Morejský despotát

Morejský despotát
Δεσποτάτο του Μορέως
13481460
Vlajka štátu
vlajka
Štátny znak
znak
Geografia
Mapa štátu
Morejský despotát okolo roku 1450
Najvyšší bod
Profitis Ilias (2404 m) v pohorí Taygetos
Obyvateľstvo
Národnostné zloženie
najmä Gréci, čiastočne albánski imigranti
Štátny útvar
Materský štát
Vznik
ustanovenie doživotnej vlády nad provinciou Morea v roku 1348
Zánik
dobytíe Osmanskou ríšou v roku 1460
Predchádzajúce štáty:
Byzantská ríša Byzantská ríša
Achájske kniežatstvo Achájske kniežatstvo
Argos a Nauplia Argos a Nauplia
Nástupnícke štáty:
Osmanská ríša Osmanská ríša

Morejský despotát (gr. Δεσποτάτο του Μορέως) bol polo-autonómnou provinciou Byzantskej ríše za vlády poslednej Palaiologovskej dynastie a po zániku Byzantskej ríše (1453) jedným z jej nástupníckych štátov až do jeho anexie Osmanskou ríšou v roku 1460. Despotát sa rozkladal na väčšine Peloponézskeho polostrova (vtedy nazývanom aj Morea). Hlavným a kultúrnym mestom bola Mystra, opevnené mesto ležiace v blízkosti starovekej Sparty.

DejinyUpraviť

 
Palác v Mystre, hlavnom meste despotátu

Po 4. križiackej výprave bolo na území Byzantskej ríše vytvorených viacero križiackych štátov, medzi nimi i Achájske kniežatstvo. Byzantská ríša, ktorej vtedajším nástupcom sa stalo Nikajské cisárstvo sa pokúsila svoje územia dobyť späť. Už v roku 1259 porazil nikajský cisár Michal VIII. achájske knieža Viliama II. (Guillaum II. de Villehardouin) pri Pelagónii,[1] čo viedlo k znovudobytiu východnej časti Morey východným cisárstvom. V roku 1261 Nikajské cisárstvo znovuzískalo Konštantínopol a Byzantská ríša bola obnovená.

Cisár Ján VI. Kantakuzenos na území v Peloponéze v roku 1348 vytvoril údelné panstvo pre svojho syna Manuela Kantakuzena. V roku 1383 sa moci v despotáte ujala dynastia Palaiologovcov. Novým vládcom sa podarilo moc v krajine stabilizovať a Morea sa stala ekonomickým a kultúrnym centrom neskorej Byzantskej ríše. V rokoch 1415 – 1416 bol v severnej časti despotátu, medzi Sarónskym a Korintským zálivom vystavaný obranný val - Hexamilion.[2] S úpadkom nadvlády latinských rytierov (tzv. obdobie frankokracie) súvisel i ďalší územný rozmach despotátu, ktorý do roku 1430 získal pod nadvládu takmer celý polostrov.

V Morey v tomto období pôsobili najväčší vzdelanci neskoro-byzantského obdobia. Medzi nimi filozofi Bessarion a Pletón a ich žiaci, či biskupi Izidor Kyjevský a Gennadios Scholarios.[2] Pôsobil tu aj grécky historik Laonikos Chalkokondyles. Morey sa darilo aj v ekonomickej oblasti, darilo sa poľnohospodárstvu (najmä vínnej réve a olivám) a prosperujúca bola aj výroba hodvábu a solí.[3] Rozvoj podporovala aj albánska imigrácia, ktorá dodala nové pracovné sily pre krajiny spustošené bojmi a zabezpečila despotátu obrannú silu. Obrana pobrežia a obchod v krajine bol zase výrazne v rukách Benátskej republiky.[1]

V roku 1446 osmanský sultán Murad II. porazil byzantské vojsko v bitke na Korintskej šiji a despotát sa však dostal do vazalstva Osmanskej ríše. Muradov syn Mehmed II. v roku 1453 dobyl Konštantínopol, čo znamenalo osamostatnenie Morejského despotátu. Sultán Mehmed II. však po Morejcoch čoskoro začal žiadať pravidelný tribút, ktorý krajina odmietla platiť a čo viedlo k jej dobytiu 29. mája 1460.[3]

Zoznam vládcov despotátuUpraviť

 
Cisársky orol v Mystre

Zoznam vládcov Morejského despotátu podľa Dějiny Byzance[4]

KantakuzenovciUpraviť

PalaiologovciUpraviť

ReferencieUpraviť

  1. a b MOREA, DESPOTATE OF In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. New York : Oxford University Press, 1991. 2338 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 1410.
  2. a b ZÁSTĚROVÁ, Bohumila. Dějiny Byzance. Vyd. 1. Praha : Academia, 1992. 529 s. (ďalej len Ibidem). ISBN 80-200-0454-8. S. 328 – 329.
  3. a b Morejský despotát. In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. 1. vyd. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. 552 s. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 333 – 334.
  4. Ibidem, str. 490.

Pozri ajUpraviť

Iné projektyUpraviť

Externé odkazyUpraviť