Otvoriť hlavné menu
Nitrianske kniežatstvo
koniec 8. storočia – 1108/1110
Vlajka štátu
vlajka
Štátny znak
znak
Geografia
Mapa štátu
Nitrianske kniežatstvo (približný rozsah) pred anexiou Moravou v roku 833[chýba zdroj]
Najvyšší bod
Najdlhšia rieka
Dunaj, Váh
Dunaj je najdlhšou riekou pretekajúcou územím, Váh najdlhšou riekou na území
Obyvateľstvo
Národnostné zloženie
Sloveni/slovanskí predkovia Slovákov a starí Maďari/Maďari
praslovančina, staroslovienčina (najmä cirkevný v staršom období), latinčina, neskôr staromaďarčina
Štátny útvar
Materský štát
komoditné platidlá (hrivny, kovové prúty,...),
neskôr strieborné denáre (prvé za Štefana I. v Bratislave)
Vznik
Zánik
Predchádzajúce štáty:
Samova ríša Samova ríša
Avarský kaganát Avarský kaganát
Nástupnícke štáty:
Veľká Morava Veľká Morava
Uhorsko Uhorsko
Poľské kráľovstvo (1025 – 1385) Poľské kráľovstvo (1025 – 1385)

Nitrianske kniežatstvo alebo Nitriansko (podrobnejšie o názvoch pozri nižšie) bolo kniežatstvo v časti územia dnešného Slovenska (čiastočne aj Česka, Poľska a Maďarska) od 7./8. storočia do začiatku 12. storočia. Sídelným mestom kniežaťa bola Nitra. Ide (odhliadnuc od Samovej ríše) o najstarší historicky dokázaný štátny útvar Slovákov či predkov Slovákov (keďže „v tomto období [t. j. v 9. storočí] už možno hovoriť o prvej fáze existencie a vývoja slovenskej národnosti.“[1]).

Kniežatstvo vzniklo asi koncom 8. storočia (možno skôr, najneskôr však okolo roku 800). Za vlády Pribinu začiatkom 9. storočia to bol útvar politicky nezávislý od Franskej ríše. Po pripojení k Moravskému kniežatstvu okolo roku 833 sa stal údelným kniežatstvom Veľkej Moravy. Niekoľko rokov po bitke pri Bratislave (907) sa Nitriansko dostalo pod nadvládu starých Maďarov, resp. vznikajúceho uhorského štátu, v ktorom bolo údelným kniežatstvom (resp. údelným vojvodstvom), pričom ale v období rokov 1001 – 1029 územie kniežatstva prechodne patrilo Poľsku. Od roku 1048 Nitrianske údelné kniežatstvo tvorilo so susedným Biharskom jeden celok – tzv. tretinu kráľovstva. Nitrianske kniežatstvo zaniklo v roku 1108/1110.

TerminológiaUpraviť

Jedna možnosť je – tak ako v úvode tohto článku – označovať názvom Nitrianske kniežatstvo všetky kniežatstvá (resp. vojvodstvá) so sídlom v Nitre, ktoré postupne existovali od 7./8. storočia až do roku 1108/1110; takto postupuje v súčasnosti najmä J. Steinhübel.

Mnohí autori však názvom Nitrianske kniežatstvo (iný názov: Slovenské kniežatstvo[2], [od obdobia vlády Pribinu:] Pribinovo kniežatstvo) označujú len predveľkomoravské a veľkomoravské kniežatstvo (prípadne aj včasné staromaďarské kniežatstvo cca do roku 955/970), kým staromaďarský/uhorský útvar (t. j. zhruba od roku 920 alebo až od roku 955/970) až do jeho zániku (1108/1110) označujú ako Nitrianske údelné vojvodstvo (iné názvy: Nitrianske vojvodstvo, Nitrianske údelné kniežatstvo; lat. Ducatus). Pre obdobie od roku 1048 niektorí autori do pojmu Nitrianske (údelné) vojvodstvo či kniežatstvo zahŕňajú aj Biharsko.

