Miloš Vančo
JUDr.[2] Miloš Vančo (* 4. september 1884, Turčiansky Svätý Martin[3] - † 22. január 1970, Bratislava) bol slovenský právnik, politik, kultúrny pracovník. Pôvodným povolaním bol advokát. Venoval sa taktiež novinárskej činnosti a aktívny bol aj v národnokultúrnom živote. Bol členom Slovenskej národnej strany, neskôr HSĽS-SSNJ. Spočiatku bol poslancom, od decembra 1938 do marca 1939 pôsobil ako minister pravosúdia (spravodlivosti) autonómneho Slovenska. Po vzniku Slovenského štátu pôsobil ako poslanec Snemu Slovenskej republiky. Po druhej svetovej vojne bol za svoju činnosť v období Slovenského štátu odsúdený na štyri roky väzenia.
| Miloš Vančo | ||||||||
 | ||||||||
| Bývalý minister pravosúdia autonómneho Slovenska | ||||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|---|
| V úrade 1. december 1938 – 9. marec 1939 | ||||||||
| Prezident | Emil Hácha | |||||||
| Premiér | Jozef Tiso | |||||||
| ||||||||
| Poslanec Krajinského zastupiteľstva Slovenskej krajiny | ||||||||
| V úrade 1935 – 1936 | ||||||||
| Poslanec Národného zhromaždenia republiky Československej | ||||||||
| V úrade 1938 – 1939 | ||||||||
| Poslanec Snemu Slovenskej republiky | ||||||||
| V úrade 1939 – 1945 | ||||||||
| Biografické údaje | ||||||||
| Narodenie | 4. september 1884 Turčiansky Svätý Martin, Rakúsko-Uhorsko | |||||||
| Úmrtie | 22. január 1970 (85 rokov) Bratislava, Československá socialistická republika | |||||||
| Politická strana | Slovenská národná strana HSĽS-SSNJ | |||||||
| Alma mater | Právnická fakulta Klužskej kráľovskej maďarskej univerzity Františka Jozefa | |||||||
| Profesia | advokát, politik, novinár | |||||||
| Vierovyznanie | evanjelik[1] | |||||||
| Rodina | ||||||||
| Manželka |
Elza Stodolová | |||||||
Životopis
upraviťNarodil sa v Turčianskom Svätom Martine (v súčasnosti už Martin) v rodine kováča Pavla Vanča a jeho manželky Márie rodenej Koželubovej. Vo svojom rodisku navštevoval meštiansku školu, v období rokov 1898 až 1905 študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Prešove a Šoproni. Následne študoval právo v meste Kluž na Právnickej fakulte Klužskej kráľovskej maďarskej univerzity Františka Jozefa (maď. Kolozsvári Magyar Királyi Ferenc József Tudományegyetem). Tu sa stal členom študentského spolku Salaš a súčasne sa začal venovať novinárskej činnosti, predovšetkým v rámci časopisu Prúdy. Už v roku 1910 sa stal členom Slovenskej národnej strany. V roku 1913 kandidoval za túto stranu v stoličných voľbách, no neúspešne. Za svoju politickú činnosť však bol od počiatku uhorskými úradmi perzekvovaný. V roku 1911 získal titul doktor práv (JUDr.). V tomto roku sa stal kandidátom advokácie vo Zvolene a Turčianskom Svätom Martine.[pozn 1] V roku 1914 sa stal advokátom, pričom kanceláciu si otvoril vo svojom rodnom meste.[4]
V roku 1918 sa stal členom Slovenskej národnej rady. V roku 1919 začal pôsobiť v Kníhtlačiarskom účastinnom spolku. Zároveň sa začal angažovať v slovenskej evanjelickej cirkvi, kde sa stal seniorátnym dozorcom vo Vrútkach. Bol tiež členom prípravného výboru pri obnove Matice slovenskej, následne pôsobil ako jej právny zástupca. V roku 1920 začal spolu s manželkou Elzou pôsobiť v spolku Živena. V tomto roku založil zastúpenie Advokátskej komory v Turčianskom Svätom Martine. V období rokov 1923 až 1927 pôsobil ako tajomník tejto komory. V období rokov 1927 až 1934 bol predsedom Advokátskej komory. V ďalšom období sa podieľal na celom rade rôznych národnokultúrnych aktivít. Skoro 30 rokov bol členom Slovenského spevokolu. V roku 1927 sa vrátil aj k redaktorskej činnosti, keď začal pôsobiť v Národných novinách. V 30. rokoch 20. storočia sa stal presbyterom evanjelickej cirkvi v Turčianskom Svätom Martine. Dokonca napísal aj publikáciu venovanú náboženstvu s názvom Poznámky k prekladu Novej zmluvy.[4]
