Bitka pri Mogyoróde

Bitka pri Mogyoróde bolo vojenské stretnutie medzi uhorským kráľom Šalamúnom I. a jeho bratrancami a rivalmi, nitrianskym kniežaťom Gejzom a biharským kniežaťom Ladislavom. Gejza a Ladislav v bitke dosiahli rozhodujúce víťazstvo, zosadili Šalamúna z trónu a Gejza sa stal uhorským kráľom Gejzom I. Bitka sa odohrala 14. marca 1074 pri dedine Mogyoród, v dnešnej peštianskej župe v Maďarsku. Išlo o vyvrcholenie dlhoročných sporov o uhorskú korunu, ktoré v zásade trvali už od smrti prvého uhorského kráľa Štefana I. v roku 1038. Jediný syn Štefana I. Imrich zahynul počas lovu v roku 1031 a tak prvý uhorský panovník umrel bez priameho mužského potomka

Bitka pri Mogyoróde
Súčasť bojov o trón medzi Arpádovcami
Miniatúra zobrazujúca vojakov vojvodu Gejzu vľavo vedení vojvodom Ladislavom (so svätožiarou okolo hlavy), kráľ Šalamún vedie svoje vojská vpravo (víťazná nitrianska koruhva s dvojkrížom na trojvrší dominuje nad zadunajskou, reprezentovanou arpádovskými brvnami), Obrázková kronika, 1358 – 1370, dnes Országos Széchényi Könyvtár, Budapešť
Dátum 14.marca 1074 Miesto Mogyoród, Uhorsko Výsledok Víťazstvo Gejzu a Ladislava, Gejza získava trón
Protivníci
Nitrianske a biharské vojská	Vojská kráľa Šalamúna
Velitelia
Gejza Ladislav	Šalamún
Historický portál

Predohra

Po smrti uhorského kráľa Bela I. v roku 1063 vtrhol do Uhorska nemecký kráľ Henrich IV. a zamedzil Belovmu synovi Gejzovi nástup na uhorský trón. Gejza so svojim mladším bratom Ladislavom museli utiecť do Poľska a Henrich na uhorský trón dosadil ich bratranca Šalamúna. V roku 1064 sa spolu Šalamún a Gejza na čas zmierili, od roku 1072 sa ale medzi nimi objavili rozpory. Po sérii ťažení namierených proti Byzantskej ríši, ktoré viedli vojvodovia Gejza a Ladislav, Šalamún zatrpkol a cítil sa nedocenený kvôli ich úspechu v poli. To vyvolalo početné kroky kráľa proti nim a viedlo až k boju. Bitke predchádzala bitka pri Kemeji 26. februára 1074, kde Gejza mal k dispozícii len biharské oddiely, ktorých časť ho navyše zradila a Šalamún I. Gejzu porazil. Gejza sa stiahol do Nitrianska, kde sa spojil s moravskými vojskami olomouckého kniežaťa Ota I. Pekného, odovzdal zvyšky biharských oddielov Ladislavovi a sám sa postavil na čelo nitrianskych vojsk.

Bitka

Kráľ Šalamún postupoval od Biharska, nitrianske oddiely prichádzali cez Vacov a Cinkotu, aby sa obe vojská postavili proti sebe pri Mogyoróde.

