaný tiež ako Alexis Cipras, * 28. júl 1974, Atény, Grécko) je grécky ľavicový politik, predseda ľavicovej strany SYRIZA, a od septembra 2015 do júla 2019 bol po druhýkrát premiér Grécka (188.). Ako premiér pôsobil aj od januára do augusta 2015.

Alexis Tsipras
Αλέξης Τσίπρας
Alexis Tsipras 16. januára 2012
Alexis Tsipras 16. januára 2012
Alexis Tsipras, podpis
186. a 188. predseda vlády Grécka
V úrade
21. september 2015 – 8. júl 2019
PrezidentProkopis Pavlopulos
Predchodca Vasiliki Thanou-Christofilou Kyriakos Mitsotakis Nástupca
V úrade
26. január 2015 – 27. august 2015
Predchodca Antonis Samaras Vasiliki Thanou-Christofilou Nástupca
11. vodca opozície
V úrade
20. jún 2012 – 26. január 2015
PremiérAntonis Samaras
Predchodca Antonis Samaras Vangelis Meimarakis Nástupca
Súčasný poslanec Helénskeho parlamentu
Momentálne v úrade
od 4. október 2009
1. predseda Koalície radikálnej ľavice
Momentálne v úrade
od 4. október 2009
4. predseda Koalície ľavice, hnutí a ekológie (Synaspismós)
V úrade
4. október 2009 – 10. júl 2013
Predchodca Alekos Alavanos funkcia zanikla Nástupca
Biografické údaje
Narodenie28. júl 1974 (49 rokov)
Atény, Grécko
Politická stranaKoalície ľavice, hnutí a ekológie,
Koalícia radikálnej ľavice
Alma materNárodná technická univerzita v Aténach
Národnosťgrécka
Vierovyznanieateista[1][2]
Rodina
Partnerka
Peristera Batziana
Deti2
Odkazy
Spolupracuj na CommonsAlexis Tsipras
(multimediálne súbory)

Štúdium a rodina upraviť

Narodil sa v Aténach, vyštudoval technickú univerzitu v Aténach, venoval sa odboru stavebníctvo a urbanistika. Už počas štúdia sa angažoval do ľavicových hnutí, je obdivovateľom juhoamerických ľavicových vlád. Je ženatý s Peristerou Bazianou, má dvoch synov a je ateista.

Politická kariéra upraviť

Tsipras sa zamlada angažoval v organizácii KNE (komunistická mládež Grécka), pracoval na sekretariáte študentskej organizácie Ένωσης Αριστερών Νέων (Enosis Aristeron Neon-Spolok ľavicovej mládeže), kde sa v roku 1999 dostal na čelo ústrednej rady organizácie.

V roku 2006 kandidoval na starostu Atén a skončil na treťom mieste. V roku 2008 bol zvolený za predsedu, kde vystriedal dovtedajšieho predsedu Alekosa Alavanosa. O rok neskôr bola zlúčením viacerých ľavicových a komunistických hnutí do hnutia SYN vytvorená politická strana SYRIZA (Synaspismós Rizospastikís Aristerás, Koalícia radikálnej ľavice), ktorej predseda sa stal Tsipras a tak sa v parlamentných voľbách 2009 dostal prvýkrát do gréckeho parlamentu, SYRIZA získala 4,6%. Vládu vtedy vytvorila strana PASOK, premiérom sa stal Jeorjos Papandreu, ktorý prebral vládu po odstúpení bývalej vlády Kostasa Karamanlisa zo strany Nea Dimokratia, ktorá Grécko za osem rokov priviedla k bankrotu. Premiér Papandreu musel vyjednať od EU pôžičku a zaviedol tvrdé úsporné opatrenia, ktoré kritizoval Alexis Tsipras a vtedy ešte aj Antonis Samaras, nový predseda Nea Dimokratia, premiér Grécka v rokoch 2012-2015 a v súčasnosti najväčší presadzovač úsporných opatrení.

