Nástup (filmový týždenník)

Nástup bol slovenský zvukový týždenník. V celom období jeho existencie (6. november 1938 - 9. marec 1945, kedy vyšlo posledné, 340. číslo) mu výrobu zabezpečovali najmä Ivan Július Kovačevič a Bohumil Havránek.

HistóriaUpraviť

Kovačevič mal za sebou rozsiahlu filmovú publicistiku, spoluprácu na filmoch Jánošík, Hordubalové a vlastný film o Martinovi Rázusovi. Havránek nakrúcal koncom 30. rokov šoty zo Slovenska pre Aktualitu, čiže je celkom prirodzené, že zástupcovia Ústrednej správy spojených kín si ho zvolili za prvého kameramana Nástupu. Kovačeviča zasa predurčila za prvého redaktora, strihača a režiséra jeho predchádzajúca rozsiahla publicistická a čiastočne aj filmárska skúsenosť.

V prvých dvoch-troch rokoch tvorby týždenníka Nástup sídlila redakcia v budove televízie a kina Pohraničník na dnešnom námestí SNP v Bratislave. V tomto období je čitateľný začiatočnícky charakter práce. V každom vydaní boli okrem domácich šotov aj príspevky zo zahraničia, na pozadí ktorých ešte výraznejšie vystúpili nedostatky Kovačevičovej spolupráce s Havránkom.

Tematický záber Nástupu bol pomerne rozsiahly. Správy informovali o diplomatických návštevách, politických udalostiach, o rozmanitých spoločenských, kultúrnych, hospodárskych, športových aktualitách a obsahovali aj národopisné témy. Nakrútilo sa 330 čísel, od 17. februára 1944 vychádzal Nástup v dvoch verziách. Okrem slovenských šotov prinášalo takzvané A. vydanie žurnálu snímky z Deutsche Wochenschau, B. vydanie aktuality z Europa Wochenschau. Úrad propagandy rozhodoval o tom, ktoré politické témy sa majú nakrúcať. Týždenník sa laboratórne spracovával, strihal a ozvučoval najskôr v Prahe, po marci 1940 vo Viedni. Odtiaľ prichádzalo 10-15 hotových kópií. V Nástupe ich už nekontrolovali, priamo sa dostávali na cenzúrne schvaľovanie. Svedčí o tom napríklad aj skutočnosť, že za šot s nakrútenou sovietskou vlajkou sa Kovačevič s Havránkom dostali až na prokuratúru. Týždenník si neprezerali pri servisnej kópii, ale len následne po vyhotovení všetkých distribučných kópií. Kontrola bola do istej miery nedokonalá, nedosahovala ustavičnú cenzúru výroby žurnálov v iných totalitných režimoch, napríklad v Nemecku. Až do konca druhej svetovej vojny v roku 1945 sa žurnál na Slovensku iba nakrúcal, technicky sa spracovával vo Viedni.

O význame, ktorý režim pripisoval filmovej propagande, svedčí aj skutočnosť, že týždenník Nástup bol vždy označovaný ako kultúrno-výchovný. Vyhláška Ministerstva hospodárstva z 5. júna 1940 zbavila producenta žurnálu povinnosti platiť za povolenie k projekcii cenzúrou, čo sa týkalo len kultúrno-výchovných filmov.

Po zániku týždenníka Nástup v marci 1945 novovzniknutá Československá filmová kronika vydala po prvý raz 15. júna 1945 žurnál Týždeň vo filme, ktorý vychádzal až do roku 1983, keď sa jeho názov zmenil na Kinožurnál. Vedúcim zvukového filmového týždenníka sa stal Eugen Mateička. V rokoch 1946 - 1948 v troch letných mesiacoch vychádzali celoštátne Československé filmové noviny, v ktorých znel český aj slovenský komentár k rovnakému obrazovému materiálu. Šoty nakrútené na Slovensku sa spracovávali, ako aj celý týždenník, v Prahe. Táto situácia trvala až do roku 1948, keď v Bratislave začali pracovať filmové laboratóriá.

V rokoch 1938 - 1948 sa rozrástlo aj technické zázemie spravodajstva. Po kamerách sa podarilo získať aj zvukový voz - najskôr požičaný z Aktuality, potom vlastný - a nakoniec v roku 1948 sa vybudovali laboratóriá, aby vyvolávanie negatívov a výroba pozitívov už nezáviseli od Viedne alebo Prahy. Postupne rástol aj počet distribuovaných kópií. V tomto období sa zaviedlo aj povinné premietanie týždenníka v kinách.

ReferencieUpraviť

  • Václav Macek, Jelena Paštéková: Dejiny slovenskej kinematografie, Osveta, 1997, ISBN 9788021704008.