Nemčina

germánsky jazyk

Nemčina (po nemecky Deutsch alebo deutsche Sprache, limb. Pruus) je jazyk západnej skupiny germánskych jazykov a je jeden z najrozšírenejších jazykov. V Európskej únii je to rodný jazyk pre najviac ľudí.

nemčina
(Deutsch)
ŠtátyNemecko, Švajčiarsko, Rakúsko a 38 ďalších
RegiónEurópa
Počet hovoriacich120 miliónov
Poradie9. miesto
Klasifikáciaindoeurópske jazyky
Písmolatinka
Postavenie
Úradný jazykNemecko Nemecko
Európska únia Európska únia
Lichtenštajnsko Lichtenštajnsko
Rakúsko Rakúsko
Luxembursko Luxembursko
Švajčiarsko Švajčiarsko
Regionálny alebo miestny úradný jazyk:
Belgicko Belgicko
Dánsko Dánsko
Taliansko Taliansko
Poľsko Poľsko
Jazykové kódy
ISO 639-1de
ISO 639-2ger (B)/deu (T)
ISO 639-3deu
SILGER
Wikipédia
Adresade.wikipedia.org
PomenovanieWikipedia, die freie Enzyklopädie
Pozri aj: JazykZoznam jazykov

Nemčina je hlavným jazykom pre 96,75 milióna Európanov (2004), čo je 13,3 % Európanov, a tým je druhým európskym jazykom podľa počtu hovoriacich za ruštinou (asi 150 miliónov hovoriacich v Európe) a pred francúzštinou (66,5 milióna Európanov (2004)).

S viac ako 120 miliónmi ľudí hovoriacimi po nemecky v 38 krajinách sveta nie je prekvapením, že sa lokálne použitie jazyka mení. Podobne ako angličtina, nemčina je pluricentrický jazyk s tromi hlavnými strediskami použitia: Nemecko, Švajčiarsko, Rakúsko. Na rozdiel napríklad od angličtiny je však nemčina na úrovni spisovného jazyka pomerne jednotná a v posledných storočiach sa veľmi málo (napríklad v porovnaní s angličtinou) mení aj v čase.

NárečiaUpraviť

Nemecké nárečia delíme na:

Každé z nich má z vývojového hľadiska starú, strednú a novú verziu (napríklad stredná dolná nemčina).

Dolnú nemčinu geograficky delí od hornej nemčiny tzv. Benrátska čiara, pomenovaná podľa mestskej časti Düsseldorfu, kde začína.

DejinyUpraviť

Historický vývoj nemčiny delíme na tieto obdobia:

Tieto epochy napriek svojmu tradičnému názvu spravidla zahŕňajú aj dolnú nemčinu (Nemalo by sa preto zamieňať napr. „starohornonemecké obdobie“ , ktoré zahŕňa aj dolnú nemčinu, so „starou hornou nemčinou“, ku ktorej paralelne existovala na severe „stará dolná nemčina“).

Prvé slabé tendencie o nadregionálny nemecký jazyk na politicky veľmi rozdrobenom nemeckom území možno pozorovať v takzvanom strednohornonemeckom období (1100 - 1350). Napríklad základom kvázi-nadregionálneho literárneho jazyka bola v tomto období horská nemčina.

Základom dnešného spisovného jazyka je predovšetkým jazykový úzus cisárskej kancelárie zo 14. a 15. storočia, ako aj literárna tvorba Martina Luthera začiatkom 16. storočia Martin Luther, jazyk kníh ktorého sa stal základom jednotnej spisovnej nemčiny, ktorá sa presadila od konca 18. stor., podľa vlastného vyjadrenia použil za základ jazyk kurfirstského dvora z Meißenu, teda saské stredonemecké nárečia (východná stredná nemčina – súčasť hornej nemčiny v širšom zmysle). Ešte za Lutherovho života však bol tento jazyk silno ovplyvnený aj dolnonemeckými nárečiami. Tento jazyk sa rýchlo presadil v južnom Nemecku (hornonemecká oblasť), v severnom Nemecku (dolnonemecká oblasť) sa však ešte aj začiatkom 19. storočia vyučoval ako cudzí jazyk. Významnú úlohu pri šírení tohto jazyka zohrali aj diela Goetheho a Schillera. Začiatkom 19. storočia vznikli pre tento spisovný jazyk rôzne regionálne formy výslovnosti. Nakoniec sa presadila výslovnosť dolnonemeckých divadiel. Základom dnešnej spisovnej nemčiny teda je v podstate v jazyku horná nemčina, ale vo výslovnosti dolná nemčina (tzv. „horná nemčina s dolnonemeckými hláskami“).

Výslovnosť (a pravopis)Upraviť

Nemecká abeceda je spísaná v článku nemecká abeceda.

