Phillipsova krivka je krivka opisujúca závislosť medzi zmenou nominálnych miezd (resp. infláciou) a nezamestnanosťou.

A.W.H. Phillips, vo svojej empirickej práci z roku 1958, vystihol štatistickú rovnosť medzi mierou rastu nominálnych miezd a mierou nezamestnanosti vo Veľkej Británii. Nižšia nezamestnanosť implikuje vyšší prebytočný dopyt po práci a narastajú tlaky na tvorbu miezd. Ceteris paribus, čím vyššia nezamestnanosť, tým nižšia miera rastu miezd a naopak. Pričom miera nezamestnanosti súhlasná s nulovým rastom miezd sa nazýva prirodzená.

Prirodzená miera nezamestnanosti je definovaná ako miera, ktorá zodpovedá stavu, keď sú očakávania naplnené a implementované do miezd a cien a inflácia nemá zrýchľujúci ani spomaľujúci charakter. Hovoríme, že existuje miera nezamestnanosti konzistentná so stabilnou (resp. želateľnou) infláciou. Táto miera sa taktiež nazýva NAIRU (angl. non- accelerating inflation rate of unemployment) a je nemerateľná, treba ju odhadovať.

Phillipsova krivka bola rýchlo prijatá tvorcami politík a ekonómov. Jednou z príčin jej úspechu bol fakt, že mala schopnosť prispôsobiť sa mnohým inflačným teóriám (napr. inflácia ťahaná dopytom alebo inflačná špirála). Phillipsova krivka bola presadzovaná, pretože poskytovala presvedčivé zdôvodnenie o zjavnej nemožnosti dosiahnuť nulovú mieru nezamestnanosti pri cenovej stabilite. Pôvodná krivka bola časom niekoľkokrát pozmeňovaná, až sa ustálila na tzv. modifikovanej Phillipsovej krivke navrhovanou Samuelsonom a Solowom, ktorí nahradili mieru rastu nominálnych miezd za infláciu (miera rastu cenovej hladiny). Viedlo ich k tomu poznanie, že ak nezamestnanosť klesne pod prirodzenú mieru, zamestnávatelia sú nútení zvyšovať mzdy, čo má za následok rast cien, kvôli novému rovnovážnemu stavu na trhu statkov, ktorého príčinou je posun AD krivky.

Modifikovaná krivka nám ponúka zaujímavé poznanie, že nízka miera nezamestnanosti je sprevádzaná neželanou vysokou infláciou. Phillipsova krivka, ktorá je založená na tradičnom keynesiánskom agregátnom modeli, bola kritizovaná monetaristami, podľa ktorých by mala byť dlhodobá Phillipsova krivka vertikálna. Argumentovali tým, že vzťah medzi nezamestnanosťou a infláciou vychádzajúci z nepružnosti miezd, má iba krátkodobý charakter. Moderní keynesiánci už tiež pripúšťajú vertikálnu AS krivku v dlhodobom horizonte.