Názov Pohraničné vojvodstvo (iný názov: Nitrianske pohraničné vojvodstvo) sa používa najčastejšie ako synonymum pre tzv. tretinu kráľovstva (lat. tercia pars regni; t. j. útvar, ktorý vznikol v roku 1048 a pozostával z dovtedajšieho Nitrianska a Biharska), ale niektorí autori tento názov používajú len ako synonymum názvu Nitrianske údelné vojvodstvo (pre obdobie najneskôr od zač. 11. storočia, t. j. aj v dobe pred pripojením Biharska).

Názov Nitriansko sa používa ako všeobecné geografické označenie (po roku 1048 spravidla bez Biharska) pre celé obdobie od 7./8. stor. do 1108/1110 (ale pozri nižšie vysvetlenie o Malom Nitriansku).

Zdroje predchádzajúcich 4 odsekov:[3][4][5][6][7][8][9][10][11][12][13][14]

Rozlišovanie medzi názvami kniežatstvo a vojvodstvo nemusí byť len formalita: Napríklad R. Marsina tvrdí, že knieža je suverénny vládca, kým vojvoda vládne z vôle kráľa, preto treba pre uhorské obdobie hovoriť o Nitrianskom (údelnom) vojvodstve a nie o Nitrianskom kniežatstve.[15]

Pre texty J. Steinhübela platia (okrem mnohých ďalších) tieto odlišnosti od iných autorov[13][14]:

  • Postuluje vznik Nitrianska už v čase slovanského protiavarského povstania, teda po roku 623.
  • Popri výraze Nitriansko používa pre obdobie do cca roku 907 (mechanickou analógiou k názvu Morava) aj názov Nitrava (Názvom Nitrava sa vtedy označovala aj rieka pretekajúca mestom Nitra a hrad/sídlo Nitra).
  • Pre obdobie druhej polovice 10. storočia a potom až do cca roku 1029 (teda do návratu dnešného Slovenska spod poľskej pod uhorskú nadvládu) postuluje, že Nitriansko (Nitrianske kniežatstvo) sa delilo na 4 menšie kniežatstvá: Nitriansko v užšom zmysle (tzv. Malé Nitriansko; nachádzalo sa medzi Moravou, Dunajom a Hronom, okrem severného Slovenska), kniežatstvo Váh (dnešné severozápadné Slovensko), kniežatstvo Hont (medzi Vacovom a Nízkymi Tatrami) a kniežatstvo Boršod (ostatné územie na východe).

Historický vývojUpraviť

Nasleduje výklad dejín Nitrianskeho kniežatstva tak, ako ho podáva Ján Steinhübel. Nie všetci historici zdieľajú jeho výklad (porov. aj napr. tabuľku v článku Zoznam vládcov Nitrianskeho kniežatstva a kritický citát, uvedený v článku Ján Steinhübel).

Predveľkomoravská dobaUpraviť

Nie je úplne jasné, kedy presne Nitrianske kniežatstvo vzniklo, predpokladá sa však, že sa akýsi štátny útvar mohol vytvoriť už v priebehu protiavarského povstania Slovanov (622 – 623), keď podobné kniežatstvá vznikali aj v Korutánsku a Panónii (Korutánsko, Kranjsko, Sávia,..).[16] Následne sa územie západného Slovenska a Moravy dostalo do nadkmeňového zväzu Samovej ríše, ktorá sa však po Samovej smrti v roku 658 rozpadla. Avarský kaganát preto koncom 7. storočia znovu prenikol aj za Dunaj a do dnešných rakúskych zemí. Ako odpoveď na jeho expanziu zrejme moravskí Slovania vystavali v pohraničí kaganátu viacero pevností (Mikulčice, Pohansko) a rozvoju sa tešilo aj Nitriansko, kde však boli objavené čiastočne mladšie opevnenia.[17] Samotná Nitra (a ani Morava) nebola Avarmi ovládaná priamo, veľké avarské sídla totiž existovali v Komárne a na Devíne. Pretože boli Avari hlavne kočovníci, ich moc takisto nesiahala do pohorí.

