Mučeníčky z Valenciennes
Mučeníčky z Valenciennes († 17. a 23. október 1794, Valenciennes, Francúzsko) je skupina mníšok, ktoré boli popravené počas Veľkej francúzskej revolúcie. Katolícka cirkev ich uctieva ako blahoslavené.
| Mučeníčky z Valenciennes | |
| Rehoľníčky a blahoslavené | |
 ilustrácia z diela Uršulínky z Valenciennes pred a počas teroru (J. Loridan, Paríž, 1901, s. 257) | |
| Štát pôsobenia |  Francúzsko |
|---|---|
| Biografické údaje | |
| Úmrtie | 17. a 23. október 1794 Valenciennes, Francúzsko |
| Svätenia | |
| Cirkev | Rímskokatolícka cirkev |
| Rehoľník | |
| Rehoľa | Rád svätej Uršule |
| Svätec | |
| Blahorečenie | 13. jún 1920 Vatikán Benedikt XV. |
| Sviatok | 17. a 23. október |
Zoznam mučeníčok
upraviťMučeníčky sú radené podľa dňa popravy:[1][2][3][4]
- bl. Natália Vanotová (66 rokov, popravená 17. októbra 1794)
- bl. Laurentína Prinová (47 rokov, popravená 17. októbra 1794)
- bl. Mária Uršuľa Bourlová (43 rokov, popravená 17. októbra 1794)
- bl. Mária-Lujza Ducretová (38 rokov, popravená 17. októbra 1794)
- bl. Augustína Desjardinsová (34 rokov, popravená 17. októbra 1794)
- bl. Klotilda Angela Paillotová (55 rokov, popravená 23. októbra 1794)
- bl. Jozefína Lerouxová (47 rokov, popravená 23. októbra 1794)
- bl. Školastika Lerouxová (45 rokov, popravená 23. októbra 1794)
- bl. Mária-Františka Lacroixová (45 rokov, popravená 23. októbra 1794)
- bl. Kordula Barréová (44 rokov, popravená 23. októbra 1794)
- bl. Anna-Mária Errauxová (32 rokov, popravená 23. októbra 1794)
Historické okolnosti
upraviťPrenasledovanie
upraviťPo vypuknutí veľkej francúzskej revolúcie, aj keď ustal prvotný teror a masové zabíjanie, nastalo prenasledovanie katolíckej cirkvi. Uršulínsky kláštor musel pod vedením Klotildy Angely najprv predať časť pôdy, aby mohli zaplatiť dlhy, ktoré na ne uvalila nová vláda, a v roku 1790 museli deklarovať, či chcú jednotlivé sestry aj naďalej žiť v kláštore. Väčšina si zvolila túto možnosť, niektoré odišli ku svojim rodinám.[3] V nasledujúcom roku začínajú silnieť útoky, aby sa prešli na „lepšiu“ vieru. Mníšky pevne vyhlásili, že chcú zostať v jednote s Rímskokatolíckou cirkvou.[3]
V roku 1792 vydalo Národné zhromaždenie dekrét, ktorým sa zakazovali akékoľvek rehoľné spoločnosti.[1] Revolucionári vtrhli aj do Valenciennes a okrem iného zničili budovu klariského kláštora.[5] Uršulínky a ďalšie sestry sa rozhodli odísť do mesta Mons v Belgicku, kde sa uchýlili do uršulínskeho kláštora.[3][6]
| „ | Nech sa deje čokoľvek, ja zostanem! Budeme čakať s odvahou a ak to bude potrebné, s potešením zomrieme! | “ |
| – bl. Klotilda Angela | ||
Habsburské vojská obsadili 11. novembra 1793 mesto Valenciennes.[2] Počas tohto obdobia nastal v meste čas pokoja a stability.[5] Preto sa mníšky rozhodli vrátiť, aby sa venovali apoštolátu a výchove dievčat.[1] O rok neskôr sa však od júla približovali k regiónu povstalecké vojská, až kým v septembri nezískali znovu kontrolu nad mestom.[3] Tí sa snažili obnoviť predchádzajúci režim v meste, preto začali znovu prenasledovať zasvätené osoby. V noci z 1. na 2. september 1793 vtrhli do uršulínskeho kláštora a zadržali sestry.[3] Všetky boli obvinené z nepovolenej emigrácie a vykonávania nelegálnej činnosti, teda učenia katolíckeho náboženstva. Následne boli uväznené vo vlastnom kláštore, do ktorého boli privedené aj iné osoby podozrivé z porušenia dekrétu. V tomto konvente tiež sídlil aj tribunál.[3]
