Morava (región)

historická zem v Česku

Morava (lat. Moravia, nem. Mähren, poľ. Morawy) je jednou z historických krajín Česka. Od roku 1348 do roku 1918 bola (Moravské markgrófstvo) krajinou Koruny českej (Koruna kráľovstva českého). Po vzniku Česko-Slovenska (označenie Československo je slovensky do roku 1990, v súčasnosti je v rozpore s PSP a KSSJ[11], nekodifikačný SSSJ pripúšťa oba tvary[12]) bola od roku 1918 do roku 1928 jednou z jeho krajín (krajina Moravská). V rokoch 1928-1948 bola Morava spojená s Českým Sliezskom do krajiny Moravskoslezské.[13][14][15] Do súčasnosti si zachovala rozmanitú kultúru, tradície a nárečia. Za metropolu Moravy sa považuje Brno, ktoré toto postavenie prebralo v roku 1782 od Olomouca.

Morava
Znak markgrófa a markgrófstva (do 1915), t. j. Moravy (od 13. storočina), od 1918 naďalej znak krajiny)
Znak markgrófa a markgrófstva (do 1915), t. j. Moravy (od 13. do 21. storočia)[1][2][3][4]
Znak markgrófa a markgrófstva (1915 – 1918)
Znak markgrófa a markgrófstva (1915 – 1918)[5][6]
Morava po roce 1920 na mapě Česka.png
Morava (zelenou) a Moravské enklávy v Sliezsku (červenou) na mape Česka
Základné informácie
Rozloha k roku 1928
(bez Moravských enkláv v Sliezsku)
22 348,87 km²[7]
Počet obyvateľov približne 4 000 000[8]
Úradný jazyk čeština
Národnostné zloženie Česi, Moravania, Slováci a i.
Náboženstvo kresťanstvo a i.
Najvyšší bod Praděd (1 492 m n. m.)
Najnižší bod Sútok Moravy a Dyje (148 m n. m.)
Bývalé hlavné mestá Brno, Olomouc
Časové pásmo UTC +1 / UTC +2 (letný čas)
Historická vlajka Moravy[9][10]
Historická vlajka Moravy (2. pol. 19. storočia)
Znojmo, kedysi jedno z najvýznamnejších mocenských sídel Moravy

Názov je odvodený od rieky Moravy, ktorej meno je předslovanského pôvodu s významom voda, močiar.[16] Na západe Morava hraničí s Čechami, na severe s poľským Kladskom a s českým Sliezskom, na východe so Slovenskom a na juhu s Dolným Rakúskom. Najväčším mestom Moravy je Brno. Inými významnými sídlami na historickom území Moravy sú napríklad Olomouc (vedľa Brna druhé historické hlavné mesto Moravy a sídlo olomouckej arcidiecézy), Znojmo (historické stredisko juhozápadnej Moravy), Zlín, Kroměříž a väčšiu časť Jihlavy a časť Ostravy (obe mestá ležia na bývalých krajinských hraniciach).

Väčšinu územia Moravy tvorí pahorkatiny a vrchoviny. Najvyššie miesto sa nachádza v blízkosti vrcholu hory Praděd (1491 m n. m.) V pohorí Hrubý Jeseník. K ďalším významným pohorím patrí Králický Sněžník, Moravskoslezské Beskydy a Biele Karpaty. Od Čiech je Morava oddelená Českomoravskú vrchovinú. Najdôležitejšími riekami sú Morava, Dyje, Svratka, Bečva a Jihlava, ktoré pretekajú rozsiahlymi nízko položenými oblasťami na južnej a strednej Morave, ktorými sú Dyjsko-svratecký úval, Dolnomoravský úval a Hornomoravský úval.

Pred príchodom Slovanov v 6. storočí žili na Morave keltské a neskôr germánske kmene. V rokoch 833 až 906/907 tvorila juhovýchodná časť Moravy spolu s priľahlými územiami dnešného Slovenska a Rakúska stredisko Veľkomoravskej ríše, ktorá bola vazalom Franskej ríše. Za panovania kniežaťa Rastislava (846-870) sa Veľká Morava stala kolískou slovanskej kultúry a kresťanstva, začiatkom 10. storočia sa však rozpadla.[17][18] Morava potom zrejme bola krátko súčasťou Poľska či Uhorska. Okolo roku 1019 ju získal český přemyslovský knieža Oldřich[19] a od tej doby až dodnes zostávajú politické osudy Moravy a Čiech spojené. Od 11. storočia do konca 12. storočia bola Morava rozdelená na údelné kniežatstvo[20] v držaní členov rodu Přemyslovcov, od roku 1061 dedičnom.[21] Na konci 12. storočia moravské dedičstvá zjednotil v Moravskom markgrófstve neskoršie český knieža Konrád II. Ota.[22] Štátoprávne situáciu spresnil Karol IV. listinou zo 7. apríla 1348, ktorou stanovil, že krajiny riadené českým kráľom sú jeho vlastnými lénami, a nie lénami Svätej ríše rímskej,[23] čím Moravu určil ako jednu z krajín Koruny českej.