Po rozpade avarskej moci v 9. storočí sa vytvoril aj predpoklad pre vznik ucelenejších a samostatných slovanských štátov. Známe pramene o podunajských Slovanoch spravidla hovoria len ako o Slovanoch. V roku 822 sa spomínajú Moravania, ktorí sa zúčastnili ríšskeho snemu. Nitriansko, ktoré sa nachádzalo ďalej od Franskej ríše, nemalo so západom silné kontakty a preto o Nitranoch ako samostatne nazvanom kmeni z dobových listín správy nemáme a po roku 833 rozlišovanie medzi Moravanmi a Nitranmi nemalo zmysel (podobný vývoj mali aj Kranjci a Korutánci). Bavorský geograf z 9. storočia spomína akési dva rozdielne „moravské“ kmene Marharii a Merehanos a ich hrady, teórie o ich význame sa však líšia (pozri stránku Bavorský geograf).[18]

 
Knieža Pribina na slovenskej 20 korunovej bankovke

Prvé zmienky o Nitrianskom panstve a kniežati Pribinovi sú spojené s christianizačnou činnosťou. V roku 828 sa pravdepodobne v dôsledku bulharskej expanzie do Panónie vytvorili prvé oficiálne kontakty medzi Nitrou a Frankami. Nitru totiž navštívil salzburský arcibiskup Adalram a vysvätil tu prvý kresťanský chrám v inak pohanskej krajine.[19] Slúžiť mal zrejme Pribinovej kresťanskej manželke, ktorá pochádzala z bavorského rodu Wilhelmovcov a jej sprievodu. Zasvätený bol pravdepodobne bavorskému svätcovi Emerámovi, ktorý bol blízky rodu Pribinovej manželky a neskôr aj Pribinovmu synovi Koceľovi.[20]

„Jemu (Pribinovi) vysvätil kedysi arcibiskup Adalram za Dunajom kostol na jeho majetku na mieste zvanom Nitrava.“ (Conversio)

Nitriansko až do roku 833 bolo pohanské. Knieža Pribina síce nebol voči krstu odmietavý a neskôr ho aj prijal, zároveň si však uvedomoval, že prechod na novú vieru môže byť problematický. Ešte pred dobytím Nitry v roku 833 sa mu narodil syn Koceľ, ktorého aj nechal pokrstiť. V roku 831 prijali krst susední Moravania. Starší historici predpokladali už predchádzajúce prepojenie oboch kniežatstiev a nitrianske podriadené postavenie voči Morave, čo však nebolo dokázané a viaceré indície tomu odporujú (napr. odlišná príslušnosť k bavorským biskupstvám – Morava k Pasovu, Nitra k Salzburgu).[21]

O moravsko-nitrianskej vojne nevieme mnoho. Isté však je, že Moravania využili situáciu vo Franskej ríši, v ktorej práve horela občianska vojna medzi Ľudovítom Pobožným a jeho synmi. Frankovia sa preto nemohli zaujímať o zahraničné dianie na východe. Morava, ktorá veľmi pravdepodobne vznikla skôr, bola takisto lepšie organizovaná a stabilizovanejšia, čo dokazuje i fakt, že dokázala prijať krst skôr ako Nitra. V roku 833 preto lepšie organizovaní Moravania v krátkej útočnej vojne Nitriansko rýchlo obsadili a Pribinu vyhnali.

„V rozmedzí toho času akýsi Pribina, vyhnaný Mojmírom, kniežaťom Moravanov cez Dunaj prišiel k Ratbodovi...“ (Conversio)

 
Nitriansko v rámci Veľkej Moravy (zobrazený je najväčší mocenský rozmach) (in: Ottov historický atlas Slovensko)
 
Poklad z veľkomoravského hrobu v Blatnici (t. j. na území Nitranska)
 
Opevnené sídla na území Slovenska, 8. – 10. storočie (P. Šalkovský: K problematike opevnených sídiel vo včasnom stredoveku na Slovensku. Acta Historica Neosoliensia, 15. Banská Bystrica 2012, s. 47 – 60.)

