Otvoriť hlavné menu
Samova ríša
asi 623 – asi 658
Geografia
Mapa štátu
Pravdepodobná poloha a rozloha ríše podľa niektorých názorov
Wogastisburg (?)
Rozloha
? km²
Najdlhšia rieka
Obyvateľstvo
Národnostné zloženie
Slovania, čiastočne Avari a Germáni,..
najmä praslovančina a jej dialekty, čiastočne avarčina a iné jazyky
Štátny útvar
nadkmeňový zväz
komoditné platidlá (hrivny, kovové prúty,...)
Predchádzajúce štáty:
Avarský kaganát Avarský kaganát
Franská ríša Franská ríša
Slovania Slovania
Nástupnícke štáty:
Franská ríša Franská ríša
Avarský kaganát Avarský kaganát
Moravské kniežatstvo Moravské kniežatstvo
Nitrianske kniežatstvo Nitrianske kniežatstvo
Korutánske kniežatstvo Korutánske kniežatstvo

Samova ríša bol štátny útvar (nadkmeňový zväz) Slovanov v strednej Európe zhruba v rokoch 623 – 658. Viedol ho (pravdepodobne franský) kupec Samo.

PrameneUpraviť

Všetky súdobé informácie o Samovej ríši pochádzajú len zo správy v tzv. Fredegarovej kronike. Neskoršie (tendenčné a v tomto bode nespoľahlivé) správy pochádzajú z textu Obrátenia Bavorov a Korutáncov (Conversio Bagoariorum et Carantanorum, rok 870) zo Soľnohradu (Salzburg), ktorý je navyše vo viacerých častiach priamo odvodený z Fredegara. Tretí text, ktorý je tiež odvodený z Fredegara sú Gesta Dagoberti I. regnis Francorum z prvej tretiny 9. storočia z opátstva Saint-Denis pri Paríži.

Dejiny ríšeUpraviť

 
Avarské osídlenie v Panónii v 7. - 9. storočí
 
Avarská ríša a Balkán pred slovanským povstaním (začiatok 7. storočia)

Avarská nadvláda a vznik ríšeUpraviť

Po zániku Gepidskej ríše sa hegemónom Strednej Európy stali Avari, ktorí tu v roku 567 založili Avarský kaganát. Na jeho území žili i slovanské kmene, ktoré mali vo vzťahu k Avarom rôzne postavenie - od spojencov až po podriadené (či otrocké) postavenie. Avarská moc bola v území rôzne silná, nezasahovala do vyšších oblastí a jej jadro bolo v podunajských stepiach.

Vinidi (Slovania) boli už oddávna befulkovia Hunov (Avarov). Keď Huni (Avari) s vojskom viedli útok proti niektorému národu, stavali vtedy svoje zhromaždené vojsko na obranu táborov, Vinidi však bojovali. Ak sa víťazstvo klonilo na ich stranu, Huni (Avari) vtedy útočili, aby sa zmocnili koristi, ak však Vinidi boli porážaní, podporovaní pomocným vojskom Hunov znova nabrali síl. Huni (Avari) ich teda nazývali befulkovia, lebo pri bojovom stretnutí, tvoriac dvojité bojové šíky, kráčali pred Hunmi (Avarmi).
Fredegarova kronika Kniha IV, kap. 48. [1]

V ťaživom postavení voči Avarom bolo najmä vzhľadom k Avarom pôvodné slovanské panónske obyvateľstvo a Slovania žijúci na západe kaganátu. Situácia vo vzťahoch sa zmenila po tom, čo dorástla druhá generácia slovensko.avarských miešancov počatých z avarských zimovaní v slovanských sídlach. V roku 623 preto Slovania na západe proti Avarom povstali a za pomoci kupca Sama Avarov porazili. Vojna pravdepodobne netrvala príliš dlho a mier neznamenal zásadnú porážku Avarov, pretože tí už v roku 626 so svojimi slovanskými spojencami obľahli Konštantínopol.[2]

Huni (Avari) každoročne prichádzali k Slovanom prezimovať, na lôžka si brávali manželky Slovanov a ich dcéry. Popri (znášaní) iných násilenstiev Slovania odvádzali Hunom (Avarom) poplatky. Synovia Hunov (Avarov), ktorých splodili z manželiek a dcér Vinidov, neznášali ďalej zlo, krutosti a násilia, vzpierali sa nadvláde Hunov (Avarom) a, ako som už spomínal, začali sa búriť. Keď Vinidi s vojskom zaútočili proti Hunom (Avarom), kupec menom Samo postupoval s nimi vo vojsku....
Fredegarova kronika Kniha IV, kap. 48. [1]
 