V rokoch 1867 až 1918 krajiny Koruny českej spadali pod Predlitavsko. V českom národnom obrodenie a nasledujúcom boji o české politické sebaurčenie sa presadila myšlienka jednotného a jediný spisovný jazyk používajúceho "národu českého v Čechách a v Morave", ako to formuloval z Moravy pochádzajúci obrozenec František Palacký. So zánikom Rakúsko-Uhorska zaniklo aj markgrófstvo[24] a moravský krajinský snem, ale Morava zostala ako krajina Moravská aj naďalej správnym celkom v rámci novovzniknutého Česko-Slovenska. Roku 1928 bola spojená s československou časťou Sliezska do krajiny Moravskoslezské, ktorá existovala do roku 1948. Potom sa územie Československa rozdelilo na kraje a Morava ako správna jednotka zanikla. Dodnes je však vnímaná ako svojbytný kultúrny celok. Po povojnovom vysídlenie Moravanov nemeckej národnosti, ktorí v niektorých častiach Moravy prevažovali, tu žije obyvateľstvo väčšinovo hovoriace českými nárečiami a hlásiaci sa k českej alebo k moravskej národnosti. Moravania sa etnograficky a lingvisticky delí do tradičných oblastí, ku ktorým patrí Haná, Valašsko, Slovácko, Horácko a Lašsko.

GeografiaUpraviť

ÚzemieUpraviť

Nachádza sa vo východnej časti Česka, historicky k nej však patrí aj osada U Sabotů, ktorá bola, spolu s niektorými ďalšími neobývanými pozemky, oddelená od zvyšku Moravy úpravou česko-slovenskej štátnej hranice (od septembra 1998 premenovaná na Místní část Šance), patriaca od 25. júla 1997 k Slovensku a niekoľko enkláv v Sliezsku. Od roku 2000 je územie Moravy rozdelené medzi Juhomoravský, Moravsko-sliezsky, Olomoucký a Zlínsky kraj, no čiastočne i Vysočinu, Juhočeský a Pardubický kraj.

S Moravou hraničia na západe Čechy (420 km), na juhu rakúska spolková krajina Dolné Rakúsko (201,24 km), na juhovýchode Trnavský kraj na Slovensku, na východe Trenčiansky kraj, na severovýchode Žilinský kraj a České Sliezsko, na severe tiež České Sliezsko a na severozápade poľské Sliezsko, konkrétne Kladsko, dnes okres Kladsko (powiat Kłodzki), ktorý je súčasťou Dolnosliezskeho vojvodstva (20 km).

Morava mala po stáročia stálé hranice, ktoré sa menili skôr ojedinele. Po vzniku Československa boli v roku 1920 k Morave pripojené na základe saintgermainskej zmluvy oblasti Valticka a Dyjského trojuholníka, do tej doby tzv. Česká časť Dolného Rakúska.

Územie Moravy v rozsahu z roku 1928 je v súčasnosti (od roku 2000) rozdelené medzi kraje Juhomoravský (celý kraj až na českú ves Jóbova Lhota a vyššie uvedená dolnorakúska územia na juhovýchodnej hranici), Moravsko-sliezsky (Osoblažsko, okolie Rýmařova, Nového Jičína a Frenštátu pod Radhoštěm; ďalej časť Ostravy a Místka), Olomoucký (okrem takmer celého okresu Jeseník), Vysočina (okrem severnej a západnej časti kraja), Zlínsky (celý kraj), Juhočeský (okolie Dačíc a Slavonic) a Pardubický (najmä okolie Svitav a Moravskej Třebovej, ďalej časť podhorí Králického Sněžníku - okolie Červené Vody, menšia časť Lanškrounska).