Veľkomoravské obdobieUpraviť

  O dejinnom vývoji Veľkej Moravy v tomto období pozri Veľká Morava.

Od roku 833 sa na Nitriansku začala misijná činnosť bavorských kňazov z Pasova. Na území západného Slovenska začali vznikať nové chrámy, medzi najstaršie pravdepodobne patril Kostol najsvätejšieho Spasiteľa[22] (niektoré zdroje mylne hovoria o Sv. Salvatórovi)[23] na území dnešnej Bratislavy. Spolu s misijnou činnosťou sa Veľká Morava dostala aj do mocenského područia Frankov, resp. Bavorov. Tomu sa Mojmír I. ku koncu vlády snažil zabrániť, no Ľudovít Nemec knieža zosadil a na jeho miesto dosadil Rastislava. Tým bol zároveň spečatený osud Nitrianska, ktoré Ľudovít nenavrátil Pribinovi, ale ponechal ako súčasť Moravy. Nové knieža Rastislav viedol spočiatku s Frankami mierovú politiku, postupne sa ale situácia vyhrotila do viacerých stretov.[24]

V Nitre počas Rastislavovej vlády panoval Svätopluk I. Jeho postavenie bolo pomerne silné, v dobových listinách sa často spomína ako vládca zarovno s Rastislavom, resp. krátko po ňom, čo znamená, že nešlo len o malé bezvýznamné kniežatstvo, či panstvo veľkomoravského vazala, ale o významné mocenské centrum na Veľkej Morave.[25] Za Svätoplukovej vlády sa rozvinulo aj nitrianske hradisko, ktoré získalo nové čiastočne kamenné opevnenie. Ďalšie sídla boli v Bratislave (Preslave), Devíne, v Mužli, na Molpíri, Vyšehrade, v Pobedime, Ducovom, Bojnej, Tekove, Čingove, či na Ostrej skale na Orave a mnohé ďalšie.[26] Veľkomoravské hradiská boli významnými centrami života a obchodu v krajine. Sídlili na nich hradskí špáni (župani) a archypresbyteri (kňazi), ktorí tvorili výkonnú moc.[27] Ich predĺženou rukou bola hradská družina – vojaci, ktorý sa viazali na jednotlivé hradiská.[28]

Po Svätoplukovom búrlivom nástupe na trón Veľkomoravská ríša mocensky zosilnela a ďalej sa na území Veľkej Moravy a Nitrianska šírilo kresťanstvo, tentoraz najmä vďaka misii sv. Cyrila a Metoda, ktorí na Veľkú Moravu v roku 863 prišli. Misijná činnosť neobišla ani Nitru, ktorá sa od roku 880 stala sídlom biskupa. Prvým biskupom v Nitre sa stal švábsky benediktínsky mních Viching, zásadný odporca arcibiskupa Metoda a slovanskej liturgie.[29] Spolu so vznikom biskupstva sa spája aj vznik zoborského benediktínskeho kláštora svätého Hypolita. V tomto období sa takisto postupne skracuje pôvodný názov Nitrava na Nitra.

Za vlády Svätopluka v Nitre autonómne podriadené knieža nesídlilo, akýsi mocenský dualizmus sa znovu obnovil po smrti Svätopluka, keď sa jeho panstvo rozdelilo medzi jeho synov. Svätopluk II. niekedy v roku 898 proti svojmu bratovi Mojmírovi II. povstal, avšak aj napriek podpore z franskej ríše (markgróf Aribo) bol svojim bratom porazený a uväznený. Následne bol Svätopluk síce Bavormi oslobodený, no do Nitrianska sa už nevrátil.[30] Po roku 907 správy o Veľkej Morave miznú a podobne je na tom aj Nitriansko. V 10. storočí však do Panónskej kotliny začali prenikať maďarské kmene, ktoré prenikli aj na územie Nitrianska a pod ktorých nadvládu sa niekedy okolo roku 920 dostalo.

