Kurský oblúk

Kurský oblúk (rus. Курская дуга, nem. Kursker Bogen) alebo kurský výbežok bol výbežok frontu západne od ruského (vtedy sovietskeho) mesta Kursk, počas bojov na východnom fronte počas druhej svetovej vojny. Vznikol na jar 1943 a zohral dôležitú úlohu v nadchádzajúcich letných bojoch medzi sovietskou červenou armádou a nemeckým Wehrmachtom. Bol predovšetkým dejiskom kurskej bitky, jedného z rozhodujúcich stretnutí na východnom fronte a jednej z najdôležitejších bitiek vojny.

Nemecký plán útoku na kurský oblúk v lete 1943.

Historické súvislostiUpraviť

 
Kurský oblúk v širších súvislostiach východného frontu od jari do augusta 1943.

Výbežok frontu vznikol na jar 1943 v dôsledku nemeckého ústupu po bitke o Stalingrad. Skupina armád Juh bola nútená na prelome rokov 1942/1943 ustupovať na západ. Postupovali aj sovietske sily Voronežského (F. I. Golikov) a Brianského frontu (M. A. Reiter), ktoré udreli na nemecké sily 2. armády v priestore Voroneže a Kurska (ostrogošsko-rossošská a voronežsko-kastornojská operácia) v strednej časti sovietsko-nemeckého frontu. Nemecké sily len s ťažkosťami unikli z obkľúčenia pri Voroneži a ustupovali smerom na západ. Sovieti oslobodili Kursk (8. februára) a Belgorod (9. februára).[1] Rovnako sa darilo aj sovietskym vojskám Juhozápadného frontu (gen. Vatutin), ktoré prekročili Severský Donec a 16. februára 1943 oslobodili Charkov. Nemci však do tohto priestoru prisunuli čerstvé sily II. tankového zboru SS pod vedením gen. Haussera. Tieto sily spolu s posilnenými jednotkami skupiny armád Juh udreli na roztiahnuté a opotrebované sovietske divízie Voronežského a Juhozápadného frontu v tzv. tretej bitke o Charkov.[2]. V jej dôsledku sovieti stratili Charkov aj Belgorod. Nemecký postup zastavilo až zlé jarné počasie. Výsledný výbežok sovietskeho frontu, ktorý sa medzi Orlom a Belgorodom vkliňoval smerom na západ do nemeckých postavení dostal názov kurský oblúk.

Sovietske velenie, ktoré si uvedomovalo jeho strategický význam v priestore sústredilo veľké sily, po tom čo predpokladalo, že tento výbežok sa stane cieľom nemeckej letnej ofenzívy[3]. Stalin pôvodne neplánoval zotrvanie v obrane, ale bol príslušníkmi generálneho štábu presvedčený, že v danej situácii je to najlepšie riešenie. Sovietska strana po prvý krát vybudovala hlbokú členenú obranu, ktorú podporila početnými palebnými prostriedkami a mobilnými zálohami. Sovietska obrana bola v dôležitých úsekoch členená na 5 - 6 obranných čiar, z ktorých prvé 3 boli obsadené jednotkami. Hĺbka sovietskej obrany dosahovala 15 - 20 km[4]. Bolo to po prvý krát počas vojny, čo sovietska strana pripravila komplexnú obranu takéhoto rozsahu. Nemecká ofenzíva tzv. operácia Citadela (Zitadelle) v dňoch 5. júla - 17. júla 1943 síce tvrdo udrela na severnú aj južnú stranu výbežku, a na niektorých miestach zatlačila sovietske sily asi o 30 km, ale k rozhodujúcemu prelomeniu línie nedošlo. Naopak na severnú čeľusť obchvatu pri Oriole spustili sovieti silnú ofenzívu (operácia Kutuzov) a zatlačili jednotky gen. Modela späť. Rovnaký protiútok (operácia Rumiancev) sa začal aj na juhu smerom na Belgorod, kde prinútili k ústupu aj oveľa silnejšie (v porovnaní s uskupením pri Orle) nemecké uskupenie maršala von Mansteina.[5]

5. augusta 1943 oslobodili jednotky červenej armády Oriol a Belgorod. 23. augusta 1943 sovieti oslobodili Charkov. Kurský výbežok na sovietsko-nemeckej frontovej línií v tomto období prestal existovať.

ReferencieUpraviť

  1. Glantz, D.E.. The Soviet-German War 1941-1945: Myths and Realities: A Survey Essay [online]. Južná Karolína : Clemson, 2001. S. 48
  2. Swanston, A. a Swanston, M., Historický atlas II. světové války. Praha, Columbus, 2007, s. 210 - 215
  3. Žukov, G. K., Vzpomínky a úvahy 3 část. Praha, Naše vojsko, 2006, s. 27
  4. Ogarkov, N. V. a kolektív, 1978, Sovetskaja voennaja enciklopedia. Tom 4 (K-22 - linejnij), Voenizdat, Moskva, s. 537
  5. BONN, Keith E.. Slaughterhouse (The Handbook of the Eastern Front). [s.l.] : Aberjona Press, 2005. s. 35 - 40, ISBN 978-0-9717650-9-2