Prírodné podmienkyUpraviť

Povrch Moravy tvoria pahorkatiny, vrchoviny a nie veľmi vysoké pohoria. Najvyššie hory sa nachádzajú na severe (Hrubý Jeseník, Králický Sněžník a Moravsko-sliezske Beskydy), vrchoviny na západe (Českomoravská vrchovina), severe (Nízky Jeseník) i východe (Biele Karpaty, Javorníky a Vsetínske vrchy). V centrálnej časti sa nachádzajú pahorkatiny Drahanská vrchovina, Oderské vrchy, Chřiby a Pavlovské vrchy. Južnú a strednú časť pokrývajú nížiny, tzv. úvaly: Hornomoravský úval, Dolnomoravský úval a Dyjsko-svratecký úval.

Hydrologicky patrí Morava do čiernomorského a baltského úmoria. Tepnou územia je 354 km dlhá rieka Morava, tečúca zo severu na juh, ktorá v najnižšom bode územia (148 m n. m.) na trojmedzí s Rakúskom a Slovenskom, priberá Dyje. Práve Dyje odvodňuje celú západnú a južnú časť Moravy a časť rakúskeho územia, stredozápad odvodňuje Jihlava, Svratka, Svitava a Haná a stredovýchod rieka Bečva. Severná časť, patriaca do povodia Odry, je odvodňovaná riekami Opava, Ostravice a Odra. Malé územie na východe odvodňuje Vlára, ktorá sa vlieva do Váhu.

DejinyUpraviť

Prvá písomná zmienka o Moravanoch pochádza z letopisov kráľovstva Frankov z roku 822 v súvislosti s účasťou legati Marvanorum (vyslancov Moravanov) na franskom sneme vo Frankfurte.[25]. Najstarším historicky doloženým etnikom na území Moravy boli Kelti, vystriedaní na prelome letopočtu germánskými Kvádmi, ktorí si na časti územia vybudovali Marobudovu ríšu. V 6. storočí už celú oblasť obsadzujú Slovania, ktorých kmeň Moravanov osídlil stredný a dolný tok Moravy. V prvej polovici 7. storočia sa v oblasti nachádzalo centrum Samovej ríše, no už koncom 8. storočia na tomto území vzniklo mocné Moravské kniežatstvo.

Morava, dnes jedna z troch historických častí Česka, tvorila v minulosti centrum rozľahlej Veľkomoravskej ríše. Tá vznikla spojením Moravského a Nitrianskeho kniežatstva v roku 833 a s Bulharskou ríšou a Kyjevskou Rusou patrila k prvým slovanských štátnym útvarom. Za panovania kniežaťa Rastislava (846 – 870) sa Morava s juhozápadným Slovenskom stala kolískou slovanskej vzdelanosti, kultúry a kresťanstva. Po zániku Veľkej Moravy začiatkom 10. storočia sa územie dnešnej Moravy dostalo pod vplyv Čiech, kde vládli Přemyslovci. Od tej doby boli dejiny Moravy viac či menej ovplyvňované dianím v Českom kráľovstve. Názov zeme je odvodený od rieky Moravy („krajina okolo rieky Moravy“), ktorej meno je predslovanského pôvodu s významom voda, močiar.[26]

Morava bola po väčšinu svojej histórie markgrófstvom, teda zemou v ktorej vládne markgróf. Od 11. storočia do konca 12. storočia bola rozdelená na údelné kniežatstvá (partes),[27] ktoré ovládali Přemyslovci a ktoré na konci 12. storočia zjednotil Konrád II. Oto.[28] Štátoprávne postavenie Moravy ako súčasti přemyslovského štátu nebolo úplne jasné až do nástupu Karola IV., ktorý listinou zo 7. apríla 1348 stanovil lénne postavenie Moravy vo vzťahu k českému kráľovi.[29] Morava tak bola ako jedna z krajín českej koruny súčasťou Svätej rímskej ríše, Rakúskeho cisárstva a Rakúska-Uhorska.

Kultúrnou a duchovnou metropolou Moravy bol Olomouc, ktorý sa však v oblasti politickej delil od 14. storočia o moc s Brnom. Sídlom moravských markgrófov sa stal hrad Špilberk[30]. V roku 1573 bola v Olomouci založená univerzita, na dlhý čas jediná na území Moravy. V roku 1639 bol v Brne zriadený kráľovský tribunál, významný zemepánsky úrad s rozsiahlymi správnymi a súdnymi právomocami. Význam Olomouca výrazne oslabol po jeho dobytí švédskou armádou počas tridsaťročnej vojny, kedy sa na príkaz Ferdinanda III. v rokoch 16411642,[31] presunuli zasadania tribunálu (dovtedy striedavo zasadajúceho v oboch mestách) do Brna, čím sa fakticky stalo jediným hlavným mestom Moravy.[32]

V roku 1749 bol v Brne založený moravský súdny a politický senát, čo opäť podnietilo súperenie oboch miest o pozíciu metropoly. Dlhý spor ukončil až cisár Jozef II. v roku 1782, ktorý priznal Brnu nárok byť definitívnym hlavným mestom, čo potvrdila v roku 1849 aj Moravská zemská ústava.

