Tridsaťročná vojna
Tridsaťročná vojna bol náboženský a mocenský konflikt v Európe v rokoch 1618 – 1648. Boje sa odohrávali primárne v strednej Európe. Odhaduje sa, že vojna si vyžiadala od 4,5 do 8 miliónov životov, či už vojakov alebo civilistov, a predpokladá sa, že v niektorých oblastiach Nemecka zomrelo až 60% obyvateľstva. Je považovaná za jeden z najničivejších konfliktov v európskych dejinách. Medzi súvisiace konflikty patrí osemdesiatročná vojna, vojna o mantuanské dedičstvo, francúzsko-španielska vojna a portugalská obnovená vojna.
| Tridsaťročná vojna | |||||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|
| Súčasť európskych náboženských vojen | |||||||||
 Obraz Les Grandes Misères de la guerre (Veľké utrpenie vojny) od Jacquesa Callota, 1632 | |||||||||
| |||||||||
| Protivníci | |||||||||
| Protiríšska aliancia: pred rokom 1635  České kráľovstvo Švédske impérium Falcko Savojský štát Sedmohradsko Holandská republika Dánsko–Nórsko Heilbronnská liga Hesensko-Kasselsko.svg){kind=small} Brandenbursko-Prusko Sasko
|
Ríšska aliancia: pred rokom 1635 .svg){kind=small} Habsburská monarchia Španielske impérium Bavorsko.svg){kind=small} Katolícka liga
| ||||||||
Do 20. storočia sa na vojnu hľadelo ako na pokračovanie nemeckého náboženského konfliktu vyvolaného reformáciou. V roku 1938 historička C. V. Wedgwoodová tvrdila, že hlavnou hnacou silou vojny bola dlhotrvajúca súťaž o európsku dominanciu medzi Habsburgovcami v Rakúsku a Španielsku a francúzskou dynastiou Bourbonovcov. Jej názor je dnes s určitými výhradami všeobecne prijímaný.[1]
Boje možno rozdeliť na dve hlavné časti. Prvá fáza v rokoch 1618 – 1635 bola predovšetkým bojom medzi Ferdinandom II. a jeho nemeckými protivníkmi, pričom vonkajšie sily zohrávali podpornú úlohu. Po roku 1635 sa boje v Nemecku stali súčasťou širšieho európskeho boja, na jednej strane bolo Švédsko a Francúzsko, na druhej habsburský cisár a jeho spojenci. Konflikt sa skončil Vestfálskym mierom v roku 1648.
Semená konfliktu spočívali v augsburskom mieri z roku 1555, ktorý rozdelil Svätú rímsku ríšu na luteránske a katolícke štáty. Toto osídlenie bolo postupne podkopávané expanziou protestantizmu za tieto dohodnuté hranice a nástupom kalvinizmu, protestantskej doktríny, ktorú Augsburg neuznával. Výsledkom bola séria sporov o politickú a ekonomickú kontrolu, ktorá vyvrcholila rokom 1618, keď prevažne protestantská česká šľachta zosadila z funkcie českého kráľa katolíka Ferdinanda II. Korunu ponúkli protestantovi z Falcka Fridrichovi V. a jeho nástup na trón viedlo k českej revolte v roku 1618.
V roku 1620 Ferdinand získal späť Čechy, ale keď sa Fridrich odmietol vzdať koruny, boje sa rozšírili na jeho dedičné územie Falcka, ktorého strategický význam pre osemdesiatročnú vojnu sa prejavil v Holandskej republike a Španielsku. Do roku 1623 španielsko-cisárske vojská Fridricha porazili, po čom bol zbavený majetku a vyhostený do exilu. V roku 1625 intervenoval v severnom Nemecku dánsky kráľ Kristián IV., až kým nebol nútený v roku 1629 ustúpiť.
