Tomáš Garrigue Masaryk

český filozof, sociológ, pedagóg, politik, štátnik a novinár, 1. prezident ČSR (1918 – 1935)

Tomáš Garrigue Masaryk (skrátene T. G. M. alebo TGM, v anglickom zápise aj Thomas G. Masaryk; * 7. marec 1850, Hodonín – † 14. september 1937, Lány) bol česko-slovenský[1] filozof, sociológ, pedagóg, politik, štátnik a novinár, jeden zo zakladateľov ČSR, prvý prezident ČSR (14. november 1918 – 14. december 1935) a predtým predseda Dočasnej vlády Česko-Slovenska (14. október – 14. november 1918), jeden z troch vrcholných predstaviteľov Česko-slovenskej národnej rady (13. február 1916 – 14. október 1918) a poslanec rakúskej Ríšskej rady (4. marec 1891 – 10. október 1893, 17. júl 1911 – 25. september 1917).

Tomáš Garrigue Masaryk
Tomáš Garrigue Masaryk
Tomáš Garrigue Masaryk, podpis
1. prezident Česko-Slovenska
V úrade
14. november 1918 – 14. december 1935
PremiérKarel Kramář
Vlastimil Tusar
Jan Černý
Edvard Beneš
Antonín Švehla
František Udržal
Jan Malypetr
Milan Hodža
Milan Hodža (úradujúci)
Edvard Beneš
Nástupca
1. predseda Dočasnej vlády Česko-Slovenska
V úrade
14. október 1918 – 14. november 1918
Karel Kramář (riadna vláda) Nástupca
Bývalý poslanec Ríšskej rady
V úrade
17. júl 1911 – 25. september 1917
PremiérAlois Lexa von Aehrenthal
Leopold Berchtold
István Burián von Rajecz
Bývalý poslanec Ríšskej rady
V úrade
4. marec 1891 – 10. október 1893
PremiérGustav Kálnoky
Biografické údaje
Narodenie7. marec 1850
Hodonín, Rakúske cisárstvo
Úmrtie14. september 1937 (87 rokov)
Lány, Česko-Slovensko
Alma materViedenská univerzita
Profesiazámočník, učiteľ, vedec, profesor UK
Národnosťčesko-slovenská
Vierovyznaniekatolík, neskôr českobratský evanjelik
Rodina
Manželka
DetiAlice, Herbert, Jan, Eleanor, Olga, Hana
Odkazy
Spolupracuj na CommonsTomáš Garrigue Masaryk
(multimediálne súbory)

Život upraviť

Narodil sa ako Tomáš Masaryk v Hodoníne na Morave. Jeho otec, Jozef Maszárik, bol pôvodom Slovák z Kopčian, chudobný kočiš na statku Nathana Redlicha v Hodoníne. Jeho matka bola Terezie Kropáčková, panská kuchárka z Hustopečí. Masaryk neskôr uviedol, že mu v tomto chudobnom prostredí nikdy nenapadlo, že raz bude niečím iným ako chudobným robotníkom.

Po skončení ľudovej školy v Hodoníne a krátkom štúdiu na strednej škole v Hustopeči sa krátko vyúčal vo Viedni za zámočníka a za kováča v Čejči. Potom na popud bývalých učiteľov navštevoval klasické gymnázium v Brne a neskôr vo Viedni, kde aj v roku 1872 zmaturoval.

Potom študoval filozofiu na Viedenskej univerzite, ktorú absolvoval s doktorátom v roku 1876 (Dizertačná práca: O podstate duše u Platona). Od čias stredoškolských štúdií vo Viedni sa živil súkromným učiteľstvom a vychovávateľstvom. Po ukončení štúdia odišiel v roku 1876 s jedným svojím chovancom do Lipska, aby sa venoval ďalšiemu filozofickému štúdiu (1876 – 1877). V Lipsku sa zoznámil s americkou študentkou Charlotte (Charlie) Garrigueovou. V roku 1878 sa vzali v New Yorku a Tomáš prijal meno Tomáš Garrigue Masaryk. Z manželstva sa narodilo celkom 6 detí: Alice, Herbert, Jan, Eleanor, Olga a Hana.