Po zániku Rakúsko-Uhorska formálne zaniklo i markgrófstvo,[33] ale Morava zostala spätá s historicky blízkymi Čechami a Slovenskom v rámci Česko-Slovenska. Od roku 1928 tvorila Morava a České Sliezsko tzv. Zem Moravskoslezskú, ktorá existovala do roku 1948. Po zmene územnosprávneho členenia v roku 1949 vznikli kraje, ktoré však už na mnohých miestach nerešpektovali historické hranice. Najnovšia zmena územno-správneho členenia sa uskutočnila v roku 2000, kedy bolo územie Moravy rozdelené medzi Juhomoravský, Moravsko-sliezsky, Olomoucký a Zlínsky kraj, no čiastočne i Vysočinu, Juhočeský a Pardubický kraj. Kultúrne je však Morava i dnes vnímaná ako samostatný celok v rámci Česka.

Významné mestáUpraviť

 
Brno, hlavné mesto Moravy
 
Olomouc, pôvodné hlavné mesto Moravy
 
Kostol Zvestovania Panny Márie v Brne, jedno z významných pohrebísk moravských markgrófov

Hlavné mestoUpraviť

Vo veľkomoravskom období sa na území Moravy nachádzalo správne a politické centrum Veligrad a významné hradiská Mikulčice, Břeclav – Pohansko, Líšeň, Znojmo a Olomouc. Kryštalizačné stredisko moravského štátu a pravdepodobné sídlo prvých Mojmírovcov v dobe tzv. "hrubého kresťanstva", teda predovšetkým pre vyššiu vrstvu, kde hlavné slovo mal Pasovský episkopát,[34] sa nachádzalo pravdepodobne v lokalite Valy u Mikulčíc.[35] Sídlo ako veľkomoravského vládcu tak arcibiskupa diecézy moravskej v ranom stredoveku sa označuje ako Veligrad[36][37] v mieste Starého Mesta a Uherského Hradiště.

V stredoveku patrili k najdôležitejším mestám Moravy Olomouc, Brno, Jihlava, Znojmo, Zlín a Kroměříž. Najdôležitejšími centrami Moravy vrcholného stredoveku boli Olomouc, Brno a Znojmo, sídelné mestá moravských údelov. Po vzniku Moravského markgrófstva v 12. storočí až do polovice 17. storočia bola Morava riadená z Olomouca a Brna. Biskupstvo sídlilo od roku 1063 v Olomouci,[38] ktorá býva preto považovaná za kultúrnu a duchovnú metropolu vtedajší Moravy, ale krajinský snem a súd striedavo zasadali v oboch mestách, a kvôli tomu boli aj pravidelne premiestňované moravské zemské dosky. Za vlády Jána Henricha Luxemburského v 14. storočí sa Brno navyše stalo trvalým sídlom vtedajších vládcov Moravy, moravských markgrófov, ktorých sídlom bol hrad Špilberk.[30]

Brno bolo hlavným centrom Moravy predovšetkým za vlády Jošta Moravského. Od 15. storočia možno hovoriť o vyrovnanom význame oboch miest, a to až do polovice 17. storočia. V roku 1573 bola v Olomouci založená prvá a na niekoľko ďalších storočí aj jediná univerzita na území Moravy (na krátky čas presunutá do Brna). V roku 1636 došlo k zriadeniu kráľovského tribunálu v Brne, významného krajinskopanského úradu s rozsiahlymi administratívnymi a súdnymi právomocami, ktorý potom na krátku dobu sídlil aj v Olomouci. Do Brna sa definitívne presťahovali všetky krajinské dosky (predtým polovica vedená v olomouci a druhá polovica v Brne) aj s kráľovským tribunálom. Striedavé zasadnutie krajinského snemu a súdu bolo ukončené na príkaz markgrófa a cisára Ferdinanda III. za tridsaťročnej vojny, konkrétne v rokoch 1641 až 1642.[39] Navyše roku 1642 sa Olomouc po 40 dňoch obliehania vzdala Švédom a bola vojnou značne zdevastovaná,[40] a Brno sa tak fakticky stalo najdôležitejším mestom Moravy.[41][42][43]