Ferdinand teraz prijal reštitučný edikt, ktorý vyžadoval vrátenie všetkého majetku odobratého katolíckej cirkvi od roku 1555. Táto implementácia by podkopala protestantských vládcov v severnom a strednom Nemecku vrátane švédskeho kráľa Gustáva Adolfa, ktorý v roku 1630 napadol ríšu podporený francúzskymi dotáciami. V priebehu nasledujúcich štyroch rokov Švédi a ich nemeckí spojenci dosiahli sériu víťazstiev nad ríšskymi vojskami, a to aj napriek Gustávovej smrti pri Lützene v roku 1632. Po porážke pri Nördlingene v roku 1634 však švédski nemeckí spojenci podpísali s Ferdinandom v roku 1635 pražský mier. Stiahol edikt a zaručil nemeckým vládcom politickú a náboženskú autonómiu; na oplátku sa vzdali spojenectva s vonkajšími mocnosťami, ako je Švédsko, a dohodli sa, že spoja svoje jednotky do jednej ríšskej armády.
Keď bolo Švédsko izolované, začali mierové rozhovory s cisárom, až kým strach z následného zvýšenia habsburskej moci neviedol Francúzsko k priamemu zásahu do konfliktu. V apríli 1635 sa dohodli na obrannom spojenectve so Švédskom proti Ferdinandovi, potom v máji vyhlásili Španielsku vojnu. Hoci francúzsko-španielska vojna pokračovala až do roku 1659, boje v Nemecku sa skončili mierom z roku 1648, ktorého hlavné ustanovenia zahŕňali ratifikáciu pražských podmienok Ferdinandom a prijatie holandskej nezávislosti Španielskom. Oslabením Habsburgovcov vo vzťahu k Francúzsku a jeho spojencom konflikt zmenil európsku mocenskú rovnováhu a pripravil pôdu pre vojny Ľudovíta XIV.
Štrukturálne pôvodyUpraviť
Passauský mier z roku 1552 ukončil šmalkaldskú vojnu medzi protestantmi a katolíkmi vo Svätej rímskej ríši, zatiaľ čo augsburský mier z roku 1555 sa pokúsil zabrániť budúcemu konfliktu stanovením existujúcich hraníc. Podľa princípu cuius regio, eius religio, boli štáty buď luteránskymi, neskôr najbežnejšou formou protestantizmu, alebo katolíckymi, založenými na náboženstve ich vládcu. Ďalšie ustanovenia chránili podstatné náboženské menšiny v mestách ako Donauwörth a potvrdzovali luteránske vlastníctvo majetku prevzatého od katolíkov od Passauského mieru.
Dohodu čoraz viac podkopávala expanzia protestantizmu za ustanovené hranice z roku 1555, a to aj v silne katolíckych oblastiach, v ktorých vládli Habsburgovci. Druhým zdrojom konfliktov bol rast reformovaných vierovyznaní neuznaných Augsburgom, najmä kalvinizmus, čo bola teológia, na ktorú sa luteráni aj katolíci dívali s rovnakou nevraživosťou. Nakoniec, náboženstvo bolo čoraz viac nahradzované ekonomickými a politickými cieľmi; Luteránske Sasko, Dánsko-Nórsko a Švédsko súperili medzi sebou a kalvínsky Brandenburg o pobaltský obchod.
Bojujúce stranyUpraviť
Reformácia, ako snaha reformovať katolícku cirkev narazila na protireformáciu a rekatolizáciu, ktorú viedol Rím (Rímskokatolícka cirkev) a zastrešovali mocensky aj politicky Habsburgovci. V konečnom dôsledku v jednotlivých vojnách bojovali proti sebe:
- Habsburgovská strana (rakúski a španielski Habsburgovci [v Rakúsku vtedy vládli Matej II., potom Ferdinand II. (1619 – 1637), potom Ferdinand III. (1637 – 1657)], poľskí králi, pápež, niektoré nemecké kniežatá v katolíckej lige), ktorej cieľom bola hegemónia v Európe a víťazstvo protireformácie
- Protihabsburská opozícia (nekatolícke štáty Holandsko, Dánsko, Nórsko, Anglicko, Švédsko, nemecké kniežatá v Protestantskej únii a nekatolícke uhorské a české stavy, ako aj katolícke Francúzsko), ktorej cieľom bolo zamedziť nadvláde Habsburgovcov a oslabiť ich moc a zabezpečiť náboženskú slobodu v Európe, ako aj získať územia (napr. Švédsko).
