Naučená bezmocnosť

Naučená bezmocnosť (anglicky learned helplessness) je pojem, ktorý vytvoril študent Pensylvánskej univerzity Martin E. P. Seligman roku 1975, na základe sledovania pokusov so zvieratami. Pokusné zviera, ktoré sa naučí, že nemôže kontrolovať averzívny podnet – vyhnutie sa elektrickému šoku – upadá do stavu bezmocnosti a demotivácie.

Experiment zopakovali neskôr na ľudskej vzorke. Aj experimenty s ľuďmi túto teóriu potvrdili.

Slovami Seligmana (Nakonečný, 2000) ide o „očakávanie, že konzekvencia je nezávislá od vlastnej vôľovej reakcie, čo a) znižuje motiváciu chcieť túto sekvenciu kontrolovať, b) interferuje v schopnosti naučiť sa, že vlastnú reakciu konzekvenciou skutočne kontrolujú.“ Ide o akési neadekvátne zhodnotenie predchádzajúcich opakujúcich sa skúseností, ktoré vedú k pocitu a názoru, že človek nedokáže kontrolovať výsledky svojho konania, a to dokonca ani v situácii, keby táto kontrola bola možná (Macek, 2000). Ak výnimočne pri svojich pokusoch dosiahne priaznivý výsledok, a je momentálne úspešný, tento človek naďalej zlyháva tým, že nedokáže úspešnú zvládaciu stratégiu zopakovať a naučiť sa ju používať (Čáp, Mareš, 2001). Seligman so svojimi spolupracovníkmi uskutočnili množstvo pokusov, ktoré teóriu naučenej bezmocnosti potvrdzovali.

Neskôr sa pokúšal týmto konceptom vysvetliť vznik depresie u ľudí – vedecká verejnosť však tieto jeho snahy rázne odmietla. Nadviazal spoluprácu s psychológom Johnom Teasdalom a vytvorili novú hypotézu, ktorá spájala naučenú bezmocnosť s miestom riadenia (Locus of Control – koncepcia J.B Rottera (1972), deliacu ľudí na skupinu externalistov, ktorí výsledky svojej činnosti pripisujú vonkajším faktorom, a skupinu internalistov, ktorí ich naopak pripisujú faktorom vnútorným, osobnostným rysom a pod.), ktorá bola vzápätí potvrdená aj z iných zdrojov (Hunt, 2000).

Pôvodnú Seligmanovu koncepciu obohatil na konci sedemdesiatych rokov L. Y Abramson, ktorý upozornil na to, že na vysvetľovanie úspechov a neúspechov požívame svoje vlastné explanačné (vysvetľovacie) štýly. Tie môžu vo svojom rozpätí zabiehať až do extrémnych hodnôt (pesimistický, optimistický explanačný štýl). „Pesimistický explanačný vysvetľovací štýl má človek, u ktorého sa prejavuje tendencia vysvetľovať príčiny zlých výsledkov ako príčiny stabilné, globálne a voči sebe vnútorné, kým príčiny dobrých výsledkov ako nestabilné, špecifické a voči sebe vonkajšie" (Eisner, Seligman, 1996; Taylor, Aspinwall, 1996; Čáp, Mareš, 2001)

Literatúra

• Čáp, J., Mareš, J.: Psychologie pro učitele. Praha, Portál, 2001.
• Hunt, M.: Dějiny psychologie. Praha, Portál, 2000.
• Macek, P. et al.: Heslář pojmů ze sociální psychologie. Brno, FSS MU, 2000.
• Nakonečný, M.: Sociální psychologie. Praha, Academia, 2000.