V roku 1749 bol v Brne založený moravský súdny a politický senát. Súťaž oboch miest však stále pokračovala a Olomouc niekoľkokrát žiadala vrátenie svojho pôvodného postavenia, vrátane vrátenia kráľovského tribunálu, hoci bol pôvodne zriadený v Brne a v Olomouci sídlil len krátku dobu. Napr. kráľovná Mária Terézia po úspešnom odrazení pruskej armády udelila Olomouci formálne titul "Kráľovské hlavné mesto".[44] Dlhý spor oboch miest o prednostné postavenie bol ukončený Jozefom II. v roku 1782, kedy panovník priznal Brnu nárok byť definitívne jediným ohniskom politickej moci na Morave.[45] To bolo roku 1849 potvrdené v krajinskej ústave pre Markgrófstvo moravské.[46] Táto moravská zemská ústava vymenovala druhy predpisov, ktoré by mali v krajinských veciach vychádzať, a to krajinské zákony, nariadenia a rozhodnutia krajinského zastupiteľstva. V praxi však vtedy k zvolaniu krajinského snemu a prijímanie krajinských zákonov a nariadení nedošlo.[47] Brno zostalo hlavné mestom krajiny do konca roka 1948, kedy bolo krajinské územné usporiadanie zrušené.

Mesta s najvyšším počtom obyvateľovUpraviť

Do polovice 17. storočia bol hlavným mestom Olomouc, ktorý je od roku 1063 až dodnes centrom rímskokatolíckej duchovnej správy Moravy. V súčasnosti medzi desať najvýznamnejších miest podľa počtu obyvateľov (podľa stavu k 1. 1. 2012) patria:

  1. Brno – 378 965
  2. Ostrava – 299 622 (rozkladá sa po oboch stranách historickej moravsko-sliezskej zemskej hranice, na Morave sa nachádza Moravská Ostrava)
  3. Olomouc – 99 529
  4. Zlín – 75 660
  5. Frýdek-Místek – 57 747 (rozkladá sa po oboch stranách historickej moravsko-sliezskej zemskej hranice, na Morave sa nachádza Místek)
  6. Jihlava – 50 669 (pôvodne ležiaca len na Morave, v súčasnosti sa rozprestiera po oboch stranách historickej moravsko-českej zemskej hranice)
  7. Přerov – 45 082
  8. Prostějov – 44 387
  9. Třebíč – 37 575
  10. Znojmo – 34 073

Ďalší významné mestáUpraviť

Z hľadiska dejín patria medzi významné mestá tiež Slavkov – miesto slávnej bitky v roku 1805, ďalej Kroměříž – bývalé letné sídlo olomouckých arcibiskupov (zámocký areál je zapísaný na zoznam kultúrneho dedičstva UNESCO), zvaná "hanácke Atény", kde v roku 1848 zasadal ústavný ríšsky snem a mesto sa stalo na niekoľko mesiacov najvýznamnejším miestom rakúskej monarchie. Uherské Hradiště je potom centrum Slovácka s významnou veľkomoravskou archeologickou lokalitou. V Novom Jičíne roku 1790 skonal Ernst Gideon von Laudon, jeden z najväčších vojvodcov 18. storočia.

V moravských mestách je tiež veľké množstvo významných pamiatok, vrátane radu pamiatok svetového dedičstva UNESCO (Brno, Kroměříž, Olomouc, Telč, Třebíč, Valtice, Žďár nad Sázavou).

KultúraUpraviť

Moravu možno kultúrne rozdeliť na niekoľko národopisných regiónov, ktoré sa môžu líšiť svojim nárečím, ľudovými zvykmi, krojmi a pod. Medzi známe špecifické národopisné regióny patrí Valašsko, Slovácko, Haná, Lašsko a Horácko.

V samom strede Moravy sa nachádza Haná. Sú pre ňu typická rozľahlá poľa v úrodných úvaľoch riek Moravy, Bečvy a Hané, z ktorých posledná dala regiónu i jeho meno. Haná je tiež centrom skupiny stredomoravských nárečí, ktoré sa používajú ďalej napríklad na Horácku, národopisnom regiónu na západe Moravy. Vlastné Horácko tvorí prirodzenú hranicu medzi českou a moravskou kultúrou a zaujíma v podstate celé územie Českomoravskej vrchoviny. Ďalej sa k nemu vyčíňa aj tzv. Podhorácko, majúci už prvky bližšie juhu Moravy a Brnensku.