ČeskoUpraviť
Česko bolo stredobodom konfliktu (Česká vojna alebo české stavovské povstanie a tzv. druhá pražská defenestrácia predstavovali začiatok konfliktu, počas ktorého Prahu v roku 1632 obsadila švédska a saská armáda). V krajinách Českej koruny došlo počas vojny a bezprostredne po nej k "dobe temna" v dôsledku toho, že v tomto regióne bolo zabitých veľa ľudí a mnoho ich muselo odísť kvôli náboženskému presvedčeniu. Po roku 1620 odišlo do exilu (exulanti) až 500 tisíc českých evanjelikov (tj. 20-25% obyvateľov krajiny) Jedným z najvýznamnejších Čechov, ktorí odišli, bol Ján Amos Komenský (biskup Jednoty bratskej). Od roku 1642 žil vo Švédsku, kde písal listy, v ktorých žiadal Švédsku vládu (kancelára Axela Oxenstjerna) aby sa "väčšmi angažovalo pri riešení tzv. českej otázky", a znovu zaútočili proti Habsbugovcom.[2] Švédi sa dostali do Prahy 15. decembra 1631 ale namiesto toho aby vojensky podporili protestantov a umožnili návrat exulantov len Prahu vyplienili. Po návrate zo Švédska do poľského Leszna sa oženil tretíkrát, tentoraz s o viac ako tridsať rokov mladšou Janou Gajusovou pochádzajúcou z Týna nad Vltavou. Keď bol v roku 1648 uzavretý Vestfálsky mier a tým skončila tridsaťročná vojna, skončili tým nádeje českých exulantov na návrat do vlasti. Komenský sa lúčil s vlasťou a cirkvou spisom Kšaft umírající matky jednoty bratrské.
SlovenskoUpraviť
Slovenska (ako vtedajšej súčasti Uhorska väčšinou okupovaného Osmanskou ríšou alebo priamo spadajúceho pod vládu Habsburgovcov) sa Tridsaťročná vojna týkala na rozdiel od Česka len sprostredkovane. V bitke na Bielej hore, v ktorej boli české stavy porazené, sa na ich strane zúčastnili aj uhorskí žoldnieri (najmä jazda) ale nevyznamenali sa a 3 000 vojakov vyslaných Gabrielom Betlénom sa boja ani nezúčastnilo.
VojnyUpraviť
Prebiehala v podobe nasledujúcich konfliktov:
- česká vojna (české stavovské povstanie, 1618 – 1620), ukončenú bitkou na Bielej hore, v ktorej boli české stavy porazené.
- falcká vojna (1620 – 1624)
- dánska vojna (1625 – 1629)
- švédska vojna (1630 – 1635)
- švédsko-francúzska vojna (1635 – 1648)
Z vojenského hľadiska došlo k rozkvetu žoldnierstva a vojna dala aj základ na vytvorenie stálych (pravidelných) armád.
Skončila sa roku 1648 vestfálskym mierom (kompromisom).
DôsledkyUpraviť
Hlavné výsledky boli:
- Protestantské vyznanie bolo fakticky zrovnoprávnené s katolíckym. Náboženské pomery boli vrátené do stavu spred roku 1624 v duchu zásad augsburského mieru - náboženská sloboda vo forme zásady cuius regio, eius religio (koho panstvo, toho náboženstvo). Kalvinizmus (druh protestantizmu) bol ustanovený ako samostatné, tretie náboženstvo.