Freska vládcu Sama v Rotunde svätej Kataríny v Znojme

Samo „z rodu/národa franského“ (možno chápať aj len ako označenie štátnej príslušnosti, nie nevyhnutne etnika) si získal obrovskú prestíž počas bojov vzbúrených Slovanov s Avarmi pravdepodobne v oblasti dnešnej západnej Bratislavy (Devínska Nová Ves, Devín a pod.), čo dokazujú avarsko-slovanské nálezy v tejto oblasti. Avari od 6. storočia ovládali slovanské oblasti v dnešnom Maďarsku a okolí. Samo je v texte nazývaný „rex“ (kráľ), ale ním vytvorený útvar mal asi skôr charakter nadkmeňového zväzu.

V štyridsiatom roku panovania Chlotara človek menom Samo, národnosťou Frank z kraja Senonago, priviedol so sebou mnohých kupcov a uberal sa obchodovať k Slovanom zvaným Vinidi...
Fredegarova kronika Kniha IV, kap. 48.[1]

Výsledkom protiavarského povstania bol vznik pásma kniežatstiev v Korutánsku a dnešnom Chorvátsku, od čoho niektorí autori odvodzujú i možný vznik Moravy a Nitrianska už v tomto období. Koalícia Slovanov, ktorá vznikla počas povstania pretrvala aj po konci vojny. Na čele zväzu, zrejme pre možné rozpory v prípade dominancie niektorého z domácich veľmožov stál kupec Samo.[3]

Spory s Franskou ríšouUpraviť

 
Portrét franského kráľa Dagoberta I.
 
Dervanovo panstvo v Lužici

Územie novovzniknutej Samovej ríše sa nachádzalo na križovatke viacerých obchodných ciest - mimoiné Jantárovej cesty a Dunajskej cesty. Ríša preto bola ťažiskovým územím pre obchod Franskej ríše a jej obchodníci ňou často prechádzali. Podľa Fredegara bol práve obchod v roku 631 dôvodom vzniku mocenských rozporov medzi Samom a franským kráľom Dagobertom. Dagobert sa preto snažil situáciu vyriešiť a poslal k Samovi akéhosi vyslanca Sycharia, ktorý od Slovanov žiadal odškodné, avšak svojim necitlivým a spupným správaním u Sama nepochodil.

V tom roku (631) Slovania nazývaná Vinidi v Samovej ríši usmrtili veľký počet franských kupcov a olúpili ich o tovar. To bol začiatok roztržky medzi Dagobertom a Samom, vládcom Slovanov....I poslal Dagobert vyslanca Sycharia k Samovi...Avšak ako býva (zvykom) pohanstva a spupnosti u nešľachetných, Samo nedal nijakú náhradu za to, čo spáchali jeho (ľudia),...Keď to Dagobertovi oznámili, ten spupne rozkázal, aby vojsko z celj Austrázijskej ríše sa postavilo proti Samovi a Vinidom...
Fredegarova kronika Kniha IV, kap. 68. [1]

V roku 631 Dagobert pravdepodobne v Métach zhromaždil veľké vojsko a vyslal ho na východ, kde malo udrieť na centrum Samovej ríše. Cesta i cieľová destinácia vojsk sú predmetom diskusie súčasných historikov, Medzi možné ťahy patrí tzv. Cesta Nibelungov, alebo tzv. Kráľovská cesta.[4] Spolu s Dagobertom na Sama zaútočili aj Alamani (Nemci) a Longobardi, ktorí na Slovanov tiahli oddelene.

Keď vojsko s tromi oddielmi v šíku zaútočilo na Vinidov, hneď aj Longobardi, podplatení Dagobertom, takisto nepriateľsky nastúpili proti Slovanom....Do ktorého kraja vkročilo však vojsko Alamanov s vojvodcom Chrodoberdom, zvíťazilo. Takisto Longobardi zvíťazili a Alamani i Longobardi odviedli so sebou veľký počet zajatcov zo Slovanov.
Fredegarova kronika Kniha IV, kap. 68.[1]

Ťažiskovým stretom vojny bola bitka o Wogastiburg, kde Samovi Slovania Dagoberta a jeho spojencov po troch dňoch bojov drvivo porazili a zahnali na ústup. Slovania následne franský útok viackrát opätovali a cez Čechy vpadli do franského Durínska. Pravdepodobne v tomto období sa k Samovmu zväzu pridali aj Lužickí Srbi a ich knieža Dervan, ktorí pred tým podliehal pod franskú zvrchovanosť.[5]