Medzitým prijal miesto suplenta klasických jazykov na viedenskom gymnáziu. S Charlie sa teda vrátili do Viedne, kde viedli skromný život. Tomáš však v roku 1879 predložil habilitačnú prácu „Der Selbstmord als soziale Massenerscheinung der Gegenwart“ (Samovražda ako sociálny hromadný zjav súčasnosti), ktorá ho preslávila v univerzitných kruhoch, a na základe ktorej bol vymenovaný za súkromného docenta filozofie na Viedenskej univerzite.

V roku 1882, kedy sa pražská univerzita rozdelila na nemeckú a českú, ponúkla Tomášovi česká univerzita miesto mimoriadneho profesora filozofie, pretože na seba upozornil knihou o hypnóze [O hypnotismu (magnetismu zvířecím)]. Spočiatku sa venoval najmä organizácii vedeckého života v oblasti filozofie, sociológie a politiky, nadväzujúc na západnú filozofiu. V Prahe sa zapojil do českého politického života a začal študovať českú problematiku. Jeho populárne prednášky na univerzite mu získali veľa mladých stúpencov, medzi iným aj Slovákov študujúcich v Prahe, ktorých tam v tom čase z dôvodu intenzívnej maďarizácie v Uhorsku študovalo pomerne veľa. Slovenskí študenti ako napríklad Vavro Šrobár a Milan Rastislav Štefánik boli združení v spolku Detvan a Masaryk ich primäl k vydávaniu časopisu Hlas (odtiaľ názov hlasisti) a venovaniu sa materiálno-duchovnému pozdvihnutiu Slovákov. Od roku 1897 bol Masaryk riadnym profesorom Karlovej univerzity.

V roku 1886, v čase sporu o pravosť rukopisov Královedvorského a Zelenohorského (išlo o falzifikáty vyrobené českými nacionalistami, najmä archivárom Václavom Hankom) sa Masaryk spolu s filológom Jánom Gebauerom v časopise Atheneum, ktorého bol zakladateľom (1884), dôrazne postavili proti ich pravosti, čo mu prinieslo veľa nepriateľov medzi Čechmi a na univerzite. Po dlhom boji skoro s celým národom sa mu podarilo dokázať ich nepravosť. V súvislosti s týmto sporom vznikol aj týždenník Čas, vydávaný Masarykom a jeho priateľmi. Súčasne začal Masaryk politicky vystupovať – verejne vystúpil v mladočeskej strane a v roku 1891 bol zvolený za poslanca ríšskeho snemu i českého zemského snemu. Smer prezentovaný Masarykom a Časom sa stal známy ako politický realizmus (či buržoázny reformizmus), v ktorom išlo o reformovanie klasického liberálneho kapitalizmu pomocou sociálneho zákonodarstva, drobnej osvetovej práce a zmiernenia triednych rozporov. Po dvoch rokoch pôsobenia ako poslanec sa vzdal poslaneckého mandátu, pretože intrigy odporcov, ktorých si získal v boji o rukopisy, neustávali. Nato založil časopis Nová doba a venoval sa vedeckej práci – napísal diela o Husovi, Havlíčkovi, Pascalovi, o českej otázke a o sociálnej otázke. V roku 1893 sa vzdal mandátu poslanca v ríšskom i zemskom sneme kvôli rozporom s vedením mladočeskej strany.

