Martin Rázus

Martin Rázus (pseudonymy Mrazák a i.) (* 18. október 1888, Liptovský Svätý Mikuláš  – † 8. august 1937, Brezno) bol slovenský básnik, prozaik, esejista, dramatik, publicista, politik a evanjelický kňaz.

Martin Rázus
slovenský básnik, mysliteľ, prozaik, esejista, dramatik, publicista, politik a evanjelický kňaz
Narodenie	18. október 1888 Liptovský Mikuláš, Slovensko
Úmrtie	8. august 1937 (48 rokov) Brezno, Slovensko
Odkazy
Commons	Martin Rázus
Biografický portál

Náhrobok Martina Rázusa a jeho manželky v banskobystrickom evanjelickom cintoríne.

Rodina

• otec: Martin Rázus
• matka: Mária rod. Hajdová-Petríková
• sestra: Mária Martáková rod. Rázusová
• manželka: Elena rod. Zochová

Životopis

Narodil sa v obci Vrbica, vtedajšie popisné číslo 35, ktorá je dnes administratívnou súčasťou Liptovského Mikuláša, ako prvorodený syn garbiarskeho robotníka Martina Rázusa a Márie, rod. Petrikovej. Jeho najmladšou sestrou bola Mária Rázusová – budúca významná slovenská poetka, dramatička a prekladateľka. Ľudovú školu vychodil v rodisku, do meštianky chodil v Liptovskom Mikuláši, no na gymnaziálne štúdiá odišiel do Banskej Bystrice. Príčinou boli politické výhrady štátnej moci voči jeho národno-politickým postojom na škole a celkovému politickému presvedčeniu rázusovskej rodiny vôbec. Po roku gymnaziálneho štúdia v Banskej Bystrici prestúpil na gymnázium do Kežmarku. Po maturite sa prihlásil na štúdium evanjelickej teológie v Bratislave. Po skončení štúdia roku 1911 bol niekoľko mesiacov kaplánom pri Samuelovi Zochovi v Modre. Koncom toho istého roku odišiel, spoločne s budúcim básnikom Vladimírom Royom, do Veľkej Británie, kde obaja pokračovali v teologickom štúdiu na univerzite v škótskom meste Edinburgh. Po ročnom pobyte vo Veľkej Británii, počas ktorého podnikol viaceré cesty po Západnej Európe, sa vrátil na pôvodné kaplánske miesto do Modry, no čoskoro – od začiatku roku 1913 – dostal samostatné farárske miesto v Pribyline, teda v Liptove a neďaleko rodiska a v tom istom roku sa oženil s Elenou Zochovou, s ktorou mal tri deti. Tu pôsobil plných deväť rokov, až do leta 1921, potom ho preložili na faru v Moravskom Lieskovom, kde bol tiež rovných deväť rokov. V máji roku 1930 sa stal farárom v Brezne, kde po siedmich rokoch kňazského pôsobenia a vyčerpávajúcej literárnej i politickej činnosti predčasne zomrel vo veku štyridsaťosem rokov na zlyhanie obličiek. Ako významného slovenského spisovateľa a politického predstaviteľa Slovákov ho však pochovali v Banskej Bystrici.

Politik

Ako politik bol predstaviteľom nacionálneho krídla, presadzujúceho autonómiu Slovenska. V januári roku 1920 vystúpil z SNS, ktorá sa pred voľbami spojila s Národnou republikánskou stranou roľníckou. Späť do osamostatnenej SNS sa vrátil až keď sa v programe SNS z roku 1922 opäť objavila požiadavka administratívnej a kultúrnej autonómie. Stal sa profilujúcou osobnosťou strany. Usiloval sa program strany zameriavať na sociálne a hospodárske problémy Slovenska či presadzovanie národnej a politickej subjektivity Slovenska. Od roku 1929 až do svojej smrti bol predsedom SNS. Jeho zásluhou získala SNS roku 1929 prvý mandát v poslaneckej snemovni Národného zhromaždenia (dohodou s Československou národnou demokraciou). Poslancom bol až do roku 1937. Pod jeho vedením sa zblížila SNS a HSĽS, ktoré vytvorili roku 1932 autonomistický blok, presadzujúci legislatívnu autonómiu Slovenska (tzv. Zvolenský manifest).