 
Nitrianske údelné vojvodstvo v rámci Uhorska (po r. 920) podľa J. Steinhübela (in: Ottov historický atlas Slovensko a in: Nitrianske kniežatstvo)

Nitriansko v Uhorsku a Nitrianske údelné vojvodstvo (kniežatstvo)Upraviť

  O dejinnom vývoji Uhorska v tomto období pozri Uhorsko.

V 10. storočí po zániku Veľkej Moravy sa mocenské vákuum v Povltaví snažili vyplniť Sasi. Slovanské kmene na saskú expanziu reagovali spojenectvom s maďarskými kmeňmi usadenými v Potisí. S ich podporou začali útočiť a plieniť nemecké krajiny. Po tom, čo sa však Henrich Vtáčnik stal kráľom, sa veľká koalícia rozpadla a Maďari, ktorí neboli ďalej viazaní spojenectvom, začali prenikať aj na slovanské územia – do okolia Nitry a Moravy. Od roku 920 bolo Nitriansko, resp. aspoň jeho nížinatá a pahorkatá časť, v područí Maďarov. Dosvedčujú to najmä archeologické nálezy. Prvým kniežaťom/náčelníkom bol pravdepodobne Taš a po jeho smrti jeho syn Lél.[31]

Maďari usadení v Karpatskej kotline následne celé prvé polstoročie plienili európske krajiny na západe a juhu. Výbojnú politiku ukončila až drvivá porážka pri rieke Lech v roku 955. V tejto bitke padla väčšina maďarskej bojovej aristokracie, po bitke bol popravený aj Lél. Moc v kmeňovom zväze následne získali Arpádovci, ktorí sa výpravy nezúčastnili.

Nitriansko sa v tomto období delilo na štyri malé kniežatstvá – Nitru, Váh, Hont a Boršod. Po Lélovej smrti sa krajina decentralizovala a severnú „provinciu“ Váh spolu s Krakovskom dočasne obsadil český knieža Boleslav. Obdobne mal český knieža od roku 955 moc aj nad časťou „malého nitrianskeho kniežatstva/provincie“.[32]

Vrcholnej moci v maďarskom zväze (a veľkokniežatstve) sa po bitke pri Lechu ujal Takšoň. Jeho dedičmi boli Gejza a Michal. Kým Gejza sa stal veľkokniežaťom, Michal sa musel uspokojiť s okypteným Nitrianskom. V roku 972 došlo k pokrsteniu Uhrov z Nemecka. Ku christianizácii pravdepodobne dopomáhalo aj predchádzajúce, už pokrstené veľkomoravské obyvateľstvo, čo dosvedčujú napr. niektoré kresťanské slovanské názvy v maďarčine, či pretrvanie patronícia sv. Emeráma.[33]

 
Oslepenie Vazula
 
Komitáty v Nitriansku po reforme Štefana I. (11. storočie) podľa J. Steinhübela (in: Ottov historický atlas Slovensko a in: Nitrianske kniežatstvo)

Po tom, čo niekedy okolo roku 990 Poliaci za vlády Meška I. získali Krakovsko, sa aj provincia Váh opäť prinavrátila Uhorsku. Pod vládou Michala I. sa tak opäť zjednotilo pôvodné Nitransko, zložené zo štyroch častí. Nitriansko sa následne stalo údelom a spolu s Biharskom tvorilo tzv. tertia pars regni – tretinu Uhorska, ktorú získavali do držby uhorskí pretendenti.[34] Po tom, čo dospel Gejzov syn Štefan (Vajk), zavraždil Gejza svojho brata Michala a jeho územie udelil svojmu synovi. Takisto Štefana prehlásil svojim dedičom. Po tom, čo Gejza zomrel a Štefan sa ujal vlády, vypuklo proti Štefanovi povstanie náčelníka Kopáňa, ktoré malo legitimisticko-náboženský charakter. Štefan, ktorý vtedy vládol v Nitre za pomoci šľachticov Hunta a Poznana, správcov menších „provincií – provinciale duces“ v Nitriansku, povstanie potlačili.[35]

