Normatívna etika
 |
Tento článok alebo jeho časť si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality. Prosím, pozrite si stránky pomocníka, odporúčanie pre encyklopedický štýl a článok vhodne upravte. |
 |
Tomuto článku alebo sekcii chýbajú odkazy na spoľahlivé zdroje, môže preto obsahovať informácie, ktoré je potrebné ešte overiť. Pomôžte Wikipédii a doplňte do článku citácie, odkazy na spoľahlivé zdroje. |
Normatívna etika je podoba etickej teórie, ktorá sa usiluje formulovať a obhájiť kritériá morálne dobrého konania na abstraktnej rovine – v podobe morálnych noriem určujúcich dobré ľudské konanie. Táto forma etickej reflexie nezaujme k praxi upaľovania vdov nezainteresovaný postoj deskriptívnej etiky, ale vznesie nárok na hodnotenie tejto praxe ako morálne dobrej alebo zlej. To, aká bude jej odpoveď, však bude závisieť od toho, aká podoba normatívnej etiky bude zvolená ako určujúca pre morálne hodnotenie. Poznáme tri základné podoby normatívnej etiky: etika cnosti, deontologická etika (etika morálnej povinnosti) a konzekvencialistická etika (etika morálnych dôsledkov).
Povedané konkrétnejšie, čeliac vyššie opísanej morálnej otázke sa bude etika cnosti pýtať, či je takéto konanie v súlade s konaním osôb, ktoré majú adekvátne rozvinutý morálny charakter – teda či nadobudli morálne cnosti (morálne žiaduce charakterové črty). Deontologická etika sa na tento problém pozrie cez otázku, či je takéto konanie výrazom dodržiavania morálnych princípov (povinností), resp. v súlade s nimi alebo ich porušením a konzekvencializmus bude skúmať, či sú morálne dôsledky príslušného konania dobré alebo zlé (z hľadiska toho, čo sa považuje za dobro/zlo). Na základe toho, ako budú tieto otázky zodpovedané, potom dostaneme morálne hodnotenie každej z troch pozícií v príslušnej morálnej otázke. Samotný fakt, že každá z troch typov normatívnej etiky kladie hlavný dôraz na odlišný aspekt ľudského konania nevylučuje možnosť, aby sa vo svojich odpovediach (morálnom hodnotení) často zhodovali (napr. v otázke upaľovania vdov spolu s nebohým manželom). Samozrejme však bude veľa prípadov, keď sa zhodovať nebudú – a práve tieto sú predmetom dôležitých diskusií a sporov ich stúpencov. (Immanuel Kant).