Tretia bitka o Charkov
Tretia bitka o Charkov bola bitka druhej svetovej vojny v južnej časti východného frontu v oblasti Charkova a Voroneže od 19. februára do 19. marca 1943. Nemecké vojská Skupiny armád Juh pod vedením maršala Ericha von Mansteina v ťažkých bojoch zastavili postup sovietskych síl Juhozápadného (N. F. Vatutin) a Voronežského frontu (F. I. Golikov) na západ, časť z nich pri tom obkľúčili a zničili. Obsadili znovu Charkov a Belgorod. Bitka bola posledným veľkým víťazstvom nacistického Nemecka na východnom fronte. Nemecké operácie v tejto bitke sú dodnes považované za vynikajúci príklad taktiky mobilnej obrany.
| Tretia bitka o Charkov | |||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|
| Súčasť bojov východného frontu cez druhú svetovú vojnu | |||||||
 Nemecké protiútoky vo februári a marci 1943 | |||||||
| |||||||
| Protivníci | |||||||
.svg){kind=small} Nacistické Nemecko
|
.svg){kind=small} Sovietsky zväz Československo
| ||||||
| Velitelia | |||||||
| Erich von Manstein (Skupina armád Juh) Paul Hausser Hermann Hoth Eberhard von Mackensen Theodor Eicke† |
Filipp Golikov (Voronežský front) Nikolaj Vatutin (Juhozápadný front) Konstantin Rokossovskij (Stredný front) | ||||||
| Sila | |||||||
| 70 000 mužov (obranná fáza) 120 - 130 000 mužov (protiofenzíva) |
350 - 410 000 mužov | ||||||
| Straty | |||||||
| 11 500 mŕtvych, zranených a zajatých | 45 219 mŕtvych a nezvestných, 41 250 ranených | ||||||
| Východný front |
|---|
| Barbarossa – Pokračovacia vojna – Za polárnym kruhom – Leningrad – Rostov – Moskva – Sevastopoľ – Kerč-Feodosia - 2. Charkov – Voronež-Vorošilovgrad – Ržev-Viazma – Stalingrad – Kaukaz – Ržev-Syčovka – Velikije Luki – Ostrogošsk-Rossoš – Voronež-Kastornoje – 3. Charkov – Kursk – Smolensk – Donbas – Dneper – Pravobrežná Ukrajina – Leningrad-Novgorod – Krym – Bagration – Ľvov-Sandomierz – Jassy-Kišinev – Východné Karpaty – Pobaltie – Kurónsko – Laponsko – Rumunsko – Bulharsko – Debrecín – Kosovo – Belehrad – Budapešť – Visla-Odra – Západné Karpaty – Východné Prusko – Horné Sliezsko – Dolné Sliezsko – Viedeň – Berlín – Praha |
Predohra upraviť
Sovietska zimná ofenzíva silne udrela na nemecké sily Skupiny armád Juh (Skupina armád A a B). Po sovietskom obkľúčení nemeckej 6. armády pri Stalingrade bolo v rozvrate celé tylo skupiny armád Juh. Skupina armád A (von Kleist), ktorá plánovala prezimovať na Kaukaze sa musela v chvate sťahovať cez Tamanský polostrov na Krym. Iba jej 1. tanková armáda (gen. von Mackensen) sa stiahla smerom na Rostov. Tvrdošijná obrana zvyšku nemeckých síl pri Stalingrade, síce neumožnila sovietom rozvinúť operáciu Saturn v plnej plánovanej miere, ale nemecká situácia bola ťažká. Skupina armád B, neskôr premenovaná na Skupinu armád Don, ktorej vedením bol poverený maršal Erich von Manstein mala za úlohou prebojovať sa k obkľúčeným nemeckým silám v Stalingrade. Protiútok plánoval Manstein silami XLVIII. tankového zboru zo západu a LVII. tankového zboru z juhu. XLVIII. zbor však do útoku nikdy nevyrazil. Jedným z dôvodov bol útok sovietskeho Voronežského a Brianského frontu na pozície talianskej 8. armády a maďarskej 2. armády, ktorá kryla ľavé krídlo von Mansteinovho XLVIII. tankového zboru.[1] Talianske aj maďarské sily týmto útokom nedokázali vzdorovať, utrpeli ťažké straty boli nútené ustúpiť. Manstein musel nasadiť Hollidtovu armádnu skupinu aby zacelil dieru vo línií, ktorá vznikla rozpadom maďarskej a talianskej armády. Mansteinov útok na obkľúčenie z juhu silami LVII. tankového zboru bol zastavený v ťažkých bojoch silami 2. gardovej armády (gen. Malinovskij). Manstein sa následne snažil blokovať sovietsky postup od Volgy na Ukrajinu a evakuovať hrdlom cez Rostov nad Donom čo najviac síl. Po porážke 6. armády pri Stalingrade 2. februára 1943 a sovietských ofenzívach na iných úsekoch frontu bola nemecká armáda na viacerých úsekoch frontu otrasená. Katastrofická situácia bola hlavne na južnom úseku frontu.