Východ Moravy je reprezentovaný prevažne Slováckom, regiónom s mnohými prechodnými prvkami moravsko-slovenskými. Ide o oblasť s mnohými subregiónmi, veľmi rôznorodou kultúrou a zachovanými miestnymi zvykmi. Podobná nárečia užíva aj severnejšej Valašsko. Tradične sa uvádza, že ide o oblasť osídlenú kočovníkmi z rumunského Valašska, ktorí boli postupne asimilovaný slovanským obyvateľstvom.

Na pomedzí Moravy a Sliezska sa rozkladá neveľké Lašsko. Je pre nich typické zaujímavé jazykové miešanie moravských dialektov a Sliezština. Tunajšie folklór inšpiroval v tvorbe tunajšieho rodáka Leoša Janáčka.[48]

EkonomikaUpraviť

Hlavné ekonomické centrá Moravy sú Brno, Ostrava, Olomouc a Zlín, mestá s vysokým počtom vysokoškolských študentov a bohatou minulosťou v spracovateľskom priemysle. Brno aj Ostrava, kedysi silne priemyselné aglomerácie sa postupne zameriavajú na vedu, výskum a vývoj. Niekdajšie priemyselné Ostravsko so silným zastúpením baníckeho a kovospracujúceho priemyslu sa orientuje na iné odvetvia. Významným oživením bol príchod automobilky Hyundai, ktorá sa stala dôležitým zamestnávateľom v nezamestnanosťou sužovanom regióne. Na juhu Moravy okolo Hodonína a Břeclavy sa v menšom množstve ťaží ropa. Z poľnohospodárskych produktov robí dobré meno Morave vinohradníctvo (96 % viníc na území Česka je na Morave) a ovocinárstvo.

DemografiaUpraviť

 
Jazdecká socha Jošta Moravského (tiež Luxemburského) na Moravskom námestí v Brne. Okrúhly štít držaný rytierom bol 26. marca 2021 opatrený moravským znakom. Predstavitelia mesta Brna ním pripomínajú Sčítanie obyvateľov, domov a bytov 2021 v Českej republike.[49][50]

Mnoho obyvateľov Moravy skôr hovorilo nemecky, ale väčšina Nemcov bola po roku 1945 deportovaná. Nemecké obyvateľstvo prevládalo v Jeseníkoch a vo väčších mestách ako Brno a Olomouc. V porovnaní s obyvateľstvom Čech sú Moravania výrazne častejšie veriaci. Väčšina obyvateľov Moravy sa hlási k českej národnosti, ďalšiu časť k moravskej; v roku 2011 sa k moravskej národnosti v Česku prihlásilo celkovo 630 897 ľudí.[51]

Spisovným jazykom Moravanov je už od národného obrodenia Čeština. V jednotlivých moravských regiónoch sa však stále udržujú miestne rôznorodé dialekty, niekedy označované hromadne ako Moravština. K tej sa ako k materinskému jazyku prihlásilo pri sčítaní ľudu 108 462 osôb.[52]

Na Morave existuje niekoľko etnografických skupín úzko spätých s krajom, kde žijú, ktoré sa v minulosti líšili niektorými kultúrnymi črtami a dialektom, napríklad Horáci, Hanáci, Moravskí Slováci, Podlužáci, Valasi, Lasi alebo Moravskí Chorváti.[53]

GalériaUpraviť

Znak markgrófa a markgrófstva (do 1918), znak s klenotom,[54] znak Moravy.