Roku 1899 Masaryk opäť raz rozšíril okruh svojich odporcov tým, že sa zastal Žida Leopolda Hilsnera (tzv. Hilsnerova aféra) z Polnej obvineného z rituálnej vraždy mladej dievčiny. Išlo o to, že sudcovia a vyšetrovatelia zvalili vinu na túlavého Žida, aby tak odvrátili pozornosť od vlastnej neschopnosti vypátrať vraha. Masaryk sa zásadne postavil proti primitívnemu antisemitizmu, klerikalizmu a nacionalizmu nehodnému kultúrneho národa. Podobne bránil srbských a chorvátskych vlastencov, ktorých rakúske súdy súdili na základe vyfabrikovaných dokumentov (Friedjungov proces).

Roku 1900 (31.3.-1.4.) založil vlastnú realistickú stranu, ktorej predsedom bol až do roku 1914. Bojoval proti F.L. Riegrovi za samourčovacie právo národov, zasadzoval sa za osemhodinový pracovný čas a za všeobecné hlasovacie právo. V tom čase dva razy navštívil Ameriku. (Strana sa medzi rokmi 1900 – 05 nazývala Česká strana ľudová a v rokoch 1905 – 14 Česká strana pokroková.)

Roku 1907 bol znovu zvolený za poslanca ríšskeho snemu. Ako poslanec bránil práva českého národa a odhaľoval praktiky vládnucich viedenských kruhov aj samého ministra zahraničia Aerenthala. Po Černovskej tragédii na Slovensku v roku 1907 [uhorskí žandári, slovenskej národnosti (Ján Ladiczky, rodený Slovák) zastrelili viacerých slovenských veriacich, vrátane tehotných žien a detí, len preto, že chceli, aby im kostol vysvätil ich rodák Andrej Hlinka a nie cudzí, biskupom určený farár, Martin Pazúrik] v ríšskom sneme vyslovil ostrý protest proti tomuto uhorskému „barbarstvu“.

 
Masaryk vo Philadelphii v USA, rok 1918

Svoje filozofické a politické názory ozrejmil v dielach ako Česká otázka, Otázka sociální (1898, kritické protimarxistické dielo), Rusko a Evropa.

Na začiatku svojej politickej dráhy Masaryk ešte obhajoval zachovanie Rakúska a chcel, aby sa reformovalo na štát rešpektujúci všetky svoje národy. Po vypuknutí prvej svetovej vojny roku 1914 (Masaryk mal vtedy už 64 rokov) už v októbri toho istého roku spracoval prvú predstavu o Česko-Slovenskom štáte, ktorá bola určená R. W. Setonovi-Watsonovi, ktorý ju spracoval do podoby memoranda pre britskú vládu. Keďže pochyboval o životaschopnosti Rakúska-Uhorska, emigroval v decembri do západnej Európy (v decembri 1914 Taliansko, potom Švajčiarsko, Paríž, a od jesene 1915 Londýn), nadviazal styk so zahraničnými priateľmi Čechov a Slovákov a postavil sa do čela odboja za rozbitie Rakúsko-Uhorska a vytvorenie spoločného štátu Čechov a Slovákov. Išlo o to presvedčiť štáty Dohody, že treba Rakúsko-Uhorsko zrušiť. Vo Francúzsku začal vychádzať časopis La Nation Tchèque (Český národ) a vo Švajčiarsku sa založil dvojtýždenník Československá samostatnost. V máji 1915 adresoval britskému ministrovi zahraničia memorandum Samostatné Čechy, kde predstavil budúci štát ako monarchiu spájajúcu Čechy, Moravu, Sliezsko a Slovensko [v tom čase sa – ako poznamenal aj Štefánik – často používal pojem český a pod. namiesto česko-slovenský, aby sa nevyvolal dojem v zahraničí, že má vzniknúť „ďalšie Rakúsko-Uhorsko“]. V júli 1915 predniesol v Ženeve otvorený protirakúsky prejav. V Londýne prednášal Masaryk na londýnskej univerzite a pred vysokými predstaviteľmi „O probléme malých národov“. Bol v kontakte so Štefánikom, ktorý Masarykovi vybavil audienciu u francúzskeho predsedu vlády Brianda. V roku 1916 založil v Paríži spolu s Edvardom Benešom a Štefánikom Česko-slovenskú národnú radu (akúsi dočasnú vládu vznikajúceho Česko-Slovenska), ktorej sa stal predsedom. Potom prednášal na londýnskej univerzite. Medzi májom 1917 a marcom 1918 bol Masaryk v Rusku, kam sa vybral organizovať česko-slovenské légie. Zažil tam Októbrovú revolúciu v roku 1917 a zaujal k nej negatívny postoj. Po bitke pri Zborove a v čase bitky pri Bachmači cestoval 23 dní sibírskou magistrálou do Vladivostoku a cez Fusan a Tokio do Kanady a Ameriky. Ďalej rôzne intervenoval, prednášal a konferoval s americkým prezidentom Wilsonom, ťažiac zo svojej povesti bojovníka proti antisemitizmu a za demokratizáciu strednej Európy.

