Nemčina
Nemčina (nemecky: Deutsch, čítaj [doič]) je západogermánsky jazyk využívaný najmä v strednej Európe. Je to najrozšírenejší a úradný alebo spoluúradný jazyk v Nemecku, Rakúsku, Švajčiarsku, Lichtenštajnsku a talianskej provincii Južné Tirolsko. Je to tiež spoluúradný úradný jazyk Luxemburska a Belgicka, ako aj národný jazyk v africkej Namíbii. Nemčina je najviac podobná iným jazykom v rámci západogermánskej jazykovej vetvy vrátane afrikánčiny, holandčiny, angličtiny, frízskych jazykov, dolnonemenčiny, luxemburčiny, škótčiny a jazyka jidiš. Obsahuje tiež blízku podobnosť v slovnej zásobe s niektorými jazykmi v severogermánskej skupine, ako je dánčina, nórčina a švédčina. Nemčina je po angličtine druhým najrozšírenejším germánskym jazykom.
| nemčina (Deutsch) | |
| Štáty | Nemecko, Švajčiarsko, Rakúsko a 38 ďalších |
|---|---|
| Región | Európa |
| Počet hovoriacich | 120 miliónov |
| Poradie | 9. miesto |
| Klasifikácia | indoeurópske jazyky |
| Písmo | latinka |
| Postavenie | |
| Úradný jazyk |  Nemecko Európska únia Lichtenštajnsko Rakúsko Luxembursko ŠvajčiarskoRegionálny alebo miestny úradný jazyk:  Belgicko Dánsko Taliansko Poľsko |
| Jazykové kódy | |
| ISO 639-1 | de |
| ISO 639-2 | ger (B)/deu (T) |
| ISO 639-3 | deu |
| SIL | GER |
| Wikipédia | |
| Adresa | de.wikipedia.org |
| Pomenovanie | Wikipedia, die freie Enzyklopädie |
| Pozri aj: Jazyk – Zoznam jazykov | |
Nemčina je jedným z hlavných jazykov sveta. Je to najpoužívanejší materinský jazyk v rámci Európskej únie.[1] Nemčina sa vo veľkej miere vyučuje aj ako cudzí jazyk, najmä v kontinentálnej Európe, kde je tretím najviac vyučovaným cudzím jazykom (po angličtine a francúzštine), a v Spojených štátoch. Jazyk bol vplyvný v oblasti filozofie, teológie, vedy a techniky. Je to druhý najčastejšie používaný vedecký jazyk a patrí medzi najpoužívanejšie jazyky na webových stránkach. Nemecky hovoriace krajiny sú na piatom mieste z hľadiska ročného vydávania nových kníh, pričom jedna desatina všetkých kníh (vrátane elektronických) na svete vychádza v nemčine.
Nemčina je flektívny jazyk so štyrmi pádmi pre podstatné mená, zámená a prídavné mená (nominatív, akuzatív, genitív, datív); tri rody (mužský, ženský, stredný); a dve čísla (jednotné, množné číslo). Má silné a slabé slovesá. Väčšina jej slovnej zásoby pochádza zo starovekej germánskej vetvy indoeurópskej jazykovej rodiny, zatiaľ čo menšia časť je čiastočne odvodená z latinčiny a gréčtiny spolu s menším počtom slov vypožičaných z francúzštiny a modernej angličtiny.
NárečiaUpraviť
Nemecké nárečia delíme na:
- dolnonemecké (Niederdeutsch) = Plattdeutsch – severná časť severnej polovice Nemecka
- hornonemecké (v širšom zmysle) (Hochdeutsch):
- strednonemecké (Mitteldeutsch) – južná časť severnej polovice Nemecka
- horskonemecké (iný názov: hornonemecké v užšom zmysle) (Oberdeutsch) – južná polovica Nemecka + Švajčiarsko + Rakúsko
Každé z nich má z vývojového hľadiska starú, strednú a novú verziu (napríklad stredná dolná nemčina).
Dolnú nemčinu geograficky delí od hornej nemčiny tzv. Benrátska čiara, pomenovaná podľa mestskej časti Düsseldorfu, kde začína.
DejinyUpraviť
Historický vývoj nemčiny delíme na tieto obdobia:
- starohornonemecké obdobie (700 – 1100)
- strednohornonemecké obdobie v širšom zmysle (1100 – 1500):
- strednohornonemecké obdobie v užšom zmysle (1100 – 1350)
- ranonovohornonemecké obdobie (1350 – 1500)
- novohornonemecké obdobie (od 1500)
Tieto epochy napriek svojmu tradičnému názvu spravidla zahŕňajú aj dolnú nemčinu (Nemalo by sa preto zamieňať napr. „starohornonemecké obdobie“ , ktoré zahŕňa aj dolnú nemčinu, so „starou hornou nemčinou“, ku ktorej paralelne existovala na severe „stará dolná nemčina“).
Prvé slabé tendencie o nadregionálny nemecký jazyk na politicky veľmi rozdrobenom nemeckom území možno pozorovať v takzvanom strednohornonemeckom období (1100 - 1350). Napríklad základom kvázi-nadregionálneho literárneho jazyka bola v tomto období horská nemčina.
Základom dnešného spisovného jazyka je predovšetkým jazykový úzus cisárskej kancelárie zo 14. a 15. storočia, ako aj literárna tvorba Martina Luthera začiatkom 16. storočia Martin Luther, jazyk kníh ktorého sa stal základom jednotnej spisovnej nemčiny, ktorá sa presadila od konca 18. stor., podľa vlastného vyjadrenia použil za základ jazyk kurfirstského dvora z Meißenu, teda saské stredonemecké nárečia (východná stredná nemčina – súčasť hornej nemčiny v širšom zmysle). Ešte za Lutherovho života však bol tento jazyk silno ovplyvnený aj dolnonemeckými nárečiami. Tento jazyk sa rýchlo presadil v južnom Nemecku (hornonemecká oblasť), v severnom Nemecku (dolnonemecká oblasť) sa však ešte aj začiatkom 19. storočia vyučoval ako cudzí jazyk. Významnú úlohu pri šírení tohto jazyka zohrali aj diela Goetheho a Schillera. Začiatkom 19. storočia vznikli pre tento spisovný jazyk rôzne regionálne formy výslovnosti. Nakoniec sa presadila výslovnosť dolnonemeckých divadiel. Základom dnešnej spisovnej nemčiny teda je v podstate v jazyku horná nemčina, ale vo výslovnosti dolná nemčina (tzv. „horná nemčina s dolnonemeckými hláskami“).
Výslovnosť a pravopisUpraviť
GramatikaUpraviť
|
Tento článok je zatiaľ „výhonok“. Pomôž Wikipédii tým, že ho doplníš a rozšíriš. |
Podstatné mená sa v nemčine píšu s veľkým začiatočným písmenom.
Pred podstatné meno sa dáva člen (určitý - der, die, das alebo neurčitý - ein, eine). Napr.: der Kopf ([tá] hlava), ein Kopf ([nejaká] hlava), die Katze ([tá] mačka), eine Katze ([nejaká] mačka).
Slovesá majú v neurčitku koncovku -en. Napr.: haben (mať), gehen (ísť), fahren (cestovať). Výnimky: sein (byť) a tun (robiť).
ReferencieUpraviť
- ↑ Eurobarometer 63.5: Consumer Rights in Poland, June-July 2005 [online]. ICPSR Data Holdings, 2013-01-22, [cit. 2021-12-12]. Dostupné online.