Zánik ríšeUpraviť

Samova ríša sa pravdepodobne po smrti jej vládcu Sama v roku 658 rozpadla na drobné územné celky, pričom sa na nich opäť začal uplatňovať vplyv vtedajších mocností - Franskej ríše a Avarskej ríše. V dejinách Moravy a Slovenska nasleduje v dokumentoch „čierna diera“ až do konca 8. storočia, keď na tomto území už existovalo Moravské a Nitrianske kniežatstvo bojujúce proti Avarom. Jedine archeologické nálezy dokazujú sídelnú kontinuitu sídiel z čias Samovej ríše a sídiel Moravského a Nitrianskeho kniežatstva. O politickom vývoji nič viac povedať nevieme. V prospech existencie nejakého/nejakých politických útvarov na tomto území hovorí fakt, že práve len pre územie Moravy a Slovenska už okolo roku 800 neexistovali kmeňové názvy (ale len „Moravania“ a „Sloviene“), čo svedčí o existencii štátu (štátov) – nadkmeňových útvarov. Taktiež treba vziať na zreteľ, že v celoeurópskom kontexte išlo o dobu formovania národov, kedy spoločné etnikum zaberalo rozsiahle územie, nutne členené na kraje – kniežatstvá (Nitra, Morava), v rámci jedného veľkého politického usporiadania, nemuselo ísť teda hneď o dve odlišné etniká; pozri Franská ríša.

Obyčajne sa však predpokladá, že sa Samova ríša rozpadla so zdôvodnením, že v tom čase táto oblasť nebola ešte natoľko „spoločensko-ekonomicky“ (a podobne) vyspelá, aby takýto útvar mohol dlhodobo pretrvať. Iný uvádzaný dôvod je ten, že zhruba po zániku ríše sa avarské nálezy vyskytujú aj viac na severe, najprv aj na južnom Slovensku a potom aj na južnej Morave (teda v časti predpokladaného jadra bývalej Samovej ríše). Zdá sa však, že žili s tunajšími Slovanmi v symbióze.

Poloha ríšeUpraviť

Podľa archeologických nálezov sa jadro ríše nachádzalo v povodí rieky Moravy (vrátane priľahlého Dolného Rakúska a dnešnSlovenska) a na juhozápadnom Slovensku (vrátane malej priľahlej časti Maďarska), teda na územiach, kde neskôr vzniklo aj Moravské kniežatstvo a Nitrianske kniežatstvo. Samova ríša nadobudla značný význam. Neskôr sa spojencami alebo možno súčasťou ríše stali aj Dervanovi Lužickí Srbi, pravdepodobne spolu so Slovanmi z Čiech, a možno aj Slovania z Korutánska (Rakúska a Slovinska).

V Česku sa tradične tvrdilo (a ojedinele dodnes tvrdí), že sa ríša nachádzala „niekde v Čechách“, ale podrobné práce samotných českých historikov a archeológov posledných desaťročí to jednoznačne vyvracajú. Slovinci zas svojho času tvrdili, že sa nachádzala (len) v Korutánsku (Karantánii), ale tento názor sa ukázal ako nesprávny (opiera sa o tvrdenie v spomínanom Obrátení Bavorov, že Samo bol korutánsky Slovan). Rakúski autori, pre ktorých je však táto slovanská „ríša“ skôr na okraji záujmu, ju ojedinele kládli aj do Rakúska. Napokon treba poukázať aj na to, že niektorí slovenskí autori za jadro ríše považujú v podstate Nitru. Žiadne z týchto tvrdení nemožno z dôvodu neexistencie písomných zdrojov vylúčiť, ale archeologické nálezy svedčia o vyššie uvedenej polohe.

S odlišným názorom prišiel slovenský archeológ Jozef Zábojník. Podľa neho nebolo doteraz možné na základe písomných prameňov jednoznačne určiť centrum Samovej ríše a taktiež nebolo možné „stotožniť isté špecifiká materiálnej kultúry s uvedeným politickým útvarom“. Podľa Zábojníka sa dá Samova ríša najpresnejšie popísať prostredníctvom tzv. „ostrovnej teórie“. Nešlo o geograficky celistvé územie, ale o „oblasti obývané viacerými slovanskými zoskupeniami“, ktoré „boli azda účelovo vojensky a politicky integrované pre [vojenské] jednotlivé operácie“. Pri bojoch proti Avarom v roku 623 zohrali najdôležitejšiu úlohu „Slovania z naddunajského územia, teda z toho priestoru, ktorý bezprostredne susedil s Avarským kaganátom (južná Morava, dolné Rakúsko, časť juhozápadného Slovenska“. Pri bojoch s Dagobertom v roku 631 sa zase boje odohrávali na Morave a v Čechách a longobardský vpád počas týchto bojov zasiahol Slovanov, ktorí obávali „západné časti Karpatskej kotliny a alpské údolia“.