V januári 1943 nariadilo sovietske hlavné velenie útok Voronežskému a Juhozápadnému frontu smerom k Dnepru. Cieľom malo byť oslobodenie Donbasu, Charkova a stabilizáciu frontu na Dnepri. 8. a 9. februára sovietske sily oslobodili Kursk a Belgorod. 14. februára 1943 oslobodili Rostov a postupovali ďalej na západ. Tvárou v tvár hroziacej katastrofe nemeckého južného krídla frontu prisunul Hitler na bojisko čerstvé posily. V tej istej dobe však boli sovietske sily vyčerpané pokračujúcimi ofenzívnymi akciami a ich logistické zabezpečenie roztiahnuté. Sovietske divízie mali v dôsledku predošlých bojov veľké straty a boli na 1/3 až 1/10 svojho tabuľkového stavu.
Priebeh upraviť
16. februára 1943 sovietske sily oslobodili Charkov. Bolo to prakticky už 2. krát v priebehu jedného roka. Na jar 1942 tu sovietske sily utrpeli zahanbujúcu porážku a ich vlastná ofenzíva sa zmenila na obkľúčenie, v ktorom stratili viac než 250 000 mužov. Manstein, ktorý takticky ustúpil z Charkova, dúfal, že sovietske velenie bude postupovať a nechá nekryté krídla. Tento predpoklad plne vyšiel a Sovieti povzbudení úspechmi začali nemecké armády prenasledovať bez dostatočného istenia a záloh.
Manstein podnikol protiútok a najprv začal prichádzajúcimi posilami jednotiek Waffen SS (Tankový zbor SS) blokovať postup sovietskych predsunutých síl. 22. februára udreli nemecké jednotky Tankového zboru SS a LVIII. tankového zboru na jednotky sovietskeho 25. tankového zboru Juhozápadného frontu, ktoré boli asi 10 km od Záporožia. Sovietskym jednotkám došlo palivo a tak museli väčšinu svojej ťažkej výzbroje zanechať na bojisku a v chvate ustupovať na sever. 25. februára vojská divízie Das Reich a Totenkopf obsadili mesto Lozovja. V bojoch padol veliteľ divízie Totenkopf Theodor Eicke. Útok jednotiek SS využil Manstein na to aby 24. februára silami 1. tankovej armády obkľúčil a neskôr zničil tzv. Popovovu mobilnú skupinu (gen. Popov) a časti sovietskej 6. armády Juhozápadného frontu. Väčšine sovietskych síl sa síce podarilo ustúpiť a zachrániť tak podstatnú časť svojej živej sily, ale zanechali na bojisku 615 tankov, 354 delostreleckých zbraní a 69 protilietadlových kanónov. Nemci podľa vlastných údajov zajali v týchto bojoch 9000 a zlikvidovali ďalších 23 000 mužov.[2]
Velenie Voronežského frontu, ktoré pozorovalo situáciu u svojho suseda na juhu namiesto toho aby stiahlo sily 3. tankovej a 69. armády, a vytvorilo tým kompaktnejšiu obranu nechalo svoje preriedené sily roztiahnuté a oslabené. Vystavilo ich tak plnej sile nemeckému protiútoku.[3]
Severnejšie Sovieti začali útok Stredného frontu (gen. Rokossovskij). Tieto akcie viazali činnosť nemeckej 2. tankovej armády, ale nemali na dianie južne od Charkova vplyv a neskôr boli prerušené.
Na zastavenie nemeckého postupu v úseku Juhozápadného frontu boli nasadené všetky dostupné jednotky vrátane novovytvoreného československého práporu (nasadeného v rámci sovietskej 25. streleckej divízie). Československé jednotky v bitke pri Sokolove na čas zastavili postup XXXXVIII. tankového zboru na najkratšom úseku postupu smerom na Charkov, ale podobne ako ostatné jednotky boli neskôr nútené ustúpiť aby sa vyhli obkľúčeniu.
4. marca nemecké jednotky začali ofenzívu proti Charkovu z južného smeru v snahe obkľúčiť sovietske sily západné od mesta, ktoré stále dotierali na nemeckú skupinu Kempf (gen. Werner Kempf). Medzi 8. a 9. marcom Tankový zbor SS postupom na sever vytvoril nekrytú medzeru medzi sovietskou 69. a 40. armádou. Nemecký postup sa 9. marca otočil na východ, aby tým dokončil obkľúčenie. Napriek pokusom Stavky o obmedzenie nemeckého postupu presunom 19. streleckej divízie a 186. tankovej brigády nemecký postup pokračoval. Prisunuté sovietske sily neboli dostatočné na zastavenie nemeckého postupu. 10. marca sa nemecké sily priblížili k mestu. 12. marca sa začali pouličné boje, ktorých sa zúčastnila nemecká divízia Leibstandarte Adolf Hitler (bojová skupina Peiper). 14. marca bolo mesto a sovietska 3. tanková armáda (gen. Pavel Rybalko) úplne obkľúčené. Z obkľúčenia sa prebojovala iba časť sovietskych síl. V kotli pri Krasnograde Nemci ukoristili 61 tankov, 225 diel a okolo 600 motorových vozidiel.[2] Generál Golikov bol pozbavený velenia Voronežského frontu. Spolu s ním niesol spoluzodpovednosť za sovietsky nezdar politický zástupca veliteľa frontu N. Chruščov.