Tvorba

Mladý Rázus sa začal literárne prejavovať už v na ľudovej škole a v meštianke. Vážnejšie básnické prvotiny však vytvoril na gymnáziu pod pseudonymom Mrazák. Prispieval do rôznych časopisov – Dennica, Živena, Prúdy, Pohľady a Národné noviny. Vo svojej tvorbe sa opieral o najvýznamnejších slovenských poetov – Chalupku, Vajanského, Botta, Škultétyho, Hviezdoslava a Kraska. Jeho zaujímavá, ale pomerne nesúrodá poézia z tohto obdobia mu vyšla v roku 1917 v zbierke „Z tichých a búrnych chvíľ“. Básnik sa v nej zaoberá svetom, človekom, jeho potrebami, bolesťami, trápeniami, ale aj sebaspytovaním samého seba.

Zbierka básní „To je vojna“ (1919) je už tematicky súrodá, prevažujú v nej epické, ale aj lyricko-epické žánre, v ktorých vojnu tvrdo odsudzuje. V lyrickej zbierke básní „Hoj zem drahá“ sa opäť vracia k pozitívam života, krásam Tatranskej prírody a k zavŕšeniu národno-oslobodzovacieho boja vznikom Československa.

V nasledujúcich rokoch sa Rázus kvôli rodinným a zdravotným problémom literárne odmlčal. Prihlásil sa znovu až v roku 1925 zbierkou „Kameň na medzi“, v ktorej pranieruje čechoslovakizmus, jeho ideológiu z českej strany a nevšímavosť k otázkam slovenského národa. Rok na to vydal zbierku „Kresby a hovory“, kde sa prihovára svojimi filozofickými úvahami a esteticko-umeleckými náhľadmi k milovníkom poézie. Táto zbierka však verejnosť veľmi neoslovila.

V roku 1929 na ňu nadviazal zbierkou „Šípy duše“, ktorej základom je síce hlbšie motivovaná, ale zároveň skepticky ladená politická lyrika. Pozoruhodná je tiež zbierka „Cestou“ (1935), ktorá znamenala výrazný posun v jeho myslení. Uvažuje nad potrebou radikálnej formy boja s nespravodlivosťou, ale zároveň sa bojí jej oslobodzujúcej sily. Záverečnou bodkou jeho básnickej tvorby bola zbierka „Stretnutia“, ktorá však vyšla až po jeho smrti. Dielko bolo poznačené revoltou, kritikou a nádejou pre slovenský ľud.

Do dramatickej tvorby Rázus prispel v roku 1920 divadelnou hrou „Hana“, ktorá rieši príbeh osamelej ženy v čase prvej svetovej vojny. Témou ďalšej dramatickej básne „Ahasver“ (1936) je opäť žena a jej nezastupiteľná úloha v živote muža a umelca. Známe sú ešte dva rukopisy Rázusových divadelných hier, ktoré však neboli nikdy vydané ani hrané. Prvá bola „Obrodenie“, ktorú napísal počas pobytu v Škótsku, druhou veselohra „Malý detektív“, ktorá sa však zrejme z politických dôvodov nepáčila riaditeľovi SND Borodáčovi.

Rázus sa ako spisovateľ prejavil krátkymi prózami, ktoré vydával od roku 1910 v časopise Prúdy. Tieto krátke mravoučné príbehy vyšli spoločne v zbierke „Z drobnej prózy“ v roku 1926. O tri roky na to vydáva Rázus štvordielny román „Svety“, v ktorom zachytáva bohatý obraz slovenskej dediny v prevratovom a poprevratovom období plnom spoločensko-politických zmien. Pozoruhodným dielom historickej prózy bol román „Júlia“ (1930) popisujúci zápas breznianskych mešťanov so zvôľou a podlosťou ľupčianskeho panstva.