Ako člen SNS presadzoval spoluprácu s HSĽS. Sympatizoval s autonomistickými snahami. Verejne vystupoval proti krídlu SNS, ktoré presadzovalo skôr spoluprácu vo vnútri Česko-Slovenska. Podieľal sa spolu s inými členmi SNS a HSĽS na príprave rezolúcie zo 16. októbra 1932 vo Zvolene, ktorá podporovala autonómiu Slovenska a vyzývala na boj proti náboženskej neznášanlivosti. Ako člen autonomistického krídla SNS, ktoré postupne získalo v strane prevahu sa stal súčasťou spoločnej kandidátky HSĽS a SNS a v roku 1935 sa stal poslancom Krajinského zastupiteľstva Slovenskej krajiny. Následne bol taktiež poslancom Národného zhromaždenia ČSR.[2] V rokoch 1937 až 1938 pôsobil dokonca ako predseda SNS. Autonomistické krídlo SNS následne prešlo do Strany slovenskej národnej jednoty, ktorá sa v roku 1938 spojila s HSĽS, čím vznikla Hlinkova slovenská ľudová strana – Strana slovenskej národnej jednoty, v skratke HSĽS-SSNJ. 24. novembra 1938 dokonca došlo k zákazu SNS. Na konci roka 1938 bol zvolený do Snemu Slovenskej krajiny (ako jediný z bývalých členov SNS). 1. decembera 1938 bol vymenovaný za ministra pravosúdia autonómneho Slovenska, keď vystriedal Ferdinanda Ďurčanského.[5] 9. marca 1939 ho v pozícii ministra pravosúdia vystriedal Jozef Sivák. Ministrom tak bol v 2. a 3. vláde Jozefa Tisa. Už o pár dní, konkrétne 14. marca 1939, bol vyhlásený nezávislý Slovenský štát. V tomto období pôsobil v Sneme Slovenskej republiky. V období rokov 1939 až 1945 pôsobil tiež ako podpredseda Advokátskej komory Slovenského štátu. Postupne však prestal sympatizovať s režimom. Predseda snemu Martin Sokol ho dokonca obvinil, že často zastáva názory podporujúce obnovu Česko-Slovenska. V roku 1943 chcel rezignovať na poslanecký mandát, čo mu však do januára 1945 nebolo umožnené. Počas Slovenského národného povstania sa dokonca zapojil do protifašistického odboja. Po druhej svetovej vojne však bol napriek účasti v odboji súdený pred retribučným súdom. Bol odsúdený na štyri roky odňatia slobody a konfiškáciu majetku. V tomto období mu taktiež zomrela manželka. Postupne prešiel väznicami v Ružomberku, Bratislave, Kežmarku a Leopoldove. Ako svedok svedčil v procese proti bývalému prezidentovi Slovenského štátu Jozefovi Tisovi. Aj po prepustení z väzenia čelil ďalšej perzekúcii, keď bol v roku 1952 poslaný na manuálnu prácu do mäsokombinátu[6]. V 60. rokoch 20. storočia došlo k jeho rehabilitácii. Zomrel 22. januára 1970 v Bratislave.[4]
Ústav pamäti národa eviduje osobu pod menom Dr. Miloš Vančo ako arizátora Stredoslovenskej banky so sídlom v Banskej Bystrici.[7] V rámci Registračných protokolov agentúrnych a operatívnych zväzkov ŠtB eviduje Ústav pamäti národa jeden záznam pod údajmi Miloš Vančo, nar. 04.09.1884. Pod registračným číslom 2201 sa nachádza osoba bez krycieho mena, ktorá je evidovaná v kategórii vecný operatívny zväzok. Vecný operatívny zväzok podľa Ústavu pamäti národa bol zavedený na spáchaný trestný čin, ak nebol zistený páchateľ. Slúžil k zhromažďovaniu dôkazov získaných neoficiálnou cestou jednotlivými zložkami ŠtB.[8]
Poznámky
upraviť- ↑ V súčasnosti je ekvivalentom kandidáta advokácie už advokátsky koncipient.
Referencie
upraviť- ↑ Slovenskí evanjelici v protifašistickom odboji [online]. sej.sk, [cit. 2017-01-10]. Dostupné online.
- ↑ a b Národní shromáždění republiky Československé [online]. Praha: Poslanecká sněmovna Parlamentu ČR, [cit. 2017-01-10]. Dostupné online.
- ↑ SEPTEMBER [online]. ecav.sk, [cit. 2017-01-10]. Dostupné online.
- ↑ a b c Slovenskí povereníci a ministri spravodlivosti z radov advokácie v rokoch 1938 –1989. Bratislava: Slovenská advokátska komora, 2008.
- ↑ Slovenský a český 14. marec 1939 vo svetle archívnych dokumentov [online]. slovenskeslovo.sk, [cit. 2017-01-10]. Dostupné online.
- ↑ Kerecman Peter, Manik, Rudolf. História advokácie na Slovensku. Bratislava, 2011, s. 465.
- ↑ Arizácie podnikov Židov [online]. upn.gov.sk, [cit. 2017-01-10]. Dostupné online.
- ↑ Registračné protokoly agentúrnych a operatívnych zväzkov Štátnej bezpečnosti [online]. upn.gov.sk, [cit. 2017-01-10]. Dostupné online.
Externé odkazy
upraviť- Záznam o narodení a krste v matrike záznam číslo 73 – evanjelická farnosť; pokrstený ako Milko Vančo