Heilóti

(Presmerované z Helóti)

Heilóti alebo Helóti (starogr. εἵλωτες – heilótes) boli podrobená a zotročená vrstva obyvateľstva starovekej Sparty.

Spartský štát, Lakónia (Sparta) a Messénia

Heilóti boli potomkovia starousadlíkov z achájskych čias, ktorých Dóri (Sparťania, dórsky kmeň) po dobytí Peloponézu, pravdepodobne pre odpor, pozbavili všetkých práv.[1] Existuje niekoľko teórii, že prečo ich nazývali heilótmi. Podľa antického autora Pausania sa vraj volali podľa mesta Helios (alebo Helos) pri Lakónskom zálive, kde po dobytí svojej krajiny povstali do boja za slobodu.[2]

Počet Heilótov sa rozrástol v ôsmom storočí pred Kr. po tzv. prvej messénskej vojne (740 – 720 pred Kr.), keď Sparta dobyla susednú úrodnú Messéniu na západe Peloponézskeho polostrova a jej pôdu si potom rozdelila na rovnomerné kléry, ktoré obrábali hlavne porazení Messénčania. V tomto najväčšom rozmachu Sparty ich bolo okolo 250 000,[3] vďaka čomu sa Sparťania oprávnene obávali povstania. Sparťania heilótov v Messénii prinútili žiť v prikázaných dedinách, odkiaľ odvádzali naturálne dávky, ktoré určil štát.[4] Dochádzali aj na pozemky Sparťanov, ktorým boli pridelení po desiatich až pätnástich na jeden diel pôdy.[1] Pridelená pôda aj heilóti boli štátnym majetkom a preto Sparťania pôdu a heilótov nemohli predať ani dediť.[5] Podľa osobitného zákona nesmeli heilótov predať do cudziny, ale ani nikdy prepustiť na slobodu.[1]

Heilóti počas vojen slúžili v spartskej armáde ako ľahkoodenci.[4] Sparťania im pravdaže nikdy nedôverovali. Staroveký grécky historik Thukydides vo svojom diele Dejiny peloponézskej vojny uvádza, že Sparťania v obave pred vpádom Aténčanov na Peloponéz, sľúbili tým heilótom, ktorí sa vo vojne preukážu ako najstatočnejší, slobodu, zo strachu pred ich nepriateľstvom. Chceli ich však len vyskúšať, lebo podľa nich tí, čo sa budú uchádzať o slobodu, uvedomujúc si svoju odvahu, môžu zaútočiť aj na svojich pánov. Takto vybrali asi dvetisíc heilótov, ktorých slávnostne korunovali vencom a dali im slobodu. Po nejakom čase ich však Sparťania nechali uniesť a nevie sa ako zahynuli.[6]

So svojim postavením sa heilóti pochopiteľne nikdy nezmierili a často sa búrili. V 7. storočí pred Kr. sa Messénčania vzbúrili masovo čo vyústilo do vojny, (Druhá messénska vojna cca 630 – 613 pred Kr.) ale aj počas tejto vojny spartská armáda proti nim úspešne zakročila. Po tejto vojne s nimi potom Sparťania zaobchádzali ešte krutejšie.[1] Aby potlačili hromadné povstanie, sústavne ich terorizovali. Konali sa vojenské výpravy tzv. krypteia. Antický autor Plutarchos píše, že úrady posielali občas tých mladíkov, ktorí boli najschopnejší, vystrojených len dýkou a najnutnejšími potravinami do Messénie, kde sa ukrývali na neprístupných miestach a potom v noci schádzali na cesty a každého heilóta, ktorého stretli zabili.[7] Novozvolení efori po nastúpení do úradu vyhlasovali heilótom každoročne vojnu, aby zavraždenie každého z nich bolo podľa práva.[1]

Masovo sa znova vzbúrili v roku 464 pred Kr., keď Spartu zasiahlo ničivé zemetrasenie. Táto Tretia messénska vojna trvala až do roku 455 pred Kr. a Sparťania sa ubránili len z vypätím všetkých síl.[4] Porazených Messénčanov však tentoraz nepozabíjali, ale prepustili a dovolili im opustiť rodnú zem. Usadili sa potom na severozápadnom pobreží Korinského zálivu v Naupakte.[8]

V roku 371 pred Kr. v bitke pri Leuktre utrpeli Sparťania od boiótskeho vojska, ktoré viedli Thébania, ničivú porážku. Táto porážka mala za následok, že od Sparty okamžite odpadla väčšina spojeneckých a podmanených miest. Peloponézsky spolok sa rozpadol a Messénčania proti Sparte opäť povstali. Tentoraz im však prišlo na pomoc vojsko z Boiótie vedené Epameinóndom, ktorý Messéniu oslobodil a založil pre nich hlavné mesto Messénu.[9]

Referencie a bibliografia upraviť

  1. a b c d e Vojtech Zamarovský. Grécky zázrak. Bratislava : Mladé letá, 1990. ISBN 80-06-00122-7. S. 189.
  2. Pausanias, Periégésis tés Hellados, 3,20,6.
  3. Martino Menghi. Encyklopédia starovekého Grécka. Bratislava : Perfekt, 2003. ISBN 80-8046-328-X. S. 27.
  4. a b c Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 29.
  5. Jaroslav Charvát. Svetové dejiny. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1968. 68-155-68. S. 44.
  6. Thukydides. Dejiny peloponézskej vojny IV. Martin : THETIS, 2010. ISBN 978-80-970115-4-3. S. 276.
  7. Plutarchos, Bioi paralléloi, Lykourgos, 8.
  8. Vojtech Zamarovský. Grécky zázrak. Bratislava : Mladé letá, 1990. ISBN 80-06-00122-7. S. 315.
  9. Vojtech Zamarovský. Grécky zázrak. Bratislava : Mladé letá, 1990. ISBN 80-06-00122-7. S. 341 – 342.