Z fonetického hľadiska sa v nemčine, podobne ako v iných jazykoch, rozlišujú spoluhlásky (nem. Konsonanten alebo Mitlaute) a samohlásky (nem. Vokale alebo Selbstlaute), pričom samohlásky sa ďalej delia na jednoduché samohlásky (t.j. samohlásky v užšom zmysle; nem. einfache Vokale/Selbslaute alebo Monophthonge) a dvojhlásky (nem. Doppellaute, Zwielaute alebo Diphthonge). Tieto pojmy sa prísne vzaté vzťahujú na zvuky, nie na písmená (grafémy), v praxi sa na toto v mnohých jazykoch zabúda, čo spôsobuje nedorozumenia; napr. spoluhláska (teda zvuk) [s] sa síce v nemčine zapisuje pomocou písmena s, ale inokedy sa zapisuje pomocou písmen ss alebo ß, zatiaľ čo písmenu s v nemčine zodpovedajú podľa okolností spoluhlásky (teda zvuky) [s] alebo [z] alebo [š]. Pre zjednodušenie teraz uvedieme spoluhlásky a samohlásky len ako im (sčasti) zodpovedajúce grafémy (písmená); pri takom zjednodušenom postupe teda v nemčine rozoznávame:

  • spoluhláskové grafémy ("spoluhlásky"): b, c, d, f, g, h, j, k, l, m, n, p, q, r, s, t, u, v, w, x, z, ß
  • samohláskové grafémy ("samohlásky"):
    • monoftongové grafémy ("jednoduché samohlásky"): a, e, i, o, u, ä, ö, ü, y
    • dvojhláskové grafémy ("dvojhlásky"): ei(h) [aj], ey [aj], ai [aj], ay [aj], au(h) [au], äu [oj], eu [oj], ui [ui] (v hranatej zátvorke je uvedená výslovnosť pre slovenského čitateľa; ako vidno podľa výslovnosti, zo zvukového hľadiska sú v nemčine len 4 dvojhlásky)

Výslovnosť jednotlivých písmen a zoskupení písmen vyskytujúcich sa v nemčine je takáto (vysvetlivky pozri dole):

  • a - 1. [a] (Mann), 2. [á] (Samen)
  • ä - 1. [ä] (Gäste), 2. [ää] (Bär)
  • aa - [á] (Waage)
  • ae - [á] (Raesfeld)
  • ai - [aj] (Mai)
  • au (rovnako: auh) - [au] (Auto, rauh)
  • äu - [oj] (Häuser)
  • ay - [aj] (Bayern)
  • b (rovnako: bb) - 1. [b] (Baum, Hobby) , 2. [p] (gelb, ebbwärts) ([p] sa vyslovuje na konci slova a v istých iných prípadoch)
  • c - výskyt len v cudzích slovách, v závislosti od ich pôvodu je výslovnosť [c] (Cäsar), [k] (Café), [č] (Cinquecento) alebo [s] (Cent)
  • ch - 1. úžinové [ch] (ich), 2. "normálne" [ch] (hoch), 3. [k] (Fuchs, Chronik, Chemnitz) ([k] sa vyslovuje v domácich slovách pred kmeňovým s, v mnohých gréckych slovách a v istých iných prípadoch), 4. v anglických, francúzskych a španielskych slovách je v závislosti od ich pôvodu výslovnosť [š] (Chassis) alebo [č] (chartern)
  • ck - [k]
  • d (rovnako: dd) - 1. [d] (Daumen), 2. [t] (Bad, Mädchen) ([t] sa vyslovuje na konci slova a v istých iných prípadoch)
  • dsch (rovnako: ddsch) - 1. [dž] (Dschungel), 2. [č] (Lodsch)
  • dt - [t]
  • e - 1. [e] (jedoch), 2. [é] (Weg) (eh [porov. h] sa v nemeckých slovách vyslovuje vždy len takto, napr. Reh), 3. [ä] (Pech), 4. [ää] (Dessert), 5. [ə] (t.j. šva) (hassen, Koffer, unsere, Alte) ([ə] sa vyslovuje na konci mnohých domácich slov, napr. v koncovkách -en, -er, a v istých iných prípadoch), 6. na konci anglických a niektorých francúzskych slov sa nevyslovuje (Cape, Madame)
  • ea - výskyt len v anglických slovách, vyslovuje sa [í] (Team), ojedinele [é] (Beefsteak)
  • eau - [ó] (Plateau) (výskyt len vo francúzskych slovách)
  • ee - 1. [é] (Idee), 2. v anglických slovách [í] (Jeep)
  • ei (rovnako: eih) - [aj] (Ei, Reihe)
  • eu - 1. [oj] (heute), 2. vo francúzskych slovách [ö] (pasteurisieren) alebo niekedy [öö] (Milieu)
  • ew - [ú] (Crew) (výskyt len v cudzích slovách)
  • ey - 1. [aj] (Meyer), 2. na konci anglických slov [i] (Hockey) alebo niekedy [e] (Jockey)
  • f (rovnako: ff) - [f] (auf, Waffe)
  • g - 1. [g] (Gas), 2. [k] (Weg, Magda) ([k] sa vyslovuje na konci slova a v istých iných prípadoch), 3. úžinové [ch] (König) [1], 4. vo francúzskych slovách v istých postaveniach [ž] (Garage), 5. v anglických a talianskych slovách v istých postaveniach [dž] (Gentry)
  • gg - 1. [g] (Schmuggler), 2. [k] (egg!, loggbar) ([k] sa vyslovuje na konci slova a v istých iných prípadoch), 3. v talianskych slovách pre i [dž] (Loggien)
  • gh (pred samohláskou) - [g] (Joghurt)
  • gli (pred samohláskou v talianskych slovách) - [lj] (Intaglio)
  • gn (vo franc. alebo španielskych slovách) - [nj] (Kognac)
  • gu (pred e alebo i vo franc. alebo španielskych slovách) - [g] (Guillotine)
  • h - 1. [h] (Haus, aha, Vehikel) ([h] sa vyslovuje jednak na začiatku slova, jednak medzi samohláskami vo väčšine cudzích slov a jednak v citoslovciach), 2. nevyslovuje sa (du leihst [du lajst], Honneurs) (nevyslovuje sa v mnohých francúzskych slovách (Honneurs) a na konci nemeckých dvojhlások [porov. eih a auh]), 3. v ostatných prípadoch sa nevyslovuje, ale súčasne predlžuje predchádzajúcu samohlásku inú než dvojhlásku (Ohr [ór])
  • i - 1. zatvorené [i] (Zitrone), 2. zatvorené [í] (er gibt)(ih [porov. h] sa vyslovuje vždy len takto, napr. ihm), 3. otvorené [i] (Biss), 4. [j] (Nation), 5. v anglických slovách [aj] (Outsider)
  • ie - 1. zatvorené [i] (vielleicht), 2. zatvorené [í] (die)(ieh [porov. h] sa vyslovuje vždy len takto, napr. ziehen), 3. otvorené [i] (Viertel)
  • ier (na konci francúzskych slov) - 1. [íə] (Offizier), 2. [jé] (Bankier)
  • j - 1. [j] (jagen), 2. vo francúzskych slovách [ž] (Jupon), v anglických slovách [dž] (Job), v španielskych slovách [ch] (Don Quijote)
  • k (rovnako:kk) - [k]
  • l - [l] (blau)
  • ll - 1. [l] (alle), 2. vo francúzskych slovách [j] (Vermillon) alebo [lj] (brillant), 3. v španielskych slovách [lj] (Kamarilla)
  • m (rovnako: mm) - [m] (Mann)
  • n - 1. [n] (nicht), 2. [ŋ] (Anker, Sphinx, Tangens) ([ŋ] sa vyslovuje pred vysloveným [k] a v cudzích slovách aj pred g a x)
  • ng - 1. [ŋ], 2. v niektorých cudzích slovách [ŋg] (Tangens) [porov. n]
  • nn - [n]
  • o - 1. zatvorené [o] (Poem), 2. zatvorené [ó] (Herzog), 3. otvorené [o] (Post)
  • ö - 1. zatvorené [ö] (Diözese), 2. zatvorené [öö] (Behörde), 3. otvorené [ö] (löschen)
  • oa - zatvorené [ó] (Toast) (výskyt len v anglických slovách)

