Otvoriť hlavné menu

Slovenská národná strana (historická)

HistóriaUpraviť

Uhorsko (1871-1918)Upraviť

Strana sa sformovala v 1. pol. 70. rokov 19. storočia a profilovala sa ako reprezentantka národne-obranného a národne-emancipačného zápasu Slovákov v Uhorsku po páde Bachovho absolutizmu. Za politický program bolo považované Memorandum národa slovenského (MNS) z roku 1861. To spočívalo najmä na reforme samosprávy Uhorska a vzniku autonómneho regiónu, tzv. Slovenského okolia. Strana oficiálne vznikla 6. júna 1871 pri desiatom výročí podpisu MNS ako reakcia na nenaplnenie jeho požiadaviek. Ideovo nadväzovala na myslenie skupiny politikov tzv. Starej školy slovenskej, ktorá pôsobila od 60. rokov 19. storočia v roku 1869 získala vo voľbách do Uhorského snemu mandát jedného poslanca - Viliama Paulinyho-Tótha.[1]

Strana sa uchádzala o mandáty vo voľbách do Uhorského snemu v rokoch 1872, 1875 aj 1881, bez úspechu (voliť mohlo len asi 6% obyvateľstva a voľby neboli demokratické a spravodlivé). Ako výsledok týchto neúspechov, neférovosti volieb, verejnosti samotného hlasovania za prítomnosti polície, ako aj postupujúcej maďarizácie následne strana vo voľbách v roku 1878, 1884 a 1887 vyhlásila pasivitu (teda ich bojkotovala). V roku 1892 podporila slovenských kandidátov na listine maďarsko-jazyčnej Katolíckej ľudovej strany (KNP), v roku 1896 opäť súťažila, no nezískala žiaden mandát.

Do roku 1901 viedla strana na celoštátnej úrovni pasívnu politiku, neskôr kládla jazykové a kultúrne požiadavky slovenského národa.[1] Na prelome 19. a 20. storočia sa v strane objavovali tri hlavné smery: martinské konzervatívne krídlo predstavované Svetozárom Hurbanom-Vajanským, hlasistické krídlo predstavované Vavrom Šrobárom a Pavlom Blahom a klerikálne krídlo predstavované Andrejom Hlinkom.[1] Vo voľbách v roku 1901 po prvý raz SNS uspela, v Uhorskom sneme získala 4 mandáty, keď viedla kampaň s umiernenejšou rétorikou, ktorá nekritizovala Národnostný zákon a lobovala za všeobecné volebné právo.[2] V roku 1905 obhájila iba 1, avšak v roku 1906 sa jej podaril najväčší úspech, keď získala až 7 mandátov (6 z nich boli spoloční kandidáti SNS+SĽS). Zvolení poslanci boli František Jehlička, Matej Metod Bella, Pavel Blaho, Ferdiš Juriga, Martin Kollár, František Skyčák a Milan Hodža. V posledných voľbách pred vypuknutím prvej svetovej vojny v roku 1910 získala 3 mandáty. Strana sa nesnažila o zisk podpory medzi širokými masami ľudí, ako to po jej oddelení činila Slovenská ľudová strana, správala sa skôr elitaristicky, čo ju následne viedlo do izolácie.[1] V auguste 1914 vyjadrila SNS podporu monarchii, aby ju vláda neobvinila z kolaborácie s nepriateľmi a nezískala dôvod stranu rozpustiť. Zároveň sa postupne zbližovala s českými politickými kruhmi. Politici SNS 24. mája 1918 zorganizovali tzv. dôvernú poradu užšieho vedenia, kde preberali možnosti deklarácie SNS ohľadom budúcnosti Slovenska. Z troch návrhov Vavra Šrobára, Emila Stodolu a Milana Hodžu, iba Šrobárov obsahoval spoločný štát s Čechmi. Záverom sa však po naliehaní Andreja Hlinku politici (zatiaľ neverejne) vyjadrili za podporenie spoločného československého štátu.[3]

 
Pamätník Zvolenského manifestu, významného medzníku v budúcnosti SNS, z roku 1932.