 
Masaryk počas vojenskej prehliadky
 
T. G. Masaryk so spisovateľom Karlom Čapkom

V máji 1918 sa podieľal na príprave Pittsburskej dohody medzi českými a slovenskými krajanskými organizáciami v Spojených štátoch a stal sa jedným z jej signatárov. 14. októbra sa stal predsedom dočasnej česko-slovenskej vlády v Paríži a 18. októbra vydal vo Washingtone Vyhlásenie o nezávislosti Česko-Slovenska, v ktorom deklaroval vytvorenie samostatného, demokratického česko-slovenského štátu. 14. novembra 1918 ho Revolučné národné zhromaždenie (česko-slovenský parlament) zvolilo za prezidenta, ale až 20. decembra 1918 sa vrátil z emigrácie do Čiech. 21. decembra pricestoval do Prahy a 22. decembra 1918 prečítal členom vlády svoje prvé prezidentské posolstvo.

V dobe od roku 1914 do roku 1937 bol Masaryk celkom sedemnásťkrát navrhnutý na ocenenie Nobelovou cenou za mier.

V roku 1924 vydal svoje pamäti o zahraničnom odboji nazvané Světová revoluce. V rokoch 1920, 1927 a 1934 ho parlament opätovne zvolil za prezidenta, ale 14. decembra 1935 odstúpil zo zdravotných dôvodov. Zostal žiť na zámku v Lánoch, kde i o necelé dva roky neskôr, v septembri 1937, zomrel.

Vzťah k Slovákom upraviť

 
T. G. Masaryk v roce 1931

Masaryk bol ideológom čechoslovakizmu, považoval teda Čechov a Slovákov za jeden národ (čo možno vyplýva z oblasti, kde vyrastal, kde sa hovorilo zmiešaným česko-slovenským nárečím). Po vzniku prvej česko-slovenskej republiky (ČSR) v roku 1918 podcenil pokračujúce emancipačné kultúrne i politické úsilie Slovákov a ich autonomistické predstavy odmietal. Jeho osobný vzťah k Slovákom bol síce srdečný, ale nepretavil sa do politickej podoby.[2] Na Slovensku často a rád pobýval aj ako prezident (Topoľčianky, Hrušov, Bystrička a i.). Vo svojich vyjadreniach na Slovensku a voči Slovákom (vrátane amerických Slovákov počas prvej svetovej vojny) sa vydával za zástancu Slovákov a autonómneho Slovenska (napríklad roku 1918 výrok: Bude slobodné Česko a bude slobodné Slovensko…Každá vetva bude pánom vo svojom dome), ktoré však za jeho prezidentovania nikdy nevzniklo, zo zrejmých obáv oslabenie jednoty proti nedemokratickým susedom.