SYRIZA začala svojou antiúspornou politikou získavať stále väčší počet priaznivcov a v predčasných voľbách v máji 2012 získala 16,8%. Pretože sa však nepodarilo vytvoriť vládu, bolo o mesiac nutné usporiadať nové voľby, kde SYRIZA získala až 26,9%, ostala však v opozícií a novú vládu vytvoril Antonis Samaras, ktorý pokračoval v úspornej politike. Počas tejto vlády organizoval Tsipras mnoho mítingov a tvrdo kritizoval úspornú politiku Samarasa.

Koncom roka sa nepodarilo parlamentu zvoliť prezidenta a na január roku 2015 boli vyhlásené predčasné voľby ktoré vyhrala SYRIZA zo ziskom 36,3%. Bolo to po prvýkrát v histórií krajiny, kedy voľby vyhrala radikálna ľavica. SYRIZA dostala 149 mandátov a po spojení s malou pravicovou stranou Anexartiti Ellines (Nezávislí Gréci), ktorá tiež kritizuje úspornú politiku, vytvorila vládu. Prvý raz v povojnovej histórii tak má Grécko ľavicového premiéra a zároveň prvýkrát nevládne jedna zo strán Nea Dimokratia a PASOK.

Tsipras zmiernil svoje antieurópske vyhlásenia a povedal, že Grécko neodíde z eurozóny, odmieta tiež neplatenie dlhov, ale bude sa snažiť vyjednať s veriteľmi lepšie podmienky a vyhlásil tiež zastavenie privatizácie gréckych elektrární a prístavu Pireus. Tsipras sa tiež vyjadril, že nesúhlasí so sankciami EU voči Rusku.

V lete 2015 však Grécko opätovne potrebovalo zaviesť nové škrty v štátnej správe, čo Tsipras a minister financií Janis Varoufakis spočiatku kritizovali a dokonca zorganizovali referendum, kde grécky ľud odmietol nové úspory a ďalšiu pôžičku z eurovalu. Pre tento krok, Tsipras čelil tvrdej kritike zo strany opozície aj európskych politikov a tak nakoniec prijal veľmi podobné úsporné opatrenia, privatizáciu letísk a pôžičku vo výške 80 miliárd eur, načo minister Varoufakis hneď odstúpil. 20. augusta podala Tsiprasova vláda demisiu, pretože zo strany odišli mnohí poslanci, ktorí s úsporami nesúhlasili, aj Jannis Varoufakis. Mnohí odídení si pod vedením bývalého ministra Tsiprasovej vlády, Panajotisa Lafazanisa vytvorili novú stranu, Laiki Enotita. Tsiprasova SYRIZA však aj naďalej ostala v prieskumoch najsilnejšou gréckou stranou. Voľby boli vyhlásené na 20. september a bola vytvorená dočasná vláda, premiérkou sa stala sudkyňa Vassiliki Thanou-Christofilou. Vo voľbách sa napriek očakávaniu podarilo Tsiprasovi vyhrať so ziskom takmer rovnakého počtu hlasov, ako v januári (35%) a vládu opätovne vytvoril so stranou Anexartiti Ellines (Nezávislí Gréci).

Po prehratých predčasných voľbách v roku 2019 ho 8. júla 2019 na poste premiéra nahradil Kyriakos Mitsotakis. [3]

Referencie upraviť

  1. Smith, Helena (2014), „Pope Francis the 'pontiff of the poor', says Greece's Alexis Tsipras“, The Guardian, 2014-09-18, http://www.theguardian.com/world/2014/sep/18/pope-francis-alexis-tsipras-vatican, dost. 2015-01-26 
  2. The company he keeps : Syriza’s leader could win the next election“, The Economist, 2014, 2014-10-04, http://www.economist.com/news/europe/21621878-syrizas-leader-could-win-next-election-company-he-keeps, dost. 2015-01-26 
  3. TASR. Grécko má nového premiéra, Mitsotakis zložil sľub. SME (Bratislava: Petit Press), 2019-07-08. Dostupné online [cit. 2020-07-29]. ISSN 1335-4418.

Iné projekty upraviť

Externé odkazy upraviť