Možno práve geografická roztrieštenosť, prejavujúca sa v existencii niekoľkých územne málo prepojených ostrovov (polostrovov), bola jednou z príčin rozpadu útvaru, ktorý vytvoril a po dobu 35 rokov bol schopný udržať, ‚homo nomen Samo natione Francos de pago Senonago‘“ (cit. podľa Ratkoš 1968, 387).[6]

WogastisburgUpraviť

Poloha alebo meno hlavného mesta je úplne neznáma. Zachoval sa iba názov akéhosi Wogastisburgu, ktorý sa spomína v súvislosti s podrobne opísanou zmienkou vo Fredagarovi o ozbrojenom konflikte s Franskou ríšou, pri ktorom roku 631/632 porazil Samo franského kráľa Dagoberta I. v bitke pri Wogastisburgu a v nasledujúcich 5 rokoch podnikal nájazdy na franské územie.{{Citát|Keď potom Austrázijci obkľúčili hrad Wogastiburg, kde sa opevnili veľmi početné oddiely Vinidov, v trojdňovom boji boli tu mnohí z Dagobertovho vojska pobití mečom a (ostatní), zanechajúc všetky strany a batožiny, ktoré mali, zbabelo sa odtiaľ vrátili do vlastných sídiel...|Fredegarova kronika Kniha IV, kap. 68.[1]

Poloha Wogastisburgu je v každom ohľade sporná. Mohlo ísť o akékoľvek hradisko od východného Nemecka, cez Rakúsko, Česko až po Slovensko, a mohol to byť dokonca len dočasný tábor. Podľa slovenského historika Matúša Kučeru išlo o Bratislavu, čo logicky a lingvisticky vyvodil z koncovky -burg v názve Pressburg a Wogastisburg, ktorá označuje bývalé rímske pevnosti (vrátane Bratislavy) na Dunaji. Ďalej je to aj geografické centrum oblastí, ktoré sa z archeologických nálezov identifikujú ako súčasť Samovej ríše, ale aj tých, ako bolo spomenuté vyššie, ktoré si nárokujú na výlučné lokalizovanie Samovej ríše. Českí archeológovia zas s obľubou označujú niektoré z hradísk v západných Čechách ako Wogastisburg, no takáto lokalizácia vždy vychádza z predpokladu, že franské vojská tiahli do Samovej ríše takpovediac „priamou vzdušnou cestou“, čo však nikde nie je napísané a je

TriviaUpraviť

Podľa Fredegara (kniha IV. kapitola 48) mal Samo 12 slovanských žien a s nimi 22 synov a 15 dcér. Do oblasti špekulácií patria tvrdenia, že išlo o ženy jednotlivých slovanských kniežatstiev Samovej ríše, a že tým bol štát vlastne „zosilnený“. Podľa neskorších českých povestí bol jedným z 22 Samových synov legendárny Krok – otec Kazi, Libuše a Tety.

ReferencieUpraviť

  1. a b c d e f LACLAVÍKOVÁ, Miriam; ŠVECOVÁ, Adriana. Praktikum k dejinám štátu a práva na Slovensku I. Trnava : Typi Universitatis Tyrnaviensis, 2015. ISBN 978-80-8082-854-7. S. 15 – 17.
  2. STEINHÜBEL, Ján. Nitrianske kniežatstvo. 2. preprac. a dopl. vyd. Budmerice : Rak, 2016. 594 s. (ďalej len Ibidem). ISBN 978-80-85501-64-3. S. 48 – 50.
  3. Ibidem, str. 48 - 49
  4. Ibidem, str. 54 - 59
  5. Ibidem, str. 60 - 61
  6. ZÁBOJNÍK, Jozef. Slovensko a avarský kaganát. Bratislava : [Stimul], 2004. 167 s. ISBN 80-88982-83-9. S. 19.

Odporúčaná literatúraUpraviť

Po slovenskyUpraviť

Po českyUpraviť

  • Michal Lutovský / Naďa Profantová: Sámova říše (Praha 1995).
  • Michal Lutovský: Encyklopedie slovanské acheologie v Čechách, na Moravě a ve Slezsku (Praha 2001). [články „Sámo“,„Sámova říše“, „Wogastisburg“] ISBN 8072770543.
  • Magdaléna Beranová: Slované (2. vyd. Praha 2000). ISBN 8072770225.