Hoci Gejza I. nechal odstrániť svojho brata Michala, jeho deťom Vazulovi a Ladislavovi sa podarilo utiecť do Poľska k svojmu príbuznému Boleslavovi Chrabnrému. Tomu sa okolo roku 1001 podarilo pripojiť Nitriansko k Poľskému štátu a dosadiť Ladislava na nitriansky stolec. Ladislava po jeho smrti vystriedal jeho pohanský brat Vazul, avšak po tom, čo v roku 1029 zomrel Boleslav Chrabrý, Štefan od Mieška II. Nitriansko získal späť a Vazula zajal a nechal oslepiť. Nitriansko až do svojej smrti získal kráľovič Imrich. V tomto čase pravdepodobne aj zanikla pôvodná štruktúra kniežatstva – t. j. rozdelenie na malé provinčné kniežatstvá a Nitra bola rozdelená na 9 komitátov. Deti Vazula a Ladislava sa podobne ako pred tým ich otcovia, zachránili útekom do cudziny.[36]

 
Ochrnutý Ondrej I. dáva Belovi I. na výber medzi mečom (Nitrianskom) alebo korunou (kráľovstvom), Viedenská obrázková kronika
 
Denáre Bela I.
 
Župan Vid nahovára kráľa Šalamúna proti županovi Gejzovi I., Viedenská obrázková kronika
 
Pokonanie kráľa Kolomana a kniežaťa Álmoša pri konsekrácii kláštora v Dömös, Viedenská obrázková kronika

Po smrti Štefana I. sa v Uhorsku rozhoreli boje o trón medzi Samuelom Abom a Petrom Orseolom, ktorého podporovali aj Nemci a Česi. Počas nemeckého vpádu v roku 1042 bolo obsadené aj Nitriansko a na jeho trón bol dosadený syn Ladislava Lysého Domoslav (aj Bonuslav), ktorý však následne bol z Nitrianska vyhnaný. Situácia sa zmenila po tom, čo Aba v roku 1046 padol a moci v Uhorsku sa ujali synovia VazulaLevente, Ondrej a Belo. V Nitriansku sa zase obnovila moc Domoslava, ktorého však po jeho smrti v roku 1048 vystriedal Belo[36] (Levente bol už po smrti). V tomto období sa kláštor na Zobore spája aj s postavami miestnych svätcov pustovníkov – Benediktom a jeho učiteľom Svoradom (Ondrejom).

Belo získal Nitru vďaka tomu, že ho bezdetný Ondrej povolal a ustanovil za svojho dediča. Problémy nastali po tom, čo sa Ondrejovi v roku 1053 narodil syn Šalamún a Belovi sa ušlo iba pretendentstvo (a to dokonca neskôr až ďalšie, pretože Ondrej mal ešte druhého syna Dávida). Vzťah panovníka a kniežaťa bol pôvodne dobrý, obaja bojovali na jednej strane proti Nemcom a Čechom a Nitriansko prosperovalo. Nitra sa rozrástla a získala nové opevnenie a Belo I. dokonca razil vlastné, kvalitnejšie mince než Ondrej.[37] Situácia sa zmenila po tom, čo niekedy okolo roku 1059 Ondrej ochrnul a nechal svojho syna Šalamúna korunovať za kráľa. Belo pred možným prenasledovaním utiekol do Poľska, kde sa chystal na vojnu, ktorú nakoniec i napriek Ondrejovmu spojenectvu s Nemcami vyhral.

Belo I. nevládol dlho a po jeho smrti v roku 1063 sa znovu rozhoreli boje. Kým korunu vďaka Nemcom získal Šalamún, Nitriansko a Biharsko vďaka Poliakom Belov syn Gejza a Ladislav.[38] Za Gejzovho života vznikli aj kanonizované legendy o zoborských svätcoch. Gejza podobne ako jeho otec na Nitriansku vládol pomerne samostatne – takisto razil vlastné strieborné mince. Vzťahy Gejzu a Šalamúna však boli problematické, čo sa najviac prejavovalo pri výpravách proti Pečenehom a Byzantskej ríši. Nakoniec proti sebe i vďaka presviedčaniu svojich radcov povstali. Gejza po dlhých bojoch s moravskou pomocou boj vyhral a získal kráľovskú korunu. Belov brat Ladislav získal Nitriansko a najmladší brat Lampert, ktorý medzitým dospel, získal Biharsko. Po tom, čo sa kráľom stal Ladislav, sa držba panstiev zase „posunula“ a k moci v menšom Biharsku sa ujal kráľov bratranec Dávid.[39]