Vyvrcholením jeho tvorby je autobiografický dvojromán „Maroško“ a „Maroško študuje“ vydaný v rokoch 1932 – 1933. Rázus tu majstrovsky zachytil zážitky svojho detstva, obdobia dospievania až po vysokoškolské štúdiá. Knihy sa pre svoju vysokú umeleckú hodnotu stali jedným zo základných diel modernej slovenskej prózy. V 60-tych rokoch boli obe sfilmované Slovenskou televíziou. Vo veršovanom románe „Bača Putera“ (1935) Rázus skĺbil svoje poetické a prozaické danosti a vytvoril romanticky zidealizovaný príbeh slovenského emigranta, ktorému sa naplnil jeho „americký sen“. V tom istom roku vydal Rázus ďalší významný román „Krčmársky kráľ“, v ktorom pranieruje pliagu alkoholizmu, ktorá nivočila a zbedačovala celé dediny a rodiny. Poslednými prozaickými dielami M. Rázusa boli historický román „Odkaz mŕtvych“ (1936), ktorý však kritika a kresťanský klérus prijali veľmi odmietavo, a novely „Bombura“ a „Surovcovci“ (1937), ktoré napísal v duchu romantizmu a patria k najpôsobivejším dielam autorovej tvorby. Spisovateľ napísal aj celú plejádu esejí, polemík, úvah, modlitieb a veršovaných piesní, ktoré zhrnuté do kníh „Z nášho chrámu“, „Pred tvárou božou“ a „Argumenty“. Martin Rázus patril k významným básnikom a prozaikom medzivojnovej literatúry na Slovensku. V jeho tvorbe sa prelínali prvky moderny, lyricizmu, romantizmu, symbolizmu a hlavne revolty. Pre svoj filozofický racionalizmus a radikalizmus v zásadných národných a sociálnych otázkach národa ostal nepochopený a rozporuplný. Jeho dielo má však svoje stále miesto v dejinách slovenskej literatúry.

Tvorba pre mládež

Maroško

Do literatúry pre mládež sa uviedol prózou Maroško (1932). Znechutený dobovými politickými praktikami, ich zištnosťou a straníckym egoizmom, uprel sa v nej na vlastné detstvo, pričom v procese tvorby svoj zámer odsubjektivizoval, takže „namiesto knižky spomienok vyrástla epopej chudobných“ (M. Rúfus). Formou epického pásma zaznamenal v nej najútlejšie detstvo plebejského chlapca Maroška Kozovie, ktorý pod ochranou „troch mám a dvoch otcov“ prechádza postupným poznávacím a sebauvedomovacím procesom. Na jeho začiatku je detská hra a zázračno z prvých dotykov so skutočnosťou, vždy preniknuté atmosférou radosti a pohody. S postupným mentálnym rastom malého hrdinu jeho poznávací obzor narastá a s ním prichádzajú i prvé rozčarovania a sklamania. Ich ráz je najskôr sociálne indiferentný a motivisticky súhlasí s poetickým svetom hier (epizóda s detským cimbalom) a detského života (zahrdúsenie malých zajačikov a kruté vyvŕšenie sa na kocúrovi), postupne však čoraz viac súvisí so sociálnym stavom vecí jestvujúceho sveta. Maroško ich v takejto dimenzii ešte nevidí, no svojím detským zmyslom pre spravodlivosť začína tušiť ich prítomnosť (Mrázikovci majú kone, preto sú viac než Kozovci; kvôli niekoľkým zlatkám musí si dať mamka odstrihnúť krásne vlasy; pretože sú chudobní, radní páni im vezmú hlavátku, ktorú mamka chytila vo Váhu). Táto očividná krivda spôsobí, že dovtedajšia podvedomá registrácia sociálnej nespravodlivosti prerastie vo vedomí malého protagonistu do fázy aktívneho zainteresovania. Hra na zbojníkov nie je v tejto súvislosti už zopakovaním predchádzajúcich detských zábav. Prešla do vyššej významovej fantázie do reality. Maroš a jeho druhovia „sa bavia, ale pritom nezabúdajú ani na krivdu, čo sa musí strestať“. Pomsta, ktorú vykonajú, je typicky detská, dôležité však je, že ide o akt sociálneho rebelantstva, vzdoru, ktorý je výsledkom poznávacieho procesu dieťaťa V tomto ohľade Rázus vytvoril protipól tej spoločenskej próze, v ktorej mladý hrdina vďaka svojim mravným dispozíciám dokáže prekonať životné nástrahy a začlení sa do dobovej spoločenskej štruktúry. Rázusov protagonista je v mravnom zmysle takisto ideálom, vzorom, napriek tomu nestelesňuje typ, ktorý by v intenciách sociálneho melodramatizmu pasívne prijímal sociálnu krivdu a nespravodlivosť. Maroš ju neprijme, nezačlení sa do štruktúry, ktorá ju plodí, ale búri sa, protestuje proti nej, dávajúc tak získanému poznaniu vyšší mravný zmysel.