MapyUpraviť

ReferencieUpraviť

  1. č. 78. Wappen und Titeln Seiner kaiserlichen königlichen Apostolischen Majestät Ferdinand des Ersten, Kaisers von Oesterreich, in: Sbírka zákonů a nařízení pro Moravu a Slezsko: Sammlung der politischen Gesetze und Verordnungen für Mähren und Schlesien. Herausgegeben auf allerhöchsten Befehl, unter Aufsicht des k. k. mähr. schles. Guberniums. Achtzehnter Band. Enthält die Verordnungen vom 1. Jänner bis 31. December 1836. Brno : [s.n.], 1837. Dostupné online. S. 517 – 540.
  2. SEDLÁČEK, Pavel, Gregorovičová, Eva a ďalší Česká panovnická a státní symbolika: vývoj od středověku do současnosti: výstava Státního ústředního archivu v Praze - Archivní areál Chodovec 28. září-31. října 2002 (Czech Sovereigns´ and State´s Symbols. Their Evolution from the Middle Ages up to the Present). Praha : Státní ústřední archiv v Praze, 2002. Dostupné online. S. 19 – 126.
  3. SOMMARUGA, FREIHERR VON, Oscar. Das Wappen der Markgrafschaft Mähren. 1875. S. 145 – 146. (German)
  4. VOJTÍŠEK, Václav. Naše státní znaky (staré a nynější). [s.l.] : [s.n.], 1921. Dostupné online. S. 95 s. + 2 tab. obr..
  5. Část CLV Reichsgesetzblatt für die im Reichsrate vertretenen Königreiche und Länder, pod č. 327 a 328. 327. Kundmachung, betreffend die Festsetzung und Beschreibung des Wappens der österreichischen Länder. - 328. Kundmachung, betreffend das für den Gebrauch bei den gemeinsamen Einrichtungen der österreichisch-ungarischen Monarchie bestimmte Wappen.. Wien : [s.n.], 6. 11. 1915. Dostupné online.
  6. Festsetzung des Wappens der österreichischen Länder sowie des Wappens der österreichisch-ungarischen Monarchie. Úřední část Wiener Zeitung z 12. 10. 1915 č. 236 a z 6. 11 1915, č. 257 [online]. Wien: 12. 10. 1915, 6. 11. 1915, [cit. 2017-03-17]. Dostupné online.
  7. Statistický lexikon obcí v republice Československé II.: Země Moravskoslezská. Statistický lexikon obcí v zemi Moravskoslezské. Praha: Ministerstvo vnitra a St. úřad statistický, 1935
  8. http://nasamorava.eu/fakta-o-morave.html#morava
  9. SVOBODA, Zbyšek; FOJTÍK, Pavel; EXNER, Petr. Odborné vexilologické stanovisko k moravské vlajce. Brno : Česká vexilologická společnost, 2013. Dostupné online. S. 3319, 3320.
  10. PÍCHA, František. Znaky a prapory v kronice Ottokara Štýrského. Brno : Česká vexilologická společnost, 2013. Dostupné online. S. 3320 – 3324.
  11. česko-slovenský. In: Krátky slovník slovenského jazyka. 4. dopl. a upr. vyd. Bratislava : Veda, 2003. 985 s. Dostupné online. ISBN 80-224-0750-X. S. 96. ; Pravidlá slovenského pravopisu. 3. upr. a dopl. vyd. Bratislava : Veda, 2000. 590 s. Dostupné online. ISBN 80-224-0655-4.
  12. JAROŠOVÁ, Alexandra, ed.; BUZÁSSYOVÁ, Klára, ed. Slovník súčasného slovenského jazyka. Zväzok A – G. Bratislava : Veda, 2006. 1134 s. Dostupné online. ISBN 80-224-0932-4.
  13. VÁLKA, Josef. Esej o Moravě: Morava je ideálním typem historické země. [s.l.] : Výzkumné středisko pro dějiny střední Evropy: prameny, země, kultura. Dostupné online.
  14. SVITÁK, Zbyněk. Úvod do historické topografie českých zemí: Územní vývoj českých zemí. Brno : [s.n.], 2014. Dostupné online. S. 75.
  15. MLATEČEK, Karel; ČERNUŠÁK, Tomáš. Morava jako součást českého státu. Společný vývoj od středověku do 20. století. Události – jevy – osobnosti. Brno : Moravský zemský archiv v Brně, 2018. S. 5.
  16. ŠRÁMEK, Rudolf, MAJTÁN, Milan, Lutterer, Ivan: Zeměpisná jména Československa, Mladá fronta (1982), Praha, str. 202.
  17. ČAPKA, František: Morava, edice Stručná historie států, Libri (2003), Praha, ISBN 80-7277-186-8, str. 132.
  18. HAVLÍK, LUBOMÍR EMIL, 1925-2000.. Kronika o Velké Moravě. Brno : Jota. Dostupné online. ISBN 80-85617-06-4. S. 339 s..