„	Po týchto slovách sa presunuli s táborom na usadlosť zvanú Czinkota. Medzi obidvoma vojskami sa vypínal vrch Mogyoród. V piatok na úsvite sa chceli dať do boja, zabránila im v tom však hustá temrava hmly. V nasledujúcu noc držali uzdy svojich koní a čakali na východ slnka. V sobotu na úsvite kráľ zoradil svoje šíky a prešiel na koni cez vrchol Mogyoródu. Nosičom vojenskej batožiny prikázal stáť na svahu tohto vrchu, aby si nepriatelia – keď ich zbadajú – mysleli, že to nie sú nosiči batožiny, ale strážne oddiely. Vid totiž povedal: „Len čo uvidia naše vojsko, zutekajú.“ Ale skoro ráno zoradili svoje šíky aj vojvodovia. Ladislav sa chopil zbrane, klesol na kolená a prosil o milosť všemohúceho Boha; svätému Martinovi prisľúbil, že ak mu Pán dopraje víťazstvo, na tomto mieste postaví kostol k jeho cti. To sa aj stalo. Do stredu biharského šíku na ľavom krídle určili Ladislava, na pravom Ota a Gejzu zaradili do stredu nitrianskeho šíku. Okrem toho na oboch stranách stáli v štvorstupe tri šíky ako záloha. Keď kráľ zišiel z vrchu, zdalo sa, že Gejzovo vojsko, ktoré sa rozložilo trochu nižšie, nachádza sa vyššie než všetky Šalamúnove oddiely. Erney to zbadal a županovi Vidovi povedal: „Stal by sa zázrak, keby tieto šíky pred nami zutekali, veď v opačnom prípade by sa neboli postavili chrbtom k Dunaju. Nazdávam sa, že si zaumienili buď zvíťaziť, alebo zomrieť.“ Vojvoda Ladislav prechádzal na statnom tátošovi popri svojom vojsku, povzbudzoval ho a dodával mu odvahy. Keď znenazdajky kopijou zavadil o krovie, akýmsi podivuhodným spôsobom sa na nej ocitla snehobiela lasica. Česi na začiatku boja pri prvom útoku nešťastne zrazili (z koňa) župana Vida. Vojvoda Ladislav si vymenil zástavy s vojvodom Gejzom, a to preto, že Šalamún sa zrejme najskôr odhodlá napadnúť ten šík, kde vejú Gejzove zástavy, v domnení, že je to Gejzov šík, nad ktorým nedávno zvíťazil. Vojvoda Ladislav chcel uchrániť svojho brata Gejzu pred Šalamúnovým útokom, a preto chcel usmerniť prvé údery v bitke na seba. Keď teda kráľ dorazil k Ladislavovmu šíku a spoznal ho, pochytil ho strach a nariadil vlajkonosičom nasmerovať oddiely na šíky vojvodu Gejzu. Ladislav zbadal, že kráľ sa otočil, a prvý sa vrhol na kráľove šíky. Všetci jeho vojaci napadli kráľa odzadu. Prudko zaútočil aj vojvoda Gejza so svojimi oddielmi. Ladislavovi vojaci tak vohnali Šalamúnove oddiely do náručia krutej smrti. Tie sa napokon pod údermi mečov v údolí obrátili na ústup. Zboku im Gejzovi vojaci naďalej plnili kalich utrpenia a strašnej smrti. Nemci padali, Taliani utekali, ale keďže nemali veľký priestor na útek, aj oni padali pred Uhrami ako dobytok na jatkách. Takmer všetci Šalamúnovi vojaci boli usmrtení. On však ušiel, pri Szigetfő prekročil Dunaj a s Martinovým synom Oposom prišiel do Mošonu k matke a manželke. Bojovníci z vojsk vojvodov ho prenasledovali od rána až do večera. V tomto boji nepadli iba Nemci a Taliani, ale údajne aj väčšia časť vojenskej moci Uhorského kráľovstva.	“
– Viedenská maľovaná kronika

Miniatúra zobrazujúca župana Vida ako nahovára kráľa Šalamúna proti Gejzovi I., ktorý má v úmysle prijať byzantských vyslancov, Viedenská maľovaná kronika, 1358 – 1370, dnes Országos Széchényi Könyvtár, Budapešť

Dubnická kronika podáva podobný opis bitky, nespomína ale explicitne nitrianske a biharské pluky. Poľská Gallova kronika - Gestá principum Polonorum bitku nespomína, ale podľa nej sa boja o uhorský trón zúčastnilo priamo aj poľské knieža Boleslav:

„	(Poľské knieža) Boleslav tiež vyhnal vlastnými silami z Uhorska kráľa Šalamúna a na trón dosadil Ladislava, ktorý vynikal vysokou postavou tak, ako oplýval zbožnosťou. Ten Ladislav bol od detstva vychovávaný v Poľsku a čo sa týka zvykov a spôsobu života, stal sa z neho takmer Poliak. Uhorsko vraj nikdy predtým takého kráľa nemalo, ani lány zeme už po ňom tak úrodné neboli.	“
–

Dohra

Šalamún sa aj napriek porážke so stratou trónu nezmieril a za pomoci Henricha IV.. sa snažil situáciu zvrátiť. To sa mu ale nepodarilo. Uznal až vládu Gejzovho nástupcu Ladislava I. roku 1077. Formálne abdikoval až roku 1081.