Po ich smrti sa moci v údele a dedičského postavenia ujal Arpádovec Álmoš, syn kráľa Gejzu I. S tým sa však nechcel zmieriť jeho brat Koloman, ktorému bola určená cirkevná cesta. Opustil Varadín, kde bol biskupom a ušiel do Poľska. Po Ladislavovej smrti sa však Almoš vzdal koruny v bratov prospech a výmenou za to sa ujal spravovania nitrianskeho údelu. Už v roku 1105 však medzi vládcami vypukli rozpory, po tom, čo Koloman za svojho spolukráľa korunoval svojho syna Štefana. Álmoš preto hľadal podporu u Nemcov, kde však pre občiansku vojnu nepochodil a u Poliakov, ktorí však po príchode Kolomanových vojsk s kráľom uzavreli mier.[40]

Álmoš tak bol zbavený vlády nad Nitrianskym kniežatstvom a toto definitívne zaniklo. Álmoš sa pokúsil spáchať v roku 1108 atentát na svojho brata, no neuspel a i napriek domnelému zmieru a podriadeniu sa kráľovi Álmoš naďalej intrigoval proti kráľovi a utiekol do Nemecka, kde požiadal o pomoc nemeckého cisára Henricha V. Cisár následne s českým kniežaťom Svätoplukom vtrhli do Nitrianska, avšak nedosiahli žiaden úspech. Nakoniec dal Koloman Álmoša a jeho malého syna Bela v roku 1115 oslepiť.[41]