Poznámka: Špecifická (často cudzojazyčnej) výslovnosti nemeckých cudzích slov z angličtiny, francúzštiny, taliančiny či španielčiny je vyššie spomenutá len v niektorých významných prípadoch.

Vysvetlivky:

- V hranatej zátvorke je uvedená výslovnosť pomocou znakov zrozumiteľných pre slovenského čitateľa.
- V okrúhlej zátvorke sú uvedené príklady.
- Číslovanie (1, 2) označuje rôzne výslovnosti, pričom každá platí pre určité konkrétne postavenie v slove).
- [e] tu znamená zatvorené e (t.j. výslovnosť sa blíži k [i]); [ä] tu znamená otvorené e (t.j. výslovnosť sa bliži k [a])


sch [š] – napr.: die Schule (škola)

tsch [č] – Deutschland (Nemecko)

w [v] – waschen (umývať)

v [f] – vier (štyri)

z, tz [c] – zufrieden (spokojný)

ß [s] – heißen (volať sa)

sp [šp] – spielen (hrať sa)

st [št] – stehen (stáť)

s [z] – sechs (šesť)


prípona -ig [-ich] ‒ lustig (veselý)

GramatikaUpraviť

Pred podstatné meno sa dáva člen (určitý - der, die, das alebo neurčitý - ein, eine) napr.: der Kopf ([tá] hlava), ein Kopf ([nejaká] hlava), die Katze ([tá mačka] mačka)

podstatné mená sa v nemčine píšu s veľkým začiatočným písmenom.

Slovesá majú v neurčitku koncovku -en. Napr.: haben (mať), gehen (ísť), fahren (cestovať). Výnimky: sein (byť) a tun (robiť).

Iné projektyUpraviť

  •   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Nemčina
  •   Wikislovník ponúka heslo Nemčina

Externé odkazyUpraviť

  1. (úžinové [ch] sa vyslovuje na úplnom konci slova v -ig)