Súdny proces a poprava
upraviťPočas súdneho procesu sa predstavená rádu Klotilda Angela (ktorú do tejto funkcie zvolili v roku 1790[3]) snažila prevziať na seba celú zodpovednosť, aby ušetrila životy svojich spolusestier. Revolucionári však odsúdili na smrť všetky mníšky. Po niekoľkotýždňovom neľudskom väznení tak boli popravené gilotínou, a to v dvoch skupinách. K vykonaniu rozsudku došlo najprv 17. októbra, keď prišli o život Natália Vanotová, Laurentína Prinová, Mária Uršuľa Bourlová, Mária-Lujza Ducretová a Augustína Desjardinsová. Sestry kráčali k popravisku neochvejne, ba dokonca až s akousi radosťou.[3] Bl. Klotilda Angela po tejto poprave napísala neteri: „Päť spolusestier už vystúpilo pod gilotínu s nevýslovnou odvahou a radosťou...“[1] O šesť dní neskôr, 23. októbra, boli popravené Klotilda Angela Paillotová, Jozefína Lerouxová, Školastika Lerouxová, Mária-Františka Lacroixová, Kordula Barréová a Anna-Mária Errauxová.[2] Počas vystupovania na plošinu spievali viaceré hymny a loretánske litánie.[5]
Podľa vtedajších zvykov boli pochované na miestnom cintoríne Saint-Roch. Ich hroby však neboli známe až do roku 1925, keď počas rozširovania cintorína natrafili na päť tiel, z ktorých jedno telo malo lebku otočenú smerom nadol. Následné analýzy preukázali, že išlo o päť žien. Predpokladá sa, že teda išlo o telá mučeníčok, pretože v tom čase bývali gilotínou sťatí len muži.
Uctievanie
upraviťSkúmanie možnosti blahorečenia bolo zahájené 30. mája 1900.[3] Za blahoslavené ich vyhlásil 13. júla 1920 pápež Benedikt XV.[2]
Rímske martyrológium ich uvádza dvakrát: mníšky, ktoré zomreli v prvej skupine, majú pamätný deň 17. októbra[7], tie v druhej skupine 23. októbra.[8] V praxi sa zvyknú sláviť spoločne 23. októbra, keď bola popravená ich opátka.
Referencie
upraviť- ↑ a b c d BL. KLOTILDA ANGELA PAILLOTOVÁ A SPOL., rehoľníčky-mučeníčky (18. stor.) [online]. katolici.szm.com, [cit. 2023-04-13]. Dostupné online.
- ↑ a b c d Klotilda Angela a spoločníčky mučeníčky : Životopisy svätých [online]. [Cit. 2023-04-13]. Dostupné online.
- ↑ a b c d e f g h i j DELANNOY, Anne-Sophie. Les bienheureuses Ursulines martyres de Valenciennes [online]. marec 2022, [cit. 2023-04-13]. S. 10. Dostupné online. Archivované 2023-04-13 z originálu. (francúzsky)
- ↑ Beatifications in the Pontificate of Pope Benedict XV [online]. www.gcatholic.org, [cit. 2023-04-13]. Dostupné online.
- ↑ a b c Bl. Josephine Leroux [online]. www.poorclares-belleville.info, [cit. 2023-04-13]. Dostupné online. Archivované 2023-03-21 z originálu. (anglicky)
- ↑ Životopisy svätých - Blog - Jana | Moja Komunita [online]. www.mojakomunita.sk, [cit. 2023-04-13]. Dostupné online. Archivované 2023-04-12 z originálu.
- ↑ CATHOLIC CHURCH. Martyrologium Romanum (2004). [s.l.] : [s.n.], 2004. 17. október. Dostupné online.
- ↑ CATHOLIC CHURCH. Martyrologium Romanum (2004). [s.l.] : [s.n.], 2004. 23. október. Dostupné online.
Literatúra
upraviť- Les bienheureuses Ursulines martyres de Valenciennes Archivované 2023-04-13 na Wayback Machine (francúzsky)
- Loridan J.: Les Ursulines de Valenciennes avant et pendant la terreur (Paríž: 1901, francúzsky)