16. marca získal oblasť Charkova pod kontrolu XXXXVIII. tankový zbor. Príslušníci Waffen SS zavraždili v charkovskej nemocnici niekoľko stoviek ranených sovietskych ale aj desiatky československých vojakov.
Tankový zbor SS postupoval ďalej na sever a 18. marca obsadil znovu Belgorod, ktorý zostal prakticky nebránený. Sovietske jednotky nedokázali dobyť Belgorod protiútokmi a od 19. marca 1943 boli boje v celom úseku frontu prerušené v dôsledku obdobia jarného topenia snehu, tzv. rasputice. Sovietska 21., 64. a 1. tanková armáda vybudovali južne od Obojane novú obrannú líniu.
Výsledok upraviť
Sovietske vojská stratili v bojoch asi 40 000 mŕtvych a nezvestných a ďalších 40 000 ranených.[4] Nemecké straty boli oveľa nižšie. Z taktického hľadiska dosiahol von Manstein stabilizáciu južného úseku frontu na riekach Mius a Donec až do leta 1943. Mainsteinova protiofenzíva bola skvelým príkladom toho ako možno úspešne viesť protiútok proti roztiahnutým silám protivníka. Rovnako ako doplatili Nemci v roku 1941 na prekročenie vlastných možností najmä v logistike pri útoku na Moskvu v roku 1941, tak aj sovietsky útok sa nechal vtiahnuť hlboko na územie východnej Ukrajiny bez toho by bol adekvátne zabezpečený. Chýbali nie len zásoby, posily ale predovšetkým prieskum.
Veliteľ Voronežského frontu Filipp Golikov, ktorého zlyhanie bolo najmarkantnejšie, bol odvolaný z funkcie a už nikdy sa nedostal na front. Nasadením rezerv, s ktorými sovietske velenie nepočítalo, sa Nemcom podarilo zastaviť sovietsku ofenzívu a znovu získať kontrolu nad Charkovom a Belgorodom. Toto zlyhanie sovietskych vojsk a podcenenie síl na frontoch, v dôsledku ktorého musela Červená armáda opäť opustiť veľké mestá oslobodené od Nemcov a ustúpiť 100 - 150 km, motivovalo Výbor obrany štátu k posilneniu vojenskej kontrarozviedky a vytvoreniu jej špecializovanú službu „Smerš“[5]
Tretia bitka o Charkov bola poslednou úspešnou ofenzívou nemeckých vojsk na východnom fronte. V jej dôsledku vznikol na sovietsko-nemeckom fronte výbežok sovietskych pozícií, označovaný ako kurský oblúk, vkliňujúci sa do nemeckej línie medzi Belgorodom na juhu a Orlom na severe. Tento výbežok sa stal dejiskom nadchádzajúcej letnej kampane. V nej boli nemecké armády napokon porazené v bitke pri Kursku.
Referencie upraviť
- ↑ BONN, Keith E.. Slaughterhouse (The Handbook of the Eastern Front). [s.l.] : Aberjona Press, 2005. s. 34
- ↑ a b Sasso, C. R., Kharkov, Battle for (1–14 March 1943). In: Tucker, S. C. (Ed.), World War II A Student Encyclopedia. ABC Clio, Santa Barbara, 2005, s. 693 - 694
- ↑ Žukov, G. K., 2006: Vzpomínky a úvahy, část 3. Naše vojsko, Praha, s. 13
- ↑ G. F. Krivošeev (ed.) V.M. Andronikov, P.D. Burkikov, V.V. Gurkin, A.A. Kruglov, Ye.I. Rodinov, M.V. Filimošin. Grif sekretnosti sňat (poteri Vooružennych Sil SSSR v vojnach, boevych dejstviach i voeenych konfliktach). Moskva : Voenizdar, 1993. 416 s. Dostupné online. ISBN 978-5-203-01400-9.
- ↑ Sozdanie i dejateľnosť Glavnovo upravlenia kntrrazvedky «SMERŠ» (Создание и деятельность Главного управления контрразведки «СМЕРШ») [online]. histrf.ru, [cit. 2021-04-06]. Dostupné online.
Iné projekty upraviť
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Tretia bitka o Charkov
Externé odkazy upraviť
Zdroj upraviť
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Třetí bitva o Charkov na českej Wikipédii.