Československo (1918-1938)Upraviť

30. októbra 1918 sa Slovenská národná strana podieľala na vydaní Deklarácia slovenského národa a na ustanovení Slovenskej národnej rady v Turčianskom Svätom Martine Predseda SNS Matúš Dula sa stal zároveň predsedom SNR.[4] Počas prvej Česko-slovenskej republiky bola strana už politicky nevýrazná v konkurencii ľudovcov zo SĽS a agrárnikov, ktorí ju po krátkom spolupôsobení medzi rokmi 1920-1922 opustili a vstúpili do RSZMĽ.[5] Jediným poslancom za SNS bol v rokoch 1929 aj 1935 zvolený Martin Rázus, ktorý kandidoval na kandidátke Československej národnej demokracie, resp. Autonomistického bloku. To bola koalícia pravicových slovenských strán, ktorého súčasťou bola SNS a HSĽS po podpísaní tzv. Zvolenského manifestu zo dňa 16. októbra 1932.

V druhej polovici 30. rokov 20. storočia sa strana naďalej ideovo zbližovala s HSĽS. V autonómnej vláde Slovenska, ktorá začala fungovať od októbra 1938, získala SNS ako ústupok od HSĽS kreslo ministra pravosúdia (spravodlivosti), ktoré obsadil Miloš Vančo.[5] Strana de iure zanikla, keď 15. decembra 1938 splynula s Hlinkovou slovenskou ľudovou stranou do Strany slovenskej národnej jednoty.[5]

Periodikom SNS počas celej doby jej fungovania boli Národnie noviny.

Odkaz v súčasnej politikeUpraviť

Po roku 1989 došlo k obnoveniu strany pod rovnakým názvom Slovenská národná strana. Táto bola registrovaná na ministerstve vnútra 7. marca 1990 a hlásila sa ku kresťanskej a národnej orientácii a k cyrilometodskej tradícii. SNS sa vo svojich stanovách hlási k nadväznosti na myšlienkový odkaz zakladateľov pôvodnej SNS z roku 1871.[6] Medzi rokmi 1990-1992 pôsobila SNS v prospech oddelenia Slovenska od ČSFR.

Volebné výsledkyUpraviť

Voľby do Uhorského snemuUpraviť

Voľby Počet hlasov Hlasy v % Počet mandátov
1872 - - 0
1875 - - 0
1878 politická pasivita
1881 - - 0
1884 politická pasivita
1887 politická pasivita
1892 podpora KNP - 0
1896 - - 0
1901 - - 4
1905 - - 1
1906 - - 7
1910 - - 3

Voľby do poslaneckej snemovne Národného zhromaždenia ČSRUpraviť

Volby Počet hlasů Hlasy v % Počet mandátů
1925 35 435 0,5 % 0
19291 359 547 4,9 % 15
19352 564 273 6,86 % 22

Voľby do senátu Národného zhromaždenia ČSRUpraviť

Voľby Počet hlasov Hlasy v % Počet mandátov
19352 495 166 6,80 % 11
 
Viliam Pauliny-Tóth, prvý predseda SNS.
 
Martin Rázus, predseda SNS počas Prvej československej republiky.

Politici historickej Slovenskej národnej stranyUpraviť

ReferencieUpraviť

  1. a b c d KRIVOŠÍK, Lukáš. Stará dáma slovenskej politiky [online]. .týždeň, 2.9.2017, [cit. 2019-06-27]. Dostupné online.
  2. KOPUNCOVÁ, Barbora. Slovenská politika v 80. a 90. rokoch 19. storočia a začiatkom 20. storočia [online]. O škole, [cit. 2019-06-27]. Dostupné online.
  3. DÔVERNÁ PORADA UŽŠIEHO VÝBORU SNS V MARTINE [online]. Martinská deklarácia 1918 100 2018, [cit. 2019-06-27]. Dostupné online.
  4. PACNER, Karel. Osudové okamžiky Československa. Praha : Nakladatelství BRÁNA, 2012. 720 s. ISBN 978-80-7243-597-5. S. 108-110. (po česky)
  5. a b c KYSEĽ, Tomáš. 145 rokov SNS: Ako Slota s Dankom prebrali žezlo po Vajanskom a Rázusovi [online]. Aktuality.sk, 7.6.2016, [cit. 2019-06-27]. Dostupné online.
  6. Stanovy Slovenskej národnej strany, Čl. 2, 2. odsek [online]. Slovenská národná strana, [cit. 2019-06-27]. Dostupné online.

Externé odkazyUpraviť