Štátna bezpečnosť

Štátna bezpečnosť (skr. ŠtB, po česky Státní bezpečnost, StB) bola štátna politická tajná služba Ministerstva vnútra ČSSR v povojnovom období. Predstavovala neuniformovanú zložku polície, ktorej príslušníci boli hovorovo nazývaní eštebáci.

Niekdajšie sídlo ŠtB v pražskej Bartolomějskej ulici, tzv. „kachlíkárna“.
Znak, ktorým sa mohli preukazovať príslušníci ŠtB, mal priemer 4 cm.

HistóriaUpraviť

Na Slovensku od 1. januára 1940 až do jari 1945 (konca vojnovej Slovenskej republiky) existovala Ústredňa štátnej bezpečnosti (ÚŠB). Po konci druhej svetovej vojny významnú politickú moc získali komunisti, ktorí ovládli aj rezort bezpečnosti (ministrom vnútra sa stal komunista Václav Nosek). Už v roku 1945 kritizovali nekomunistickí politici nezákonnosti, ktorých sa dopúšťali príslušníci Bezpečnosti. Kritika sa zmenila na trvalý "zápas o Bezpečnosť" (napríklad spor o bezpečnostného referenta)[1]. Komunisti už v tom období mali sieť agentov, informátorov a tajných členov KSČ v ostatných stranách Národného frontu s cieľom ich ovládnuť.[1] Historici preto datujú vznik ŠtB do roku 1945[1][2] (30. júna 1945[chýba zdroj]).

V roku 1947 sa ŠtB stala organizačnou zložkou ZNB. Zanikla rozkazom ministra vnútra Richarda Sachera 1. februára 1990.

Práva a povinnosti ŠtB stanovil zákon č. 149/1947 Zb., ktorý zároveň predpokladal jej budúce zlúčenie s kriminálnymi zložkami. K decembru 1947 boli k nej pričlenené spravodajské zložky a novelizovaný zákon o národnej bezpečnosti 286/1948 Zb. ešte rozšíril jej právomoci. V tomto období už bolo jej úlohou identifikovať, vyšetrovať a spracovávať (prípadne aj likvidovať) oponentov KSČ a komunistického režimu.

ŠtB predstavovala od začiatku komunistický útvar, ktorý už v rokoch 1945 – 1948 preukázateľne vykonával protizákonné operácie v prospech KSČ, napríklad sledovanie a odpočúvanie významných členov ostatných strán či vytváranie falošných dôkazov, ktoré mali očierniť a zlikvidovať odporcov KSČ.

Tieto akcie boli neúspešné v prípadoch českých politikov Sergeja Ingra, Vladimíra Krajinu, Prokopa Drtinu alebo Petra Zenkla, avšak úspešné u predstaviteľov Demokratickej strany (Ján Kempný, Miloš Bugár). Obaja títo poslanci sa nechali vydať trestnému stíhaniu, aby sa pred súdom očistili, no boli na základe vyfabrikovaných dôkazov odsúdení do väzenia. Už v tomto období používala ŠtB nezákonné metódy ako mučenie, vynucovanie priznania a podávanie drog. Po februári 1948 sa tieto praktiky stali bežnými, podporované sovietskymi školiteľmi a pozorovateľmi. Prípady úmrtia alebo doživotného zmrzačenia vypočúvaných boli tolerované – po výsluchu ŠtB zomreli napríklad filozof Jan Patočka či kňaz Josef Toufar.

Pozri ajUpraviť

 
Maskovaný fotoaparát, určený na fotografovanie v noci. Prístroj sovietskej výroby.
 
Zariadenie používané ŠtB na rozlepovanie tajne cenzurovaných listov, prezývané „parník“.

ReferencieUpraviť

  1. a b c Karel Kaplan: Protistátní bezpečnost 1945-1948. Historie vzniku a působení StB jako mocenského nástroje KSČ, Plus 2015, 490 str., ISBN 9788025903643
  2. DVOŘÁKOVÁ, Jiřina: Státní bezpečnost v letech 1945-1953. Organizační vývoj zpravodajských a státně bezpečnostních složek. Praha 2007.

Externé odkazyUpraviť

ZdrojUpraviť

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Státní bezpečnost na českej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).