- Faktickými víťazmi boli Francúzsko, Švédsko a Brandenbursko: Francúzsko získalo územie po Rýn, Švédsko pobrežie Baltského mora, Brandenbursko získalo Východné Pomoransko a iné územia.
- Spojené nizozemské provincie (na území dnešného Holandska) a Švajčiarsko prestali byť súčasťou Rímsko-nemeckej ríše.
- Cisárska moc v Rímsko-nemeckej ríši bola značne oslabená v prospech stavov (šľachticov). Stal sa z nej zväzok nezávislých štátov s formálnou hlavou štátu - cisárom, voleným len z rodu Habsburgovcov.
- Habsburgovci oslabení v Rímsko-nemeckej ríši, si ale podržali absolútnu moc vo svojich dedičných krajinách Rakúsko (habsburská monarchia) a Krajiny Koruny českej. Tu teda zvíťazila rekatolizácia a konfiškácie (pobielohorské konfiškácie majetku účastníkov českého stavovského povstania 1618 - 1620) zostali v platnosti.
- Habsburgovci sa udržali v Uhorsku, kde však museli tolerovať protestantskú aj kalvínsku vieru.
- Prehĺbili sa hospodárske rozdiely medzi západnou Európou a východnou Európou. Západná Európa začala poskytovať výrobky a rozvíjala sa trhová ekonomika, kým východná Európa začala poskytovať suroviny a odbytiská a zachoval sa stredoveký systém ekonomiky.
- Počas vojny nastúpil nový umelecký smer barok, ktoré vytlačilo renesanciu a stalo sa nástrojom protireformácie.
- Tridsaťročná vojna bola posledným veľkým náboženským konfliktom v Európe, od tejto doby už nikdy neprebehla v Európe takto komplexná vojna, ktorá by sa odvolávala na náboženstvo (pozri napr. Občianska vojna v Juhoslávii).
ZdrojUpraviť
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Thirty Years' War na anglickej Wikipédii.
LiteratúraUpraviť
- BALCÁREK, Pavel: Ve víru třicetileté války : Politikové, kondotiéři, rebelové a mučedníci v Zemích české koruny. České Budějovice : Veduta 2011. 510 s. ISBN 978-80-86829-61-6
- ENGLUND, Peter: Nepokojná léta : Historie třicetileté války. Praha : Nakladatelství Lidové noviny 2001, 680 s. ISBN 80-7106-355-X
- FUKALA, Radek: Sen o odplatě. Dramata třicetileté války. [edícia : Polozapomenuté války; zv. 5] Praha : Epocha, 2005. 389 s. ISBN 80-86328-84-8
- FUKALA, Radek: Třicetiletá válka, nebo všeobecný evropský konflikt 17. století? : Otázky, úvahy a problémy. České Budějovice : Veduta, 2013. 193 s. ISBN 978-80-86829-81-4
- KLUČINA, Petr: Třicetiletá válka : Obraz doby, 1618 - 1648. Praha : Paseka 2004. ISBN 80-7185-311-9
- MATOUŠEK, Václav: Třebel : Obraz krajiny s bitvou. Praha : Academia, 2006. 368 s. ISBN 80-200-1466-7
- UHLÍŘ, Dušan: Drama Bílé hory : Česká válka, 1618 - 1620. Brno : CPress 2015. 164 s. ISBN 978-80-264-0151-3
Pozri ajUpraviť
Iné projektyUpraviť
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Tridsaťročná vojna
ReferencieUpraviť
- ↑ SUTHERLAND, N. M.. The Origins of the Thirty Years War and the Structure of European Politics. The English Historical Review, 1992-07-01, roč. CVII, čís. CCCCXXIV, s. 587–625. Dostupné online [cit. 2021-06-11]. ISSN 0013-8266. DOI: 10.1093/ehr/CVII.CCCCXXIV.587.
- ↑ ŽIVOT JANA AMOSA KOMENSKÉHO [online]. [Cit. 2020-10-11]. Dostupné online.