Isokrates z Atén
Isokrates (starogr. Ισοκράτης); * 436 pred Kr. – † 338 pred Kr.) bol grécky rečník a teoretik rétoriky.[1][2]
| Isokrates | |
 Busta / Isokrates | |
| Narodenie | 436 pred Kr. Atény |
|---|---|
| Úmrtie | 338 pred Kr. Atény |
| Odkazy | |
| Commons |  Isokrates z Atén |
Isokrates sa narodil v Aténach ako syn bohatého muža menom Theodoros Erchieus.[3] Bohatstvo jeho otca mu umožnilo získať vynikajúce vzdelanie (jeho rodina počas peloponézskej vojny schudobnela[1]).[2] Bol žiakom Gorgia a stal sa z neho významný starogrécky filozof, politický teoretik, rétor, pedagóg[2] a Platónov priateľ.[4] Nezohrával priamu rolu v politike, ale živil sa písaním súdnych rečí pre iných ako logograf. Okolo roku 392 pred Kr. si v Aténach otvoril školu, kde vyučoval rétoriku. Jeho škola sa preslávila a priťahovala žiakov z celého gréckeho sveta, nechýbali medzi nimi Androtión, Hypereides, Isaios, Eforos, Theopompos a Timotheos.[1] Uvádza sa, že sa v roku 388 pred Kr. (vo veku 98 rokov) vyhladoval v zúfalstve zo straty aténskej slobody po bitke pri Chaironei.[2]
Jeho politické spisy, hoci možno niekedy pestrého štýlu, odhaľujú celoživotný záujem o jednotu a nezávislosť Grécka a o výchovu vládcov a občanov schopných rozumne rozoznať a potom umiernene sledovať svoje spoločné záujmy (zdá sa, že tu na Isokrata mal podstatný vplyv Gorgias)[5] Peloponézska vojna ho možno pripravila o dedičstvo, no pre Isokrata to vyvolalo potrebu otvoriť si školu. Študenti, ktorí pracovali vo všeobecných učebných osnovách, boli vyškolení pre celý rad povolaní, pretože sa naučili rozvíjať úsudok, ktorý možno použiť v akejkoľvek situácii. Isokrates vo svojom učebnom pláne vyžadoval od svojich študentov, aby pracovali na rôznych intelektuálnych úlohách.[5]
Zachovalo sa od neho niekoľko politických rečí a rečníckych cvičení, šesť súdnych rečí a deväť dopisov. Patria medzi ne Proti sofistom (Kata ton sofiston, z roku 391 alebo 390 pred Kr. a O výmene majetku (Perí antidoseós z roku 353 pred Kr., možno ho považovať za obhajobu, autobiografiu alebo rétorické pojednanie, Isokrates ho napísal keď mal 82 rokov, niektorí ju vo všeobecnosti vnímajú ako autobiografiu[6]); Panégyrikos (slávnostná reč, uverejnená roku 380 pred Kr.; Plataikos (spísaná ako žiadosť o protiopatrenia, potom čo Téby roku 373 pred Kr. zničili Plataje); O mieri (odsúdenie imperializmu a obhajoba všeobecného mieru, spísaná roku 355 pred Kr. krátko pred koncom spojeneckej vojny); Panathénaikos (399 pred Kr., porovnanie úspechov Sparty a Atén) a Filippos (346 pred Kr. spísaná po Filokratovom mieri, výzva k Filippovi II. Macedónskemu, aby zjednotil grécke štáty proti Peržanom).[1]
Isokrates si dovolil osloviť Filipa priamo: „Je ti dané ako tomu, kto sa teší dobrodenia ničím neobmedzenej voľnosti, premeniť celú Helladu na svoju vlasť.“ Kráľovi Filipovi Isokrates svojim spisom preukázal veľkú službu. Už tým, že ho verejne označil za najmocnejšieho vladára v Grécku, schopného postaviť sa do čela boja za grécke záujmy (hlásal svätú jednotu Grécka proti Perzskej ríši, preto sa neobával navrhnúť spojenectvo s Filipom Macedónskym[7]).[8]
