Wikipédia

Magdalénske práčovne

Magdalénske azyly boli domovy pre „padlé“ ženy, najviac z nich bolo prevádzkovaných rôznymi rímskokatolíckymi kostolmi. Odhadovalo sa, že bolo prijatých 30 000 žien počas 150-ročnej histórie týchto inštitúcií, často i proti ich vôli. Posledný Magdalénsky azyl v Írskej republike zatvorili 25. septembra 1996.

Dejiny upraviť

Magdalénske azyly vznikli zo záchranného hnutia vo Veľkej Británii a Írsku v 19. storočí, a jeho formálnym cieľom bola rehabilitácia žien, ktoré pracovali ako prostitútky. V Írsku sa tieto inštitúcie volali podľa Márie Magdalény, biblickej postavy, ktorá, v zmysle katolíckej tradície, oľutovala svoje činy a stala sa jednou z Ježišových najbližších nasledovníčok.

Magdalénske hnutie v Írsku si rýchlo privlastnilo kostoly a domy, ktoré mali byť pôvodne len krátkodobými útočiskami, no vo veľkom sa stávali dlhodobými inštitúciami. Kajúcnosť sa vyjadrovala prácou, najmä v práčovni. Odmena za prácu kajúcich sa robotníčok bola čiastočne dávaná im, aby mohli jedného dňa opustiť azyl, a čiastočne tvorila podporu priemyslu.

Ako sa Magdalénske hnutie stále viac odkláňalo od pôvodnej myšlienky „záchranného“ hnutia, ktorou bolo dostať prostitútky z ulíc, azyly čoskoro nadobudli väzenský charakter. Dozerajúce mníšky boli inštruované, aby nastolili prísne pravidlá, ktoré by odradili ženy od odchodu, a miesto toho povzbudili ich pokánie. Kongregácia Milosrdných sestier napríklad zapísala do katolíckej encyklopédie toto:

"Pacienti sú prijímaní bez diskriminácie kvôli ich rase, náboženstvu alebo národnosti. Po ich rekonvalescencii tí, ktorí túžia zostať v domove, sú zaradení k špeciálnej sestre, ktorá je známa ako „Dcéra sv. Margaréty“. Tu pokračujú podľa bežných pravidiel života okrem krátenia akýchkoľvek náboženských záväzkov. Môžu túžiť po tom, aby zostali v kláštore i po skúšobnej dobe, je im dovolené stať sa Magdalénkami a prípadne zložiť sľub rádu Magdalénok."

Záznamy azylov ukazujú, že v počiatkoch histórie Magdalénskeho hnutia mnoho žien vstúpilo a opustilo inštitúciu z vlastnej vôle, niekedy aj opakovane. Lu Ann De Cunzo] napísala vo svojej knihe Reform, Respite, Ritual: An Archaeology of Institutions; The Magdalen Society of Philadelphia, 1800-1850 (vydaná v Historical Archeology, časopise Spoločnosti pre historickú archeológiu), že „ženy hľadali úkryt a úľavu od chorôb, väzenia alebo chudobinca, nešťastnej rodinnej situácie, hrubých mužov a strašnej ekonomickej situácie.“

Kvôli ich minulosti prostitútok boli chovankyne považované za kajúcnikov v núdzi: „Žena, ktorá nepoznala znečistenie jednou špinavou myšlienkou – žena, ktorej panenstvo sa nikdy nedostalo do blízkosti tieňa pomyselného hriechu! – žena dýchajúca čistotou, nevinnosťou a slušnosťou, prijme ženu, ktorá dýcha pekelnou nákazou!“ [Catriona Clear, Nuns in Nineteenth-Century Ireland, str.153]

Chovankyne žiadali o vstup až do roku 1970. Celé osadenstvo bez ohľadu na vek volali „matka“ a boli nazývané „deti“. Ako napísal jeden farár v roku 1931: "Zatiaľ to môžu byť len novicky v bielom rúchu bez sľubu; a môžu to byť len bielovlasé kajúcnice vracajúce sa k Bohu, ale zostatok života strávia v hanbe. To nevadí. V Dome Božieho pastiera je niekto vždy Matkou, pretože iný je vždy Dieťaťom. "[Finnegan, str.42]

Aby presadzovali poriadok a udržovali kláštornú atmosféru, od chovankýň vyžadovali dodržiavanie prísneho ticha po väčšinu dňa. „Pravidlo Ticha bolo hlavným rysom života žien a ťahá sa až hlboko do 2. polovice 20. storočia.“ [Finnegan, str. 24] Telesný trest bol bežný, a pasívna agresia bola jednoducho ignorovaná:

"Mrzutá nálada, ktorá sa často prejavovala odmietaním jedla, sa najlepšie znáša s tichom. Keď dievča pochopilo skutočnosť, že nikto nikomu nič neoznámi, neznepokojuje ju vlastné hladovanie, unaví sa sebatrýzňou a naučí sa zmyslu. [Arthur J. S. Maddison, Hints on Rescue Work, A Handbook for Missionaries and Superintendants of Homes (1898); citované z Finnegana, str.31]

Stále rozšírenejším javom sa stávalo presahovanie vecí od prostitúcie až k slobodným matkám, predčasne vyspelým ženám a zneužívaným dievčatám. Dokonca mladé dievčatá, ktoré boli považované za príliš promiskuitné alebo flirtujúce, boli niekedy posielané do azylu. Toto paralelne prebiehalo s praxou v štátom zriadených azyloch v Británii a Írsku v rovnakom období, kde mnoho ľudí s údajnou sociálnou dysfunkciou bolo odoslaných do azylov.