  19. KRZEMIENSKA, Barbora. Wann erfolgte der Anschluss Mährens an den böhmischen Staat?. Historica XIX, 1980, s. 195-243.
  20. ŽEMLIČKA, Josef, Čechy v době knížecí (1034–1198), Nakladatelství Lidové noviny, Praha (1997), ISBN 80-7106-196-4, str. 347.
  21. ŽEMLIČKA, Josef: Čechy v době knížecí (1034–1198), Nakladatelství Lidové noviny, Praha (1997), ISBN 80-7106-196-4, str. 348.
  22. ŽEMLIČKA, Josef: Čechy v době knížecí (1034–1198), Nakladatelství Lidové noviny, Praha (1997), ISBN 80-7106-196-4, str. 318.
  23. MEZNÍK, Jaroslav: Lucemburská Morava (1310–1423), Nakladatelství Lidové noviny, Praha (1999), ISBN 80-7106-363-0, str. 53,
  24. ČAPKA, František, Morava, edice Stručná historie států, Libri (2003), Praha, ISBN 80-7277-186-8, str. 120.
  25. Letopisy království Franků k roku 822
  26. ŠRÁMEK, Rudolf, MAJTÁN, Milan, Lutterer, Ivan: Zeměpisná jména Československa, Mladá fronta (1982), Praha, str. 202.
  27. ŽEMLIČKA, Josef, Čechy v době knížecí (1034 – 1198), Nakladatelství Lidové noviny, Praha (1997), ISBN 80-7106-196-4, str. 347.
  28. ŽEMLIČKA, Josef: Čechy v době knížecí (1034 – 1198), Nakladatelství Lidové noviny, Praha (1997), ISBN 80-7106-196-4, str. 318.
  29. MEZNÍK, Jaroslav: Lucemburská Morava (1310 – 1423), Nakladatelství Lidové noviny, Praha (1999), ISBN 80-7106-363-0, str. 53,
  30. a b Historie hradu — Špilberk, brněnský hrad, sídlo Muzea města Brna
  31. Presun zemského súdu s kráľovským tribunálom do Brna
  32. Města - Olomouc
  33. ČAPKA, František, Morava, edice Stručná historie států, Libri (2003), Praha, ISBN 80-7277-186-8, str. 120.
  34. GALUŠKA, Luděk. Slované-stopy předků, O Moravě v 6. - 10. stol.. Brno : Moravské zemské muzeum, 2017. ISBN 978-80-7028-218-2. S. 216.
  35. GALUŠKA, Luděk. Slované-stopy předků, O Moravě v 6. - 10. stol.. Brno : Moravské zemské muzeum, 2017. ISBN 978-80-7028-218-2. S. 134.
  36. http://www.pokladymoravy.cz/?page_id=361
  37. http://www.slovane.cz/view.php?cisloclanku=2011030003
  38. Historie - Arcibiskupství olomoucké [online]. . Dostupné online.
  39. Přemístění zemského soudu s královským tribunálem a zemskými deskami do Brna
  40. Historie města « Základní informace « Olomouc Tourism
  41. Města – Olomouc
  42. Historie města Brna
  43. Hlavní město MORAVY-BRNO, Brno a okolí
  44. Prof. František Mezihorák Vzkřísíme "Hlavní město Olomouc"?
  45. Brno. [s.l.] : Novinky.cz. Dostupné online. (česky)
  46. § 6 císařského patentu ze dne 30. prosince 1849, č. 18/1850 ř. z., Ústava zemská pro markrabství Moravské
  47. Moravský zemský zákoník. [s.l.] : Právní prostor. Dostupné online. (česky)
  48. Leoš Janáček, český hudební skladatel a pedagog, Česká muzika
  49. Sochu Jošta v Brně ozdobil moravský znak, připomíná význam Moravy. [s.l.] : [s.n.]. Dostupné online.
  50. Sčítání lidu, domů a bytů v České republice v roce 2021. [s.l.] : [s.n.]. Dostupné online.
  51. SČÍTÁNÍ LIDU 2011 – K moravské národnosti se přihlásilo 630 897 lidí – Moravská národní obec – Za Moravu. [s.l.] : [s.n.]. Dostupné online. (po česky)
  52. Národnostní struktura obyvatel. Praha : ČSÚ, 30.6.2014. Dostupné online.
  53. 500 let od příchodu na jižní Moravu. Charváti? Vinaři milující fazolovou polévku. [s.l.] : [s.n.], 8. srpna 2015. Dostupné online.
  54. FUGGER,, Johann Jakob, Birken, Sigmund von Spiegel der Ehren des Höchstlöblichsten Kayser- und Königlichen Erzhauses Oesterreich. Norimberk : [s.n.], 1668. Dostupné online. S. 496.

Pozri ajUpraviť

Externé odkazyUpraviť

Iné projektyUpraviť

ZdrojUpraviť

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Morava na českej Wikipédii.