Maroško študuje

V druhej časti autobiografie Maroško študuje (1933) Rázus zachytáva svojho hrdinu na gymnaziálnych a teologických štúdiách. Tvarovo opäť cez epizodické pásmo evokuje „večné“, študentské, i „konkrétne“, dobové, aby na pozadí oboch týchto línií pokračoval v rekonštrukcii mravného dospievania svojho plebejského hrdinu. Na rozdiel od prvej časti dobový aspekt nadobúda v tejto rekonštrukcii výraznejšie zastúpenie. Kým v ranej fáze zasahoval do Maroškovho detstva viac-menej druhotne ako potenciálne nebezpečenstvo vrhajúce tiež na svet bezstarostných hier, stáva sa tentoraz prioritným. Posun nastáva aj v jeho obsahovej rovine. Ak v mostickom období Maroškovho života vystupoval do popredia sociálny aspekt na štúdiách v Kežmarku a v Bratislave je dominantný aspekt nacionálny. Národné sa stáva určujúcim faktorom pri utváraní osobnosti plebejského študenta. Rázus tento hlavný ideový atribút svojho diela v zhode s historickou objektívnosťou projektoval ako kontrapunktický vzťah medzi maďarským šovinizmom, cieľavedome realizujúcim odnárodňujúcu politiku voči nemaďarským národom Uhorska, a obranným patriotizmom, ktorý cez právo na reč demonštruje právo na národnú svojbytnosť a súčasne je aj prejavom zápasu sociálne utláčaných proti utlačovateľom, „V Rázusovej umeleckej interpretácii,“ zhodnocuje autorovu koncepciu Ján Poliak, „je toto národovectvo o to ušľachtilejšie, o čo je odolnejšie proti národnej zaslepenosti a zášti.“ Ani jednu pasáž svojho textu Rázus totiž nekoncipuje tak, aby voči maďarskému národu vyznievala dehonestujúco. Jeho hrdina je vystavený ťažkým národnostným situáciám, na vlastnej koži spoznáva cynizmus vlastného šovinizmu, aj v najkritickejších okamihoch si však zachováva národnú demokratickosť a tolerantnosť voči etnikám, pričom vždy rozlišuje Maďara a maďaróna.

