Úradný jazyk

jazyk stanovený zákonom pre komunikáciu medzi a s úradmi
O podobnom úradnom (oficiálnom) jazyku ako jazyku rokovaní a dokumentov v medzinárodných organizáciách (napríklad v EÚ), pozri úradný jazyk (medzinárodný styk).

Úradný jazyk alebo oficiálny jazyk je v užšom zmysle jazyk (často stanovený nejakým právnym predpisom), ktorý sa používa ako hlavný alebo ako jediný jazyk na komunikáciu a dokumentovanie v styku s a vnútri verejnej správy (t.j. vlády a úradov, vrátane školstva) na určitom území, konkrétne v celom štáte či závislom území alebo v jeho časti, t. j. napr. v regióne štátu (ale podľa niektorých definícií len v celom štáte). V širšom zmysle sa úradným (oficiálnym) jazykom myslí aj jazyk, v ktorom sa na danom území vydávajú právne predpisy (napr. zákony), jazyk debát parlamentu a jazyk súdov. Podobný je pojem štátny jazyk, ktorý sa často chápe jednoducho ako jediný celoštátny úradný jazyk (obyčajne vo vyššie uvedenom širšom zmysle), ale môže byť definovaný aj odlišne.[1][2][3][4][5][6]

Úradný jazyk

upraviť

Zákony niektorých štátov alebo štátnych celkov vyžadujú, aby boli dokumenty štátnej či verejnej správy prekladané aj do iných jazykov.

Približne polovica štátov sveta má úradný jazyk. Niektoré majú iba jeden úradný jazyk, ako napríklad Albánsko, Francúzsko alebo Litva, napriek tomu, že v týchto štátoch sa používajú aj iné pôvodné jazyky. Niektoré majú viac úradných jazykov, napríklad Afganistan, Bielorusko, Belgicko, Bolívia, Kanada, Eritrea, Fínsko, India, Pakistan, Paraguaj, Južná Afrika a Švajčiarsko.

V niektorých štátoch, ako napríklad Taliansko, Palau, Filipíny, Rusko a Španielsko, je len jediný celoštátny úradný jazyk (t. j. štátny jazyk), ale menšinové jazyky sa používajú ako úradné jazyky (obyčajne úradné jazyky v užšom zmysle) v určitých regiónoch. Na druhej strane niektoré štáty, ako napríklad Švédsko, Tuvalu, Spojené kráľovstvo a Spojené štáty, de iure nemajú úradný jazyk. Namiesto toho sa v mnohých prípadoch (zákony, vládne nariadenia a pod.) používa nejaký de facto hlavný jazyk (tzv. úradný jazyk de facto). Úradný jazyk niekedy nie je jazykom, ktorý sa používa pri výučbe.

Vo väčšine prípadov je úradným jazykom jazyk, ktorý je na danom území bežne používaným miestnym jazykom, napr. na Slovensku je to slovenčina. Úradné jazyky niektorých bývalých kolónií, hlavne francúzština a angličtina, však nie sú bežne používanými miestnymi jazykmi. Opačným príkladom je írčina, ktorá je teoreticky miestnym jazykom a je "prvým úradným" jazykom Írska, ale reálne ju používa len menej ako tretina Írov; zatiaľ čo angličtina, ktorá je reálne najčastejším miestnym i úradným jazykom Írska, je podľa článku 8 Ústavy Írska označená ako "druhý úradný" jazyk Írska.

Štátny jazyk

upraviť

Pojem štátny jazyk sa v minulosti (do začiatku 20. storočia) štandardne používal v Nemecku a dnes je ešte bežný napríklad v právnych predpisoch Slovenska, Rakúska a pobaltských štátov, i v ruskej odbornej literatúre. Iné štáty často uprednostňujú vo svojich právnych predpisoch iné pojmy, často napríklad používajú pojem úradný jazyk a napríklad Francúzsko má v ústave termín "jazyk Republiky". V zásade sa štátnym jazykom spravidla myslí (jediný) celoštátny úradný jazyk (porov. vyššie v úvode tohto článku). Podľa niektorých definícií je však pojem štátny jazyk odlišný od pojmu úradný jazyk - napríklad sa niekedy štátny jazyk chápe ako jazyk majúci za úlohu plniť funkciu symbolu štátu, zatiaľ čo úradný jazyk sa chápe čisto prakticky ako jazyk orgánov verejnej správy.[3][5][4][7][8][2][6]

Slovensko

upraviť

Na Slovensku je podľa Ústavy Slovenskej republiky aj podľa zákona o štátnom jazyku štátnym jazykom slovenský jazyk. Zákon o štátnom jazyku upresňuje, že štátnym jazykom sa tu myslí slovenský jazyk v jeho kodifikovanej podobe (t. j. v podobe, ktorú "na podnet odborných slovakistických výskumných pracovísk a odborníkov v oblasti štátneho jazyka schvaľuje a zverejňuje Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky na svojej internetovej stránke" - pozri kodifikačná príručka), a že však "tým sa nevylučuje používanie inojazyčných nových odborných pojmov, termínov alebo pomenovaní nových skutočností, na ktoré sa ešte neustálil a nekodifikoval v štátnom jazyku vhodný rovnocenný výraz, ako aj používanie nespisovných jazykových prostriedkov, ak ide o ich funkčné využitie, najmä v umeleckej tvorbe a v publicistike." [9]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Official language na anglickej Wikipédii. - týka sa len kapitoly Úradný jazyk

Ďalšie zdroje

upraviť
  1. Marián Sloboda (2017): ÚŘEDNÍ JAZYK. In: Petr Karlík, Marek Nekula, Jana Pleskalová (eds.), CzechEncy - Nový encyklopedický slovník češtiny. URL: https://www.czechency.org/slovnik/ÚŘEDNÍ JAZYK (prístup: 24. 6. 2024)
  2. a b BENŽA, Mojmír. Malý etnopolitický slovník. Bratislava: Zing Print, 2005. S. 26, 27, 32, 34
  3. a b GLÜCK, Helmut; RÖDEL, Michael. Metzler Lexikon Sprache. 5. vyd. [s.l.] : J.B. Metzler, 2016. 814 s. ISBN 978-3-476-02641-5. S. 37, 667.
  4. a b jazyk. In: Encyclopaedia Beliana [online]. Bratislava: Slovenská akadémia vied, 2018-06-03, [cit. 2024-06-24]. Dostupné online.
  5. a b Der politische status von Sprachen [online]. oedeutsch.at, [cit. 2024-06-24]. Dostupné online.
  6. a b vds-ev.de, [cit. 2024-06-24]. Dostupné online.
  7. Jazyk štátny. In: PIAČEK, Jozef; KRAVČÍK, Miloš. FILIT : Otvorená filozofická encyklopédia [online]. Bratislava: Univerzita Komenského, [cit. 2024-06-24]. Dostupné online.
  8. Štátny jazyk [online]. Bratislava: Ministerstvo kultúry SR, [cit. 2024-06-24]. Dostupné online.
  9. §1, 2 a 11 zákona č. 270/1995 Z. z. o štátnom jazyku Slovenskej republiky