V dejinách rétoriky je Isokrates prvým autorom, ktorý propaguje individuálne rysy rečníckeho prejavu. Podľa neho „rýdza a zreteľná reč je obrazom (eidólon) ľudskej duše“. Príznačná je tiež Isokratova starostlivosť o štýl. Podstatou jeho štylistiky je učenie o perióde (periodos) a o periodickom štýle (lexis katestramené). Perióda sa člení na dve časti súvetia, a to protasis (predvetie), navodzujúce napätie, a apodosis (závetie), uvoľňujúce napätie.[9][10] Tá tvorí z reči logicky spätú postupnosť relatívne uzavretých myšlienkových i zvukovo organizovaných celkov, v ktorých sa uplatňuje určitý rytmus.[10] Isokrates tak stojí na začiatku dlhého radu autorov, ktorí sa pokúšali o teoretické vysvetlenie aj praktické uplatnenie eurytmie prózy, starostlivo dbal aj o eufonické vyznenie susedných hlások na slovných hraniciach.[11]
Isokrates značnú pozornosť venoval rozdielu medzi slovom písaným a hovoreným a medzi výučbou rečníctva a výučbou štylistiky písomného prejavu. Vystupoval proti učiteľom, ktorí si neuvedomovali, že schopnosť písomnej štylizácie (epistéme tóngrammatón) sa obmedzuje na obyčajnú techniku písma (používanie rovnakých písmen na rovnaký účel), zatiaľ čo obsah aj forma hovorenej reči sa u každého rečníka odlišuje. Jedine hovorenému prejavu je totiž vlastný kairos, citlivo odhadnutý súlad medzi situáciou dorozumievania a zvoleným štýlom príhovoru i spôsobom jej podania (svoju úlohu tu zohráva „včasnosť“ alebo „správne načasovanie“ v ľudskom uvažovaní, reči a konaní[12] Isokrates tu rozvinul Gorgiov pojem kairos ako cit pre vhodnosť okamžiku, kedy prehovoriť a akým spôsobom reč podať.[13]). S tým tiež súvisí aj poznatok, že zvukový jazyk zobrazuje osobnosť človeka vernejšie ako písmo, že zrak (čítanie) človeka izoluje, zatiaľ čo zvuk (počúvanie) integruje. Túto myšlienku neskôr rozvíja fenomenológia – podľa francúzskeho filozofa Merleau-Pontyho totiž vidíme iba to, čo prichádza z jedného smeru, teda neúplne, kým zvuk nás obklopuje zo všetkých strán. Isokrates rozvádza myšlienku Platónovho Faidra o neplnohodnotnosti písaného prejavu, ktorú po dvoch a pol tisícročiach opakuje v Kurze všeobecnej lingvistiky švajčiarsky jazykovedec Ferdinand de Saussure.[11]
Referencie a bibliografia
upraviť- ↑ a b c d Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 291.
- ↑ a b c d W. Martin Bloomer. A Companion to Ancient Education. New York : Wiley, 2015. ISBN 978-01-9815-043-5. S. 321.
- ↑ Mabel L. Lang. Life, Death, and Litigation in the Athenian Agora. Princeton : American School of Classical Studies at Athens, 1994. ISBN 978-08-7661-637-6. S. 15.
- ↑ Diogenes Laertios. Životopisy slávnych filozofov. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2007. ISBN 978-80-8061-286-3. S. 122.
- ↑ a b Theresa Enos. Encyclopedia of Rhetoric and Composition. New York : Taylor & Francis, 2013. ISBN 978-11-3581-606-3. S. 359.
- ↑ Takis Poulakos, David Depew. Isocrates and Civic Education. Austin : University of Texas Press, 2013. ISBN 978-02-9275-882-7. S. 31.
- ↑ Martin Monestier . Dějiny sebevražd: Dějiny, techniky a zvláštnosti dobrovolné. Praha : Dybbuk, 2003. ISBN 978-80-9030-018-7. S. 331.
- ↑ Karel Richter. Dobyvatel světa: Válečná anabáze Alexandra Velikého. Praha : Epocha, 2010. ISBN 978-80-8702-781-3. S. 45.
- ↑ Sborník prací Filozofické fakulty brněnské univerzity. Brno : Filozofická fakulta Masarykovy univerzity, 2000. ISBN 80-210-2643-X. S. 101.
- ↑ a b Jiří Kraus. Rétorika v evropské kultuře i ve světě. Praha : Karolinum, 2011. ISBN 978-80-2462-001-5. S. 36.
- ↑ a b Jiří Kraus. Rétorika v evropské kultuře i ve světě. Praha : Karolinum, 2011. ISBN 978-80-2462-001-5. S. 37.
- ↑ Phillip Sipiora, James S. Baumlin. Rhetoric and Kairos: Essays in History, Theory, and Praxis. New York : State University of New York Press, 2012. ISBN 978-07-9148-938-3. S. 89.
- ↑ Jiří Kraus. Rétorika v evropské kultuře i ve světě. Praha : Karolinum, 2011. ISBN 978-80-2462-001-5. S. 35.