Exponovanejšie zastúpenie národnostného pohľadu v druhom zväzku dilógie neznamená absenciu aspektu sociálneho. Jeho prítomnosť v diele je evidentná, pričom poznamenáva konanie i myslenie mladého hrdinu. Maroš si uvedomuje svoju národnú príslušnosť, ale súčasne aj príslušnosť sociálnu. Dennodenne ju pociťuje, zaznamenáva a hodnotí, a tak ako v ranej fáze svojho detstva, i tentoraz sa odmieta zmieriť s existujúcim stavom. Proti otcovej filozofii pokory („Ak sa tu i tu posťažoval, ostatné poručil na Pána Boha“) stavia aktívny vzťah k sociálnej skutočnosti („Ja by rád raz bojovať. Vzbudiť tie dediny i mestečká a vymôcť nášmu ľudu krajší život. A kňaz – ten vždy len o láske a odpúšťaní.“).

Napriek tomuto vyznaniu Martin Rázus odmietal presadzovať svoje demokratické a humanistické ideály mocenským zápasom. Jeho sociálny aspekt je apoteózou plebejstva, mravného heroizmu bezbranných, ich nezastupiteľnej účasti na kontinuite života.

Humanistické ideály podmienili hodnotovú úroveň Rázusovho najumeleckejšieho prozaického činu. Presne určili jeho miesto v histórii slovenskej literatúry. Ich zásluhou najmä jeho prvá časť Maroško neustále pôsobí ako živá učiteľská hodnota; je to tak aj preto, že cez genézu vedomia plebejského dieťaťa Rázus zachytil nielen večnú, stále sa opakujúcu poéziu detstva, ale aj jeho neustále pôsobiacu mravnú apelatívnosť.

Dielo

Poézia

• 1917 – Z tichých i búrnych chvíľ, zbierka básní
• 1919 – To je vojna!, zbierka básní
• 1919 – Hoj, zem drahá, zbierka básní
• 1925 – Kameň na medzi, zbierka básní
• 1926 – Kresby a hovory, zbierka básní
• 1929 – Šípy duše, zbierka básní
• 1934 – Bača Putera, veršovaný román
• 1935 – Cestou, zbierka básní
• 1937 – Stretnutie, zbierka básní (vyšla posmrtne)

Dráma

• 1920 – Hana, psychologická dráma
• 1936 – Ahasver, filozoficko-dramatická báseň

Próza

• 1926 – Z drobnej prózy,
• 1929 – Svety, 4-dielny román
• 1930 – Júlia, román
• 1935 – Krčmársky kráľ, román
• 1936 – Odkaz mŕtvych, román
• 1937 – Bombura, novely

Diela pre deti a mládež

• 1932 – Maroško, autobiografické dielo
• 1933 – Maroško študuje, pokračovanie diela Maroško

Eseje a publicistické diela

• 1929 – Z nášho chrámu, modlitby, piesne a náboženské eseje
• 1932 – Argumenty, kultúrnopolitické reflexie a eseje
• 1935 – Pred tvárou božou, modlitby, piesne a náboženské eseje

Pamiatky

• rodný dom vo Vrbici s reliéfom (F. Štefunko, 1942)
• hrob s náhrobníkom na evanjelickom cintoríne v Banskej Bystrici
• rukopisná pozostalosť a fotografická dokumentácia v LAMS