Názorné sú nasledujúce citáty vyslovené s odstupom jedného týždňa v roku 1921:

Niet slovenského národa, je to vynález maďarskej propagandy. O jednu generáciu už nebude rozdiel medzi obidvoma vetvami našej národnej rodiny[chýba zdroj]
– Masaryk, v novinách Le Petit Parisien, Francúzsko
Ja milujem svojráznosť a individualitu Slovenska, ale s politikou a so štátom a s jeho úradníctvom túto individualitu národnú si plne nezabezpečíme. K tomu je potreba kultúrnej práce v najširšom rozsahu.[chýba zdroj]
– Masaryk, prejav v Ružomberku
Prichádzam na Slovensko rád, lebo som Slovensko vždy miloval a hlboko cítil s jeho smutným osudom, ktorý mu hrozil rozdelením a zničením…[chýba zdroj]
– Masaryk, prejav v Bratislave

V medzivojnovom období, v rozpore so skutočnosťou a s tvrdeniami aj českých spolupodpisovateľov, vehementne popieral plnú platnosť Pittsburskej dohody (bod 2. o autonómii Slovenska v rámci budúceho Česko-Slovenska:"Slovensko bude mať svoju vlastnú administratívu, svoj snem a svoje súdy."), ktorú sám formuloval i podpísal. Právnu nezáväznosť tejto dohody vyvodzoval z jej bodu 6: "Podrobné ustanovenia o zariadení česko-slovenského štátu ponechávajú sa osvobodeným Čechom a Slovákom a ich právoplatným predstaviteľom."

 
Masaryk na svojom letnom sídle v Topoľčiankach

Takisto treba spomenúť, že sám Edvard Beneš (ktorý sa raz vyjadril, že o samostatnom slovenskom národe „nemôže byť ani reči“) uviedol, že musel Masarykovi protirečiť, pretože mu dôverne vyslovil – prinajmenšom neskôr a prinajmenšom vo vzťahu k politike – veľmi negatívny názor na Slovákov[chýba zdroj], tvrdiac že im nemožno dôverovať a pod. („Vy je neznáte…“)[chýba zdroj]. Masaryk nikdy nepochopil emancipačné úsilie Slovákov[chýba zdroj], a naopak snažil sa ho titulovať ako prejav hungarizmu, pretože Čechov a Slovákov chápal ako jedinú Slovanskú vetvu.[chýba zdroj]

Na druhej strane bol Masaryk roky čestným predsedom spolku Detvan v Prahe, od roku 1887 pravidelne trávieval letné prázdniny spolu s rodinou v Bystričke pri Martine. Udržiaval kontakty so Svetozárom Hurbanom Vajanským, Andrejom Hlinkom, Vavrom Šrobárom a samozrejme prednášal M. R. Štefánikovi. Slovenským problémom sa sústavne venoval vo svojich časopisoch Čas a Naše doba. Ako prezident potom pravidelne chodieval na Slovensko, jeho letným sídlom od roku 1923 bol kaštieľ v Topoľčiankach.

Názory upraviť

 
Hustopeče: hrob rodičů Tomáše Garriguea Masaryka
 
Masarykov pomník pred Pražským hradom v Prahe

Ideologicky predstavujú jeho názory zmes rôznych idealistických myšlienok od pozitivizmu až k náboženským predstavám a vyúsťujú do moderného humanizmu, chápaného netriedne a odvodeného od českej reformácie a husitstva.[chýba zdroj]

Ani filozoficky nie je Masaryk pôvodným mysliteľom, pretože jeho názory predstavujú súbor predstáv od Platóna cez humeovský idealizmus až po novodobé idealistické smery (Spencer). Celkovo však zastával náboženský, i keď necirkevný svetový názor a eklektický pozitivizmus (vplyv Comtov, Kantov). Zaoberal sa filozofickou analýzou zmyslu dejín českých a svetových, antropologickými a životnými otázkami. V sociologických spisoch reagoval na problémy doby (samovražda, moderný človek a náboženstvo, alkoholizmus).[chýba zdroj]

Bol vychovaný v prísne katolíckom duchu, avšak neskôr prestúpil do Českobratrské církve evangelické. Jeho zameranie bolo protikatolícke, antiklerikálne, bol proti absolutizmu, konzervativizmu, komunizmu, marxizmu a proti Sovietskemu zväzu. Hlásal humanizmus ("náboženskú humanitu") a sociálnu bezkonfliktnosť, ktoré nespájal s konkrétnou cirkvou. [3]

V českej národnej otázke bol na rozdiel od maločechov a štátoprávnikov stúpencom pokrokovejšej prirodzenoprávnej teórie. V štátnickej sfére bol za demokraciu anglosaského typu.

