Gombíková aféra

Gombíková aféra je označenie pre udalosti z októbra 1915, ktoré viedli k prezradeniu českej protirakúskej konšpiračnej siete Maffie.

Predchádzajúce udalostiUpraviť

28. júla vyhlásilo Rakúsko-Uhorsko vojnu Srbsku a rozpútalo tak prvú svetovú vojnu. České krajiny a český národ sa tak ako súčasť Habsburskej monarchie dostal do vojny na strane Trojspolku/ústredných mocností. Aj napriek prejavu lojality k Habsburgovcom a ich monarchii v vzniknutej vojne sa od začiatku prejavoval nesúhlas a odpor. S vypuknutím konfliktu bola v českých krajinách zavedená vojensko-úradnícka diktatúra, pričom sa výrazne obmedzil politický život aj práva občanov.[1]

Od jesene 1914 odchádzala rada významných osobností do exilu, aby tu nadviazala kontakty so zahraničnými českými a slovenskými krajanskými obcami a predstaviteľmi vlád dohodových mocností.[2] V decembri 1914 opustil krajinu Tomáš Garrigue Masaryk, ktorý sa cez Taliansko presunul do Švajčiarska. Zo Ženevy potom organizoval svoje akcie.[3] Zároveň bolo nutné zostať v kontakte s domácim prostredím, kde sa postupne rodil "prvý odboj".

Domácy odboj - Maffie - sa zrodil aj v decembri 1914 po odchode T. G. Masaryka. Do marca 1915 sa potom upevnila organizácia a bolo zriadené grémium, ktorého členmi boli Edvard Beneš,[4] Karel Kramář, Alois Rašín, Josef Scheiner a Přemysl Šámal. Hlavnou úlohou Maffie bola politicko-spravodajská činnosť a udržiavanie kontaktu s T. G. Masarykom v zahraničí. Masaryk vedeniu domáceho odboja spočiatku prisúdil hlavnú úlohu, zatiaľ čo organizáciu odboja zahraničného videl iba ako podpornú a pomocnú.[1] Udržiavanie kontaktu spočívalo vo vysielaní a prijímaní kuriérov, ktorí väčšinou prekračovali rakúsko-švajčiarsku hranicu.

AféraUpraviť

V septembri 1915 jednal Edvard Beneš vo Švajčiarsku o vyslanie ďalšieho kuriéra. Pre túto úlohu bola vybraná Aloisie Linhartová, manželka jedného z členov tunajšieho krajanského spolku. E. Beneš pripravil správu pre Maffiu, ktorá sa skladala z trinástich odkazov, ktoré sa z bezpečnostných dôvodov Linhartová naučila naspamäť. Bolo ale potrebné vytvoriť a previezť cez hranice určitý "identifikačný dôkaz", ktorým sa mala preukázať, aby jej adresáti v Čechách verili. Linhartová mala teda doručiť zašifrovanú správu na malom kúsku papierika, ktorá bola ukrytá do dutiny jedného z gombíkov na jej šatách.[5]

Dňa 4. októbra 1915 prekročila Aloisie Linhartová hranicu a dospela do Prahy. Tu mala vyhľadať istého Bohumila Mareša, príbuzného jedného z emigrantov. Ten sa mal potom spojiť s redaktormi Času Janom Hájkom a Cyrilom Dušekom. Ak by neuspel, mal kontaktovať sociálnodemokratického poslanca Františka Soukupa, čo bolo odporúčanie od Edvarda Beneša, ktorý do Švajčiarska priniesol správu, že niektorí sociálni demokrati sa pridali k Maffii. Ako sa však ukázalo, bol to osudový omyl. Linhartová svoj kontakt skutočne navštívila a oznámila mu heslo a odovzdala gombík so zašifrovanou správou. Mareš potom pravdepodobne pokúsil kontaktovať spomínaných redaktorov, ale pravdepodobne neuspel. Vydal sa preto do redakcie sociálnodemokratického denníka Právo lidu, kde hľadal Františka Soukupa.[5]

Soukup však nebol v redakcii prítomný. Tu sa prejavila chyba výberu konšpirátora Mareša, všetkým prítomným v redakcii vysvetlil, že prináša tajné posolstvo zo Švajčiarska. Jeho rozprávanie vypočul aj Bohumír Šmeral, vtedajší vodca strany. Spolu s Františkom Soukupom sa potom vypravili pátrať a overiť Marešové tvrdenia a navštívili rad ľudí, medzi nimi aj Přemysla Šámala, jedného z najvýznamnejších mužov Maffie. Nikto však Mareša nepoznal, a tak sa posilnila falošná obava, že sa pravdepodobne jedná o policajnú provokáciu. Soukup so Šmeralom potom všetko nahlásili pražskému policajnému riaditeľstvu.[5] Málokto si v tú chvíľu uvedomoval, že keby sa naozaj jednalo o policajnú provokáciu, prezradili by Soukup so Šmeralom väčšinu ľudí napojených na Maffiu.

Policajná akcia sa naplno rozbehla. Bol zatknutý Mareš, Aloisie Linhartová, Jan Hájek, Cyril Dušek, dvorný rada Václav Olič (tu boli objavené Masarykové písomnosti), Hana Benešová, Alice Masaryková a tiež František Soukup. Gombík, ktorý bol predmetom vyšetrovania, bol poslaný do Viedne, kedy bola správa rozšifrovaná. Text okrem iného uvádzal, že Linhartová vie odkazy naspamäť, preto bola podrobená výsluchom. Vždy uvádzala texty iba s krycími menami a tvrdila, že nevie o koho sa jedná. Tým bolo vyšetrovanie a pátranie po ďalších členoch Maffie neúspešné a zatýkanie sa postupne zastavilo.[5]

Akcia vyvrcholila v novembri 1915, kedy sa celá správa o afére dostala až k samotnému cisárovi Františkovi Jozefovi I.[5]

Nadväzujúce udalostiUpraviť

Bohumír Šmeral, ktorý zostal na slobode, sa snažil dostať z vyšetrovacej väzby Františka Soukupa. V novembri odovzdal polícii rozsiahly rozklad o vzťahu sociálnej demokracie k Habsburskému štátu, kde hájil jej lojálnu pozíciu. Na základe týchto tvrdení bol potom Soukup 2. decembra 1915 prepustený.[5] Väčšina ostatných zatknutých však zostala uväznená a bola prepustená až po vyhlásení amnestie cisára Karola dňa 2. júla 1917.[6]

ReferencieUpraviť

  1. a b ČAPKA, František. Dějiny zemí Koruny české v datech. Praha : Libri, 1999. ISBN 80-7277-000-4. S. 594n..
  2. Čapka: Dějiny zemí Koruny české v datech, s. 595.
  3. VYKOUPIL, Libor. Slovník českých dějin. Brno : Julius Zirkus, 2000. ISBN 80-902782-0-5. S. 319.
  4. Roku 1915 emigroval do Švajčiarska za T. G. Mararykom.
  5. a b c d e f GALANDAUER, Jan. Knoflík ze šatů paní Linhartové. Dějiny a současnost, čís. 09/2008.
  6. Vykoupil: Slovník českých dějin, s. 260.
  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Knoflíková aféra na českej Wikipédii.

LiteratúraUpraviť

  • ŠEDIVÝ, Ivan. Češi, české země a velká válka. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 2001. 492 s. ISBN 80-7106-274-X.
  • PRECLÍK, Vratislav. Masaryk a legie (Masaryk and legions). Karviná : Nakladatelství Paris, 2019. 219 s. ISBN 978-80-87173-47-3.

Externé odkazyUpraviť