Literatúra

• SLIACKY, O.: Slovník slovenských spisovateľov pre deti a mládež.. LIC, Bratislava 2005.
• KOZA-MATEJOV, J.: Rázusova najväčšia chyba, In: Pero, 1937, č. 3.
• KYSUCKÝ, J. P.: Neznášanlivosť (Na okraj románu „Odkaz mŕtvych“). In: Kultúra, 1937, č. 2.
• RAPOŠ, K.: Rozpomienky na M. Rázusa. In: Slovenské pohľady, 1937, č. 8 – 9, s. 461 – 466.
• KLIMKO, J.: M. Rázus, môj spolužiak. In: Slovenské pohľady, 1937, č. 11, s. 633 – 638.
• BREITER, I.: M. Rázus. Tri rozhovory s ním bezprostredne pred smrťou. In: Pero, 1938, č. 5 – 6.
• KURTHA, H. A.: O opravdivú národnú politiku. M. Rázus a slovenská mládež, Bánovce nad Bebravou, 1938.
• CHORVÁTH, M.: Mysliteľ M. Rázus (Dva póly dnešného slovenského myslenia). In: Kritický mesačník, 1939, s. 196 – 202.
• RÁZUSOVÁ-MARTÁKOVÁ, M.: Brat môj (In memoriam M. Rázusa). In: Národné noviny, 15. 11. 1941.
• MEČIAR, S.: Rázusove Argumenty. In: Slovenské pohľady, 1942, č. 3, s. 179 – 191.
• MRÁZ, A.: Rázusov Odkaz mŕtvych v službách boja proti náboženskej neznášanlivosti. Mikuláš, 1942.
• HANUS, L.: Kauza Rázusovho Odkazu mŕtvych. In: Kultúra, 1942.
• GÁFRIK, M.: M. Rázus. Formovanie básnika a človeka. In: Slovenská literatúra, 1964, s. 129 – 150.
• KOSTOLNÁ, E.: M. Rázus. Martin, 1967.
• CLEMENTIS, V.: Tragédia M. Rázusa. In: V. Clementis: Vzduch našich čias, 2 zv., Bratislava, 1967, s. 362 – 364.
• PETRÍK, V.: M. Rázus. Doslov. In: RÁZUS, M.: Sochár a čas. Bratislava, 1968, s. 347 – 350.
• SMREK, J.: Poézia moja láska. Bratislava, 1968, s. 30, 72, 189, 217, 260 – 261, 265, 269.
• PAŠTEKA, J.: Rázusova dramatická tvorba. In: Slovenské divadlo, 1969, s. 173 – 210.
• GÁFRIK, M.: Básnik a politika. In: Slovenské pohľady, 1969, č. 5.
• KRUŽLIAK, I.: M. Rázus. In: Živé stopy, 1975, s. 105 – 115.
• ŠTRELINGER, P.: Stretnutie. In: Kto proti osudu. Bratislava, 1979, s. 129 – 148.
• Nad poéziou M. Rázusa. In: M. Chorváth: Cestami literatúry. Bratislava, 1979, s. 277 – 280.
• ŽEMBEROVÁ, V.: Štruktúra epického príbehu v poetike Jégého a Rázusovej prózy s námetom histórie. In: Slovenská literatúra, 1981, č. 1, s. 33 – 34.
• Slovenský biografický slovník V. Martin, 1992, s. 49 – 51.
• JURÍČEK, J.: M. Rázus: Básnik a politika. Bratislava, 1993.
• ŠARLUŠKOVÁ, A.: M. Rázus. Martin, 1993.
• MÜNZ, T.: Martin Rázus. In: Filozofia, 1994, č. 7, s. 472 – 474.
• GÁFRIK, M.: Martin Rázus. Osobnosť a dielo, I./II, Bratislava, 1998/2000.
• GLUCHMAN, V.: Reflexie morálky v diele Martina Rázusa. In: Etika na Slovensku, Bratislava, 2008, s. 103 – 126.
• GLUCHMAN, V.: Filozofia (etika) života M. Rázusa. In: Filozofia, 2008, č. 10, s. 901 – 913.
• LETZ, J.: In: Slovenská kresťanská filozofia 20. storočia a jej perspektívy, 2010, s. 254 – 267, 347 – 348.

Iné projekty

Wikicitáty

Commons

• Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Martin Rázus
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Martin Rázus

Externé odkazy

• Osobnosti.sk - Martin Rázus
• Literárne informačné centrum - Martin Rázus (osobnosť) Archivované 2011-03-05 na Wayback Machine
• Martin Rázus - Bibliografický leták Archivované 2016-03-04 na Wayback Machine
• Článok .týždňa o Martinovi Rázusovi^{[nefunkčný odkaz]}
• Zlatý fond denníka SME - Plné texty diel Martina Rázusa
• Regionálne osobnosti VKMK – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.