GalériaUpraviť

ReferencieUpraviť

  1. Slováci. In: Encyklopédia Slovenska V R – Š. 1. vyd. Bratislava : Veda, 1981. 792 s. S. 274.
  2. The Encyclopaedia of Slovakia and the Slovaks : A Concise Encyclopaedia. Preklad Roger Dobberstein, Mirjana Nikoličová, Andrea Rose. Bratislava : Encyclopaedic Institute of the Slovak Academy of Sciences, 2006. 760 s. ISBN 80-224-0925-1. S. 469.
  3. Nitrianske kniežatstvo. In: Encyklopédia Slovenska. 1. vyd. Zväzok IV N – Q. Bratislava : Veda, 1980. 600 s. S. 97. ; Pohraničné vojvodstvo. In: Encyklopédia Slovenska. 1. vyd. Zväzok IV N – Q. Bratislava : Veda, 1980. 600 s. ; Slováci. In: Encyklopédia Slovenska. 1. vyd. Zväzok V R – Š. Bratislava : Veda, 1981. 792 s. S. 274.
  4. RÁBIK, Vladimír; LABANC, Peter; TIBENSKÝ, Martin. Slovenské stredoveké dejiny. Zväzok I. Trnava : Filozofická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave, 2013. 73 s. Dostupné online. ISBN 978-80-8082-599-7.
  5. ŠKVARNA, Dušan, et al. Lexikón slovenských dejín. 1. vyd. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1997. 357 s. ISBN 80-08-02478-X. S. 262.
  6. The Encyclopaedia of Slovakia and the Slovaks: A Concise Encyclopaedia. Preklad Roger Dobberstein, Mirjana Nikoličová, Andrea Rose. Bratislava : Encyclopaedic Institute of the Slovak Academy of Sciences, 2006. 760 s. ISBN 80-224-0925-1. S. 25, 469.
  7. LUKAČKA, Ján. Slovensko vo včasnom a vrcholnom stredoveku. In: Slovenské dejiny: od úsvitu po súčasnosť. 1. vyd. Bratislava : Perfekt, 2015. 551 s. ISBN 978-80-8046-730-2. S. 27 – 46.
  8. TIBENSKÝ, Ján, a kol. Slovensko. 2. preprac. a dopln. vyd. Zväzok 1 : Dejiny. Bratislava : Obzor, 1978. 1010 s. S. 180, 227 – 232.
  9. KUČERA, Matúš. Stredoveké Slovensko. 1. vyd. Bratislava : Perfekt, 2002. 228 s. ISBN 80-8046-217-8. S. 86.
  10. Dejiny Slovenska. Ed. Samuel Cambel. Vyd. 1. Zväzok I : (do roku 1526). Bratislava : Veda, 1986. 534 s. S. 172.
  11. KUČERA, Matúš. Slovenské dejiny. 1. vyd. Zväzok I, Od príchodu Slovanov do roku 1526. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2008. 368 s. ISBN 978-80-89222-58-2. S. 67 a nasl., 170.
  12. 231. GODYSŁAW BASZKO. In: KUZMÍK, Jozef. Slovník starovekých a stredovekých autorov, prameňov a knižných skriptorov so slovenskými vzťahmi. Vyd. 1. Martin : Matica slovenská, 1983. 608 s. (Dokumentácia.) S. 304.
  13. a b STEINHÜBEL, Ján. Nitrianske kniežatstvo : počiatky stredovekého Slovenska. 2. preprac. a dopl. vyd. Budmerice : Rak, 2016. 594 s. ISBN 978-80-85501-64-3.
  14. a b KRŠÁK, Pavol. Ottov historický atlas Slovensko. 1. vyd. Bratislava: Ottovo nakladateľstvo, 2009. ISBN 978-80-7360-834-7 (autorom príslušných kapitol je J. STEINHÜBEL)
  15. DVOŘÁK, Pavel. Stopy dávnej minulosti. 1. vyd. Budmerice : Rak, 2005. ISBN 80-85501-29-5. S. 25.
  16. STEINHÜBEL, Ján. Nitrianske kniežatstvo: počiatky stredovekého Slovenska. 2. preprac. a dopl. vyd. Budmerice : Rak, 2016. 594 s. (ďalej len Ibidem). ISBN 978-80-85501-64-3. S. 47.
  17. Ibidem, str. 66 – 68
  18. Ibidem, str. 115
  19. Ibidem, str. 117 a 121
  20. Ibidem, str. 124
  21. Ibidem, str. 126 – 128
  22. Ibidem, str. 181
  23. KRŠÁK, Pavol. Ottov historický atlas Slovensko. 1. vyd. Bratislava: Ottovo nakladateľstvo, 2009. ISBN 978-80-7360-834-7 (autorom kapitoly je J. STEINHÜBEL)
  24. Ibidem, str. 181 – 182
  25. Ibidem, str. 184 – 185
  26. Ibidem, str. 187 – 193
  27. MOSNÝ, Peter; LACLAVÍKOVÁ, Miriam. Dejiny štátu a práva na území Slovenska I.. 2. vyd. Bratislava : Wolters Kluwer, 2015. ISBN 9788081683268. S. 20.
  28. Ibidem, str. 192
  29. Ibidem, str. 211 – 214
  30. Ibidem, str. 228
  31. Ibidem, str. 254 – 255
  32. Ibidem, str. 309 – 311
  33. Ibidem, str. 316
  34. Ibidem, str. 325 – 326
  35. Ibidem, str. 329 – 330
  36. a b KRŠÁK, Pavol. Ottov historický atlas Slovensko. 1. vyd. Bratislava: Ottovo nakladateľstvo, 2009. ISBN 978-80-7360-834-7 s. 80 – 81 (autorom kapitoly je J. STEINHÜBEL)
  37. Ibidem, str. 425 – 430
  38. Ibidem, str. 430 – 433
  39. Ibidem, str. 447
  40. Ibidem, str. 461 – 463
  41. Ibidem, str. 465 – 467

LiteratúraUpraviť

Primárne zdrojeUpraviť

Sekundárne a terciárne zdrojeUpraviť

Pozri ajUpraviť