Brandtaucher
| Brandtaucher | |
|---|---|
Zrekonštruovaná ponorka v priestoroch vojensko-historického múzea v Drážďanoch | |
| Základná charakteristika | |
| Štát | Šlezvicko-Holštajnsko
|
| Druh | útočná ponorka |
| Staviteľ | lodenica Howaldtswerke Augusta Howaldta |
| Dátum spustenia na vodu | 1850 |
| Dátum potopenia (vyradenia) | 1. február 1851 |
| Dĺžka | 8,07 m |
| Šírka | 2 m |
| Výška | 3,5 m |
| Tonáž nad hladinou | 30 t |
| Posádka | 3 muži |
| Hlavná výzbroj | mína |
| Pohon a pohyb | |
| Pohon | ľudskou silou |
| Maximálny ponor | 15 m |
| Maximálna rýchlosť | do 3 uzlov |
Brandtaucher (z nem. Brand = požiar/žiar/kurivo a Taucher=potápač), v literatúre tiež niekedy označovaný ako „Železný tuleň“ alebo Plongeur Marin je ponorka, ktorú navrhol a skonštruoval Nemec Wilhelm Bauer v roku 1850. On sám vo svojich plánoch však ponorku nijako osobitne nanazýval, označovaná bola len ako „ponorný čln“ alebo „podmorská loď“.[1] Názov teda nemožno považovať za oficiálny. Je najstaršou zachovanou ponorkou na svete.[2]
Pozadie upraviť
Bauer ako člen bavorskej armády bol zapojený do vojny medzi Šlezvicko-Holštajnskom a Dánskom (tzv. 1. Šlezvická vojna), ktoré malo voči nemu územné nároky. Dánske námorníctvo zablokovalo prístav Kiel a práve Bauer navrhol svojim nadriadeným možnosť, ako túto blokádu prekonať - ponorku, ktorá by dokázala nepriateľské lode potopiť. Spočiatku bol jeho návrh odmietaný, ale pretože blokáda dopadala na krajinu čoraz ťažšie, dostal nakoniec možnosť svoje plány realizovať. Dostal od bohatých mešťanov 130 strieborných toliarov na konštrukciu funkčného, 75 cm modelu svojho podmorského člna. Model očakávania splnil a Bauer tak dostal možnosť ponorku postaviť.[1][3]
Konštrukcia upraviť
Bauerova ponorka bola vyrobená kompletne zo železa (kostra pokrytá železnými plátmi) a vzdialene pripomínala zo strán sploštenú cisternu. Veliteľ stál v prednej časti, kde bola umiestnená malá veža so sklenenými priehľadmi. Dvaja námorníci sa starali o pohon lode i čerpadiel, ktoré riadili ponor lode. Cieľom útoku bolo na trup nepriateľskej lode pripevniť elektricky odpalovanú nálož. Veliteľská vežička mala po bokoch dve gumené rukavice, ktoré umožňovali manipuláciu s mínami a ich upevnenie. Pohon zabezpečovali dvaja muži pomocou šliapacích kolies, ktoré poháňali lodnú skrutku.
Sklon ponorky sa riadil presúvaním pevnej 500 kg záťaže po dne lode dopredu a dozadu.[4] Pôvodne plánované samostatné záťažové nádrže na vodu boli z dôvodu úspor nahradené napúšťaním záťažovej vody priamo do ponorky pod podlahu. To neskôr viedlo i k jej havárií a zániku sľubného projektu.[1]
Havária upraviť
Prvá plavba „Brandtauchera“ sa uskutočnila 1. februára 1851 a bola údajne i jeho plavbou poslednou (Richard Compton). Iné zdroje (Cyril Field) naopak tvrdia, že Brandtaucher absolvoval prvú plavbu na hladine, a že objavenie sa podivného plavidla v Kielskom prístave vyvolalo medzi dánskymi loďami paniku a následný koniec blokády.[5] Loď absolvovala úspešný ponor i manévre pod hladinou. No pri pokuse o tretí ponor došlo k náhlej strate pozdĺžnej stability ponorky a jej poklesu na dno do hĺbky 16 m. Voda, ktorá sa do ponorky volne pumpovala, narušila jej ťažisko a posunula i kusy železa, ktoré slúžili ako stacionárna záťaž a boli voľne nahádzané na jej dne. Pokusy o vynorenie zlyhali a do ponorky začala prenikať voda. Bauerovi sa podarilo presvedčiť námorníkov, že na opustenie ponorky je nutné ju úplne zatopiť. To sa nakoniec podarilo a celej posádke sa podarilo uniknúť - objavili sa na hladine práve počas smútočného prejavu na ich počesť. Bol to prvý zaznamenaný úspešný únik zo stroskotanej ponorky.[1]
Neúspech a nový začiatok upraviť
Vojna skončila porážkou Nemcov a o Bauerov vynález prestal byť záujem. Svoju ponorku sa neúspešne pokúšal ponúknuť Francúzom i Rakúšanom, Briti ho údajne o jeho nápady okradli. Nakoniec uspel v cárskom Rusku, kde postavil nástupcu Brandtauchera, známeho ako Seeteufel (Morský diabol).
Osud ponorky upraviť
Potopenú ponorku našli pri čistení prístavu v roku 1887. Bola vyzdvihnutá, zreštaurovaná a následne vystavená v námornej škole v Kieli, neskôr premiestnená do vojensko-historického múzea v Drážďanoch, kde ju možno vidieť dodnes.[3]
Referencie upraviť
- ↑ a b c d NOVÁK, Jan. Dramatické zrození ponorek. 21.století Speciál, september 2005.
- ↑ Brandtaucher [online]. www.valka.cz, 5.8.2007, [cit. 2010-02-23]. Dostupné online. (česky)
- ↑ a b CHANT, Chris. [s.l.] : REBO Productions CZ, 2009. ISBN 978-80-255-0073-6. Kapitola Brandtaucher (1851), s. 36-37. (český preklad)
- ↑ ELLIOTT, David. A SHORT HISTORY OF SUBMARINE ESCAPE: THE DEVELOPMENT OF AN EXTREME AIR DIVE [online]. SPUMS Journal, jún 1999, [cit. 2010-02-23]. Dostupné online. Archivované 2010-10-11 z originálu. (po anglicky)
- ↑ MC CUE, Gary. Brandtaucher [online]. 2002, [cit. 2010-02-23]. Dostupné online. Archivované 2008-02-24 z originálu. (po anglicky)
Iné projekty upraviť
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Brandtaucher