Citáty upraviť

Živo spomínam, ako mi moji najbližší kolegovia zazlievali, keď som privádzal na pretras otázku slovenskú a keď som jej v Naší dobe a v Čase venoval zvláštnu pozornosť.

Od detstva som cítil svoje češstvo konkrétne v pochopení charakteru, názorov a života našich krajanov tam na Slovácku a na Slovensku a postupom doby na Morave a v Čechách.

Svoje češstvo a slovenstvo cítim, povedal by som, vidiecky, dialekticky; filozoficky cítim s Husom, Chelčickým, Žižkom a ďalej až po Havlíčka.

– Světová revoluce, str. 392, T.G. Masaryk, ČIN-Praha, 1938


Vybrané diela upraviť

Jeho dielo zahŕňa filozofické, sociologické, historicko-politické a literárne práce

  • Theorie dějin podle zásad T. H. Bucklea (1883)
  • Blaise Pascal a Humeova skepse (1884)
  • Konkretná logika (1885)
  • Česká otázka (1895)
  • Naše nynější krise (1895)
  • Karel Havlíček (1896)
  • Moderní člověk a náboženství (1896)
  • Otázka sociální (1898)
  • Ideály humanitní (1901)
  • Palackého idea národa českého (1912)
  • Spomienky (1917)
  • Rusko a Evropa (2 zv. 1919 – 1921)
  • Nová Evropa (1920)
  • Světová revoluce (1925)
  • Cesta demokracie (1933 – 1936)

Dielo v elektronickej podobe upraviť

Referencie upraviť

  1. TELEVIZE, Česká. Masaryk – symbol, vizionář a opravdový Čechoslovák [online]. ČT 24 - Česká televize, [cit. 2019-01-03]. Dostupné online. (po česky)
  2. TASR, 7. marca 2015, Prvý česko-slovenský prezident T.G. Masaryk sa narodil pred 165 rokmi, Teraz/Slovensko
  3. Masaryk, T. G.: Moderní člověk a náboženství (1896)

Literatúra upraviť

  • HERBEN, Jan: T. G. Masaryk - Život a dílo presidenta Osvoboditele, páté vydání. Praha : Sfinx * Bohumil Janda, 1946. 477 s.
  • KADLEC, Vladimír. Podivné konce našich prezidentů. Hradec Králové : Kruh, 1991. ISBN 80-7031-612-8.
  • MATOUŠEK, Stanislav. Vznik a vývoj společného státu Čechů a Slováků. Praha : Academia, 1980.
  • GALANDAUER, Jan. Vznik Československé republiky 1918 - Programy, projekty, předpoklady. Praha : Svoboda/Naše vojsko, 1988.
  • ČAPEK, Karel. Hovory s T.G.Masarykem. Praha : Československý spisovatel, 1969.
  • POLÁK, Stanislav. Masarykovi rodiče a antisemitský mýtus. Praha : Ústav T. G. Masaryka, 1995. ISBN 80-901478-7-9. S. 78.
  • PRECLÍK, Vratislav. Masaryk a legie (TGM and legions), váz. kniha, 219 str., vydalo nakladatelství Paris Karviná, Žižkova 2379 (734 01 Karviná) ve spolupráci s Masarykovým demokratickým hnutím (Masaryk democratic movement in Prague), 2019, ISBN 978-80-87173-47-3, page 19 - 25, 27 - 87, 90 - 155, 169

Pozri aj upraviť

Iné projekty upraviť

Externé odkazy upraviť