Pre ženy bolo typické, že sa hlásili do týchto inštitúcií na žiadosť členov rodiny alebo kňazov. Bez členov rodiny za bránami azylu, ktorý by sa za nich zaručili, zostávali niektoré kajúcnice v azyloch po zvyšok svojho života, mnoho z nich zložilo náboženské sľuby.

Vzhľadom na írske konzervatívne sexuálne hodnoty boli Magdalénske azyly všeobecne považované za sociálne inštitúcie až do polovice 20. storočia. Vymizli so zmenami sexuálnych návykov - alebo, ako niektorí hovoria, keď prestali byť ziskové. „Možno príchod práčok napomohol ako pri uzatváraní týchto práčovní, tak i pri procese zmeny postojov,“ znie názor Francesa Finnegana.

Ako mnohé feministky upozorňujú, poslanie „svojhlavých žien“ do Magdalénskych azylov bolo príkladom fenoménu, že aj pri podozrení na nevhodné sexuálne správanie boli ženy potrestané omnoho krutejšie ako muži.

Obvinenia z násilia upraviť

Existencia azylov bola málo známa až do roku 1993, kedy mníšsky rád v Dubline predal časť svojich kláštorných nehnuteľností. Pozostatky 155 chovaníc, ktoré boli zahrabané v neoznačených hroboch, boli exhumované a, okrem jedného tela, spopolnené a znovu pochované v masovom hrobe. To vyplavilo na povrch škandál, ktorý sa dostal do miestnych i národných správ. V roku 1999 Mary Norrisová, Josephine McCarthyová a Mary-Jo McDonaghová, všetko chovankyne azylu, opísali ich „liečbu“. V roku 1998 televízna stanica Kanál 4 spravila rozhovory s bývalými chovankyňami Magdalénskych azylov, ktoré dosvedčili pretrvávajúce sexuálne, psychologické a fyzické násilie, pokým boli izolované od vonkajšieho sveta. Stav kláštorov a zachádzanie s chovankyňami bolo opísané vo filme The Magdalene Sisters (2002), ktorý napísal a režíroval Peter Mullan.

Na základe týchto obvinení bola ustanovená deväťčlenná komisia na čele so senátorom Martinom McAleese-om, aby dôsledne a objektívne vyšetrila obvinenia a zistila, ako to skutočne bolo v rokoch 1922-1996, t.j. počas obdobia, keď za činnosť ústavov bola zodpovedná írska vláda. V období, ktoré Komisia vyšetrovala, prešlo ústavmi 10 012 osôb a ich priemerný pobyt bol sedem mesiacov.

Komisia pracovala 18 mesiacov, vypočúvala vyše 200 svedkov, medzi ktorými bolo 118 chovaniek, ktoré v ústave strávili kus svojej mladosti a niektoré z nich aj roky dospelosti. Vypočúvali aj lekárov, ktorí poskytovali zdravotné služby, inšpektorov, ktorí dozerali, či sa neporušuje zákony práce, ako aj rehoľníčky, ktoré ústavy spravovali, atď.

Dňa 5. februára 2013 komisia predložila výsledky svojho vyšetrovania vo forme obsiahlej správy, ktorá vyvrátila akékoľvek obvinenia z fyzického, psychického či sexuálneho násilia.

Dedičstvo upraviť

Vznikla hra o práčovniach, ktorú napísala Valerie Goodwinová a uviedla Coolmine Drama group v Draiocht Arts Centre v Dubline v roku 2002. [1] Archivované 2017-09-11 na Wayback Machine

Joni Mitchell má pieseň o krutostiach viažúcich sa k Magdalénskym práčovniam na svojom albume „Turbulent Indigo“.

Externé odkazy upraviť

  • Frances Finnegan: Do Penance or Perish. A Study of Magdalen Asylums in Ireland. Congrave Press, Ireland, Piltown, Co. Kilkenny (2001).
  • Mary Raftery, et al.: Suffer the Little Children: The Inside Story of Ireland's Industrial Schools. Continuum International Publishing Group, pevná väzba, 424 strán, ISBN 0-8264-1337-4.

Pozri aj upraviť

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Magdalénske_práčovne&oldid=7807263“